Bra­tia Zel­ma­novci – Slo­váci, ktorí v Ázii hla­dali dob­ru­dž­stvo, no vrá­tili sa s nápa­dom na biz­nis. Teraz si doma plnia koko­sový sen

Zuzana Zimmermanová / 28. august 2016 / Rozhovory

Ces­to­va­nie má neuve­ri­teľnú moc inšpi­ro­vať, a to v mno­hých sme­roch. Bra­tia Jakub (28) a Marko (26) Zel­ma­novci si z exo­tic­kých ázij­ských plan­táží domov pri­niesli nie­len zau­jí­mavé zážitky, ale aj pod­ni­ka­teľ­ské chúťky. Od výletu, ktorý dnes nazý­vajú pamät­ným, až k výsledku menom Vir­gin­Co­co­nut, však viedla dlhá cesta spo­jená s pris­pô­so­bo­va­ním sa kul­túr­nym roz­die­lom, stretmi s pod­vod­níkmi, aj “bojom” s col­níkmi.

K pod­ni­ka­niu vás nakoplo práve ces­to­va­nie. Kde a kedy ste mu prišli na chuť?

Jakub: Už odma­lička ma bavilo obja­vo­vať a spoz­ná­vať nové veci. Prvý­krát som sám vyces­to­val, keď som mal 17, išiel som štu­do­vať anglič­tinu do Lon­dýna. Potom som už každý rok nie­kam cho­dil — najprv som ako dob­ro­voľ­ník robil vedú­ceho v zahra­nič­ných det­ských tábo­roch, neskôr sme sa s kama­rátmi začali túlať po juho­vý­chod­nej Ázii a po skon­čení baka­lára v odbore finanč­ného manaž­mentu som sa začal veno­vať mode­lingu, takže sa začali aj moje mode­lin­gové cesty.

Marko: Moje ces­to­va­nie sa začalo štú­diom na stred­nej škole v USA. To mi otvo­rilo nové obzory a pre­bu­dilo vo mne vášeň ces­to­vať. Prvé dve letá vyso­kej školy sme s kama­rátmi absol­vo­vali roadt­ripy po Európe. Do dodávky sme zba­lili kon­zervy, spa­cáky, lezecké náči­nie a dobrú náladu. Takto sme pre­ces­to­vali Švaj­čiar­sko, Fran­cúz­sko, Špa­niel­sko, Maroko, Talian­sko a ďal­šie kra­jiny. Spali sme nadi­voko, či už na poli, pláži alebo kde to bolo možné a uží­vali si život plnými dúš­kami.

2

Na ces­tách sa zro­dila aj myš­lienka na Vir­gin­Co­co­nut…

Marko: V roku 2012 som sa stal baka­lá­rom a uve­do­mil si, že si potre­bu­jem ujas­niť, čo vlastne chcem v živote robiť. Kúpil som si jed­no­smerný lís­tok do Viet­namu. Od otca som si poži­čal na letenku, od Jakuba 500 dolá­rov na vrec­kové a išiel som. Vôbec som neve­del, koľko tam zosta­nem a ako sa mi podarí uži­viť. Toto dob­ro­druž­stvo nako­niec trvalo 11 mesia­cov, zará­bal som si ako uči­teľ anglič­tiny v jazy­ko­vých ško­lách a veľa som ces­to­val. Po troch mesia­coch ma pri­šiel pozrieť brat aj s kama­rátmi a začali sme ces­to­vať po Ázii. Práve tu sa zro­dila myš­lienka dová­žať koko­sový olej.

Jakub: Táto cesta bola z tých naj­pa­mät­nej­ších. Pre­ces­to­vali sme šesť kra­jín, spali v džun­gli pod holým nebom na Bor­neu, pozo­ro­vali oran­gu­tany, pre­bý­vali a potá­pali sa na ostrove, kde sa liahli koryt­načky, pre­žili otravu jed­lom a následne aj miestnu pohotovosť…A popri tom sa pomaly rodila myš­lienka na Vir­gin­Co­co­nut.

Prečo práve koko­sový olej? 

Jakub: Koko­sový olej sme už dlho pou­ží­vali a poznali jeho fan­tas­tické účinky, každý, kto sa venuje zdra­vej výžive pozná jeho bla­ho­darné účinky. V tej dobe, hovo­ríme o období pred tak­mer štyrmi rokmi, sa u nás o koko­so­vom oleji ešte veľmi neho­vo­rilo a ani trh s bio­pot­ra­vi­nami nebol tak roz­vi­nutý.

3

Našli ste dieru na trhu, čo nasle­do­valo potom?

Marko: Po prí­chode domov z Ázie Jakub pre­skú­mal situ­áciu koko­so­vých ole­jov na Slo­ven­sku a keďže sme nenašli taký koko­sový olej, ktorý by nám po všet­kých strán­kach vyho­vo­val, dospeli sme k záveru — keď chceš mať niečo hotové poriadne, správ si to sám. Vďaka tomu, že som sa v tomto čase potu­lo­val Áziou, bol som schopný dohod­núť si stret­nu­tia s lokál­nymi pro­du­centmi a otes­to­vať, akú kva­litu kde pro­du­kujú. Potom nasle­do­vala fáza vyba­vo­va­nia rôz­nych cer­ti­fi­ká­tov a povo­lení, tvorba eti­kety, zabez­pe­če­nie dopravy, logis­tiky, skladovania…Nakoniec sme na Slo­ven­sko pri­viezli prvú malú várku tejto super­pot­ra­viny.

Ako a kde ste hľa­dali dodá­va­te­ľov?

Jakub: Kon­takty a vzorky sme začali zbie­rať už počas cesty. Boli z rôz­nych kra­jín, hlavne z Fili­pín, Thaj­ska, Malaj­zie, Srí Lanky, Indie a Číny. Marko potom ešte zostal v Ázii a pát­ral ďalej.

Marko: Nara­zili sme na mnoho pod­vod­ní­kov. Naprí­klad pri zís­ka­vaní vzo­riek, za ktoré si nie­ktorí dokážu vypý­tať hori­bilné sumy. A potom člo­vek zistí, že jeho firma ani neexis­tuje a obchod­ník sa živí len pre­da­jom vzo­riek – pošle pol kila mandlí za 300 eur — to nie je pre neho zlý biz­nisJ

Kde ste našli toho správ­neho a čím vás pre­sved­čil?

Jakub: Dodá­va­te­ľov máme z via­ce­rých kra­jín podľa pro­duk­tov, koko­sové výrobky dová­žame výlučne zo Srí Lanky.

Marko:  Ide o rodinnú firmu. Riadi ju otec so synom, ktorí zdru­žujú malých far­má­rov. Popý­tal som sa v okolí na refe­ren­cie, pozrel si ich aj na inter­nete a doho­dol si stret­nu­tie. Páčili sa nám, lebo sa sna­žia roz­be­hnúť rôzne fair­trade ini­cia­tívy. Chceli sme aj, aby pôda bola obno­vi­teľná, aby to neskon­čilo ako teraz s kau­zou pal­mo­vého oleja. Tu sme videli, že budujú etá­žové lesy, zacho­vá­vajú bio­di­ver­zitu, a tak sa pôda nevy­čer­páva a ned­ran­cuje. Okrem toho spo­lu­pra­cujú s far­mármi. Nedávno sme sa s nimi nejaký čas neve­deli spo­jiť, potom nám vysvet­lili, že behali po kra­jine a boli zava­lení vypĺňa­ním for­mu­lá­rov, keďže veľa far­má­rov je negra­mot­ných, a tak museli za nich všetko vypi­so­vať oni.

89

Aká je komu­ni­ká­cia so zahra­nič­nými dodá­va­teľmi?

Marko: Kom­pli­ko­vaná. Tovar balíme priamo na Srí Lanke. Je to síce lac­nej­šie, ale záro­veň aj časovo nároč­nej­šie. Všetko si tu treba ove­riť aj päť­krát.

Tu sa asi vo via­ce­rých sme­roch treba obr­niť trpez­li­vos­ťou. V čom naj­viac – vo vyjed­ná­vaní?

Jakub: V Ázii sa veľmi nevy­jed­náva. Tu ide skôr o pria­teľ­ské stret­nu­tia, ľudia sa spoz­najú, hovorí sa o pro­duk­toch do budúc­nosti, obze­rajú sa plan­táže, tovary. Vyjed­ná­va­nie pre­bieha neskôr mai­lom alebo tele­fo­nicky.

Marko: Arabi radi zjed­ná­vajú, ale na Srí Lanke či v Thaj­sku sa nez­jed­náva, v rámci kul­túry aj bud­hizmu je tam všetko nepriame. To sa týka komu­ni­ká­cie cel­kovo – tu rad­šej nikdy neklaďte otázky, na ktoré sa dá odpo­ve­dať áno-nie. Naprí­klad, či máte ísť touto ces­tou – vždy dosta­nete odpo­veď áno, lebo ľudia nechcú stra­tiť tvár. Komu­ni­ká­cia je vždy nejasná. V Číne je to opak – tam bez mihnu­tia stre­lia aj dvad­sať­ná­sobnú cenu. S Čínou naj­lep­šie vyjed­náme cenu tak, keď sa im istý čas neoz­veme. Keď neod­po­vieme na mail týž­deň či dva potom, ako navrhli cenu, tak sa cez nie­koľko kôl dosta­neme k výhod­nej­šej ponuke.

5

Čo plá­nu­jete dová­žať z Číny?

Jakub: To ešte zva­žu­jeme, určite však nie jedlo. Vláda nedávno pri­znala, že jedna pätina pôdy je tu toxická. Keď toto pri­znali, v rea­lite to môže zna­me­nať, že toxi­cita je dvoj až troj­ná­sobná. Bol som na via­ce­rých mies­tach v Číne, ochrana život­ného pro­stre­dia im tak­mer nič neho­vorí, také zne­čis­te­nie som nevi­del nikde inde na svete. Dokonca si nedá­vali pozor ani vo vychý­re­ných obcho­doch s čín­skou medi­cí­nou. Videl som muža, ako si brú­sil sekeru nad lie­či­vými bylin­kami a piliny padali do nich. To bol pri­tom obchod, kde ma zobrali miestni a boli pre­sved­čení, že je kva­litný.

Máte z obdo­bia hľa­da­nia dodá­va­te­ľov vtipné či dob­ro­družné zážitky? 

Marko: Na Srí Lanke sme sa uby­to­vali v dob­rom hoteli za dobrú cenu, stále tam pri­chá­dzali a odchá­dzali ľudia, až nám to prišlo zvláštne. Ráno sme prišli na raňajky, boli sme však v jedálni jediní. Najedli sme sa, no zrazu nám nebolo naj­lep­šie. V ten deň sme mali stret­nu­tia s poten­ciál­nymi par­tnermi na čaj aj kokos v Colombe. Mne bolo zle už v taxíku, po prí­chode som si musel hneď odbe­hnúť.

Jakub: Ja som ustál celé stret­nu­tie, ale keď sme išli na pre­hliadku do továrne, kde sme mali sle­do­vať, ako sa olej lisuje, začali muky. Dostal som hygie­nické rúško na tvár, no dýcha­nie bolo ešte zlo­ži­tej­šie, tak­mer som omd­lel. V polo­vici som musel vybe­hnúť von, dví­hal sa mi žalú­dok a časť jeho obsahu skon­čil na noha­vi­ciach. Obchodní par­tneri mali našťas­tie pocho­pe­nie.

Marko: Doda­točne sme zis­tili, že hotel, v kto­rom sme bývali, bol hodi­nový hotel pre šej­kov, preto len pri­chá­dzali a odchá­dzali. Pou­čili sme sa, že v Ázii člo­vek musí jesť lokálne jedlo, ktoré je poriadne pikantné a poza­bíja všetky bak­té­rie. Nie ome­letu z vajec, ktoré neu­dr­žia­vajú v hygie­nic­kých pries­to­roch. Na Srí Lanke po srí­lan­sky.

Aké boli ďal­šie kroky k rea­li­zá­cii? Ako ste rie­šili vlastné obaly, zalo­že­nie e-shopu, trhy?

Jakub. Všetko vzni­kalo na kolene. S gra­fic­kým návrhom nám veľmi pomo­hol kama­rát a výborný gra­fik Rado­van Závod­ský. Keď už sme tovar konečne mali na Slo­ven­sku, začali sme obie­hať men­šie i väč­šie obchody a ďal­ších par­tne­rov — ľudí a orga­ni­zá­cie, ktoré sa venujú zdra­vej výžive — a nad­vä­zo­vať prvé biz­nis kon­takty.

4

Aké výzvy ste museli pre­ko­nať, čo vás potrá­pilo?

Jakub: Prvou bolo nájsť kva­lit­ného dodá­va­teľa, ktorý by spĺňal naše pred­stavy o kva­lite, nevy­ko­ris­ťo­val miest­nych far­má­rov a dbal na ochranu život­ného pro­stre­dia. Veľ­kou výzvou zostáva komu­ni­ká­cia s miest­nymi far­mármi – pevné nervy, poriadna dávka opti­mizmu a neko­nečná trpez­li­vosť sú nut­nos­ťou. A potom aj s našimi col­níkmi — aj po nie­koľ­kých mesia­coch máme jednu zásielku bez­dô­vodne zadr­žanú. Ale asi naj­väč­šia výzva je pro­dukt dostať k ľuďom — pre­dať.

Aké mar­ke­tin­gové stra­té­gie sa vám naj­viac osved­čili?

Jakub: Kva­litné služby a ser­vis. V posled­nej dobe sme začali viac pôso­biť na Face­bo­oku a Ins­ta­grame, čo sa takisto vypláca.

Ako to u vás vyzerá dnesako sa vám darí?

Marko: Dnes už sme cel­kom zabe­hnutá mini fir­mička s vyhliad­kami do budúc­nosti. Pred pár týžd­ňami sa k nám do tímu pri­po­jila Vero­nika, ktorá sa venuje online mar­ke­tingu a od kto­rej pochá­dzajú tie super recepty na našej Face­book stránke a Ins­ta­grame.

Jakub:  E-shop sme zalo­žili v roku 2015, ale pre­šiel zme­nami, lebo stránku nie­kto hac­kol, od feb­ru­ára fun­guje nový web. Následne sme expan­do­vali so špe­ciál­nymi kaka­ovými bôbmi či vanil­kou. Tovar pre­dá­vame aj v bio­ob­cho­doch, občas dodá­vame aj do reštau­rá­cií, ktoré vyrá­bajú raw a iné zákusky.

Ako vyzerá váš typický pra­covný deň?

Jakub: Každý deň je iný a výni­močný. Okrem pra­vi­del­nej komu­ni­ká­cie s dodá­va­teľmi, ser­visu pre našich zákaz­ní­kov a komu­ni­ká­cie a beha­nia po úra­doch, sa venu­jeme aj hľa­da­niu a tes­to­va­niu nových pro­duk­tov, vzde­lá­va­niu v tejto oblasti a zúčast­ňu­jeme sa pro­jek­tov ktoré sa venujú zdra­vej výžive a živo­tospráve.

Aké je to pod­ni­kať so súro­den­com — aj sa občas pohá­date?

Marko: Mys­líme si, že je to podobné, ako pod­ni­kať s kama­rá­tom. Máme spolu super vzťah a nako­niec sme sa vždy na všet­kom dohodli ;)

6

Dnes je už koko­sový olej dosť roz­ší­rený, ako boju­jete s ras­tú­cou kon­ku­ren­ciou?

Jakub: Keď sme začí­nali, ľudia koko­sový olej veľmi nepoz­nali. Dnes je to známa vec, ľudia si dávajú viac pozor, čo jedia a je to prí­le­ži­tosť – či pre nás alebo hoci­koho iného. Pove­do­mie ras­tie a kon­ku­ren­cia tiež, často­krát však v pod­statne niž­šej kva­lite.

Marko: Líšime sa najmä kva­li­tou. Náš olej je spra­co­vaný do 48 hodín od zberu. Okrem štan­dard­nej bio licen­cie máme licen­cie Fair Trade aj Soil Asso­cia­tion — pokiaľ vieme, obe nemá na Slo­ven­sku okrem nás nikto. Prob­lé­mom je, že v oblasti koko­so­vého oleja neexis­tuje reálny štan­dard ako naprí­klad pri oli­vo­vom oleji, ktorý musí spĺňať mnohé pod­mienky, aby mohol byť ozna­čený za panen­ský. Tu je na výrob­covi, ako robí svoj koko­sový olej. Roz­diel je vidno v cene aj v kva­lite.

Aké máte plány do budúc­nosti?

Jakub: Do budúc­nosti plá­nu­jeme roz­ši­ro­vať port­fó­lio pro­duk­tov a aj trhy, na kto­rých pôso­bíme. Chceme sa roz­ší­riť aj do iných kra­jín – do Česka, na nemecký Ama­zon, neskôr aj anglický a ame­rický. Takisto sme otvo­rený aj novým pro­jek­tom nie­len z oblasti bio­pot­ra­vín. Zau­jí­majú nás dopl­nky výživy, orien­tu­jeme sa aj na vir­tu­álne meny, bit­coin aj oblasť IT, takže máme šir­šie pole pôsob­nosti.

7

Uva­žo­vali ste, že by ste zo Slo­ven­ska odišli dlho­dobo?

Jakub: Nie. S mode­lin­gom som pre­ces­to­val celý svet, rád tam odchá­dzam zaro­biť či za skú­se­nos­ťami, ale na Slo­ven­sku sa mi páči naj­viac. Je tu veľa vecí, ktoré nefun­gujú, veľa pre­ká­žok, ale na dru­hej strane preto a aj vďaka tomu je tu dosť pod­ni­ka­teľ­ských prí­le­ži­tostí, keďže pro­stre­die tu veľa­krát nie je také vyspelé ako inde v zahra­ničí. Keď sa veci robia poriadne a férovo, môžete si tu byť svo­jim šéfom.

Marko: Rok som strá­vil v Ázii aj v USA a mys­lím, že v mno­hých oblas­tiach by sa tam lep­šie pod­ni­kalo a možno aj žilo. Ale uve­do­mil som si, že rodinu a zná­mych, kto­rých poznám dlhé roky, inde nemám. Drží ma tu môj sociálny kruh, ľudia.

Pridať komentár (0)