Čo sa stane, keď sa roz­hod­neš pre­ces­to­vať svet s 1000 dolármi vo vrecku

Alexandra Dulaková / 25. október 2015 / Tools a produktivita

Presne toľko si so sebou vzal Mike Quain na cestu okolo sveta. Odma­lička ako dieťa mla­dej gene­rá­cie veril, že jeho cie­ľom a ambí­ciam sa nekladú žiadne medze. Keď ho mono­tón­nosť života s mizer­ným pla­tom začala ubí­jať, zba­lil si svoje šves­tky, dokú­pil man­do­línu, zobral úspory a pus­til sa do sveta tým naj­nez­vy­čaj­nej­ším spô­so­bom.

Odvtedy toho sti­hol zažiť naozaj veľa. Naučil sa hrať na coun­try “blu­eg­rass” gitare v Apa­laš­ských horách, sta­no­val v pra­lese, pre­pa­šo­val sa v náklad­nom vagóne vlaku a po ceste stre­tol hipi­sá­kov, vaga­bun­dov, ako aj deti na úteku. A práve títo ľudia bývali vraj tí naj­šťast­nejší. Čo sa ešte za ten čas naučil? To ti už povie sám…

že strá­came prí­liš veľa času roz­ho­do­va­ním sa o veciach, ktoré vôbec nie sú dôle­žité. Ja sa pri tomto bez­cieľ­nom puto­vaní roz­ho­du­jem aku­rát medzi tým, či pôj­dem doľava, alebo doprava. A úplne naj­lep­šie vo chví­ľach neis­toty je, keď sad­nem na bicy­kel a proste pedá­lu­jem.

…že je úplne jedno, aký životný štýl alebo filo­zo­fiu sa roz­hod­neme vyzná­vať — pod­statné sú len zážitky, ktoré si vytvo­ríme. A tie sa odo­hrá­vajú práve teraz.

…že čím viac vecí mám, tým viac ma obme­dzujú. Takto ma nič neťahá ku dnu, ani sa mi neple­tie pod nohy. My meriame váhu nášho majetku v kilách, nie v tonách. A to naprí­klad tak, že ak sa zba­víme dvad­sia­tich kíl, autu sa pôjde ľah­šie.

…že celý mest­ský spô­sob života zo mňa vysáva život. Všade od vás chcú len peniate. Za kino desať dolá­rov, za prí­jemnú večeru dvad­sať, za kávu tri… Všetko je tam len o penia­zoch. Takže mi naozaj padlo vhod len tak si zaplá­vať v divo­kej rieke, namiesto toho aby som si kúpil vstup na kúpa­lisko. Na tomto van­dro­vaní a prí­rode sa mi páči práve to, že ma nič nestojí

…že ces­to­va­nie mi zachrá­nilo život. Už odma­lička som mal pred­stavu, že v živote musím hlavne mať dobrú prácu a zará­bať peniaze. Chá­pete, ázij­ská výchova… Vždy som chcel aj ces­to­vať, ale nikdy som si nepred­sta­vo­val, že to bude vyze­rať takto. Raz som sa dopo­čul o ľuďoch, ktorí za jazdy naska­kujú do vla­kov, začal som si o tom čítať, a tak ma to fas­ci­no­valo, že som sa jed­ného dňa zba­lil a odišiel. Nechal som toho za sebou veľa a istým spô­so­bom ma to zachrá­nilo. 

…že nie­kedy sa proste inak nedá. Strašne som sa chcel dostať do Kolum­bie z Panamy bez aké­ho­koľ­vek lís­tka, ale to proste nejde. Áno, je tam pries­myk, ale medzi týmito úze­miami vládne dro­gová vojna, kon­krétne na juhu. Presne tam som začal a musel som naj­skôr natra­fiť na pár mŕt­vol, aby mi došlo, že tadiaľto cesta neve­die. Tak som to oto­čil. Bolo to prí­šerné, ale aj tro­chu krásne.

…že nie­kedy má tento spô­sob života prí­liš vysokú cenu. Nie­kedy za ňu pla­tíme vlast­nými životmi. Raz som sa v náklad­nom vla­ko­vom vagóne — v takom čo má v pod­lahe tri diery — opý­tal spo­loč­níka, či by mi nepo­dal papier na ciga­retu. Nahol sa poň a do jed­nej z dier spa­dol. Bol preč — len tak. Alebo keď sme sa viezli na vrchu vagóna s asi dvad­sia­timi deťmi, spie­vali si a hrali. Do rána štyri z detí z vagóna spadli a boli preč — len tak. Na ich pamiatku som si dal nad líco vyte­to­vať štyri bodky.

…že ľudia sú si väč­ši­nou veľmi podobní. Áno, sú asi tri druhy prí­zvu­kov a pár typov ľudí, ale väč­šina z nich je naozaj veľmi milá.

…že treba roz­dať toľko, koľko sa len dá. My žijeme spô­so­bom, z kto­rého máme veľmi málo zárobku a zisku, ale väč­šinu z neho aj tak roz­dáme. Treba to veno­vať tomu, kto to zjavne potre­buje. Spolu s milým sprá­va­ním.

…že aj pri sto­po­vaní treba mať tak­tiku, aby nás ľudia chceli zviesť. Treba si nájsť dobré miesto, kde budú mať autá pries­tor zasta­viť. Vždy je fajn usmie­vať sa, vyze­rať veselo, držať ten palec vysoko a hrdo. Poze­rať sa ľuďom do očí. Vyro­biť si pekné tabuľky, naprí­klad si ich vyfar­biť. Veď ked ľudia uvi­dia usmie­va­vých ľudí s fareb­nými nápismi, pomys­lia si: “Títo ľudia majú far­bičky, nie drogy, dali si predsa tú snahu vytvo­riť niečo veselé a pekné.” Mňa a moju pria­teľku už veľa krát vzali práve takí ľudia, ktorí pred­tým ešte žiad­nemu sto­pá­rovi neza­sta­vili. 

…že treba robiť to, čo ťa teší a čo ťa napĺňa.

Zdroj: The Plaid Zebra
Pridať komentár (0)