Mar­gita Kudry – inšpi­ra­tívna spi­so­va­teľka, ktorá po 10 rokoch opus­tila Írsko a vrá­tila sa domov na Slo­ven­sko

Beatrix Rimarčíková / 20. august 2016 / Rozhovory

Mar­gita Kud­ry­ová je žena mno­hých tvárí — spi­so­va­teľka, osobná tré­nerka, váš­nivá ces­to­va­teľka. Po stred­nej škole vyme­nila svoje rodné Slo­ven­sko za Anglicko a neskôr Írsko. Pop­ri­tom si neza­budla vychut­ná­vať život, nasle­do­vať svoje sny a konať spon­tánne.

Mar­gita si počas svojho života v Írsku pre­šla vše­li­čím, od práce v bare až po Depart­ment mana­žérku. V Írsku napí­sala aj dva romány a uzdu svo­jej fan­tá­zie povo­ľuje pri písaní pre deti. Našla si čas aj na svoju vášeň — ces­to­va­nie. Pre­ces­to­vala tak­mer celú Európu, nav­ští­vila USA, Kanadu aj Áziu, ktorú má v pláne opä­tovne pre­bá­dať. V súčas­nosti sa však venuje písa­niu. Má rozp­ra­co­vanú knihu Dra­cu­lov syn, kvôli kto­rej zva­žuje svoje „coun­tries to visit“ obo­ha­tiť aj o cestu do Rumun­ska, kon­krétne na „Dra­cu­lov“ hrad. Pri písaní ju moti­vuje vidina, že jej knihy budú jed­ného dňa sfil­mo­vané. O Mar­gi­ti­nej tvorbe sa dočí­taš aj na jej webe.

Byť zdravá a fit je pre ňu pri­ori­tou, preto sa športu nevzdala ani po zra­není a pri momen­tál­nych povin­nos­tiach stíha pôso­biť aj ako osobná tré­nerka v Nitre. Chcela by si spl­niť svoj sen aj v športe — naučiť sa sur­fo­vať na havaj­ských vlnách. Pre­tože, ako sama hovorí, šport je tera­pia a nie­len nabe­ra­nie sva­lo­vej hmoty. Viac o Mar­gi­ti­nom živote, jej pohľa­doch na Írsko a ces­to­va­nie náj­deš v nasle­du­jú­com roz­ho­vore.

Mar­gita, už po stred­nej škole si sa roz­hodla vyces­to­vať do zahra­ni­čia. Čo ťa viedlo k tomu odhod­lať sa na takýto zásadný krok v živote?

Vždy som bola člo­vek, ktorý sa roz­ho­duje spon­tánne a nie na základe nie­koho alebo nie­čoho, a tak to bolo aj po mojom skon­čení stred­nej školy. Hrala som aktívne bas­ket­bal, ale kvôli zra­ne­niu som musela skon­čiť, a to tesne pred pre­stu­pom do žen­ského teamu. Štú­dium na FTVŠ UK padlo a zvo­lila som odchod do Anglicka, kon­krétne do mes­tečka Rea­ding.

022

Ako si sa dostala od Anglicka k Írsku?

V Anglicku som začí­nala ako au-pair a neskôr som si našla prácu v bare. Bolo to v dobe, keď ešte pla­tila vízová povin­nosť. Plat­nosť víz mi skon­čila po 2 rokoch, a tak som sa vrá­tila domov na Slo­ven­sko. Začala som pra­co­vať, potom pri­šiel veľký boom s Írskom. To bolo v roku 2005. Spolu s vte­daj­ším pria­te­ľom sme sa roz­hodli odísť a skú­siť život v Írsku.

V Írsku si pre­žila značnú časť svojho života. Pre­zraď, čo všetko ti Írsko dalo, čo vzalo?

Áno, v Írsku som dokopy pre­žila 10 rokov a boli to super roky. Nie­len Írsko, ale vše­obecne odchod zo Slo­ven­ska mi dal mož­nosť spoz­nať a porov­nať inú kra­jinu, pocit, že veci doká­žem zvlád­nuť a hlavne som sa zlep­šila v anglič­tine. Vyskú­šala som veľa nových vecí a spoz­nala veľké množ­stvo nových ľudí z celého sveta. Nie­kedy to nebolo ľahké, ale to je život, no nie? Učíme sa, ras­tieme a zís­ka­vame skú­se­nosti. Jedi­ným nega­tí­vom bolo odlú­če­nie od rodiny.

Počas rokov v Írsku si si vyskú­šala rôzne povo­la­nia. Čo všetko si vyskú­šala a pri čom si sa roz­hodla zotr­vať?

V roku 2005 to bolo s náj­de­ním práce v Írsku úplne ľahké. Poslala som živo­to­pis zamest­ná­va­te­ľovi a ozvali sa mi hneď. V začiat­koch som mala asi 6 tele­fo­ná­tov za deň a mohla som si vybe­rať. Teraz je to už oveľa ťaž­šie, kon­ku­ren­cia je veľká a zamest­ná­va­te­lia si vybe­rajú tých naj­lep­ších. Začala som pra­co­vať v bare a neskôr pre­šla do hotela. Nako­niec som skon­čila v obchode ako pre­da­vačka a postu­pom času som sa vypra­co­vala na Depart­ment mana­žérku.

V obchod­nom manaž­mente bolo ťaž­šie sa pre­sa­diť na vyš­šie pozí­cie, ale keď sa člo­vek snaží a je dobrý vo svo­jej práci, tak to dokážu oce­niť. Záleží naozaj, ako si kto postaví pri­ority a kvôli čomu do zahra­ni­čia išiel. Nie­ktorí za vidi­nou zaro­biť viac peňazí, iní štu­do­vať, ďalší za kari­é­rou alebo len tak kvôli skú­se­nos­tiam. Pred­ne­dáv­nom som skon­čila štú­dium a zís­kala medzi­ná­rodný cer­ti­fi­kát N.E.F.P.C ako osobný tré­ner a výži­vový poradca. Byť fit a cítiť sa dobre je zasa jedna z mojich pri­orít v živote.

To, že si bývala v Írsku neovp­lyv­nilo tvoje ces­to­va­teľ­ské ambí­cie. Kde všade si sa bola pozrieť? Kam sa ešte chys­táš zaví­tať?

Určite nie­len pre mňa je ces­to­va­nie veľmi zau­jí­mavé. Poznám veľa ľudí, ktorí sa roz­hodli spoz­nať svet a kra­jiny, ktoré ich pri­ťa­hujú. Ja som sa po 7 rokoch v Írsku roz­hodla odísť. Mala som niečo našet­rené a roz­hodla som sa pre­bá­dať nie­ktoré kra­jiny. Bola som v Thaj­sku, potom som nav­ští­vila Peru, Kanadu, USA a tak­mer celú Európu. Nako­niec som zakot­vila na rok v Špa­niel­sku. Ces­to­va­nie sú skú­se­nosti, ktoré sa nedajú opí­sať. Pocit slo­body a nezá­vis­losti. Potom ti však peniažky dôjdu … a to bol pre mňa opäť sig­nál vrá­tiť sa do Írska na ďal­šie 4 roky. Chys­tám sa opäť do Ázie, kon­krétne do Thaj­ska, Kam­bo­dže a Laosu. Ázia ma cel­kovo veľmi pri­ťa­huje a chcela by som ju viac spoz­nať. Samoz­rejme, mám toho na zozname ‘Coun­tries to visit ‘ ešte veľmi veľa.

Pred­stav nám Írsko ako kra­jinu, ľudí a kul­túru. V čom sa líši od tvojho rod­ného Slo­ven­ska?

Írsko je malý zelený ostrov, nád­herná kra­jina s mno­hými mies­tami a záku­tiami na out­door a relax v prí­rode. Roz­lo­hou aj počtom oby­va­te­ľov sme si veľmi podobní. Je to kra­jina pre­važne rovi­natá, s mier­nymi pahor­kami a na juho­zá­pade v oblasti Ring of Kerry je pár kop­cov, ktoré miestni radi nazý­vajú horami, aj keď naj­vyšší vrch má iba 1041 met­rov nad morom. Mnoho našin­cov si nevie zvyk­núť na írske poča­sie, keďže tu viac prší a roz­diely tep­lôt medzi roč­nými obdo­biami sú omnoho men­šie ako na Slo­ven­sku. Ľudia sú ale veľmi pria­teľ­skí a milí a naj­lep­šie ich náturu spoz­náte v pra­vom írskom pube.

Írska kul­túra má korene v kelt­skej myto­ló­gii s výraz­ným vply­vom kres­ťan­skej a anglic­kej lite­ra­túry. Írsko nám dalo mnoho význam­ných spi­so­va­te­ľov ako Bram Sto­ker (autor Dra­kuly), či nie­koľko nosi­te­ľov Nobe­lo­vej ceny za lite­ra­túru: George Ber­nard Shaw, Samuel Bec­kett alebo Wil­liam Butt­ler Yeats. Tra­dičná írska hudba nesie citeľný vplyv kelt­ských tra­dí­cii, avšak pre nás je naj­zná­mej­šia kapela U2. Ak chceš spoz­nať Írsko, musíš ísť mimo Dub­lin, je to nád­herná kra­jina, ktorú sa oplatí nav­ští­viť. Odpo­rú­čam roadt­rip po Írsku.

V Írsku si pre­žila 10 rokov. Vidíš roz­diel medzi Írskom súčas­ným a minu­lým?

To je otázka, na ktorú sa ma pýtajú via­cerí a musím pove­dať, že áno. Vidím, a to dosť veľký. Ako som spo­mí­nala pred­tým, keď som prišla do Írska bolo naozaj ľahké si nájsť prácu. Posled­ných 5 rokov to už tak nie je. Je dosť ťažké sa uchy­tiť v seri­óz­nej­ších zamest­na­niach, ale nie je to nemožné. Kto chce, tak si prácu nájde. Anglič­tina ale už musí byť aspoň na komu­ni­kač­nej úrovni a tiež sa treba pri­pra­viť na dosť drahé býva­nie a cel­kovo vyš­šie životné náklady.

Čo sa týka zdra­vot­níc­tva, tak tieto služby sú tu asi hor­šie. Mys­lím si, že zdra­vot­níc­tvo na Slo­ven­sku je vyspe­lej­šie. Jedno vyšet­re­nie u obvod­ného lekára stojí viac ako 50€ + cena lie­kov. Čiže, ak ide člo­vek k leká­rovi, aspoň stovku si musí pri­pra­viť. Aj napriek tomu, že som tu pois­tená, za každé jedno vyšet­re­nie musím pla­tiť. Ak idem k leká­rovi s inou diag­nó­zou 3x do týždňa, tak mu 3x zapla­tím 50 — 65 €. Pro­ces na úra­doch je stále ten istý. Keď člo­vek príde, musí mať svoje číslo (PPS num­ber) a musí mať adresu byd­liska a už na základe toho, aký je šikovný, si začne hľa­dať prácu.

Pred 10 rokmi to bolo iné v tom, že tu nebolo tak veľa pri­sťa­ho­val­cov. Názor, že sa tu dá teraz ušet­riť je dis­ku­ta­bilný. Keď je tu rodina, ktorá už má dieťa a obaja rodi­čia zará­bajú, tak si žijú pomerne dobre. Ale ísť 3 — 4x do roka na dovo­lenku alebo ces­to­vať, tak mys­lím, že toto tu už nefun­guje a už vôbec nie pre rodiny s deťmi. Nájomné je veľmi vysoké. Ľudia tu síce majú vyš­šie platy a Írsko je tuším jedna z kra­jín s naj­vyš­ším hodi­no­vým zárob­kom, ale aj životné náklady sú vysoké. Pre nor­mál­neho pra­cu­jú­ceho člo­veka, naprí­klad vedú­ceho v pre­dajni, kuchára, čaš­níka, lebo to sú povo­la­nia, ktoré tu väč­šina ľudí robí, ten záro­bok už nie je taký, ako voľa­kedy, ale je to indi­vi­du­álne.

Following Your Dreams-4

Ces­to­va­ním si strá­vila dosť veľa času. Čo ti ces­to­va­nie pri­náša do života?

Ces­to­va­nie je pre mňa inšpi­ru­júce. Je to hlavne náj­de­nie samej seba, spoz­ná­va­nie nových kul­túr a zvy­kov a uve­do­me­nie si, že v živote sú oveľa dôle­ži­tej­šie hod­noty, ako to kto má lep­šie auto alebo koľko ich má a kto má väčší dom alebo naj­novší tele­fón. Ces­to­va­nie po ďale­kých kra­ji­nách v Ázii alebo juž­nej Ame­rike bola pre mňa skú­se­nosť, pre­tože som videla a zažila vše­ličo. Okrad­nu­tie v Man­core a odvo­la­nie cesty na Gala­págske ostrovy, na ktoré som sa tešila až po jed­no­du­ché uží­va­nie si západu slnka na Koh Tao.

Chcela by som viac spoz­nať Áziu aj strednú Ame­riku. Tiež chcem ísť na Hawai a naučiť sa sur­fo­vať. To je šport, ktorý sa mi veľmi páči. Mám síce zo sur­fo­va­ním iba mini­málne skú­se­nosti, ale doká­žem sa poze­rať na sur­fe­rov od rána do večera. Fas­ci­nuje ma, ako dokážu v har­mó­nii tan­co­vať na veľ­kých vlnách.

Boli tvoje zážitky z ciest nos­nou inšpi­rá­ciou pre tvoje knihy?

Moje prvé dva romány: Vojna Vrán 1 — Pre­lom (The Crow War 1 — Tur­ning Point) a Vojna Vrán 2 — Armáda Tie­ňov (The Crow War 2 — Army of Sha­dows) som napí­sala a aj vydala v Írsku.
Momen­tálne mám roz­pí­sané ďal­šie dve knihy, Čierna Stena (The Black Wall ) a Dra­ku­lov syn (Dracula’s son ). Práve tá druhá ma nabáda na krat­šiu cestu do Rumun­ska, najmä do Trans­yl­vá­nie a Kar­pát, a samoz­rejme nav­ští­viť “Dra­cu­lov“ hrad Bran. Verím, že práve táto cesta mi zabez­pečí ozaj­stný a inšpi­ra­tívny pocit z kra­jiny, ktorý by som chcela v knihe Dra­cu­lov syn využiť a opí­sať naplno.

Kniznica Sabinov beseda 15

Ako si sa dostala k písa­niu? Čo pre teba zna­mená a čo chceš odo­vzdať svo­jou tvor­bou čita­te­ľom?

K písa­niu som sa dostala asi pred 6 rokmi a začalo to len tak. Vždy som mala v hlave prí­behy a jed­no­du­cho som ich začala dávať na papier. Píšem v slo­ven­skom jazyku, ale moje knižky sú aj v anglič­tine. Fan­tá­zia sa dá krásne roz­vi­núť v písaní pre deti. Pre ne som napí­sala knižku s náz­vom Čo sa stalo v lese, ktorú sme vydali v slo­ven­čine aj anglič­tine.

Výťa­žok z pre­daja sme veno­vali Vzde­lá­va­ciemu cen­tru pre slo­ven­ské deti v Írsku. Jednu poviedku, ktorá zís­kala naj­vyšší počet hla­sov v súťaži, naho­vo­rili čle­no­via Rado­šin­ského naiv­ného divadla. Chcem, aby si čita­te­lia pri čítaní mojich kníh oddýchli, vno­rili sa do prí­behu a nechali sa uná­šať od kaž­do­den­ných prob­lé­mov a sta­rostí. Mojím snom je vidieť moje knihy jed­ného dňa sfil­mo­vané, to ma poháňa vpred.

Vrá­tila si sa na Slo­ven­sko. Mys­líš, že sa doma uplat­níš a budeš šťastná viac ako v Írsku?

Začiat­kom mája 2016 som sa roz­hodla vrá­tiť na Slo­ven­sko. Bolo to jedno z mojich naj­ťaž­ších, ale aj top roz­hod­nutí. Dostala som zau­jí­mavú ponuku práce na Slo­ven­sku a okrem toho robím tré­nerku v jed­nej posil­ňovni v Nitre. Som veľmi spo­kojná a šťastná, práca ma baví a hlavne som doma s rodi­nou. Píšem tak, ako mi to čas dovolí, ale verím, že na neja­kej dovo­lenke alebo pre­dĺže­nom víkende nie­kde v Alpách to dobeh­nem.

Aktu­álne pri­pra­vu­jeme zbierku krát­kych det­ských roz­prá­vo­čiek v slo­ven­čine a anglič­tine a môj kolega Marián ich ilus­truje. Žijeme v moder­nej dobe, preto si čita­te­lia môžu kúpiť moje knihy na Ama­zone a Mar­ti­nuse v elek­tro­nic­kej podobe pod mojím autor­ským menom Mar­gita Kudry. Chýba mi však šuš­ťa­nie papiera pri obra­caní strá­nok, preto sme oslo­vili aj nie­ktoré zo slo­ven­ských vyda­va­teľs­tiev a dúfam, že moje knihy čoskoro uzrú svetlo sveta aj v papie­ro­vej podobe.

Chý­balo ti niečo zo Slo­ven­ska na tvo­jich ces­tách?

Na ces­tách, alebo na živote v zahra­ničí mi chý­bala rodina. Teraz som však nas­päť na Slo­ven­sku a teším sa, uží­vam si každý deň. Ten pocit, že už nie som tak ďaleko je zvláštny. Momen­tálne pra­cu­jem a na Slo­ven­sku sa mi páči. Veľmi veľa sa tu toho zme­nilo a ja som sa opäť zami­lo­vala do Nitry.

Necí­tila si sa v Írsku ako cudzinka?

Je to indi­vi­du­álne a hlavne je to o pocite a pri­ori­tách člo­veka, ktoré si v minu­losti zvo­lil, a tým sa celý jeho osud vyvíja. Poznám ľudí, ktorí sú v Írsku 10 a možno viac rokov, neho­vo­ria súvisle anglicky a nepohli sa z miesta, či už to nepo­va­žo­vali za nutné alebo jed­no­du­cho majú iné pri­ority. Každý má šancu si vybrať život aký chce a potre­buje, aký si pred­sta­vuje.

Ja som sa cudzin­kou v Írsku v nie­kto­rých situ­áciách cítila a v práci mi to dali aj poriadne pocí­tiť, hlavne keď som sa už potom pohy­bo­vala v manaž­mente. Ja mám s týmto zlú skú­se­nosť, ale tým nech­cem pove­dať, že to tak je všade. Doma je doma.

Našla si si obľú­bené záku­tia v Írsku, ktoré sa oplatí vidieť?

Rada som cho­die­vala do Glen­da­lough. Je to taká turis­tická oblasť, kde si v mes­tečku odsta­víš auto a ideš na túru, je to tam skvelo ozna­čené. Ďalej samoz­rejme Cliffs of Moher, Wick­low a Ring of Kerry. Je tu veľa hra­dov a zrú­ca­nín a nád­her­ných divo­kých pláží.

Aktívne sa venu­ješ športu aj ako osobná tré­nerka. Vidíš v men­to­ringu kli­en­tov svoju budúc­nosť? Aké miesto má cvi­če­nie v tvo­jom živote?

Šport je mojou veľ­kou záľu­bou. Pat­ril, patrí a bude pat­riť do môjho života. Ako som spo­mí­nala, hrala som bas­ket­bal, tré­no­vala thaj­ský box a teraz pre­cvi­ču­jem boot camp a cir­cuit tré­ning pre kli­en­tov. Necvi­čím súťažne, ale chcem byť fit a cítiť sa dobre. To je pre mňa dôle­žité, a takto sa to sna­žím pove­dať aj svo­jim kli­en­tom. Pohyb je dôle­žitý a hlavne nám dáva sebais­totu. Nie je to vždy iba o nabe­raní sva­lo­vej hmoty. Nie­kedy to je proste iba tera­pia.

Čo by si odpo­ru­čila alebo pora­dila mla­dým ľuďom, ktorí váhajú vyces­to­vať do cudziny?

Choďte a nevá­hajte. Určite treba ísť von, vidieť a spoz­nať iné kra­jiny, ľudí a hlavne naučiť sa vní­mať a rešpek­to­vať iné kul­túry. Tým vlastne obo­ha­cu­jete sami seba a stá­vate sa seba­ve­do­mej­šími, vní­ma­vej­šími, tole­ran­tnej­šími a zdrav­šími na duši. Život je len jeden, a preto treba pre­ko­nať sám seba a dôve­ro­vať si vo všet­kom. Ísť za svo­jimi snami a pocitmi. Tešiť sa z prí­tom­ného momentu, lebo ani jeden sa nebude opa­ko­vať.

zdroj foto­gra­fií: archív Mar­gity Kudry

Pridať komentár (0)