Dajana Rod­ri­guez: Ako sa robí kabel­kový biz­nis po slo­ven­sky

Simona Hanzelová / 28. október 2016 / Rozhovory

Čo ti ako prvé napadne, keď sa povie znač­ková kožená kabelka? Prav­de­po­dobne sa ti vybaví nie­ktorá zo zná­mych zahra­nič­ných zna­čiek. Málo­kto však vie, že na Slo­ven­sku máme mladú, rýchlo napre­du­júcu značku ori­gi­nál­nych kabe­liek so sve­to­vým poten­ciá­lom, ktorá si postupne zís­kava aj zahra­ničnú kli­en­telu. Za všet­kým stojí iba dvad­saťš­ty­ri­ročná Dajana Rod­ri­guez, ktorá sa v časoch veľ­ko­vý­roby a lac­ných „fej­kov“ cho­pila svo­jej prí­le­ži­tosti a s pomo­cou celej rodiny začala šiť kva­litné a jedi­nečné kúsky, ktoré si čoskoro zís­kali srd­cia aj tých naj­ná­roč­nej­ších zákaz­ní­čok. Dnes má táto šikovná rodáčka z Par­ti­zán­skeho kubán­skeho pôvodu roz­be­hnutý úspešný e-shop s desiat­kami ori­gi­nál­nych mode­lov, ktoré čakajú na svoje nové maji­teľky.

Tvoja rodina sa v deväť­de­sia­tych rokoch veno­vala výrobe kože­ných búnd. Kedy si prvý­krát pri­čuchla k tomuto remeslu? Necí­tila si zod­po­ved­nosť, keď si sa po rokoch roz­hodla pokra­čo­vať v tejto rodin­nej tra­dí­cií výro­bou kože­ných kabe­liek?

Odma­lička som poznala našu dielňu a ako malá som sa s týmto sve­tom stre­tá­vala. Pomaly som spoz­ná­vala prácu s kožou, a postupne som sa ku tomu dostá­vala bliž­šie a bliž­šie. Reálny kon­takt mňa ako člo­veka, čo chce niečo vytvo­riť, pri­šiel vtedy, keď som si chcela ušiť šaty na ples, a preto som sa roz­hodla, že sa musím naučiť šiť na stroji. Bolo to asi keď som mala 17 rokov. Potom sa to už roz­behlo. Okú­sila som stroje na prácu s kožou, naučila som sa ušiť koz­me­tickú taš­tičku, ďalej nasle­do­vala úplne jed­no­du­chá kabelka pre mňa, pre moju mamu, neskôr sa ozvali známi a už to išlo. Zamest­nali sme postu­pom času šikovné šičky a každá z nás robila vo firme to, čo sme vedeli naj­lep­šie. Nejakú veľkú zod­po­ved­nosť voči rodin­nej tra­dí­cii som necí­tila. Na dielni sa už v pod­state v tej dobe už nič nevy­rá­balo, tatino sa veno­val už iným veciam, a my s mami­nou sme to poňali skôr ako takú výzvu a prí­le­ži­tosť. Ja som štu­do­vala na vyso­kej škole, čiže rodi­čia nič veľké odo mňa neča­kali. Skôr boli radi, že niečo robím. Ja som od seba oča­ká­vala asi naj­viac zo všet­kých.

blogova-fotka-7

Svoj kabel­kový biz­nis si odštar­to­vala na SAShE.sk, kde si sa nedávno dokonca stala najús­peš­nej­šou spo­me­dzi viac ako desať­ti­síc pre­daj­cov. Ako spo­mí­naš na svoje začiatky?

Bol to naozaj začia­tok tak­mer od nuly. Keď sme začí­nali, nemali sme peniaze ani na plyn, šili sme pri teple sta­rej piecky, do kto­rej sme si nosili drevo. Nebol za nami nikto známy, nikto nám nič extra nedal. Ja mám aj teraz živo pred očami seba a tie pocity, ktoré som cítila. Ako som si hovo­rila, aké úžasné by to bolo, keby sme pre­dali jednu kabelku týž­denne, potom denne, potom sa tie ciele a túžby zvy­šo­vali a postu­po­vali, až som prišla tam, kde som dnes. Viem, ako túžobne som sa poze­rala na pop­redné priečky pre­daj­cov, a ako som si hovo­rila, aké úžasné to musí byť, byť prvý či druhý. Všetko sa zdalo byť také nere­álne ako sen. Netu­šila som, ako sa tam dostať, ale vedela som, že to chcem. Nič sa nestalo zo dňa na deň. Učila som sa všetko za pochodu, veľa som čítala, hľa­dala na inter­nete, sú za tým všet­kým tisíce hodín. Ten pre­daj kabe­liek, to nie je len o výrobe. Vyro­biť kabelku a pre­dať ju, to je cieľ, ale je za tým omnoho, omnoho viac. Od admi­nis­trá­cie, pre­zen­tá­cie, až po mar­ke­ting. Ja na svoje začiatky nikdy neza­bud­nem.

Ako by si opí­sala svoje kabelky? Čím sú výni­močné?

Podľa mňa hlavne tým, že je vidno, že na nich pra­co­vali najmä ľudia, a nie iba stroje. Majú svoju dušu. Často mi zákaz­níčky hovo­ria, že je vidno, že to nevyšlo z páso­vej výroby, že tie kabelky na tom pleci pôso­bia naozaj viac ori­gi­nál­nej­šie než ostatné kabelky, bežne kúpené v obcho­doch. Ja si mys­lím, že je to spô­so­bené hlavne mate­riá­lom, pre­ve­de­ním, dizaj­nom, a aj výšiv­kami. Pou­ží­vame naozaj kva­litnú kožu, nie sú to žiadne umelo spra­co­vané mate­riály, ktoré sa majú tvá­riť, že sú koža. Špe­ciál­nou kate­gó­riou sú kabelky s výšiv­kami, ktoré si sama navrhu­jem a prog­ra­mu­jem. Je to niečo odlišné, netra­dičné, čo naše kabelky odli­šuje od kon­ku­ren­cie. Keďže si ich sama navrhu­jem, je to niečo, čo je len v mojej hlave a nesie to môj vlastný štýl. Robíme často aj limi­to­vané kusy, kabelky vytvo­ríme v jed­nom, dvoch či troch kusoch a dosť. Moja značka je viac o osob­nom prí­stupe. Nech­cem byť len značka, ale chcem, aby sme vždy zostali reál­nymi ľuďmi. Vo veľ­kej miere zohľad­ňu­jeme názory zákaz­ní­kov a ich požia­davky, často sa spolu dohod­neme na zmene farby kabelky, či na drob­ných úpra­vách. Všetko robím tak, aby som bola spo­kojná ja ako dizaj­nér značky, a aj zákaz­ník ako maji­teľ daného kúsku.

najnovsie-1

Kde čer­páš inšpi­rá­ciu pri tvorbe kabe­liek?

Všade. Nemám žiadny rituál alebo nejakú ove­renú stud­nicu nápa­dov. Inšpi­ruje ma všetko okolo mňa. Sle­du­jem, čo ľudia nosia, a počú­vam, čo práve potre­bujú. Pokiaľ ide o fareb­nosť či dizajn, veľa čer­pám z výtvar­ného ume­nia, ktoré štu­du­jem. Veľa­krát sa mi niečo aj sníva, a ráno už viem, čo budem vyší­vať. Nie­kedy ani sama neviem, kde som na to prišla, ako to vzniklo, ale jed­no­du­cho to mám tam vnútri. Momen­tálne mám v hlave už asi 3 – 4 ďal­šie kolek­cie, ktoré si viem pred­sta­viť. Všetko to je vo mne a ja to potre­bu­jem dať von do sveta. Tvorba je pre mňa ozaj­st­ným seba­vy­jad­re­ním. Je to niečo, čo ma napĺňa, a čo potre­bu­jem k životu.

blogova-fotka-3

Čo všetko obnáša výroba jed­ného kúsku? Koľko ľudí okrem teba sa na ich výrobe podieľa?

Pri nie­kto­rých kabel­kách trvá výroba 3 hodiny, pri iných aj 10 hodín. Samot­nej výrobe pred­chá­dza nápad, ktorý treba pre­miet­nuť na skicu. Potom sa robí strih kabelky, nakreslí sa tvar, rátajú sa roz­mery jed­not­li­vých die­lov, merajú sa zipsy, zva­žuje sa celý pro­ces šitia. Z výkresu sa potom vystrihnú jed­not­livé časti a podľa nich sa potom z kože vyre­zá­vajú dielce. Nasle­duje šitie pod­šívky, remien­kov a celého tela kabelky, pri­pí­najú sa kova­nia, lepia sa diely, dávajú sa výstuhy a podobne. Výsled­kom je skú­šobný pro­to­typ, na kto­rom potom vidíme prí­padné nedos­tatky modelu. Keď treba, ušije sa ďal­šia kabelka, až kým nie je hotová taká, s kto­rou budeme sto­per­cen­tne spo­kojní. V prí­pade výšivky na kabelke trvá celý výrobný pro­ces dlh­šie, pre­tože tá sa šije na špe­ciál­nom stroji, nie­kedy 4 až 5 hodín, a navyše je nutné ju naj­skôr na počí­tači naprog­ra­mo­vať. Samoz­rejme, k tomu si domys­lite nevy­hnutný nákup kva­lit­nej kože, kova­nia, pod­ší­vok, lepi­diel a všet­kého potreb­ného. Jeden by neve­ril, aké zlo­žité je zabez­pe­čiť všetko na jednu kabelku. Sama som si to neve­dela pred­sta­viť, až kým som neza­čala pra­co­vať v tomto odvetví. Čo sa týka ľudí, je to rôzne, záleží od objed­návky, ale prie­merne jedna kabelka prejde rukami šty­roch až pia­tich ľudí, než opustí našu firmu.

V tvo­jej ponuke môžeme nájsť aj zopár kús­kov pre pánov, kon­krétne opasky a peňa­ženky. Neplá­nu­ješ svoju pán­sku kolek­ciu roz­ši­ro­vať?

Plá­nu­jem, a to čo naj­skôr. Dopyt po pán­skych taš­kách a dopl­n­koch máme deň čo deň. Momen­tálne sú ale naše výrobné kapa­city tak napl­nené, že nie je možné tvo­riť nové modely a vymýš­ľať strihy. Po novom roku sa do tohto určite pus­tíme. Našu výrobu chceme určite roz­ši­ro­vať, takže verím, že bude čas aj na pán­sku kolek­ciu. Ja sama mám množ­stvo nápa­dov, ktoré už len potre­bu­jem zre­a­li­zo­vať. Mys­lím, že páni si u nás časom nájdu rov­nako pes­trú kolek­ciu, ako aj dnes dámy. Všetko je len otáz­kou času, ale pevne verím, že do budú­cich Via­noc sa nám to podarí.

najnovsie-3

Keďže sa venu­ješ výrobe kabe­liek, môžeš o sebe pove­dať, že si kabel­ková maniačka? Koľko kabe­liek vlast­níš?

Prá­veže nie som. Mys­lím, že žiadny výrobca nie je maniak na to, čo vyrába. Ani obuv­ník nemá doma sto párov topá­nok. Väč­ši­nou to býva práve naopak. To, čo robíme, toho máme málo, lebo na nás ten čas už nezos­tane. A to je asi aj ten môj prí­pad. Veľa­krát vyro­bím kabelku, ktorú by som si chcela nechať, ale potom si poviem, že by to bola asi škoda, keby som si ju nechala sama pre seba, a že ju musím dať do sveta, nech si nájde tú pravú maji­teľku. Ja mám za tých päť rokov doma len šesť kabe­liek. Na bežné nose­nie, na ces­to­va­nie, a je medzi nimi aj jedna ple­sová. Vysta­čím si s nimi, i keď pár kús­kov navyše by asi naozaj neuš­ko­dilo.

Kabelky šité v malých nákla­doch sú v dneš­nej dobe hro­mad­nej výroby pomerne vzác­nosť. Ako to vyzerá v tomto biz­nise na Slo­ven­sku? Majú u nás tvoje kabelky nejakú kon­ku­ren­ciu?

Na Slo­ven­sku je via­cero výrob­cov, ktorí sa venujú kabel­kám – či už men­ších alebo väč­ších. Teda ja poznám skôr len tých malých, neviem o žiad­nej veľ­ko­vý­robe. Via­cerí šijú z koženky a tex­tilu, tam si nie sme kon­ku­ren­ciou. Čo sa kože týka, sú tu aj takíto, poznáme sa a vieme o sebe. Ale nie je nás veľa. Nezá­vi­díme, práve naopak, pra­jeme si. Pove­dala by som, že si navzá­jom nie sme až takou kon­ku­ren­ciou, pre­tože každý z nás robí veci tro­cha inak a z iného druhu kože. Ale vo vše­obec­nosti si mys­lím, že kon­ku­ren­cia byť musí, a ja ako obchod­ník či dizaj­nér ju beriem ako výzvu. Doká­zali sme sa pre­sa­diť, ja svo­jej značke verím, a budem jej veriť aj naďa­lej. Dnes už pre­dá­vame cez vlastný e-shop dajanarodriguez.com, z kto­rého sa úprimne teším, a je to ten naj­lepší výsle­dok našej dlho­roč­nej práce.

blogova-fotka-5

Pýšiš sa tým, že tvoje kabelky kupujú zákaz­níčky z celého sveta. Kam naj­ďa­lej puto­vali, a čím sú tvoje kabelky podľa teba atrak­tívne pre zahra­ni­čie?

Kabelky posie­lame hlavne do Ame­riky a Európy, ale posie­lali sme už aj do Číny, Aus­trá­lie, či na Nový Zéland. Boli už naozaj vše­li­jaké des­ti­ná­cie, nie­kedy som ich musela hľa­dať aj na mape. Atrak­ti­vita spo­číva asi v tej jedi­neč­nosti a v celej filo­zo­fii značky. Vo svete je veľký trend kupo­vať od malých výrob­cov, kupo­vať hand­made, kupo­vať niečo, čo má svoju ori­gi­na­litu a dušu. Zákaz­níci vyhľa­dá­vajú jedi­neč­nosť a tešia sa z limi­to­va­ných kús­kov. Ľudia nám píšu, že už nechcú kupo­vať od veľ­kých nad­ná­rod­ných spo­loč­ností, a že chcú dať tie peniaze tam, kde vedia, kam idú, kto to robil a čo za to dostanú. Poze­rajú hlavne na dizajn, pre­ve­de­nie, kva­litu. Máme cel­kovo výborné ohlasy zo zahra­ni­čia, za čo som moc vďačná. Viem to na základe správ a hod­no­tení, ktoré nám zákaz­níci zasie­lajú. Je to výborná spätná odozva a je pre všet­kých verejne prí­stupná k nahliad­nu­tiu.

predajna-dr-2

Kabelky si začala vyrá­bať len pred pia­timi rokmi a svoju značku si do tejto podoby vybu­do­vala v rela­tívne krát­kom čase. Ako sa ti tak rýchlo poda­rilo zís­kať toľ­kých zákaz­ní­kov a dostať do pove­do­mia ľudí?

Je veľmi veľa fak­to­rov, ktoré to ovplyv­nili. Hlavnú zásluhu na tom všet­kom majú určite moji rodi­čia, brat, pria­teľ, ako aj ďalší ľudia, ktorí mi pomá­hajú. Nič z tohto by však ale nebolo, keby som nebola tak ambi­ci­ózna a tvrdo­hlavá. Mys­lím si, že v dneš­nej dobe je dôle­žité mať svoje ciele a ísť si za tým tak, ako si idem aj ja. Veľa ľudí si jed­no­du­cho povie, že to nie je možné, a hotovo. Ja som si pove­dala, že možne je všetko a nasta­vila som sa na to. Všetko ďal­šie prišlo postupne, jed­no­du­cho sme si tých ľudí zís­kali. Nesna­žím sa robiť veci tak ako iné firmy, jed­no­du­cho robím to, o čom som sama pre­sved­čená, a zjavne to aj fun­guje. Aj do budúcna si chcem pone­chať túto slo­bodu, nech budeme ako­koľ­vek veľkí, chcem, aby to vždy bola taká Dajana Rod­ri­guez, aká v sku­toč­nosti aj je.

dsc_0145

Kde vidíš svoju značku o ďal­ších päť rokov?

Toto je ťažká otázka. Jedna vec je to, čo chcem a čo cítim, ale rea­lita môže byť iná. Verím ale, že bude taká, akú si ju vysní­vam, res­pek­tíve zaria­dim. Tým, že ja som naozaj veľký sní­lek a nič pre mňa nie je nemožné, tak asi vidím svoju značku naozaj ďaleko. Musím to tak vidieť, inak by som nemohla robiť to, čo robím. Ako by som inak mohla napre­do­vať, keby si nesta­no­vím väčší cieľ? Aj pred pia­timi rokmi sa moje sny zdali smiešne, či nespl­ni­teľné, a veľa ľudí sa mi smialo a neve­rili mi. Dnes mám vo svo­jich dvad­sia­tich šty­roch rokoch vlastnú značku a fun­gu­júcu firmu. Chcela by som v prvom rade asi otvo­riť kamenné pre­dajne, a tak­tiež chcem roz­ší­riť výrobu. To sú také moje najb­liž­šie plány do budúc­nosti. Mám však aj iné plány a sny, ktoré by som si však rada nechala pre seba, aby som ich nezak­ríkla. Čo sa stane, to ukáže len čas. Možno príde aj niečo cel­kom nové, to člo­vek nikdy nevie.

zdroj foto­gra­fií: archív Dajany Rod­ri­guez

Pridať komentár (0)