Čo ma naučili prvé mesiace fre­e­lan­cingu

Martin Bohunický / 3. august 2015 / Tools a produktivita

Byrok­ra­cia bola pre mňa vždy stra­šia­kom. Plá­val by som v jazere s kro­ko­dílmi v plav­kách z mäsa, len ma nenúťte pro­sím niečo pod­pí­sať.

Aj to bol dôvod, prečo som roky odkla­dal mož­nosť posta­viť sa na vlastné nohy. Mal som svoju novi­nár­sku prá­cičku, kde som si zaro­bil na nejaké to pivečko a vzhľa­dom na to, že som stále štu­dent, mal som rela­tívny dôvod na spo­koj­nosť. A to je presne ten naj­ne­bez­pe­če­nejší stav.

Na moje šťas­tie mi do života vošla nová inšpi­rá­cia. Zba­vil som sa sta­rých zloz­vy­kov a opatrne som obja­vo­val zabud­nutú túžbu dosiah­nuť viac. Všetko je lep­šie ako prie­mer a vedel som, že stag­ná­ciou mi môže všetko dobré zo života opäť odísť. Začal som sa teda obze­rať po nových mož­nos­tiach a jedna zau­jí­mavá sa obja­vila. Pod­mienka? Živ­nosť.

V mojej hlave sa okam­žite začali mie­šať všetky tie slová, kto­rým som nikdy nero­zu­mel, ktoré pre mňa boli diab­lo­vým pís­mom a v noci ma budili zo sna. Všetky tie pois­ťovne, fak­túry, výdavky, účtov­níc­tvo, IČO… DPČ

Nastal čas posta­viť sa svojmu stra­chu a vrhnúť sa do toho po hlave. Alebo nie? Napo­kon som do toho namo­čil externú firmu, ktorá veci vyba­vila za mňa a za pár dní som mal v ruke papier. Oča­ká­va­júc tak 300 pokút za nezna­losť záko­nov mám za sebou prvé dva mesiace fre­e­lan­co­va­nia. Čo ma to naučilo?

Home-office je peklo!

Nad­via­zal som prvé spo­lu­práce, našiel prvých kli­en­tov a zo svo­jej pozí­cie “wri­tera” (dote­raz neviem, čo vlastne som) som začal tvo­riť na objed­návku. Nabu­de­nie mi v 40-stup­ňo­vých horú­ča­vách a domá­cich pod­mien­kach vydr­žalo asi 3,5 minúty. Takto to nepôjde.

Teraz už viem, prečo exis­tujú zdie­ľané kan­ce­lá­rie. S maji­te­ľom Cowor­kingu Šaľa sme sa dohodli a začal som zare­zá­vať na svo­jom vychy­te­nom mies­tečku za stol­ným fut­ba­lom. Pomohlo.

Home-office jed­no­du­cho nie je taká idylka, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Ide to, nie­komu určite, no ja zo svo­jej skú­se­nosti verím, že pre pro­duk­ti­vitu musí mať člo­vek vyhra­dené miesto na prácu. Nie­kto to nájde vo svo­jej pra­covni, nie­kto v cowor­kingu a nie­kto možno aj na svo­jom gauči. Ak máš podobný prob­lém ako ja, skús sa k tomu ešte obliecť ako do nor­mál­nej práce a uvi­díš, čo sa stane.

A ozaj, na pláži sa fakt pra­co­vať nedá.

Každá prí­le­ži­tosť je vzác­nosť

V živote sa sna­žím dosiah­nuť hoj­nosť a pri­tom verím v totálny nedos­ta­tok. Verím, že prí­le­ži­tostí je len určité množ­stvo a každá z nich je pekelne vzácna. Môžem si teda dovo­liť prí­le­ži­tos­ťou pohr­d­núť? V žiad­nom prí­pade.

Star­ti­tup hľa­dal redak­tora, ktorý doko­nale ovláda anglický jazyk. Ozval som sa a úprimne pri­znal, že s tou anglič­ti­nou to zas až také slávne nie je, ale že ich mám vlastne fakt rád. Ak náho­dou nevieš, kde sa nachá­dzaš, zasc­rol­luj hore. Čo mys­líš, ako moja reak­cia na inze­rát dopadla? :)

Mys­lím si, že ľudia si nechá­vajú unik­núť jednu prí­le­ži­tosť za dru­hou. Veria, že príde ďal­šia. No nemusí.

Všetko je to svo­jim spô­so­bom ako sne­hová guľa. Chy­tíš sa prvej prí­le­ži­tosti a z tej vyplynú ďal­šie. Všetko sa na seba naba­ľuje a život dostáva grády.

Pridať komentár (0)