Čo si mys­lím o našom škols­tve?

Martin Bohunický / 10. december 2015 / Zo Slovenska

Včera som vyne­chal školu a zrejme som tým pre­kro­čil hra­nicu, ktorá je nasta­vená. Ja, prvák na magis­ter­skom štú­diu, som práve nechal školu. A je mi to úplne fuk.

Teraz ma čaká mnoho sta­rostí, aby som túto veľkú novinu ozná­mil rodi­čom. Tým, ktorí vyso­koš­kol­ské vzde­la­nie nemajú a o to viac ma do neho s dob­rým úmys­lom tla­čili. Ja im roz­umiem a som im za to nesmierne vďačný. No teraz pri­chá­dza na radu ten para­dox života. Ideš za svo­jim snom, ideš robiť niečo, čo ťa napĺňa a baví..a ešte sa za to musíš ospra­vedl­ňo­vať. No v živote sú aj hor­šie veci.

Už od 17 robím to, čo ma baví. Od 18 som za to pla­tený a od 21 z toho doká­žem slušne vyžiť.

Napriek škole.

Nastú­pil som do školy a stre­tol som 150 nových ľudí. Tre­tina sa vydala vlast­nou ces­tou a zvy­šok si necháva udu­pá­vať svoju kre­a­ti­vitu pod slad­kými rečami o titule. Tre­tina tam nemá čo robiť.

Tí naj­ši­kov­nejší z nás boli para­doxne tí, kto­rých som v škole nikdy poriadne nevi­del. Tí, ktorí sa nene­chajú uchlá­cho­liť rečami o tom, ako ti pečiatka za prax, keď si dva týždne kopí­ro­val papiere v kan­ce­lá­rií a nosil kávu, pri­ne­sie úspech.

Pozri, ja nie som ukáž­kový prí­klad štu­denta. Na štát­nice som sa učil dve hodiny a keby tu rozo­be­riem svoju baka­lárku, tak mi doda­točne vezmú titul (vraj sa to našťas­tie nedá). No nikto mi nemôže pove­dať, že som sa flá­kal. Pre­tože kým oni sedeli v lavi­ciach, ja som makal a tvo­ril.

Doká­žem sa učiť. A doká­žem sa naučiť to, kvôli čomu som sedel celé tri roky, za týž­deň. Keby to ose­kám o neuži­točné veci, tak za hodinu. A ešte lep­šie si doká­žem vybe­rať, čo sa potre­bu­jem naučiť. Mojim naj­väč­ším skla­ma­ním bolo, keď som po troch rokoch štú­dia tajne dúfal, že zvyšné dva roky by mi mohli niečo dať a že by som sa teore­ticky mohol užšie veno­vať svojmu smeru. V rea­lite mám v štvr­tom roč­níku polo­vicu pred­me­tov rov­na­kých, ako v prvom. Len pod iným náz­vom. Všetko vše­obecné veci, ktoré so mnou nemajú nič spo­ločné. Mám za sebou 2 semes­tre filo­zo­fie, no nikto mi nepo­ve­dal, či je pre mňa výhod­nej­šia živ­nosť alebo s.r.o.. Mám za sebou dva semes­tre este­tiky, no nikto mi nepo­ve­dal, ako svoje služby pre­dať.

Miesto toho píšem desiatky semi­nár­nych prác, ktoré nemajú žia­den prí­nos. Počú­vam peda­gó­gov, ktorí silou mocou potre­bujú pre­sa­dzo­vať svoje poli­tické názory a vide­nie sveta. Ktorí sa ti sna­žia vnú­tiť nákup svo­jich pub­li­ká­cií, ktoré majú hod­notu knihy Ivana Gaš­pa­ro­viča. Ktorí ti tla­čia do hlavy kvan­tum nezmy­sel­nej teórie a zasta­rané infor­má­cie, ktoré už v čase tvojho naro­de­nia neboli aktu­álne.

Strašne fan­dím nášmu škols­tvu a verím, že kto­koľ­vek si tými pia­timi rokmi prejde, bude úplne iným člo­ve­kom. Jasne, nie každý má odvahu vziať zod­po­ved­nosť na svoje ple­cia. A je to úplne v poriadku. No ja tú odvahu mám. Preto zo seba rad­šej spra­vím vzde­la­nej­šieho a schop­nej­šieho člo­veka sám. A trid­sať­krát rých­lej­šie. Stre­tá­vam sa s ľuďmi, ktorí sú lepší ako ja a chcú sa o svoje know-how pode­liť. Sle­du­jem ľudí, ktorí sú špič­kou vo svo­jom odbore a zdie­ľajú svoje vedo­mosti na inter­nete. Zadarmo, no kľudne aj za peniaze.

Čo teda reálne môžeme pre lep­šie škols­tvo uro­biť? Páčila sa mi myš­lienka por­tálu Bra­ti­li­ci­ous, aby sme necho­dili do nekva­lit­ných reštau­rá­cií so zlým ser­vi­som. Nech skra­chujú a zostane to dobré. Poďme to isté spra­viť aj so ško­lami. Nechoď na zlé školy. Nechoď do Ska­lice. Nechoď do Slád­ko­vi­čova. Nechoď do Tren­čína. Ak sto­jíš pred výbe­rom, vybe­raj si tie naj­lep­šie školy. Choď tam, kde od teba budú chcieť viac. Tam, kde pocho­pia, že si sa roz­ho­dol popri škole pod­ni­kať a nebudú ti klásť pod nohy polená. Tam, kde nebudú z tuc­to­vých prie­mer­ných zamest­nan­cov robiť hrdi­nov, ale tam, kde vyz­dvihnú kaž­dého, kto pri­náša svetu nejakú hod­notu.

Buď na peda­gó­gov náročný. Nene­chaj si vnú­tiť ich názor na svet, vyvo­laj dis­ku­sie. Dob­rých peda­gó­gov vyz­dvi­huj, na zlých sa posťa­žuj. Zdá sa, že lep­šie škols­tvo je len v našich rukách. Tak buďme konečne nekom­pro­misní.

Pre­tože tak, ako bude vyze­rať naše škols­tvo, tak bude vyze­rať aj naša spo­loč­nosť.

Pridať komentár (0)