Ces­to­vať, foto­gra­fo­vať a blo­go­vať. Alex patrí medzi Slo­vá­kov, ktorí si život uží­vajú

Tatiana Blazseková. / 10. jún 2016 / Rozhovory

Aleš, alebo Alex, ako ho poznajú v zahra­ničí, je mladý Slo­vák, pre kto­rého sa det­ské sny a záľuby stali povo­la­ním. Je ces­to­va­teľ.

Či už brázdi cesty naprieč Slo­ven­skom alebo kde­koľ­vek na svete, život je pre neho kaž­do­den­nou výzvou. Jeho foto­gra­fie, články či blog sú dôka­zom toho, že svet je krásne miesto, či už ste v Nepále, Argen­tíne alebo v Kysuc­kom Novom Meste.

Národný-Park-Dunas-de-Salinas-Dominikánska-Republika

Čo vám ako prvé príde na um, keď sa povie slovo ces­to­va­nie?

Slo­boda. Vždy keď sa zaobe­rám myš­lien­kou ces­to­va­nia alebo hoci­čím spo­je­ným s touto témou, tak mám v hlave niečo, ako mete­orický roj. Avšak namiesto spo­mí­na­ných mete­orov sa mi v hlave nahá­ňajú myš­lienky. Ces­to­va­nie je pre mňa obrov­skou a zrejme aj naj­väč­šou ško­lou života. Na ces­tách som sa naučil to, ako si vážiť kaž­do­denné malič­kosti, ako sa sprá­vať k dru­hým, ako sa tešiť z toho, čo mám, ale aj to, ako sní­vať o tom, čo chcem mať. Každá cesta je iná a len ja ju môžem zme­niť na jedi­nečnú. Je jedno, či si idem kúpiť niečo na raňajky do obchodu v meste, kde bývam, alebo či idem na výlet nie­kde na druhú stranu zeme­gule. Stačí mať otvo­rené oči a vní­mať to, čo nám život ponúka každý deň.

Machu-Picchu-Peru

Ktoré kra­jiny boli vašim spl­ne­ným snom a aké sú vaše ces­to­va­teľ­ské plány na rok 2016?

Medzi spl­nené ces­to­va­teľ­ské sny jed­no­značne patrí Čile a Japon­sko. Môj zoznam štá­tov, o kto­rých sní­vam sa tak zas zúžil o dve kra­jiny, no nie na dlho, pre­tože ich nahra­dili ďal­šie. Takže ťažko pove­dať, či bude mať tento zoznam nie­kedy koniec. Čo sa týka plá­nov na aktu­álny rok, tak chcem opäť vidieť viac. Na pre­lome rokov sme ces­to­vali po Viet­name a pred pár dňami sme sa vrá­tili z Japon­ska. Momen­tálne žijem na Tai­wane, takže všetky cesty rea­li­zu­jem na tomto ostrove a v oko­li­tých kra­ji­nách. Avšak, v lete sa po roku chys­tám na pár týž­dňov domov na Slo­ven­sko a cestu nech­ceme pre­mr­hať sede­ním v lie­tadle. Niečo určite naplá­nu­jeme a isto náj­deme miesto, kde sa zasta­víme na pár dní.

Zlatý chrám Kyoto Japonsko

Pre­fe­ru­jete sólo cesty, či ces­tu­jete vždy s nie­kým? Aké sú podľa vás výhody a nevý­hody oboch variant?

Nie­kedy ces­tu­jem sám, nie­kedy s kama­rátmi, no momen­tálne je to naj­čas­tej­šie spolu s mojou pria­teľ­kou. V tomto sme sa „našli“, lebo obaja milu­jeme prí­rodu. Avšak na ces­tách nie je nikdy núdza o to stret­núť ďal­ších ľudí, ktorí sa tiež takto motajú po našej pla­néte. Všetko má svoje výhody, ale aj nevý­hody. Výhoda indi­vi­du­ál­neho ces­to­va­nia je najmä v tom, že mám čas pre seba a svoje myš­lienky. Môžem si tak v hlave dať všetko dopo­riadku. Je to taká psy­cho­hy­giena.

Ako som spo­mí­nal, sú tu aj nevý­hody. Vždy mám obrov­skú radosť, keď sa dosta­nem na nejaké krásne miesto na Zemi, spl­ním si sen alebo zaži­jem niečo naozaj skvelé. Vtedy sa vo mne pre­javí taká obrov­ská radosť, ktorú si nech­cem nechať sám pre seba. Naj­rad­šej by som ju zdie­ľal s celým sve­tom. Nie preto, aby mi to nie­kto závi­del, ale preto, lebo verím, že radosť, pozi­tívne myš­lienky a smiech sú veľmi „nákaz­livé cho­roby“. No ak na danom mieste nikto so mnou nie je, tak si tam len tak spo­kojne poska­ku­jem vykri­ku­jem a teším sa zo všet­kého sám. Miesto toho, by som sa o túto radosť s nie­kým rad­šej pode­lil.

Naopak ces­to­va­nie vo dvo­j­ici alebo v sku­pinke ľudí je výhodné v tom, že sa máte s kým pode­liť nie len o svoje radosti, ale aj o to, čo vás trápi. Takisto, ak je na ostat­ných v sku­pine spo­ľah, tak sa dá ľah­šie ces­to­vať. Je však veľmi dôle­žité, aby boli spo­lu­ces­tu­júci na „rov­na­kej vlne“. Asi nie je nič hor­šie, ako trá­viť čas na ces­tách s nie­kým, kto je cel­kom odlišný a vidí svet úplne inak. Takáto cesta väč­ši­nou nedo­padne dobre. Slavin-Bratislava

Ako sa člo­vek stane „profi“ ces­to­va­te­ľom?

Neviem. Ani ja ním nie som. Ces­tu­jem najmä kvôli tomu, lebo ma to napĺňa. Je to moja vášeň, hobby, láska. Je to niečo, ako kli­nika pre moju dušu. Na ces­tách sa sna­žím doku­men­to­vať miesta, kde sa mi poda­rilo dostať a potom ich následne šíriť medzi ľudí. Robím to preto, lebo chcem aby aj ostatní ľudia videli, že svet je krásny. Svet je jedi­nečný a magický. Nie­kto nám dal ten obrov­ský dar, aby sme to všetko mohli vidieť a zažiť. Veľa­krát si to vôbec neuve­do­mu­jeme a tvá­rime sa, akoby to bolo naopak. Akoby svet mal ďako­vať nám za to, že tu sme. To však nie je dobré. Tak, ako sme my potre­bo­vali prí­rodu po stá­ro­čia, tak aj prí­roda potre­buje nás. Obzvlášť v tomto období, ktoré panuje na svete. Je to naša povin­nosť vrá­tiť jej to, čo nám po toľké roky nezištne dávala. Avšak každý musíme poze­rať sám na seba a začať od seba.

Banánové plantáže na riečnom ostrove An Binh Vietnam

Počas vašich ciest sa venu­jete foto­gra­fo­va­niu. Ktoré foto­gra­fie sú pre vás naj­cen­nej­šie?

Áno, ako som už spo­mí­nal, tak foto­gra­fo­va­nie a ces­to­va­nie sú s mojim živo­tom veľmi úzko späté. Ťažko pove­dať, ktoré foto­gra­fie sú naj­cen­nej­šie. Je ich veľa, ktoré sa mi páčia. Avšak vždy mám obrov­skú radosť, keď mi nie­kto povie alebo napíše, že v ňom moja foto­gra­fia vyvo­lala pozi­tívnu emó­ciu. To je pre mňa tá naj­väč­šia cena za úsi­lie, ktoré som vyna­lo­žil na to, aby tá fotka vznikla.

Petra-Jordánsko

V roku 2015 ste zís­kali oce­ne­nie Blo­ger roka. Ces­to­va­nie a písa­nie k sebe akosi pat­ria. Čo pre vás zna­mená písa­nie?

Áno, minulý rok sa mi poda­rilo vyhrať v kate­gó­rií ces­to­va­nie. Nie­kto si možno povie, že to nič nezna­mená a veľa ľudí ani nevie, čo to bola za súťaž. Pre mňa to však malo obrov­ský význam. Ešte aj dnes sa z toho stále úprimne teším. Foto­gra­fo­va­nie je pre mňa sku­toč­nou váš­ňou. Je to však len polo­vica prí­behu. Na výslednú fotku sa pozerá nie­kto, kto na danom mieste nebol, inak, ako ja. Ja viem presne, ako daný záber vzni­kol, no nie vždy sa to dá do foto­gra­fie zakom­po­no­vať. Práve preto je úžasné spo­je­nie foto­gra­fo­va­nia a písa­nia. Môžem tak opí­sať svoje pocity, myš­lienky, dojmy, chute, vône… Môžem tak foto­gra­fii pri­dať ďalší roz­mer a pove­dať o nej viac, ako je na samot­nej snímke. Nie­kedy sú moje pocity také silné, že ich ani nedo­ká­žem popí­sať. No pra­cu­jem na tom, aby som sa stále zlep­šo­val :-)

Banská-Štiavnica

Čo vás ces­to­va­nie naučilo o ľuďoch?

Ces­to­va­nie ma nenau­čilo veľa len o ľuďoch, ale aj o celom svete. Všade sa dajú nájsť dobrí ľudia, ale aj zlí, jedi­neční, úžasní a zvláštni záro­veň. Verím tomu, že ako je člo­vek vnú­torne nala­dený, čo vyža­ruje do svojho oko­lia, to pri­ťa­huje k sebe napäť a vráti sa mu to. Samoz­rejme, že z času na čas sa stane niečo, pri čom si povieme: „toto som si neza­slú­žil“, ale aj to je nevy­hnuté. Vo svete musí byť rov­no­váha a musíme si zažiť toho zrejme viac. Asi len ťažko by si člo­vek vážil stre­chu nad hla­vou, keby o ňu nikdy nepri­šiel. Preto sa zo všet­kého sna­žím ponau­čiť a tiež mi trvalo, kým som na to pri­šiel. Našťas­tie nikdy nie je na nič neskoro. Ani teraz…

Stre­tol som však aj takých ľudí, ktorí vidia všetko „šedo – čierne“. Netreba ich odsu­dzo­vať. Vždy im rád podám pomocnú ruku, ak ma o to požia­dajú. No musím dávať pozor na to, aby ma nestiahli do „svojho sveta“. Samoz­rejme sa nájdu takí aj onakí. A tak to má asi byť. Našťas­tie je každý z nás iný. Aj preto máme na večeru každý iné jedlo a na dru­hej strane stola sedí iná žena, pria­teľka, pria­teľ.

Národný-Park-Taroko-Taiwan

Veľa ľudí sa ces­to­va­nia bojí, tero­ris­tické útoky, únosy, vírusy.. Ako boju­jete s pred­sud­kami?

Ani sa neču­du­jem. Ľudia sú den­no­denne „masí­ro­vaní“ zlými sprá­vami, odstra­šu­jú­cimi uda­los­ťami a potom logicky pod­lie­hajú stra­chu. Nech­cem pove­dať, že svet je ružový, alebo že treba pred zlými vecami zatvá­rať oči, aby sme ich nevi­deli. Prí­sun infor­má­cii treba obmie­ňať, aby bol pomer tých zlých a dob­rých mini­málne vyrov­naný. Nie je to jed­no­du­ché. Aj ja sám veľa­krát boju­jem s pred­sud­kami. Avšak to, čo mi pomáha je opti­miz­mus. Sna­žím sa sústre­diť na to dobré. Na to krásne čo zaži­jem, čo ma čaká a čo chcem zažiť. Veľa­krát sa stane niečo neplá­no­vané, ale vždy sa z toho sna­žím ponau­čiť.

Hora Fuji Japonsko

Cez víkend bolo na Tai­wane v meste, kde žijeme silné zeme­tra­se­nie. Neďa­leko od pane­láku, kde bývame aj my, sa zrú­til skoro taký istý. V jeho tros­kách zahy­nulo mnoho ľudí a ešte aj teraz je tam stále mnoho nezvest­ných, kto­rých sa sna­žia zachrá­niť. Ubehlo už pár dní, no ja si každý večer líham do postele s poci­tom stra­chu. Na svete sa dejú všade veci, ktoré nás môžu vystra­šiť. Je jedno, či to je povo­deň, epi­dé­mia, zeme­tra­se­nie alebo tero­riz­mus. Ak by sme sa chceli všet­kému vyhnúť, museli by sme zrejme opus­tiť túto pla­nétu, gala­xiu alebo možno aj celý ves­mír. Mys­lím, že jed­no­duchší spô­sob je zba­viť sa našich „démo­nov“, ktorí sú zod­po­vední za strach v kaž­dom jed­nom z nás. Tešme sa zo života, aký máme, tešme sa z kaž­dého rána, ktoré je pre nás nové a jedi­nečné. Sme tu a to je hlavné.

Má ces­to­va­teľ domov alebo sa cíti ako doma všade na svete?

Neviem, ako ostatní, ale ja sa cítim, ako doma všade tam, kde môžem robiť to, čo robím obvykle aj doma. Momen­tálne je tu na Tai­wane Čín­sky Nový rok, ľudia nás pozý­vajú na večeru do ich prí­byt­kov. Napriek tomu, že som u nich prvý­krát v živote, jem s ľuďmi, kto­rých som pred tým nikdy nestre­tol a možno už ani nestret­nem, cítim sa akoby som bol za sto­lom doma. Samoz­rejme mamu, otca a najb­liž­šiu rodinu nena­hradí nič, no dôle­žité je tešiť sa z toho, čo máme a nie smú­tiť nad tým, čo nemáme.

Národný-Park-Iguazú-Argentína

Zdroj foto­gra­fií: photoandtraveling.com

Pridať komentár (0)