BBC mi odvy­sie­lalo tri sekundy, hovorí s úsme­vom foto­graf Peter Bube­ní­ček

Michal Tomek / 28. október 2014 / Tools a produktivita

Patrí k súčas­nej mla­dej gene­rá­cii, kto­rej život­ným cie­ľom je ces­to­va­nie. Skú­šal sochu, maľbu, skla­da­nie hudby. Fotil time lapse v Lon­dýne či ľudí na ulici v Mara­kéši. Pra­cuje, aby mohol ces­to­vať, a ces­tuje, aby mohol pra­co­vať. Tak tro­chu pun­káč, ktorý si zami­lo­val Áziu — Peter Bube­ní­ček.

Ako dlho sa už venu­ješ fote­niu?

Uf, prvý foto­apa­rát som si kúpil, keď som mal sedem­násť. No vždy, keď si kúpim novú, pro­fe­si­onál­nej­šiu radu foto­apa­rá­tov, tak si hovo­rím, že teraz začí­nam.

Koľká je to už rada? 

Štvrtá? Tre­tia? Ani neviem.

Ako si sa k tomu dostal? 

Keď som bol vo veku sedem­násť rokov, chy­tilo ma to naj­viac zo všet­kého, čo som vtedy skú­šal. A toho bolo dosť – kres­le­nie, maľo­va­nie, práca s kožou, šport. Aj hudbu som s kape­lou robil. Vlastne, aj z hliny som mode­lo­val. Mal som taký malý byt a tam sme robili blbosti zo sadry. Všet­kým som si pre­šiel, a skon­čilo to pri fotení.

Prečo?

To neviem pove­dať.

Vážne?

Okej, tak na rovinu – nič z toho, čomu som sa veno­val, mi nešlo. Výsledky boli mizerné. Vedel som, ako to má vyze­rať, a výsle­dok bol vždy iný. Práve fotka je ale taká, že posledné roky začína robiť to, čo chcem. Je taká, ako by som chcel, aby vyze­rala. Mys­lím si, že sa pomaly dostá­vam k výsled­kom, i keď to „moje ide­álne“ ešte má takých päť rokov čas.

Čo zna­mená, že chceš, aby to nejako vyze­ralo? Aký má byť ten výsle­dok?

Mám vždy istú pred­stavu. Viem, že keď chcem niečo fotiť, nemôže to byť bahno. Musí to mať hlavu a pätu, obsa­hovo aj kom­po­zične, aby to v tebe niečo vyvo­lalo.

Fotil si rôzne veci – kra­jiny, por­tréty, ces­to­pisy. Nie si zame­raný na niečo kon­krétne?

To je pravda, v tom sa tiež ešte tro­chu hľa­dám. I keď mám pocit, že som sa už našiel. Teraz sa v pod­state posledné dva roky sna­žím robiť por­tréty. To je abso­lútna zmena v mojej hlave. Pred pia­timi rokmi som sa tešil, že mám zelený kus Tatier bez jedi­nej nohy. Bol som úplne ner­vózny, keď bol nie­kde v zábere člo­vek. Pred mesia­com som bol v Maroku a por­trét bol pre mňa naj­väčší chal­lenge. Ideš po ulici a vidíš tam sta­rého chlapa, neja­kého žob­ráka či domo­rodca, alebo nie­koho, kto je ti neja­kým spô­so­bom sym­pa­tický, a ak vie po anglicky, tak sa s tebou bude baviť.

Tá výzva je v tom, že ho oslo­víš kvôli foto­gra­fii?

No jasné.

Kde nastala tá zmena z kra­jiny na por­tréty?

Asi som dospel (smiech).

Ako tých ľudí dosta­neš tam, kde ich chceš mať? 

Opý­tam sa ich, že ´Čau, fotka?´. Nesna­žím sa to šty­li­zo­vať, to ma nebaví.

Ako to teda vyze­ralo, keď si bol naprí­klad v Maroku a videl toho domo­rodca?

Pri­šiel som, oslo­vil som ho. Samoz­rejme, nejaký očný kon­takt nesmie chý­bať, vďaka tomu hneď vidím, či ten člo­vek komu­ni­kuje. Buď sa na teba pozrie alebo odvráti tvár. Keď už je trošku prí­stupný, tak sa ho opý­tam, či by sme niečo cvakli. Povie, že áno, nie alebo si začne pýtať peniaze. Oni poznajú cenu tých fotiek. Uro­bíme nejakú dohodu a ja rešpek­tu­jem to, čo pove­dia. Potom si ho len tak nato­čím tro­chu, poviem mu, aby sa pozrel sem alebo tam. No v prin­cípe to nech­cem veľmi meniť. Keď ho stret­nem v prí­stave, chcem ho odfo­tiť v prí­stave. Nebu­dem ho ťahať cez pol mesta a robiť s ním nejakú vykon­štru­ovanú fotku.

Robíš viac zábe­rov?

To už potom bývajú ner­vózni. Jeden por­trét v Maroku trval tak trid­sať sekúnd, a tým, že to je islam, tak sa tam nedá veľmi na ulici fotiť. V tomto smere to bola pre mňa dobrá škola.

Aké boli reak­cie?
Krik, rev…

…až tak?

Nor­málne na ulici začali vykri­ko­vať „No photo, no photo! Papa­razzi! Sni­per!“ a roz­lie­halo sa to. To bolo kon­krétne v Mara­kéši. Ten bol v tomto smere naj­horší. Po prvom dni som zis­til, že si musím pýtať povo­le­nie, keď chcem odfo­tiť niečo v obchode. Bežní turisti s malými foťákmi to asi nero­bia, len tým, že zrkad­lovka je už veľká, tak je to iné. Potom je tu aj ich viera. Aj chlapi, keď som sa ich pýtal na fote­nie, pove­dali, že „nie nie“, lebo im cez foto­apa­rát ukrad­nem dušu. A na to nemáš čo pove­dať. Zau­jí­malo by ma však, ako to je. No takéto veci treba rešpek­to­vať. Na čo je ti fotka, ktorú nemáš právo zve­rej­niť a je nasilu?

Roz­prá­val som sa o tom s via­ce­rými ľuďmi a traja — pôvo­dom Maro­ča­nia — hovo­rili, že foto­grafi a turisti zná­zor­ňujú ich kra­jinu veľmi nega­tívne.

V akom zmysle?

Keď sa chys­táš do Maroka, jediné, čo oča­ká­vaš na základe fotiek, sú osrané mulice a chod­níky, špi­navé mediny. Je tam strašne veľa inva­li­dov, všetci sú tam asi vonku a je ich veľa. A Maro­ča­nia, s kto­rými som sa bavil, hovo­rili, že mnohí si fotia práve týchto ľudí.

Rea­lita je však iná.

Presne. Veľmi pek­ným prí­kla­dom je pre mňa želez­ničná sta­nica. Keď si pozrieš fotku mara­kéš­skej hlav­nej želez­nič­nej sta­nice, vidíš krásnu, čistú, modernú budovu s bez­peč­nos­ťou na takej úrovni, že dovi­de­nia. A my tu, vyspelí Euró­pa­nia s našou hlav­nou sta­ni­cou v Bra­ti­slave, ktorá stojí za …

Aj ľudia sú tam iní?

Po pri­státi v Maroku sme nasadli do obrov­skej dlhej dodávky. Mys­lel som, že sme v troch radách áut za sebou, a teda sme zablo­ko­vaní. Tam bolo asi 1,5 – 2 metre. A keď sme sta­diaľ začali vychá­dzať, šofér to neve­del vyto­čiť. Vtedy prišlo auto z boku, vyle­tel z neho chlap. A čo by si čakal tu u nás? Rev, krik, trú­be­nie. Za desať sekúnd nášmu vodi­čovi pomá­hali ďalší dvaja, navi­go­vali ho, na pia­ty­krát sme to dali von. Keď to vykrú­til, skoro som sa v aute roz­re­val, lebo tomu hovo­rím ľud­skosť. A tú často­krát tu u nás nena­chá­dzam.

Nachá­dzaš teda viac ľud­skosti na ces­tách, ako tam, kde žiješ?
Hej. Je to také hlúpe, ale je to tak.

Na ktorý záber si naj­viac hrdý? 

Asi na sériu ľudí. Lebo som strašne rád, že som ich stre­tol, mohol sa im pozrieť do tváre, že som sa ich mohol niečo opý­tať, keď roz­umeli, že sme sa mohli tro­chu poroz­prá­vať. To nie sú nejaké hĺbavé roz­ho­vory, ale keď ti nie­kto povie, že vo Vyso­kom Atlase vyras­tal a teraz tu pri mori pre­dáva nejaké veci a spýta sa ťa, odkiaľ si ty a čo robíš, tak je to fajn.

Nie je to ani tak o tej foto­gra­fii, ako skôr o tom, čo je za tým? O člo­veku, s kto­rým sa vďaka nej stret­neš.

To je na tom úžasné. To je presne to, čo chcem. Teraz by som chcel ísť fotiť sadhu people, to sú mnísi v Indii. Chlap, kto­rého celý maje­tok je nejaká šatka, ktorú si opáše okolo pásu, nestrihá sa, neholí sa celý rok, je od popola, od kriedy. Jasné, že sa teším na tie fotky, ale teším sa najmä na nich, na to, že môžem s nimi strá­viť chvíľku.

Sna­žíš sa necho­diť na tie naj­zná­mej­šie turis­tické miesta, ale skôr nie­kam, kde je turis­tov pome­nej?

Postupne sa k tomu pre­pra­co­vá­vam. Sna­žím sa čím menej nav­šte­vo­vať tie hlavné, atrak­tívne miesta. No je to skôr o inom. Keď som šiel do Maroka, chcel som nav­ští­viť gar­biarne vo Feze. Tam je osem­sto­ročná tra­dí­cia výroby a spra­co­va­nia kože. Neskôr som si však uve­do­mil, že som kvôli tomu pre­ces­to­val aj kus Maroka, sedem hodín vo vlaku, plus celá cesta z Európy, čo všetko sa stalo, koho všet­kého som stre­tol na uli­ciach – tá cesta je fas­ci­nu­júca. Naprí­klad som si šiel pozrieť chrámy do Bang­koku, ale za týž­deň cesty, kým som sa tam dostal, sa stalo toľko vecí. Pobe­hal som men­šie pamiatky, stre­tol ľudí, cva­kol ich na ulici. To je asi ono, tá cesta.

Plá­nu­ješ si cesty?

Naozaj si cesty plá­nu­jem. Neexis­tuje situ­ácia, že vyj­dem pred hotel a budem až v tej chvíli rie­šiť, kam pôj­dem. Tak som to robil, keď som začí­nal ces­to­vať, čím som zabil pol dňa po inter­ne­to­vých kaviar­ňach. Neve­del som, kam ísť. Teraz mám naštu­do­vané metro, dopravu, taxíky, a potom už len letím. Plán väč­ši­nou na 80% spl­ním. Samoz­rejme, na mieste sa to ešte môže zme­niť, pri­budnú nejaké veci, odbudnú iné. Musí to byť naozaj dobre naplá­no­vané, aby všetko fun­go­valo. Keď som išiel do Thaj­ska, dva týždne som sa vkuse učil o Bang­koku.

Máš naplá­no­vanú každú hodinu cesty?

Skôr kaž­dého pol dňa asi. Ale to len preto, aby z toho bol naozaj nejaký výsle­dok. Pre mňa je to nut­nosť. Keby som na tú istú cestu nemal dva týždne, ale dva mesiace, tak sa na to vykaš­lem. Užil by som si to inak.

Ces­tu­ješ sám?

Väč­ši­nou som cho­dil s pria­teľ­kou, no pôj­dem už aj sám. Prav­dou je aj to, že fote­nie nie­kedy dru­hého otra­vuje, keď ces­tu­jete spolu. Sna­žím sa o rýchlu street photo, čo je vždy akcep­to­va­teľné. Ale bol som naprí­klad sám v Lon­dýne. Skú­šal som si tam time lapse a pre mňa to bol full time. Ráno som vyra­zil z domu, cva­kal som do noci, potom v noci kon­tro­lo­val sek­ven­cie na note­bo­oku. Tam nie je pries­tor na to, aby som ces­to­val s nie­kým. Niečo podobné by som chcel spra­viť aj teraz v tej Indii. Ísť tam sám, aj točiť aj fotiť.

Okrem fotiek robíš aj time lapse …

S tým pomaly začí­nam, zau­jíma ma to. Ale ako všetko, je to o čase. Nemám na to toľko času, nemô­žem sa tomu veno­vať toľko, čo by som chcel. Je to taká nad­stavba foto­gra­fie. Keď už bola fotka viac-menej akcep­to­va­teľná v kva­lite, akú som si pred­sta­vo­val, tak som sa chcel zase začať učiť niečo nové. Dal som si nový cieľ. Teraz si chcem nacva­kať Vie­deň, to je tu blízko, dobré mesto na uče­nie sa. A zas by som chcel ísť do Ázie spra­viť time lapse. Možno do Vara­nasi alebo na podobné miesta, ktoré sú zau­jí­mavé. Je to veľmi ťažké, ale to je práve ten chal­lenge. Mal som naprí­klad pekné sek­ven­cie, ako tie lon­dýn­ske, ale zly­hal mi strih, réžia a celý prí­beh za tým.

Prečo ti to zly­halo?

Lebo to neviem, musím sa to naučiť. Ale potom jed­ného dňa sa stalo, že mi napí­sal nejaký pro­du­cent z BBC s tým, že by chceli moje foota­ges. Keby mi napí­sal kto­koľ­vek zo slo­ven­skej alebo čes­kej tele­ví­zie, tak som z toho happy. Ale predsa, BBC je BBC.

Ako sa k tomu dostal? 

Cez you­tube, tam si to pozrel. Mar­ke­tin­govo som sa to sna­žil tro­chu pre­tla­čiť, takže keď si si v tom čase dal do vyhľa­dá­va­nia „Lon­don time lapse“, našiel si ma. Mal som tak na BBC tri alebo štyri sekundy slávy. V rámci neja­kého 20-sekun­do­vého úvod­ného šotu pou­žili tri zábery. Takže pre mňa super.

Fotiť si sa učil sám. To chce veľa seba­dis­cip­líny.

Hej, asi hej. Teda určite. Ale tak mám v sebe zapnuté štyri motory. Skon­čil som strednú elek­tro­tech­nickú školu a vo štvr­tom roč­níku som robil v ser­vise. Naj­väčší fra­jer, čo tam bol, opra­vo­val DVD pre­hrá­vače a zará­bal snáď 14 alebo 15 tisíc korún, ostatní 12 tisíc. Ja som si pove­dal, že „Toto nie, neexis­tuje!“. Mal som okolo seba práve ľudí, ktorí rie­šili weby a podobne. Tak som sa dostal k prog­ra­mo­va­niu a po desia­tich rokoch to skon­čilo tak, že som IT ana­ly­tik v jed­nej firme. To isté je pre mňa fotka. Jed­no­du­cho viem, že to je zlé, tak sa učím a štu­du­jem. A áno, je to seba­dis­cip­lína, je to o tom, že nej­deš slo­pať s cha­lanmi, necho­díš na party, ale sedíš doma a makáš na sebe.

Čo robí ume­lec-foto­graf v soft­vé­ro­vej firme? Nech­ceš sa živiť rad­šej fote­ním?
IT-čko ma baví, baví ma logika, a to je všetko tak spo­jené. Pasuje mi to. Tým, že som sa IT veci učil sám, je to pre mňa hobby. A teda na jed­nej strane ma moje hobby živí, a ďal­šie hobby mi dáva relax, pohodu.

Ty a komerčné fote­nie?

S tým teraz tro­chu začí­nam, no zatiaľ sa v tom necí­tim kom­for­tne. I keď naprí­klad inte­ri­éry sú fajn, lebo inte­riér je do istej miery opa­ko­va­teľný. Keď si dohod­nem fote­nie v tejto kaviarni, tak viem, že sem môžem prísť o dva-tri dni a docvak­núť si ešte, čo potre­bu­jem. Ale to na svadbe naprí­klad nedáš. Tam to nesmieš pokaš­ľať.

V tomto kon­texte musel byť TEDxB­ra­ti­slava pre teba cel­kom výzvou. 

Veď aj bol (úsmev).

Aký máš z toho fote­nia pocit?

Je to strašne ťažké a abso­lútne nedo­ce­nené. Každý sa to snaží nejako ofaj­čiť, nájsť si ľudí, ktorí budú akciu fotiť zadarmo alebo za pár eur. Keď nie­komu povieš 100 eur za fote­nie, tak ti povie, že za 50 to spraví nie­kto iný. A tak podobne. Obo­zna­mu­jem sa s touto scé­nou, a zatiaľ z toho nad­šený nie som. Je to krutá rea­lita.

Repor­tážna foto­gra­fia ťa nikdy nelá­kala? Ísť do kra­jín, kde sa niečo deje.

Bral by som to. Pre Nati­onal Geog­rap­hic kmene, por­tréty a podobne, alebo nejaká BBC či ČT, ktorá má veľmi dobrú redak­ciu. Keď som videl repor­táže z Ukra­jiny, tak to som si hovo­ril, že wow! – títo chlapi sú naozaj v teréne a rie­šia a doku­men­tujú. To sú také dva smery, čo by ma určite zau­jí­mali.

Viac než prog­ra­mo­va­nie, keby si mal takú mož­nosť?

Ťažko pove­dať, ale asi áno. Dať si dlh­šiu pauzu a skú­siť to.

Aké máš ešte ces­to­va­teľ­ské ciele? 

India, Nepál, potom Tibet, ktorý je tro­chu nere­álny kvôli poli­tike, keďže z Nepálu sa tam nedá veľmi dostať. Treba ísť zozadu z Číny, čím sa to tro­chu kom­pli­kuje, ale to je jedno. A ešte Eti­ó­piu. Tá je etno­lo­gicky neuve­ri­teľne rôz­no­rodá. Ces­to­va­nie ako také je skôr o kul­tú­rach, his­tó­rii, nábo­žen­stvách a podobne, mňa baví štu­do­vať si to. Dáva mi to širší roz­mer.

Ľudia majú rešpekt pred ces­to­va­ním najmä z dôvodu bez­peč­nosti. Keď ces­tu­ješ, neobá­vaš sa? 

Jedna vec je, že verím v osud. Keď mám zomrieť, zomriem. Keď mám zomrieť v janu­ári, tak je jedno, kde sa to stane. To je prvá vec. Ďal­šia vec, budem oveľa šťast­nejší, keď ma zrazí nákla­diak na praš­nej ceste v Thaj­sku než tu v Bra­ti­slave. Lebo ma zra­zil, keď som robil niečo, čo milu­jem, a keď som bol nie­kde, kde je to super. A tre­tia vec, a to je veľmi čerstvá skú­se­nosť, pred týžd­ňom som tu na Štr­kovci videl, ako sa dvaja bez­do­movci, muž a žena, naťa­ho­vali. To bolo ces­tou na kofolu. Keď som sa vra­cal, tá žena tam ležala s bod­nu­tým bru­chom. Akože F?@k…! Išiel som odtiaľ úplne zje­žený so zimom­riav­kami. Tak si hovo­rím, že toto sa deje na Štr­kovci, kde od malička cho­dím. Pri­tom sa pre­chá­dzam po noč­nom Bang­koku, kde štyri pra­šivé psy po tebe šte­kajú nie­kde medzi gra­fitmi a teto­va­cími štú­diami a tam sa nebo­jím. Keď sa niečo má poka­ziť, pokazí sa to v tej chvíli, kedy sa to poka­ziť má. Takže určite nie, nebo­jím sa. Treba ces­to­vať, nemô­žeš sedieť na zadku a báť sa. Nero­zu­miem tomu.

Kde sa ti naj­viac páčilo? 

Ázia. Tam som našiel ľud­skosť, tam som si otvo­ril hlavu. Je to iné, keď sa na teba nie­kto usmeje, keď sa ti ospra­vedlní, keď niečo pokaš­leš. V hoteli som im raz rozt­ries­kal jedno skle­nené oce­ne­nie, ako som sa oto­čil s bato­hom. Hovo­rím si „F?@k, tak toto bude drahé!“. Pri­tom to nie je ani o penia­zoch, ale o tom, že také oce­ne­nie už v živote nedos­tanú. A oni sa začali ospra­vedl­ňo­vať mne. Ten chlap to zobral, scho­val to do skrine a hovorí „No prob­lem, no prob­lem.“ Ja mu na to, že aké no prob­lem, veď viem, ako veľmi ľuďom v Európe na takých veciach záleží. To sú tie milé, malé momenty.

Nevyz­nie­vaš práve tak, že by si mal Európu rád, alebo že by si sa tu cítil nejako pohodlne. 

Európa je taká bub­linka. Máš pravdu, že sa tu necí­tim dobre. Jed­no­du­cho eko­no­mické modely, ktoré sú tu nasta­vené v pod­state zotro­čujú ľudí. Ja som starý pun­káč, to neo­kla­meš. Veď je abso­lútne choré, aby som za tro­j­iz­bový byt v Bra­ti­slave pla­til trid­sať rokov 700 eur mesačne. To asi nie je tá správna cesta, kupo­vať si takéto nad­hod­no­tené nehnu­teľ­nosti. Keď si pozrieš nehnu­teľ­nosti naprí­klad v Bang­koku alebo v Thaj­sku, tak do toho by som mal chuť. Mám chuť bývať na 60-tom poschodí a mať výhľad na Bang­kok. A dať za to 80 000 eur. To stojí za to.

Eko­no­mické sys­témy asi nezme­níš, vidíš teda rie­še­nie v tom, že sa pre­sťa­hu­ješ?

Nezme­níš, ale dá sa z toho sčasti vyma­niť. Pre­sťa­ho­va­nie sa tiež asi nie je rie­še­ním. V koneč­nom dôsledku sa vždy teším domov.

Takže máš rád Slo­venko.

Jasné.

Si skôr člo­vek do mesta alebo do prí­rody?

Do prí­rody, bývam v Lamači (úsmev). Ja potre­bu­jem sto kilo­met­rov lesov.

Pred­tým si pove­dal, že by si chcel bývať v Thaj­sku v pane­láku na 60 poschodí.

To hej, veď prečo nie. Naprí­klad aj Lon­dýn, viem si to úplne pred­sta­viť. Milu­jem multi-kulti. V Lon­dýne som bol tri­krát a strašne rád som cho­dil met­rom, kde sa stretli rôzne typy ľudí. Mám rád tú pes­trosť. Ono para­do­xom je, že Slo­ven­sko vlastne nie je až tak multi-kulti. Možno nie je dosť atrak­tívna, tá naša kra­jina.

Uro­bilo z teba ces­to­va­nie lep­šieho člo­veka? Alebo iného člo­veka?

Asi hej, keď som sa z tých kra­ji­niek dostal k por­trétu (úsmev). Zme­nilo ma to. Otvo­rilo mi to hlavu. Vadí mi, keď sa ľudia nesprá­vajú ako ľudia. To je základ, a kata­strofa, keď to nefun­guje. To je presne to, s čím sa tu stre­tá­vam.

Tu na západe?

Hej. Ľudia sú vystre­so­vaní, pod tla­kom, pod hypo­té­kami, bez­do­movci sa tu bodajú. Veď to už naozaj nie je nor­málne. Ja to Slo­ven­sko takto vní­mam, že ľudia nie sú úplne v pohode. A potom je, samoz­rejme, ďal­šia sku­pinka ľudí, ktorá je v pohode, žijú, uží­vajú si to. Takisto ces­tujú, nájdu si to pekné. Tak by to asi v tom živote malo byť. Nemô­žeš byť v robote, ktorá ťa nebaví. V tomto si mys­lím, že mám cel­kom šťas­tie. Robím, čo ma baví, už od ôsmej ráno nepo­ze­rám na hodinky.

Ešte sa vráťme k foto­gra­fii. Keby si mal jed­nou vetou pove­dať, čo je to foto­gra­fia, čo by to bolo?

Kokos…

Tak inak. Čo ti to dáva, prečo to robíš? 

Fotka je strašne osobná. Je to o tom, že sa môžeš na svet poze­rať mojimi očami. Ty môžeš vidieť presne to, čo mám rád. Roz­diel medzi foto­gra­fom a filo­zo­fom je ten, že foto­graf je fyzicky prí­tomný na tom mieste, v tom teple, v tom smrade, v nepo­hodlí. A z toho ešte robiť fotky, čo tiež nie je úplne jed­no­du­ché. Nako­niec je to ale všetko super, sú to veľmi silné zážitky.

Roz­ho­vor pri­pra­vil Mišo Tomek.

Pridať komentár (0)