Čo ma naučili štyri roky v McDo­nalds?

/ 4. december 2015 / Tools a produktivita

Štyri roky svojho života som strá­vil prá­cou v McDo­nalds, strie­davo na part-time a full time. A celý čas som sa sna­žil nájsť si lepší job.

Nikdy som výraz­nej­šie nepos­tú­pil v reb­ríčku, nikdy som nebol mana­žé­rom a nikdy som tam nič výraz­nej­šie nedo­sia­hol. Prečo? Pre­tože som bol totál­nym ste­les­ne­ním toho, ako si ľudia pred­sta­vujú zamest­nanca McDo­nalds. Lenivý, sprostý a bez ini­cia­tívy.

Tento ste­re­otyp pre­mýš­ľa­nia iných som celé tie roky vní­mal z rôz­nych uhlov. Tváre mojich rodi­čov, keď som im pove­dal, že tam začí­nam pra­co­vať. Poznámky pria­te­ľov ako, “Stále pra­cu­ješ v McDo­nalds?” alebo “Nikdy by som tam nedo­ká­zal robiť.” Snaha mojich pria­te­ľov, ktorá mi dávala jasne najavo, že to nevní­majú ako sku­točnú prácu, “Veď tam proste dnes nechoď, poď rad­šej piť.”

Tieto slová mali na moje seba­ve­do­mie čoraz väčší vplyv. Bol som fakt hrozný zamest­na­nec, han­bil som sa za to, bol som pomalý, šíril som zlé meno a zďa­leka som sa nesprá­val podľa eti­kety. Pomaly som začal sám seba pre­svied­čať, že som pre mekáč prí­liš dobrý. Stále som si vra­vel, “Táto práca je fakt na h****. Ale potre­bu­jem pra­chy.” Veď som bol mladý štu­dent, ktorý milo­val kon­ver­zá­cie do hĺbky. Nebol som stvo­rený na fyzickú drinu.

Nikam som sa nepo­sú­val. A čo bolo hor­šie, ani som sa nikam posú­vať nech­cel. Prečo by som sa mal sna­žiť byť dobrý v nie­čom, čo je pod moju úro­veň?

No v prie­behu času sa môj postoj začal meniť. Sám seba som sa pýtal, aký je roz­diel medzi meká­čom a bež­nými entry level jobmi? Prečo sa mám za toto han­biť? Pre­tože pra­cu­jem pre veľkú kor­po­rá­ciu? Pre­tože to je fast food? A tá bageta na sta­nici je čo? Pre­tože to nie je práca pre inte­lek­tu­ála? A práca na kase či na recep­cii je?

A potom som si to uve­do­mil. McDo­nalds bol pre­dur­čený poskyt­núť prácu všet­kým, ktorí nemôžu robiť nič iné. Na všetky tieto entry level pozí­cie pri­jí­majú ľudí, no nie takých ľudí, akí so mnou pra­co­vali v mekáči. V McDo­nalds so mnou pra­co­vali ľudia s pos­ti­hnu­tím, s nad­vá­hou, tíne­džeri… A títo ľudia sa stali základ­ným sta­veb­ným kame­ňom našej pobočky. Stali sa naj­lep­šími zamest­nan­cami. A je mojou han­bou, že som si mys­lel, že som pre nich prí­liš dobrý. Mys­lel som si, že som inte­li­gen­tnejší, šikov­nejší a talen­to­va­nejší ako všetci moji kole­go­via. Zaslú­žil som si “dobrú” prácu.

A tento môj postoj bol ešte nechut­nejší ako tie hra­nolky v sta­rom oleji. Pre­tože nie som o nič lepší, ako ostatní zamest­nanci McDo­nalds.

Sú rôzne typy práce a nemali by sme ľudí súdiť podľa toho, čo robia. V čom mám na mojich spo­lu­pra­cov­ní­kov, ktorí nie­kedy makajú aj 20 hodín, len aby si v noci opitý dostal svoj che­e­se­bu­ger? V čom som lepší ako ľudia v kuchyni, ktorí pri­pra­via tisíce bur­ge­rov denne a nesmú sa pomý­liť, inak by ich čakal neprí­jemný tele­fo­nát? Zákaz­níci čakajú, sú pri­pra­vení kri­čať, sú pri­pra­vení hádzať nápoje a pou­žiť aro­gantné výrazy pre chý­ba­júci kečup. Aby som toto znie­sol, na to jed­no­du­cho nemám. Toto sú sku­točné skilly, nie “Inter­net — mierne pokro­čilý”.

A ak si mys­líš, že pri práci na recep­cii alebo za kasou si lepší ako oni, tak sa poriadne mýliš.

Moje štyri roky v McDo­nalds boli nena­hra­di­teľné. Jasne, už nikdy nech­cem robiť hra­nolky a bur­gery, no naučil som sa niečo dôle­ži­tej­šie. Pre­stal som byť aro­gantný. Pre­stal som ľudí súdiť podľa ich zamest­na­nia. Vyvi­nul som si empa­tiu.

A ak má byť toto všetko škvr­nou na mojom živo­to­pise, tak to fakt nechá­pem.

zdroj: medium.com

Pridať komentár (0)