Ako bude v budúc­nosti vyze­rať pocho­vá­va­nie a cin­to­ríny?

Alexandra Dulaková / 11. marec 2016 / Tech a inovácie

Pri tempe, akým zapĺňane túto pla­nétu, sa postupne čoraz viac dostáva do pozor­nosti aj spô­sob, akým ju “opúš­ťame”. Prob­lém je práve to, že ju fyzicky vôbec neopus­tíme a môž­nosti vyspo­riad­nia sa s našimi telami majú svoje obme­dze­nia. Vedci tak prišli s via­ce­rými eko­lo­gic­kými aj ohľa­du­pl­nými metó­dami pocho­vá­va­nia a pri­po­mí­na­nia si našich zosnu­lých, ktoré by tento prob­lém mali rie­šiť.

Zrejme (snáď) to nie je zále­ži­tosť, na ktorú bežne mys­líš, čo je úplne pocho­pi­teľné. Nie­kto­rým je budúc­nosť nášho tela po bode smrti vysoko ukrad­nutá a len málo z nás dokáže zniesť pomys­lene na smrť svo­jich blíz­kych, či vôbec svoju vlastnú. Možno ti preto príde prek­va­pivé, že aj keď pocho­vá­va­nie pova­žu­jeme za cel­kom bežnú prak­tiku — s občas­nou odchýl­kou od normy vo forme kre­má­cie — miest na ulo­že­nie mŕt­vych tiel pomaly ale isto ubúda.

Keď si poriadne obzrieš cin­to­ríny, všim­neš si, že väč­šina je dosť pre­pl­nená, pop­rí­pade ich už museli roz­ší­riť o nov­šie časti. Nájsť miesto na úplne nové cin­to­ríny pri­tom nie je jed­no­du­ché — a vôbec, cel­kový pro­ces pocho­vá­va­nia a nakla­da­nia s našimi mŕt­vymi sa nedá pova­žo­vať za šetrný voči pla­néte, najmä nie pri počte ľudí, ktorý ju momen­tálne obýva a ešte len obý­vať bude.

Washington_Cemetery

foto: Wiki­pe­dia

Naj­väč­šími nedos­ta­kami kla­sic­kého pocho­vá­va­nia je naprí­klad fakt, že roz­kla­da­júce sa telo do oko­li­tej pôdy vypúšťa che­mi­ká­lie, kto­rými sa bežne upra­vuje, aby pri poh­rebe vyze­ralo “nor­málne” — teda pri­bližne tak, ako za života. Toto bal­za­mo­va­nie je pre náš pokoj v duši nevy­hnutné, aspoň pokiaľ chceme telo zosnu­lých pri poh­rebe vidieť, no môže sa k nám vrá­tiť infi­ko­va­ním pôdy, ktorú ako ľudia potre­bu­jeme k životu. Okrem samot­ného tela sú prob­le­ma­tické aj dre­vené rakvy, ktoré majú ročne len v USA na sve­domí 9 mili­ó­nov met­rov dreva, teda cel­kom veľkú por­ciu našich lesov. Ďalej sú to aj tisícky ton spra­co­va­nej mede, zlata, či ocele a betónu, kto­rým telá pokrý­vame a kto­rými zdo­bíme rakvy, či náhrobné kamene.

Vertikálny cintorín

foto: designboom.com

Kre­má­cia na tieto prob­lémy ponúka rie­še­nie — no len naoko. Zba­víme sa pri nej otázky tela (so všet­kým, čo k tomu patrí) a zosnu­lých si môžeme zobrať so sebou kľudne aj domov na poličku. Lenže samotný pro­ces spa­ľo­va­nia tiel vypúšťa do ovzdu­šia obrov­ské množ­stvo škod­li­vých ply­nov, vrá­tane oxi­dov a ťaž­kých kovov. Naprí­klad v Anglicku je kre­má­cia zod­po­vedná za 16 per­cent zne­čis­te­nia ortu­ťou — ktorá pochá­dza z našich zub­ných výplní.

A množ­stvo ener­gie, ktoré sa spot­re­buje pri jed­nom spa­ľo­vaní, sa rovná množ­stvu, ktoré bežný člo­vek minie za jeden celý mesiac. Tiež teda nie je odpo­ve­ďou na všetko, aj keď nie­ktoré oblasti na nej neob­lomne trvajú — naprí­klad z nábo­žen­ských a spi­ri­tu­ál­nych dôvo­dov. V pre­ľud­ne­nom Japon­sku kre­mujú až 95 per­cent tiel a v rámci Hin­du­izmu a Sik­hizmu je kre­má­cia tak­mer povin­nou. Povo­ľuje ju aj väč­šina západ­ných nábo­žens­tiev okrem Judaizmu, napriek povo­le­niu sa však mnoho ľudí neteší z myš­lienky horia­cich tiel svo­jich blíz­kych. Momen­tálne sú kre­má­cia a kla­sické pocho­vá­va­nie jediné metódy vyna­lo­že­nia s telami, ktoré slo­ven­ské –a mnohé iné- zákony povo­ľujú.

01_Sylvan-Intimate

foto: Inha­bi­tat

Pri vyba­vo­vaní poh­re­bov je eko­ló­gia pocho­pi­teľne to posledné, na čo mys­líme. Vedci sa preto roz­hodli tieto myš­lien­kové pochody vyba­viť za nás a nám už len pod­su­núť roz­umné alter­na­tívy k tým dobre zná­mym metó­dam. Prvou z nich je eko­lo­gický cin­to­rín z budúc­nosti, ktorý navrhol tzv. Deat­hLab z Kolum­bij­skej uni­ver­zity. Telo by v rámci nich bolo bez che­mic­kých pro­ce­sov ulo­žené do špe­ciál­nych nádob, ktoré by boli vyro­bené z eko­lo­gic­kých prie­pust­ných mate­riá­lov.

Tým by sa pro­ces roz­kladu urých­lil a ener­gia vypus­tená pri roz­klade bio­masy by bola záro­veň okam­žite využitá na osvet­le­nie. Tým, že by boli hroby okolo seba súmerne naaran­žo­vané, by osvet­le­nie vytvá­ralo pôso­bivé kon­šte­lá­cie, ktoré vyze­rajú priam sur­re­álne. Tvor­co­via by tak radi vytvo­rili akýsi pries­tor akoby vystri­hnutý z Ava­tara, v kto­rom by sa mohli stre­tá­vať ľudia všet­kých vie­ro­vyz­naní, pri­čom by mohli mať pocit, že za sebou ich mŕtvi niečo pekné “zane­chali” a že v istej forme exis­tujú aj po smrti.

Lenže podobné pro­jekty sú zatiaľ hud­bou vzdia­le­nej­šej budúc­nosti, mini­málne čo sa týka našej bez­pro­stred­nej oblasti. Nie je prav­de­po­dobné, že na Slo­ven­sku v najb­liž­šej dobe upus­tíme od kla­siky a vrh­neme sa do poh­reb­ného expe­ri­men­to­va­nia. Možno časom. Už dnes však exis­tujú pekné spô­soby, ako za sebou v spätí s prí­ro­dou a kla­sic­kými metó­dami niečo hma­ta­teľné a pekné zacho­vať — aj u nás.

first_pe

foto: designboom.com

V roku 2013 vyhral súťaž Design for Death pro­jekt Emer­gence, teda cel­kom trefne “Výstup”. Telo by bolo v rámci neho opäť umiest­nené do špe­ciál­neho obalu a zasa­dené do zeme. Záro­veň by bol spolu s ním zasa­dený strom, ktorý by sa živil priamo na orga­nic­kom a roz­kla­da­jú­com sa mate­riáli v “rakve”. Postupne by vďaka nemu mohol vznik­núť zelený cin­to­rín plný stro­mov, ktoré by v sebe mali kúsok našich zosnu­lých, alebo by sme si ich mohli zasa­diť rovno doma na záh­rade a mať ich tak celý čas priamo pri sebe.

Ďalší zau­jí­mavý pro­jekt tohto druhu práve vedie kam­paň na Kicks­tar­teri, no to najmä kvôli zdro­jom na masovú výrobu. Kon­cept, dizajn a aj prvé kusy sú už na svete. Jedi­nou nevý­ho­dou je, že si vyža­duje kre­má­ciu. Ide o tzv. Bios Incube, ktorá spo­pol­nené telo v skratke kon­ver­tuje do stromu, pop­rí­pade inej rast­liny. Pod­mien­kou je, aby vedela pre­žiť dlhú dobu a rásť v pod­state neob­me­dzene — preto sú na tento účel stromy ide­álne. Bios navrhli jeho tvor­co­via ako veľký biely “kve­ti­náč”, ktorý sa vďaka uni­ver­zál­nemu a mini­ma­lis­tic­kému dizajnu má hodiť a zmes­tiť všade. Okrem popolu, ktorý je za nor­mál­nych okol­ností ste­rilný, sa doň umiestni aj kva­litná zemina, kto­rej živiny z popola vedia niečo vyťa­žiť — a samoz­rejme semienko stromu podľa žela­nia. A rast sa môže začať.

57cc53b7b2105f8

foto: cn beta

Veľ­kou výho­dou Bios Urn je ich pois­tka proti ľud­skému pochy­be­niu vo forme sen­zoru umiest­ne­ného v urne a pre­po­je­ného na apli­ká­ciu. Stará sa o to, aby sme sa pri svo­jej bež­nej zanep­ráz­dne­nosti a zábud­li­vosti neprip­ra­vili o strom, ktorý pre nás môže tak veľa zna­me­nať. Sen­zor moni­to­ruje oko­litú vlh­kosť, tep­lotu vzdu­chu, slnečnú ener­giu, elek­trickú vodi­vosť, či tep­lotu samot­nej pôdy. Aby nám Bios uľah­čilo polie­va­nie, v urne treba len pra­vi­delne meniť 20 lit­rovú nádobu vody, na čo nás apli­ká­cia neza­budne upo­zor­niť.

Z tejto nádoby si potom rast­lina pomo­cou sen­zoru vodu čerpá sama, podľa toho, koľko jej momen­tálne potre­buje. Vďaka šikov­nému mecha­nizmu sa nepre­leje, nevy­suší, ani nezh­nije. Vyše polo­vicu sumy majú vďaka Kicks­tar­ter kam­pani Bios Urn už na konte a do konca kam­pane im ostáva ešte tak­mer mesiac. Do sveta ju začnú rozo­sie­lať už tento novem­ber.

Snáď sa nad podob­nými vecami nebu­deš musieť vôbec zamýš­ľať ani vo vzťahu k ostat­ným, a ani nikto vo vzťahu k tebe. Je ale veľmi zau­jí­mavé pred­sta­viť si, aké sci-fi metódy budú exis­to­vať v časoch, keď sa do pokro­či­lého dostane veku naša gene­rá­cia. Myš­lienka, že by sme sa mali pre­me­niť v niečo nové, živé, je zvláštne ute­šu­júca. Doka­zuje, že po smrti tento svet nemu­síme nevy­hnutne opus­tiť — nie­len fyzicky, ale ani ako forma pre­bie­ha­jú­ceho života tu môžeme ostať a pri­po­mí­nať sa tým, ktorí o to budú stáť.

photo-original

foto: kicks­tar­ter

Zdroje: science alert, design­boom, inha­bi­tat, zdroj titul­nej foto­gra­fie: phys.org

Pridať komentár (0)