Ako zvý­šiť pra­covnú výkon­nosť z prie­meru na maxi­mum?

Alexandra Dulaková / 9. september 2015 / Tools a produktivita

Je roz­diel medzi rutin­ným výko­nom práce, ktorý nás pre­ne­sie cez pra­covný týž­deň bez ujmy a vzru­chu, a maxi­mál­nym zapá­le­ním, vďaka kto­rému nás práca úplne pohltí – v dob­rom. Pri takomto fun­go­vaní pri­ná­šame lep­šie výsledky vyš­ším tem­pom a práca sa stáva našou váš­ňou. Bohu­žiaľ, dostať sa do podob­ného stavu nejde len tak lusk­nu­tím prs­tov. Exis­tuje však pár jed­no­du­chých tipov, ako na to. Tu sú. 

Nebolo by nád­herné, keby sa zmest­nanci každý deň s rados­ťou vra­cali do práce, pre­tože by vedeli, že veci, do kto­rých sa pus­tia, ich budú baviť a napĺňať? Keby sa tak namiesto neko­neč­nej prok­ras­ti­ná­cie úprimne zažrali do práce a zabudli pri­tom aj na čas? Je to sen kaž­dej firmy a spo­loč­nosti a my vieme, čo by každá z nich mala uro­biť, aby sa táto vízia pri­blí­žila k rea­lite. A nie sú v tom ani drogy, ani hyp­no­tické vymý­va­nie moz­gov.

1. Jasné ciele

Pokiaľ pred sebou máme jasnú vidinu toho, čo máme dosia­huť, všetko ide ľah­šie – dokonca aj chyby sa naprá­vajú jed­no­duch­šie, pre­tože presne vieme, čo a ako vylep­šiť, aby sme sa neod­chý­ili od pria­mo­čia­rej dráhy k cieľu. Jed­no­znač­nosť našich úloh nám vycibrí pozor­nosť a budeme sa na ne sústre­diť oveľa ľah­šie.

Pek­ným dôka­zom tohto feno­ménu bol expe­ri­ment, v kto­rom tes­to­va­ným sub­jek­tom (ľuďom) pus­tili nahrávku a naká­zali počí­tať, koľko ráz si v nej šty­ria ľudia hodia loptu. Sub­jekty expe­ri­mentu boli také sústre­dené na svoju úlohu, že si vôbec nevšimli gorilu, ktorá si v pozadí s kľu­dom angli­čana pre­krá­čala cez celú obra­zovku. Nevši­mol si ju ani jeden člo­vek.

Čo z toho vyplýva? Pri jas­ných zada­niach a jed­no­znač­ných cie­ľoch sa nám na úlohy sústredí oveľa ľah­šie a nič nás len tak nerozp­týli. Podľa tejto teórie by sme si pri inten­zív­nej práci nemu­seli všim­núť ani to, keby sa po office pro­me­ná­do­val nie­kto nahý. Všetko, na čom v tej chvíli záleží, je bez­pro­stredná prí­tom­nosť.

2. Okam­žitý feed­back

Rov­nako ako naše sústre­de­nie na prácu, by aj ohlas na náš výkon mal prísť okam­žite a týkať sa vecí, ktoré sa práve dejú, alebo sa len pred malou chví­ľou stali. Vtedy máme danej témy plnú hlavu a doká­žeme na kri­tiku rea­go­vať naj­lep­šie. V práci, ktorú práve vyko­ná­vame, sa vyznáme naj­lep­šie, preto je pre nás ľah­šie ako hoci­kedy ino­kedy ju jed­no­du­cho napra­viť a vylep­šiť. Ak nás nie­kto nechá čakať done­ko­nečna, nie­lenže klesne náš záu­jem o prácu, ale už si ju ani nebu­deme pamä­tať do takých detai­lov, ako pred­tým. A to môže byť len na škodu.

3. Výzvy odpo­ve­da­júce našim schop­nos­tiam

Kedy nás veci dokážu naj­viac pohl­tiť? Keď s urči­tos­ťou nevieme pove­dať, čo nás čaká. Neča­kané a neznáme rovná sa vzru­šu­júce. Vezmi si naprí­klad taký napí­navý film, v kto­rom sa každú chvíľu deje niečo prek­va­pivé — horor, alebo tri­ler. Roz­ší­rené zre­nice, zrých­lený tep a napnuté svaly pri­pra­vené na str­hnu­tie. Niečo podobné, aku­rát menej stre­su­júce, by sa malo pre­niesť aj do našej pra­cov­nej morálky.

Keď je úloha pred­ví­da­teľná, ako veľmi nás už len môže nad­c­hnúť? Nijak extrémne, bude to skôr nuda. Je ale dôle­žité si sta­no­viť hra­nice, aby sa zo zdra­vého napä­tia nestal čistý stres, ktorý by nás para­ly­zo­val pri práci. Rov­nako ako vo všet­kom, aj v tejto veci je naj­lep­šie nájsť rov­no­váhu a sle­do­vať, aké skvelé následky to bude mať pre naše pra­covné nasa­de­nie. 

Zdroj: Enter­pre­neur 
Pridať komentár (0)