Čitaj.to: Knihy s tro­chou čili

Adriana Butková / 30. november 2015 / Business

Poznáte to. Možno by ste si aj niečo pre­čí­tali, avšak neviete, do čoho sa pus­tiť. Spý­tate sa oko­lia a to vám pora­diť nevie. Dnes už nikto predsa nečíta. Ale tím ľudí Čitaj.to pri­náša štip­ľavé, svieže a zro­zu­mi­teľné recen­zie, ktoré menia pohľad na knihy. O práci „kni­ho­moľa“ z prvej ruky od Zuzky Vrec­ko­vej.

Vraj sa dnes mladí ľudia zau­jí­majú o knihy veľmi málo. Komu a kedy teda vzišla v hlave myš­lienka zalo­žiť por­tál Čitaj.to?

a jeseň v roku 2012 si náš obchodný ria­di­teľ Alex pove­dal… Vlastne, ani neviem, čo si pove­dal (smiech). Začal oslo­vo­vať jed­not­livé fakulty uni­ver­zít, ktoré sa špe­cia­li­zo­vali na odbor slo­ven­čina, edi­tor­stvo či žur­na­lis­tika.

Na základe živo­to­pi­sov, kto­rých bolo naozaj veľa, trie­dil ľudí a tých lep­ších pozý­val na poho­vor cez skype. Veľmi moderné a prak­tické rie­še­nie, ľudia zakla­da­júci náš tím boli naozaj z celého Slo­ven­ska.

Ani teba nemi­nul vir­tu­álny poho­vor?

Veruže nie. A bola to vážne „makačka“. Poho­vor trval viac ako hodinu, Alex ma vyob­ra­cal z kaž­dej strany (smiech). No túžila som sa stať súčas­ťou tímu, pre­tože Alex je obrov­ský vizi­onár a srdce por­tálu. Čitaj.to v sebe nesie obrov­ské posols­tvo.

Čítanie môže byť niekedy aj na zjedenie. Foto: Zuzana Vrecková (archív)

Číta­nie môže byť nie­kedy aj na zje­de­nie.
Foto: Zuzana Vrec­ková (archív)

Aké posols­tvo máš na mysli?

Para­doxné je, že citaj.to nevzniklo pre čita­te­ľov. Je tu pre všet­kých ľudí, ktorí nečí­tajú a my sa sna­žíme o to, aby čítať začali. Usi­lu­jeme sa, aby pocho­pili, že čítať nie je hanba, nie je to výsada kni­ho­mo­ľov. Sme tu, aby sme odpo­rú­čali knihy a pou­ka­zo­vali na ich pozi­tíva i nega­tíva.

Nie sme zapla­tené médium a nehod­no­tíme knihy výlučne pozi­tívne. Sme nezá­vislí, a keď je kniha prvo­plá­nová a dajme tomu gra­ma­ticky nez­vlád­nutá, napí­šeme o tom.

V novem­bri oslá­vite tri roky. Pre­šli ste zlo­ži­tým vývo­jom alebo ste presne takí, ako na začiatku?

Prvý rok robil každý všetko, pre­tože sme museli ísť úplne od piky. Naprog­ra­mo­vať stránku nie je vôbec jed­no­du­ché, rov­nako dá zabrať i budo­va­nie komu­nity na sociál­nych sie­ťach. A to neho­vo­rím o nesku­toč­ných finanč­ných nákla­doch, ktoré si start-up vyža­duje.

Neskôr, keď sme už mali vymys­lené gro a veci začali fun­go­vať na auto­ma­tic­kých pro­ce­soch, nastala deľba práce a nie­kto sa veno­val mar­ke­tingu, nie­kto obchodu, nie­kto orga­ni­zá­cii ľudí a pod…

Para­doxné je, že citaj.to nevzniklo pre čita­te­ľov. Je tu pre všet­kých ľudí, ktorí nečí­tajú a my sa sna­žíme o to, aby čítať začali.

Na začiatku kaž­dého pro­jektu štar­tuje tím v malom. U vás to vraj bolo naopak…

Naj­skôr tvo­rilo jadro tímu desať ľudí, dnes sme šty­ria. My šty­ria si naj­viac roz­umieme po ľud­skej i biz­ni­so­vej stránke, čo je aj vidieť. Web stále mení svoj dizajn, pra­cu­jeme na forme recen­zií a sna­žíme sa nájsť naj­lepší variant. Zhr­nula by som to tak, že to, čo chceme dosiah­nuť, je stále rov­naké, no spô­soby, akými sa k tomu sna­žíme pre­pra­co­vať, sa menia a vyví­jajú sa.

Stre­tá­vate sa tak­po­ve­diac za „okrúh­lym sto­lom“, kde si vymie­ňate nápady a roz­mýš­ľate nad ino­vá­ciami?

Kaž­dého pol roka máme celo­ví­ken­dový works­hop. Okrem per­fekt­nej zábavy je hlav­ným prog­ra­mom Čitaj.to. Vo vírivke, pri víne, v posteli. Všade. Takto sme nedávno „team­bu­il­din­go­vali“ v Tat­rách. A naprí­klad taký nápad na Povied­kovo vzni­kol, keď sme jedli pizzu (úsmev).

Dobrá kniha + sexy záložka = neodolateľná kombinácia. Foto: Zuzana Vrecková (archív)

Dobrá kniha + sexy záložka = neodo­la­teľná kom­bi­ná­cia.
Foto: Zuzana Vrec­ková (archív) 

Spo­me­nula si Povied­kovo. Keby si chcela nie­komu túto súťaž pred­sta­viť pár slo­vami, čo by si mu pove­dala?

Súťaž Povied­kovo je ďalší ses­ter­ský pro­jekt por­tálu Čitaj.to. Pri komu­ni­ká­cii s čita­teľmi a pri nábore do tímu recen­zen­tov sme si všimli obrov­skú túžbu, ktorá v záu­jem­coch horí. Túžbu po písaní a sebap­re­zen­tá­cii. Mnohí píšu vlastný blog, mnohí využí­vajú náš blog, píšu poviedky, chceli by napí­sať knihu.

Rok 2015 bol pre­mi­é­rový a s urči­tos­ťou vieme pove­dať, že mladí tvor­co­via budú môcť súťa­žiť aj o rok. Výsledky budú známe na konci novem­bra. Kto by si chcel poviedky pre­čí­tať, nech neváha nav­ští­viť stránku.

Víťa­zovi vydáme poviedku, dokonca bude elek­tro­nicky zara­dená do pre­daja na našom kniž­nom e-shope (www.eknihy.guru, pozn. redak­cie). Možno vydáme celú elek­tro­nickú zbierku desia­tich naj­lep­ších povie­dok a pomô­žeme k obja­ve­niu nových poten­ciál­nych spi­so­va­te­ľov… Uvi­díme (úsmev).

Neve­nu­jete sa len písa­niu recen­zií, ale pre­vádz­ku­jete aj spo­mí­naný e-shop. Vzni­kol v rov­na­kom čase ako por­tál?

Pri­bližne po dva a pol roku sme začali mať pocit, že je stránka nekom­pletná a nedo­tia­hnutá. Napí­šeme recen­ziu, na základe nej sa čita­teľ môže začať zau­jí­mať o knihu a bude si ju chcieť kúpiť. Síce tak môže uro­biť v kníh­ku­pec­tve, ale ako vieme, svet tech­niky napre­duje a dnes už mnoho mla­dých pou­žíva čítačky. A tak sme zalo­žili e-shop, kde si môžete kedy­koľ­vek kúpiť online knihu a v momente začať čítať.

Vyda­va­teľ­stvá si nás začali vší­mať až pri istom počte recen­zií a istom zau­jí­ma­vom počte náv­štev­nosti stránky. Opäť sa nám potvr­dilo, že kto sa nevzdá, dot­kne sa cie­ľo­vej čiary.

Pre­dá­vate online knihy. Ako sa ale vy dostá­vate ku kni­hám, ktoré recen­zu­jete?

Spo­lu­pra­cu­jeme s tak­mer všet­kými vyda­va­teľ­stvami na Slo­ven­sku a začí­name pokrý­vať i tie české. Fun­gu­jeme s nimi v par­tner­skom vzťahu for­mou bar­teru. My im zve­rej­ňu­jeme v kniž­ných novin­kách ano­tá­cie na knihy, ktoré práve vydali a oni nám posky­tujú recenzné výtlačky, res­pek­tíve knihy na recenzné účely.

A to by ste ešte len videli, ako to vyzerá, keď nás raz mesačne zaplaví várka kníh a začneme ju trie­diť na kôpku do súťaží, kôpku pre recen­zen­tov, kôpku, ktorú si ihneď uchmat­neme my a pus­tíme sa do číta­nia. Je to úžasné a vždy sme o tom sní­vali. Avšak vyda­va­teľ­stvá si nás, pocho­pi­teľne, začali vší­mať až pri istom počte recen­zií a istom zau­jí­ma­vom počte náv­štev­nosti stránky. Opäť sa nám potvr­dilo, že kto sa nevzdá, dot­kne sa cie­ľo­vej čiary.

Stretnutie tímu - knižní pátrači z Čitaj.to nesedia len za knihami... Foto: Zuzana Vrecková (archív)

Stret­nu­tie tímu – knižní pát­rači z Čitaj.to nese­dia len za kni­hami…
Foto: Zuzana Vrec­ková (archív)

Prej­dime na pro­ces recen­zo­va­nia. Koľko času zabe­rie napí­sa­nie názoru na knihu?

Celé to je veľmi indi­vi­du­álne. Máme recen­zen­tov, ktorí sú pedanti a jednu recen­ziu doslova nechajú zrieť v počí­tači aj týž­deň. Počas neho nad ňou pre­mýš­ľajú a vra­cajú sa k nej, dopĺňajú ju. Potom sú tu takí, ktorí ju ihneď zo seba vychr­lia.

U mňa je prie­beh hladký a pri­ro­dzený, netrá­pim sa, napí­šem ju hneď po pre­čí­taní knihy, nahrám ju a je to. Som však novi­nárka a jazyk je môj nástroj, takže by bola hanba, ak by „som si neve­dela pora­diť s jed­nou recen­ziou“. Zabe­rie ti to toľko času, koľko ti trvá pome­no­va­nie poci­tov slo­vami a vystrú­ha­nie pek­nej šty­lis­tiky. Ide o priamu úmeru.

Môže recen­ziu napí­sať len váš člen alebo uve­rej­níte aj takú recen­ziu, ktorá vám príde len do mailu?

Nie. Žiad­nych exter­nis­tov totiž nepot­re­bu­jeme. A ani ich nech­ceme. Recen­ziu píšu výlučne naši čle­no­via, avšak naše brány sú vždy otvo­rené pre šikov­ných ľudí. Tých nie je nikdy dosť. A môže nastať situ­ácia, že člo­vek, ktorý nám poslal recen­ziu do mailu, sa nako­niec naším recen­zen­tom aj stane.

Fun­gu­jete na báze dob­ro­voľ­níc­tva alebo dostá­vajú recen­zenti „plat“?

Nie je to žiadne dob­ro­voľ­níc­tvo a ani riadne pla­tené zamest­na­nie. Pla­tili sme i peniazmi, čo sme ale nedávno zru­šili. Nech­ceme takých ľudí, ktorí si písa­ním recen­zií zará­bajú, ono to je na výkone veľmi vidieť. Chceme ľudí, ktorí recen­zujú s lás­kou a s rados­ťou. Ponú­kame však množ­stvo iných bene­fi­tov. Mať k dis­po­zí­cii každý mesiac sklad so všet­kými novin­kami, ktoré čerstvo vyšli z vyda­va­teľ­skej pece a sú ešte teplé, je pre milov­níka kníh naj­väč­šie ohod­no­te­nie, nie?

Pomá­hame našim ľuďom s gra­ma­ti­kou, majú u nás pries­tor rásť, majú ďalší ria­dok v živo­to­pise a robia niečo zmys­lu­plné. Pre­tože pomá­hať dru­hým s výbe­rom kníh je ušľach­tilé.

V nepo­sled­nom rade treba spo­me­núť kon­takt s vyda­va­teľ­stvami. Oni sú tí, ktorí si naše texty čítajú a nejedno meno si už zapa­mä­tali, či vyžia­dali si, aby práve ten, či tá recen­zo­val danú knihu. Och, a skoro som zabudla na bene­fit práva prvo­či­ta­teľa (smiech). Dostá­vame knihy, ktoré ešte nie sú vydané a na pul­toch slo­ven­ských kníh­ku­pec­tiev budú o dva týždne. Navyše nás na krs­toch kníh často čakajú dobré chu­ťovky.

Nestáva sa, že preto, aby ste zre­cen­zo­vali knihu rýchlo, pre­čí­tate ju len tak povr­chne?

Nie. Stáva sa to, že vyda­va­teľ­stvá i čita­te­lia čakajú na recen­zie veľmi dlho práve preto, lebo ich robíme poc­tivo.

Dostá­vate nie­kedy od čita­te­ľov maily, v kto­rých vám píšu, že s vašou recen­ziou na nejakú knihu nesú­hla­sia, že ste myš­lienku knihy nepo­cho­pili a podobne?

Raz nám jedna pani napí­sala, že väč­šinu kníh „ospe­vu­jeme“ viac, ako s nimi bola spo­kojná ona. No jed­ným nády­chom dodala, že sto ľudí, sto chutí. Jasné, nájdu sa ľudia, ktorí kri­ti­zujú daný štýl písa­nia recen­zenta alebo sa im nepá­čil spô­sob, kto­rým recen­ziu poňali.

Najmä pri nad­ča­so­vých die­lach ako je Kto chytá v žite vzniká nesú­lad, ak recen­ziu píše 18-tka a číta ju nie­kto o dve gene­rá­cie starší, obaja sa na základe pre­ži­tého budú na ňu poze­rať z inej per­spek­tívy.

Kri­tiky však máme vše­obecne málo, väč­šina čita­te­ľov je natoľko inte­li­gentná a roz­umie, že lite­ra­túra je veľmi sub­jek­tívna, priam intímna vec. Ide o roz­ho­vor autora a čita­teľa. Každý máme pre­žité iné veci, máme iné zmýš­ľa­nie. Pre mňa môže byť Malý princ „tuc­tovka“ a celý svet sa z nej ide zbláz­niť… Roz­umiete? V lite­ra­túre je každý názor správny.

Pre mňa môže byť Malý princ „tuc­tovka“ a celý svet sa z nej ide zbláz­niť… Roz­umiete? V lite­ra­túre je každý názor správny.

Čítaš si recen­zie u vás na webe, aby si sa na ich základe pus­tila do číta­nia neja­kej knihy?

Pre­tože som ako šéf­re­dak­tora zod­po­vedná za obsah, ktorý je na stránke verejný, je mojou úlo­hou ich všetky čítať a redi­go­vať. Čítala by som ich však aj za iných okol­ností. Ľudia potre­bujú pora­diť. Nestalo sa vám, že sa vás ľudia spý­tali, čo si majú pre­čí­tať? Alebo chceli, aby ste im pora­dili nejaký dobrý film.

Presne na to sme tu my, aby sme podali názor bez odbor­ných ter­mí­nov pri­po­mí­na­jú­cich trak­táty na desať A štvo­r­iek. Píšeme o kni­hách ľud­sky, udr­žia­vame si kul­túrnu úro­veň, no neští­time sa pou­ží­vať hovo­rové slová. Naše recen­zie majú podobu, akoby vám kama­rátka pri káve roz­prá­vala o tej kto­rej knihe. Je to úžasná práca, posla­nie, láska…

Pridať komentár (0)