3 spô­soby, kto­rými Steve Jobs zefek­tív­nil všetky stret­nu­tia!

Tatiana Blazseková / 24. september 2015 / Tools a produktivita

Ame­rické pod­niky strá­cajú podľa odha­dov 37 miliárd dolá­rov ročne kvôli chy­bám, ku kto­rým dôjde na stret­nu­tiach. Steve Jobs nezná­šal kla­sickú ver­ziu mee­tin­gov. Vedel že sú nepro­duk­tívne, ľudia ich nezná­šajú a nič nevy­rie­šia. Pri­tom jeho základné tri body sú jasné ako facka a mali by sa nimi ria­diť všade.

1. Stret­nu­tia udr­žia­val v čo najuž­šom kruhu

Vo svo­jej knihe Insa­nely Sim­ple Job­sov spo­lu­pra­cov­ník Ken Segall pod­robne opí­sal, aké to bolo, pra­co­vať s týmto géniom. V jed­nom z prí­be­hov sa roz­ho­vo­ril o situ­ácii, kedy sedeli na stret­nutí a Jobs zba­dal nejakú osobu sedieť v kúte. Slušne sa opý­tal na meno a dôvod, prečo by mala byť súčas­ťou debaty. Ak usú­dil, že prob­le­ma­tika sa osoby netýka, požia­dal ju o odchod. Jobs však nech­cel byť netaktný alebo nemi­lo­srdný, nevi­del v tom žiadnu pointu, aby tam nie­kto len sedel a nič nepo­ve­dal. Keď ho raz pre­zi­dent Barack Obama požia­dal, aby sa pri­dal k malému stret­nu­tiu tech­nic­kých mag­ná­tov, slušne odmie­tol. No, slušne ako slušne. Jed­no­du­cho pove­dal, že na jeho vkus pozval až prí­liš veľa ľudí.

2. Uis­til sa, že každý je zod­po­vedný za určitú časť agendy

Zákla­dom Job­so­vej filo­zo­fie bolo, aby bola práca bola jasne roz­de­lená a každý vedel, kto je za čo zod­po­vedný. Práca sa nezná­so­bo­vala, nespo­ma­ľo­vala a nikto sa nemo­hol za nikoho scho­vá­vať. Ak niečo nefun­go­valo, bolo presne jasné, kde a kto za to môže. Dokonca pre to exis­to­val presný názov: DRI — directly res­pon­sible indi­vi­dual alebo priamo zod­po­vedný jedi­nec. Ak sa DRI obja­vil na prog­rame roko­va­nia, bolo presne jasné, o čo ide. Každé stret­nu­tie malo aj zoznam akcií, ktoré z daného stret­nu­tia vyply­nuli. Ku kaž­dej akcii bol pri­de­lený DRI, teda kon­krétne meno. Takže v pries­to­roch Apple bolo často počuť frázu: „Kto je DRI na toto?“ Tu sa jed­no­du­cho nescho­váš a nese­díš na mies­tečku nie­koľko mesia­cov ako taký puk.

Glo­ria Lin, ktorá ria­dila iPod team, videla veľký prí­nos v práve tejto tak­tike. Na Quore sa na margo tejto tech­niky vyjad­rila nasle­dovne: „V rýchlo ras­tú­cej spo­loč­nosti, ktorá má milión akti­vít, sa dôle­žité veci jed­no­du­cho stra­tia. Nie je to len kvôli nezod­po­ved­nosti ale často z dôvodu zanep­ráz­dne­nosti a veľ­kého náporu. Ak beriete spo­loč­nosť ako vaše dieťa, dávate do toho všetko.”

3. Nedo­vo­lil, aby sa ľudia scho­vá­vali za Power­po­int

Tento bod mám naj­rad­šej. Jobs nezná­šal for­málne pre­zen­tá­cie. Pre­fe­ro­val skôr stret­nu­tia tvá­rou v tvár, kedy sa člo­vek nemal kam ukryť. Každú stredu popo­ludní mal schôdzku s jeho mar­ke­tin­go­vým a reklam­ným tímom. Pre­zen­tá­cie na báze kla­sic­kej sli­des­how boli zaká­zané. Zákla­dom stret­nutí bol brains­tor­ming tu a teraz. Chcel od ľudí, aby prišli pri­pra­vení, ale záro­veň mali jasnú a otvo­renú myseľ a boli schopní kri­tic­kého uva­žo­va­nia. Podľa Jobsa sa prob­lém nevy­rieši tak, že o ňom nie­kto uro­bil chutnú pre­zen­tá­ciu s ešte chut­nej­šími efektmi. Chcel, aby ľudia čelili prob­lé­mom, zapo­jili sa do dis­ku­sie, váš­nivo deba­to­vali a kri­ticky uva­žo­vali. Ak chce člo­vek niečo pove­dať, nepot­re­buje Power­po­int, je to len bar­lička za ktorú sa skryje.

Zdroj: www.businessinsider.com
Pridať komentár (0)