Ako bude v budúcnosti vyzerať pochovávanie a cintoríny?

  • Pri tempe, akým zapĺňane túto planétu, sa postupne čoraz viac dostáva do pozornosti aj spôsob, akým ju "opúšťame". Problém je práve to, že ju fyzicky vôbec neopustíme a môžnosti vysporiadnia sa s našimi telami majú svoje obmedzenia. Vedci tak prišli s viacerými ekologickými aj ohľaduplnými metódami pochovávania a pripomínania si našich zosnulých, ktoré by tento problém mali riešiť.
5-researcherse
  • Pri tempe, akým zapĺňane túto planétu, sa postupne čoraz viac dostáva do pozornosti aj spôsob, akým ju "opúšťame". Problém je práve to, že ju fyzicky vôbec neopustíme a môžnosti vysporiadnia sa s našimi telami majú svoje obmedzenia. Vedci tak prišli s viacerými ekologickými aj ohľaduplnými metódami pochovávania a pripomínania si našich zosnulých, ktoré by tento problém mali riešiť.

Zrejme (snáď) to nie je záležitosť, na ktorú bežne myslíš, čo je úplne pochopiteľné. Niektorým je budúcnosť nášho tela po bode smrti vysoko ukradnutá a len málo z nás dokáže zniesť pomyslene na smrť svojich blízkych, či vôbec svoju vlastnú. Možno ti preto príde prekvapivé, že aj keď pochovávanie považujeme za celkom bežnú praktiku – s občasnou odchýlkou od normy vo forme kremácie – miest na uloženie mŕtvych tiel pomaly ale isto ubúda.

Keď si poriadne obzrieš cintoríny, všimneš si, že väčšina je dosť preplnená, poprípade ich už museli rozšíriť o novšie časti. Nájsť miesto na úplne nové cintoríny pritom nie je jednoduché – a vôbec, celkový proces pochovávania a nakladania s našimi mŕtvymi sa nedá považovať za šetrný voči planéte, najmä nie pri počte ľudí, ktorý ju momentálne obýva a ešte len obývať bude.

Washington_Cemetery

foto: Wikipedia

 

Najväčšími nedostakami klasického pochovávania je napríklad fakt, že rozkladajúce sa telo do okolitej pôdy vypúšťa chemikálie, ktorými sa bežne upravuje, aby pri pohrebe vyzeralo „normálne“ – teda približne tak, ako za života. Toto balzamovanie je pre náš pokoj v duši nevyhnutné, aspoň pokiaľ chceme telo zosnulých pri pohrebe vidieť, no môže sa k nám vrátiť infikovaním pôdy, ktorú ako ľudia potrebujeme k životu. Okrem samotného tela sú problematické aj drevené rakvy, ktoré majú ročne len v USA na svedomí 9 miliónov metrov dreva, teda celkom veľkú porciu našich lesov. Ďalej sú to aj tisícky ton spracovanej mede, zlata, či ocele a betónu, ktorým telá pokrývame a ktorými zdobíme rakvy, či náhrobné kamene.

Vertikálny cintorín

foto: designboom.com

 

Kremácia na tieto problémy ponúka riešenie – no len naoko. Zbavíme sa pri nej otázky tela (so všetkým, čo k tomu patrí) a zosnulých si môžeme zobrať so sebou kľudne aj domov na poličku. Lenže samotný proces spaľovania tiel vypúšťa do ovzdušia obrovské množstvo škodlivých plynov, vrátane oxidov a ťažkých kovov. Napríklad v Anglicku je kremácia zodpovedná za 16 percent znečistenia ortuťou – ktorá pochádza z našich zubných výplní.

A množstvo energie, ktoré sa spotrebuje pri jednom spaľovaní, sa rovná množstvu, ktoré bežný človek minie za jeden celý mesiac. Tiež teda nie je odpoveďou na všetko, aj keď niektoré oblasti na nej neoblomne trvajú – napríklad z náboženských a spirituálnych dôvodov. V preľudnenom Japonsku kremujú až 95 percent tiel a v rámci Hinduizmu a Sikhizmu je kremácia takmer povinnou. Povoľuje ju aj väčšina západných náboženstiev okrem Judaizmu, napriek povoleniu sa však mnoho ľudí neteší z myšlienky horiacich tiel svojich blízkych. Momentálne sú kremácia a klasické pochovávanie jediné metódy vynaloženia s telami, ktoré slovenské -a mnohé iné- zákony povoľujú.

01_Sylvan-Intimate

foto: Inhabitat

 

Pri vybavovaní pohrebov je ekológia pochopiteľne to posledné, na čo myslíme. Vedci sa preto rozhodli tieto myšlienkové pochody vybaviť za nás a nám už len podsunúť rozumné alternatívy k tým dobre známym metódam. Prvou z nich je ekologický cintorín z budúcnosti, ktorý navrhol tzv. DeathLab z Kolumbijskej univerzity. Telo by v rámci nich bolo bez chemických procesov uložené do špeciálnych nádob, ktoré by boli vyrobené z ekologických priepustných materiálov.

Tým by sa proces rozkladu urýchlil a energia vypustená pri rozklade biomasy by bola zároveň okamžite využitá na osvetlenie. Tým, že by boli hroby okolo seba súmerne naaranžované, by osvetlenie vytváralo pôsobivé konštelácie, ktoré vyzerajú priam surreálne. Tvorcovia by tak radi vytvorili akýsi priestor akoby vystrihnutý z Avatara, v ktorom by sa mohli stretávať ľudia všetkých vierovyznaní, pričom by mohli mať pocit, že za sebou ich mŕtvi niečo pekné „zanechali“ a že v istej forme existujú aj po smrti.

 

Lenže podobné projekty sú zatiaľ hudbou vzdialenejšej budúcnosti, minimálne čo sa týka našej bezprostrednej oblasti. Nie je pravdepodobné, že na Slovensku v najbližšej dobe upustíme od klasiky a vrhneme sa do pohrebného experimentovania. Možno časom. Už dnes však existujú pekné spôsoby, ako za sebou v spätí s prírodou a klasickými metódami niečo hmatateľné a pekné zachovať – aj u nás.

first_pe

foto: designboom.com

 

V roku 2013 vyhral súťaž Design for Death projekt Emergence, teda celkom trefne „Výstup“. Telo by bolo v rámci neho opäť umiestnené do špeciálneho obalu a zasadené do zeme. Zároveň by bol spolu s ním zasadený strom, ktorý by sa živil priamo na organickom a rozkladajúcom sa materiáli v „rakve“. Postupne by vďaka nemu mohol vzniknúť zelený cintorín plný stromov, ktoré by v sebe mali kúsok našich zosnulých, alebo by sme si ich mohli zasadiť rovno doma na záhrade a mať ich tak celý čas priamo pri sebe.

 

Ďalší zaujímavý projekt tohto druhu práve vedie kampaň na Kickstarteri, no to najmä kvôli zdrojom na masovú výrobu. Koncept, dizajn a aj prvé kusy sú už na svete. Jedinou nevýhodou je, že si vyžaduje kremáciu. Ide o tzv. Bios Incube, ktorá spopolnené telo v skratke konvertuje do stromu, poprípade inej rastliny. Podmienkou je, aby vedela prežiť dlhú dobu a rásť v podstate neobmedzene – preto sú na tento účel stromy ideálne. Bios navrhli jeho tvorcovia ako veľký biely „kvetináč“, ktorý sa vďaka univerzálnemu a minimalistickému dizajnu má hodiť a zmestiť všade. Okrem popolu, ktorý je za normálnych okolností sterilný, sa doň umiestni aj kvalitná zemina, ktorej živiny z popola vedia niečo vyťažiť – a samozrejme semienko stromu podľa želania. A rast sa môže začať.

 

57cc53b7b2105f8

foto: cn beta

 

Veľkou výhodou Bios Urn je ich poistka proti ľudskému pochybeniu vo forme senzoru umiestneného v urne a prepojeného na aplikáciu. Stará sa o to, aby sme sa pri svojej bežnej zaneprázdnenosti a zábudlivosti nepripravili o strom, ktorý pre nás môže tak veľa znamenať. Senzor monitoruje okolitú vlhkosť, teplotu vzduchu, slnečnú energiu, elektrickú vodivosť, či teplotu samotnej pôdy. Aby nám Bios uľahčilo polievanie, v urne treba len pravidelne meniť 20 litrovú nádobu vody, na čo nás aplikácia nezabudne upozorniť.

Z tejto nádoby si potom rastlina pomocou senzoru vodu čerpá sama, podľa toho, koľko jej momentálne potrebuje. Vďaka šikovnému mechanizmu sa nepreleje, nevysuší, ani nezhnije. Vyše polovicu sumy majú vďaka Kickstarter kampani Bios Urn už na konte a do konca kampane im ostáva ešte takmer mesiac. Do sveta ju začnú rozosielať už tento november.

Snáď sa nad podobnými vecami nebudeš musieť vôbec zamýšľať ani vo vzťahu k ostatným, a ani nikto vo vzťahu k tebe. Je ale veľmi zaujímavé predstaviť si, aké sci-fi metódy budú existovať v časoch, keď sa do pokročilého dostane veku naša generácia. Myšlienka, že by sme sa mali premeniť v niečo nové, živé, je zvláštne utešujúca. Dokazuje, že po smrti tento svet nemusíme nevyhnutne opustiť – nielen fyzicky, ale ani ako forma prebiehajúceho života tu môžeme ostať a pripomínať sa tým, ktorí o to budú stáť.

photo-original

foto: kickstarter

Zdroje: science alert, designboom, inhabitat, zdroj titulnej fotografie: phys.org

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá