Čume­nie do mobi­lov – skaza spo­loč­nosti alebo obrov­ská prí­le­ži­tosť?

Alexandra Dulaková / 20. február 2016 / Tech a inovácie

Všetky revo­lučné ino­vá­cie so sebou pri­ná­šajú obrov­ské výhody aj alar­mu­júce zápory. Inak tomu nie je ani pri mobil­nej digi­ta­li­zá­cii nášho života, ktorá nám ho zásadne zjed­no­du­šuje, no vraj mu aj škodí. Vôbec to však nie je také kata­stro­fálne, ako si myslí tvoja babka.

Počú­vame to zo všet­kých strán. „Nečum toľko do toho mobilu “, „dnešná mlá­dež má pred nosom furt len mobily a tab­lety“, „poka­zia sa ti oči“, „ospros­tieš“, „nevieš nor­málne žiť“, „prí­šerná mladá gene­rá­cia“, a podobne. Nie­kedy si len vzdych­neš, poskyt­neš nejakú povinnú odpo­veď, pre­vrá­tiš očami, či sa dokonca zamys­líš nad tým, do akej miery majú tieto dobre mie­nené rady blízko k rea­lite. Nič dobré a revo­lučné však nepri­chá­dza bez hŕs­tky ved­ľaj­ších účin­kov a odu­šev­ne­ných nepraj­ní­kov – a inak tomu nie je ani s tech­nic­kými vymo­že­nos­ťami, kto­rým dnes vďa­číme za zjed­no­du­šený a zdi­gi­ta­li­zo­vaný život. Nestále čume­nie do mobilu nie je samo o sebe z via­ce­rých dôvo­dov zdravé, no ani zďa­leka to s ním nie je také prí­šerné, ako si myslí tvoja babička.

phoneaddiction_2249742b

foto: telegraph.co.uk

Treba začať pozna­me­na­ním, že snáď neexis­tuje gene­rá­cia, ktorá by tej mlad­šej a práve sa tvo­ria­cej gene­rač­nej sku­pine nezaz­lie­vala údajné sme­ro­va­nie do zániku, k úpadku, kata­strofe, roz­padu dobre etab­lo­va­ných štruk­túr spo­loč­nosti, svä­tých hod­nôt, či sprz­není toho „sku­točne dob­rého“ a nahra­dení samými „ska­ze­nými“ prv­kami. Viem to naprí­klad preto, lebo som vrámci štú­dia stihla absol­vo­vať jeden semes­ter kul­tu­ro­ló­gie. Na pre­lome devät­nás­teho a dvad­sia­teho sa elita roz­hor­čo­vala nad tým, že kul­túru zrazu defi­nujú aj niž­šie kasty a oča­ká­vala úpa­dok spo­loč­nosti.

Neskôr za škod­livé a škan­da­lózne pova­žo­vali prí­stup chu­dob­nej­ších ľudí na verejné pláže, prvé pre­mie­tané filmy v kinách, v 50. rokoch bola zase mlá­dež kri­ti­zo­vaná za to, že sa stre­tá­vala v kul­to­vých milk baroch (ach, čo by naše mami dali za to, aby sme vo voľ­nom čase pili mlieko), v 60. za divoké tan­co­va­nie na rock’n’roll, v 70. za libe­rálnu hip­pies filo­zo­fiu, v 80. za walk­many, neskôr disc­many – jed­no­du­cho za všetko, čo bolo nové a iné.

Do tejto kate­gó­rie spadá hudba, filmy, oble­če­nie, filo­zo­fické hnu­tia, pre­javy názo­rov, aj tech­no­ló­gie. Star­šia gene­rá­cia má vždy poruke pre­pra­co­vané argu­menty, ktoré majú odô­vod­niť, akým spô­so­bom naj­novší trend zničí svet a všetku „sku­točnú“ kul­túru. Dnes sú to jed­no­du­cho mobily, tab­lety, počí­tače, iPody, hra­cie kon­zoly, a tak ďalej. Pri­tom si neuve­do­mujú, že sa sprá­vajú presne tak isto, ako ich rodi­čia. „Ale teraz je to iné!“ Nuž, to tvr­dili všetci.

funny-newspaper-young-old-phones1

foto: thumbpress.com

Je samoz­rejme prav­dou, že moderná tech­no­ló­gia si na nás vyberá svoju daň. Je v našom živote síce skve­lým pomoc­ní­kom a posky­tuje nám infor­má­cie všet­kého druhu, ktoré náš život robia jed­no­duch­ším, no na dru­hej strane nás zamest­náva až prí­liš často – v práci, vo voľ­nom čase, doma, na pre­chádzke, so zná­mymi. Pre mno­hých je dnes život „off­line“ tak­mer — ak nie úplne — nepred­sta­vi­teľ­ným. Nie­kto­rým viac záleží na laj­koch ako na tom, čo pre­ží­vajú v nevir­tu­ál­nom svete, čo je samo o sebe dosť smutné a záro­veň otravné. Snáď nikoho nor­mál­neho neba­via kon­ver­zá­cie o tom, koľko laj­kov nie­kto dostal na neja­kej fotke a rov­nako nikoho nebaví trá­viť čas v spo­loč­nosti ľudí, z kto­rých každý „čumí“ na disp­lej.

Pred­tým než sa roz­hor­číte — kam by sa mali títo ľudia v metre rad­šej poze­rať? Na dvere? Reklamy na ste­nách? Držiaky na ruky? Ručnú brzdu?

mobilezombies

foto: CDN3

Pri nará­baní s mobilmi sme na verej­nosti menej pozorní. Viac­krát sa mi stalo, že som pre podobný dôvod na ulici do nie­čoho alebo nie­koho tak­mer vra­zila, čo je však ešte stále ten lepší prí­pad. Mohlo niečo vra­ziť aj do mňa – naprí­klad auto s podobne nepo­zor­ným vodi­čom. A cha­rak­te­ris­ticky zohnutá hlava nad mobi­lom nepred­sta­vuje riziko len pre našu bez­peč­nosť, ale aj pre zdra­vie. Naša hlava totiž niečo váži a keď ju ohneme dopredu, aby sme lep­šie videli na disp­lej, jej záťaž na chrb­ticu sa vie zvý­šiť až šesť­ná­sobne.

Aj preto sa orto­pédi s nees­te­tic­kými hrbmi na krč­nej chrb­tici stre­tá­vajú čoraz viac aj u mla­dých ľudí. Videl si už sta­rého člo­veka, ktorý má natoľko ohnutú chrb­ticu, že sa pri chô­dzi musí prak­ticky poze­rať na zem? Nuž, ak tak nech­ceš skon­čiť — ešte skôr než v sta­robe — mal by si pri poze­raní do mobilu niečo zme­niť, pop­rí­pade sa aspoň vo voľ­nom čase veno­vať cvi­kom a akti­vi­tám, ktoré drža­nie tela naopak vylep­šujú. Nie je ich málo – posi­lo­va­nie sva­lov chrb­tice a ramien, šport, tanec, kva­lit­nej­šia sto­lička, či cie­lene vzpria­mené sede­nie. To posledné vraj pomáha naj­viac a je záro­veň aj naj­jed­no­duch­šie. Pri pozor­nosti na ulici zaberú snáď len vlastné zlé skú­se­nosti. Dokým nás tak­mer nezrazí elek­trička, na disp­lej sa budeme aj naďa­lej tvrdo­hlavo poze­rať – všade.

the-photos-definitely-make-you-stop-and-think-about-how-much-time-we-spend-staring-at-screens.jpg

foto: tech insi­der

Žia­re­niu mobi­lov pod­lieha aj náš zrak. Pri čas­tom pou­ží­vaní nám LED obra­zovky, ktoré sú vo väč­šine zaria­dení, dokážu poško­diť reti­novú vrstvu oka cit­livú na svetlo a tým pádom zhor­šiť náš zrak, pris­pieť k sle­pote, či k obja­ve­niu čier­nych bodiek na našom zra­ko­vom poli. V tomto prí­pade je rie­še­nie tiež jed­no­du­ché – špe­ciálne fólie na disp­lej alebo ne-diop­trické oku­liare blo­ku­júce žia­re­nie.

Chce to síce prvotnú inves­tí­ciu, no tá sa vraj náramne oplatí. Keď totiž vez­meme do úvahy, že prie­merný člo­vek dnes pred obra­zov­kami trávi viac ako osem hodín denne, je jasné, prečo tomu tak je. Okrem zraku boli mobily spo­jené aj so zni­žu­jú­cou sa plod­nos­ťou u mužov – pres­nej­šie tých, ktorí ich pra­vi­delne nosia do vrec­kách noha­víc, ako aj s poško­de­niami mozgu. Podobné tvr­de­nia síce potre­bujú ešte oveľa viac výskumu a doka­zo­va­nia, no už dnes je jasné, že nech si na mobile počas dňa ako­koľ­vek dlho, v spánku by si ho pri hlave mať nemal. Nie je to až taká obeta, tak prečo ju neskú­siť prak­ti­zo­vať.

this-is-what-happens-when-you-check-your-smartphone-before-you-go-to-sleep

foto: Busi­ness Insi­der

Pri podob­nej paľbe nega­tív­nych dôsled­kov mobi­lov by sa až zdalo, že ich akosi nesch­va­ľu­jeme. To samoz­rejme nie je pravda. Väč­šina z nás sa pra­vi­delne dopúšťa spo­mí­na­ných chýb a preto je tento člá­nok ape­lom na všet­kých z nás. Nikdy sa ale nebu­deme sna­žiť spo­chyb­niť obrov­ské pokroky, ktoré majú mobily na sve­domí. Mene­žujú náš deň, nahra­dili (mini­málne sčasti) fun­kciu budíka, kalen­dára, sto­piek, kom­pasu, kal­ku­lačky, počí­tača, tla­če­ných médií, foťáku – a mohla by som pokra­čo­vať done­ko­nečna.

Fak­tom rov­nako ostáva, že pod paľ­bou kri­tiky star­šej gene­rá­cie sa nena­chá­dzame náho­dou. Sme predsa prvá gene­rá­cia, ktorá má tieto vymo­že­nosti k dis­po­zí­cií. Keby boli objavy spo­jené s tele­fónmi a smartp­honmi posu­nuté a jednu gene­rá­ciu dozadu, naši rodičia/starkí by robili to isté, čo my. Rov­nako nad­šene by obja­vo­vali digi­ta­li­zo­vaný svet, sociálne média a zábavu aj prak­tic­kosť, ktorú nám mobily pri­ná­šajú. Takto sú len ďal­šou gene­rá­ciou, ktorá frfle na pokrok a nové trendy v spo­loč­nosti. My by sme na dru­hej strane už boli tou múd­rej­šou gene­rá­ciou, ktorá by stihla vychy­tať muchy elek­tro­niky našich pred­kov a postu­po­vala by šetr­nej­šie, zdrav­šie a roz­um­nej­šie. Bohu­žiaľ, toto budeme musieť pre­ne­chať až gene­rá­cii našich detí.

Budú však mobily konečne tou civi­li­zač­nou smr­ťou, ktorú star­šie gene­rá­cie pred­po­ve­dajú od nepa­mäti? Pochy­bu­jem. Pri­ná­šajú okrem výhod aj nevý­hody? Jed­no­značne. Odpo­veď? Umier­ne­nosť. Opat­re­nia proti škod­li­vosti mobi­lov naozaj nie sú veľmi náročné. No napriek škod­li­vosti sa musím spý­tať – menili by sme?

Chceli by sme rad­šej než obrov­skú moc mobi­li­zá­cie a občian­skeho akti­vizmu poze­rať na čier­no­bielu tele­ví­ziu, či týž­denné oznamy plné pro­pa­gandy v kine? Práve sociálne média vedia byť našou veľ­kou zbra­ňou, pre­tože dávajú kaž­dému s inter­ne­to­vým pri­po­je­ním hlas, ktorý sa nedá len tak uml­čať. (Iste, nie­kedy hlasy hovo­ria hlúpe veci, ale tomu sa zabrá­niť nedá.) Ľudia o veciach roz­prá­vajú, robia z lokál­nych sve­tové uda­losti, a zod­po­vedné auto­rity ich nemôžu len tak ľahko pre­hlia­dať.

Spo­meňme si naprí­klad na významnú úlohu, ktorú zohral taký Twit­ter pri uda­los­tiach Arab­skej jari. Gene­rá­cii ich rodi­čov by sa to bez mobilu, prí­stupu k inter­netu a pozor­nosti celého sveta nepo­da­rilo. A vez­mime si, ako nároč­nejší by bol bez mobi­lov a sociál­nych sietí prí­stup k infor­má­ciam o našej vláde, poli­ti­koch a kau­zách. O polo­vici vecí by sme ani nemu­seli vedieť, pre­tože by sa dali utut­lať. S inter­ne­tom to však ide ťaž­šie. Dokonca aj väč­šina poli­ti­kov pocho­pila, že bez dob­rej kam­pane na sociál­nych sie­ťach prav­de­po­dobne príde o celú jednu vekovú sku­pinu voli­čov.

Egypt-Women-Protest-Arab-Spring

foto: Muf­tah

Pro­stred­níc­tvom mobi­lov a inter­netu majú tak­tiež zra­ni­teľní ľudia prí­stup ku komu­ni­tám, ktoré ich pri­jí­majú a pod­po­rujú. Ide najmä o LGBTI komu­nitu, kto­rej čle­no­via sú vďaka čas­tému odsú­de­niu oko­lia oveľa náchyl­nejší dep­re­sii, či samov­ražde. Práve na sociál­nych médiach, ktoré sa stá­vajú čoraz dostup­nej­šími cez mobily, nachá­dzajú oporu a spriaz­nené duše. Slo­ven­sko je v tomto ohľade stále veľmi kon­zer­va­tívne a aj preto nie­kto­rým ľuďom dokážu podobné vymo­že­nosti zachrá­niť život. Pomo­cou mobilu k nim môžu mať prí­stup naozaj tak­mer kde­koľ­vek. A nie sú to len čle­no­via LGBTI komu­nity, ale aj ľudia s podob­nými koníč­kami, čerstvé matky, odu­šev­není fanú­ši­ko­via, či akti­visti. Bez mobi­lov by bol ich prí­stup ku komu­nite nároč­nejší.

Potom sú tu tie malič­kosti. Vďaka mobilu presne viem, kto­rým auto­bu­som mám ísť a kedy mi ide. Najmä vďaka mobil­ným apli­ká­ciam viem, aké bude zaj­tra poča­sie doma aj na dru­hej strane zeme­gule. Viem si zapi­so­vať poznámky, hľa­dať veci na mape, na inter­nete, nemu­sím cho­diť do banky, ces­tov­nej kan­ce­lá­rie, viem si viesť pre­hľadnú doku­men­tá­ciu o zdra­vot­nom stave, byť vždy infor­mo­vaná o dianí vo svete, rozp­tý­liť sa hrami aj vide­ami na You­Tube, zachy­tá­vať veci na fot­kách a vide­ách a deliť sa o ne s tými, s kto­rými chcem. Na dru­hej strane si však viem pove­dať, kedy mi stačí a mobil jed­no­du­cho odlo­žiť, alebo ho pou­ží­vať len na nevy­hnutné. Nie­kedy postačí aj kúra poby­tom na mieste, kde nie je inter­net. Tik sia­ha­nia po mobilu tam síce je, ale nie je to s ním také zlé. Podobnú “kúru” by si do života mohol zaviesť každý — naprí­klad počas jed­ného dňa, poobe­dia, alebo času dňa.

Ak sa však mám roz­hod­núť medzi tým, či budem rad­šej pri ceste MHD čumieť na záp­chu z okna, alebo správy v mobile, vybe­rám si rad­šej mobil. Pokiaľ budem ces­to­vať maleb­nou kra­ji­nou a mať skvelý výhľad, mobil odlo­žím. Alebo z neho budem aspoň počú­vať hudbu.

s02-ep13-nocall3-1000x500

foto: swan quotes

Zdroje: NY Times, Daily Mail, zdroj titul­nej foto­gra­fie: Evol­ver

Pridať komentár (0)