Erik “hak­ki­ju­nior” Leš­tach: Hra­nie je práca na plný úvä­zok!

Martin Bohunický / 12. september 2015 / Tools a produktivita

Možno tvoja záľúba nemá naj­lep­šie pred­po­klady na celo­sve­tový úspech, no keď ťa naozaj baví a tvrdo na sebe makáš, stať sa môže čokoľ­vek. Erik “hak­ki­ju­nior” Leš­tach je mladý cha­lan, ktorý patrí medzi spon­zo­ro­va­ných atlé­tov Red­bullu. A to napriek tomu, že nikdy nebol špor­tov­com. Sám tvrdí, že medzi špor­tom a e-špor­tom vlastne prak­ticky žiadny roz­diel nie je.

Možno tvoja záľúba nemá naj­lep­šie pred­po­klady na celo­sve­tový úspech, no keď ťa naozaj baví a tvrdo na sebe makáš, stať sa môže čokoľ­vek. Erik “hak­ki­ju­nior” Leš­tach je mladý cha­lan, ktorý patrí medzi spon­zo­ro­va­ných atlé­tov Red­bullu. A to napriek tomu, že nikdy nebol špor­tov­com. Sám tvrdí, že medzi špor­tom a e-špor­tom vlastne prak­ticky žiadny roz­diel nie je.

Ahoj Erik, už dopredu pre­zra­dím, že v tom čo robíš si ozaj­stný borec, preto na úvod naj­dô­le­ži­tej­šia otázka, kedy a na čom si začal drtiť tvoju prvú hru?

Serus šéfe. Už od malička sme mali doma počí­tač a otec vždy donie­sol nejakú hernú novinku. Jednu z prvých hier čo som hrá­val boli For­mule F1 2000, kde som sa s otcom nahá­ňal o naj­rých­lej­šie časy. Takže sa dá pove­dať, že moje začiatky boli nie­kde okolo toho roku 2000.

Si pro­fe­si­onál­nym hrá­čom počí­ta­čo­vých hier, čo si pod tým máme pred­sta­viť? Aké hry sú tvo­jou domé­nou?

Čo si nor­málni ľudia, ktorí sa s týmto ešte nestretli, majú pred­sta­viť je to, že sa neh­rám doma na počí­tači do bez­ve­do­mia, ale už to obnáša rôzne príp­ravy na tur­naje, kde sa hrá o zau­jí­mavé ceny. Ja to beriem ako prácu na plný úvä­zok. Venu­jem sa kon­krétne závod­ným hrám, záleží čo je práve v móde.

Hra­nie a počí­tače už nie sú to, čo v minu­losti. Keď som ja hrá­val v dáv­nej minu­losti FIFU, pred­stava o mož­nosti živiť sa hra­ním na Slo­ven­sku prak­ticky ani neexis­to­vala. Dnes však už hráči nie sú pova­žo­vaní za “lúz­rov” a téma zará­ba­nia si hra­ním rezo­nuje v spo­loč­nosti stále viac. Čím to podľa teba je, kde sa tie pred­stavy o hraní zme­nili?

Neboj, ja som bol rov­nako pova­žo­vaný za „ner­díka“, ktorý čučí od rána do večera za počí­ta­čom :D Pred­stavy sa podľa mňa zme­nili, keď prišli rôzne tur­naje o astro­no­mické ceny, neuve­ri­teľné množ­stvo divá­kov po celom svete a hlavne štú­die, ktoré doká­zali, že hra­nie nie je škod­livé ako ho dovtedy pre­zen­to­vali.

Vo východ­nej Ázií sú hráči pova­žo­vaní za celeb­rity, ich prí­tom­nosť je často obrov­skou moti­vá­ciou aj pre špor­tov­cov. Odmeny za víťazs­tvá na tur­na­joch pre­sa­hujú prize money naj­väč­ších špor­to­vých podu­jatí sveta. Môže tento trend prísť aj na Slo­ven­sko alebo je to špe­ci­fi­kum týchto kra­jín?

Slo­váci sú veľmi kon­zer­va­tívni a niečo nové je pre nich auto­ma­ticky zlé. Ja si ale mys­lím, že niečo podobné môže prísť aj na Slo­ven­sko, aj keď nie hneď. Kaž­do­pádne na Slo­ven­sku sa nenájdu peniaze ani na repre­zen­tan­tov v športe, takže toto bude veľmi dlhý boj.

Si mladý cha­lan, no už v roku 2011 si sa stal maj­strom sveta v hre Track­ma­nia Nati­ons Fore­ver a následne si pod­pí­sal ako prvý gamer v Európe zmluvu s Red­bul­lom, čo ti určite zabez­pe­čuje aj slušnú mar­ke­tin­govú pod­poru. Cítiš aj ty zvý­šenú pozor­nosť oko­lia, alebo ťa to ešte tak neza­siahlo? Pri­ho­vorí sa ti občas nie­kto na ulici?

Nestáva sa to často, ale stáva, že sa ku mne nie­kto pri­ho­vorí. Naj­čas­tej­šie na ces­tách, keď ces­tu­jem si týp­ko­via na sta­ni­ciach pýtajú 50 cen­tov na jedlo alebo tak podobne. Naprí­klad ženy chcú pod­pis na hruď, posie­lajú mi spodnú bie­li­zeň poštou, ale na toto všetko som si už zvy­kol. A teraz vážne, stáva sa mi to, hlavne v Česku a zahra­ničí, že sa nie­kto pri­ho­vorí, chce pod­pis, alebo fotku. Príde mi to neuve­ri­teľné a nikdy som neča­kal, že člo­veka, ktorý hrá hry bude nie­kto nie­kedy pova­žo­vať za svojho idola. Ale vlastne keď si to porov­nám s tým, že hentá sa pre­slávi tým, že vyf**** tam­toho, tak ja som na tom ešte dobre. Samoz­rejme to berte s humo­rom :D

Čo tvorí hlavnú časť tvo­jich príj­mov? Dá sa z toho uži­viť? Ak áno, ako dobre? ;)

Pro­fe­si­onál­nym hra­ním sa dá uži­viť, u nás také pod­mienky ale ešte nie sú. A hlavne, závodné hry nie sú tak popu­lárne ako naprí­klad rôzne stra­té­gie. Osobne sa tým neuži­vím, ale veľmi dobre pri­vy­ro­bím.

V tíme Red­bullu si spolu s via­ce­rými úspeš­nými špor­tov­cami — medzi nimi naprí­klad triat­lo­nista Richard Varga, či kaja­kárka Jana Duká­tová. To sú špor­tovci, ktorí majú na blí­žia­cej sa olym­piáde v Riu naj­vyš­šie ciele. Trú­faš si porov­nať e-športy s tými sku­toč­nými? Čím sú podobné?

Tak po tejto mojej odpo­vedi dosta­nem neuve­ri­teľný náklad od čita­te­ľov, ale pre mňa je šport s e-špor­tom veľmi podobný a až na fyzickú akti­vitu snáď rov­naký. Pro­fe­si­onálne hra­nie si vyža­duje či hernú príp­ravu, kto­rej samoz­rejme nie je málo, tak aj psy­chickú príp­ravu. Ľudia vidia za tým iba to, že my sedíme od rána do večera za počí­ta­čom. Nevi­dia, že my sa pri­pra­vu­jeme rov­nako ako špor­tovci na tur­naje, kde sa tiež nehrá o zľa­vové kupóny do dro­gerky, ale o fakt veľké peniaze. Špor­tovci tak­tiež mávajú 2 – 3 fázové tré­ningy denne. Samoz­rejme bez psy­chic­kej vyspe­losti by žiadny gamer nikdy nič nedo­ká­zal. Je veľmi zlo­žité podať dobrý výkon, keď vás sle­duje desiatky až stovky tisíc ľudí po celom svete a vy držíte svoj „osud“ len v rukách, ktoré sa vám trasú od ner­vov, že máte prob­lém udr­žať fľašu vody.

V posled­ných rokoch exis­tuje u via­ce­rých spo­loč­ností snaha pre­po­jiť digi­tálny svet s tým sku­toč­ným. Ty si mal prí­le­ži­tosť zapre­te­kať si na simu­lá­tore so Sebas­tia­nom Vet­te­lom a dokonca si ho pora­zil. Trú­fol by si si aj na reálne pre­teky? Dúfam, že by si mu to natrel aj na reál­nej trati, čo mys­líš?:)

Závodné simu­lá­tory sú robené do naj­men­ších detai­lov, aby sa podo­bali reálu. Dneska 90% reál­nych závod­ní­kov, keď práve nekrúži na okruhu, tré­nuje práve na týchto simu­lá­to­roch, čiže aj to o nie­čom svedčí. Ale stále jedno je reál a druhé je vir­tuál. Každé má svoje pre a proti. Určite by som Sebas­tiá­novi na reál­nom okruhu nena­lo­žil, pre­tože to je jeho revír. Ale samoz­rejme, že by to mohlo byť zau­jí­mavé porov­na­nie☺

Dá sa ozna­čiť meno Erik “hak­ki­ju­nior” Leš­tach za úspešnú osobnú značku? Je to niečo, čo budu­ješ a doká­žeš z toho tažiť?

Ťažiť z toho doká­žem určite veľa. Ja to ale hlavne beriem stále s nad­hľa­dom a nie­kedy sa nad tým až poza­sta­vu­jem, že kde som sa týmto všet­kým až dostal.

Či ide o pro­fe­si­onálne hra­nie, šport alebo biz­nis, vidím tam mnoho podob­ností. Máš nejaký špe­ciálny režim, ktorý dodr­žu­ješ? Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Môj bežný deň je úplne bežný. V posled­nej dobe je ale veľký záu­jem práve z ne-gamin­go­vých por­tá­lov robiť roz­ho­vory, takže ich mám týž­denne aj 2 – 3. Pop­ri­tom rie­šim rôzne pro­jekty, alebo sa pri­pra­vu­jem na tur­naje. Čo sa týka tej príp­ravy, tak to vyzerá tak, že si 1-2x nie­kedy aj 3x denne pus­tím hru, ktorú hrám max 2 hodiny. Potom už sústre­de­nie upadá, takže to nemá význam. Určite to ale nevy­zerá u mňa tak, že tanier zo vče­raj­ších raňa­jok mám vedľa klá­ves­nice, pre­tože som sa od počí­tača nepo­hol už druhý deň.

Pred­po­kla­dám, že aj ty máš rôzne obdo­bia, kedy je možno moti­vá­cie menej. Ako sa s týmto vyrov­ná­vaš? Mal si chuť nie­kedy s hra­ním sek­núť?

Veľa­krát. Ako sa tým vyrov­ná­vam? Spo­me­niem si, prečo som s tým začal a treba si uve­do­miť, že keď s tým trh­nem, či ešte nie­kedy príde takáto mož­nosť. Samoz­rejme, že nie.

Máš aj nejaké zadné vrátka? Nejakú víziu do budúc­nosti, čomu by si sa chcel veno­vať, keby si už mal toho všet­kého dosť?

Nie som typ člo­veka, ktorý by neus­tále nad nie­čim špe­ku­lo­val. V danom momente robím to čo ma baví a napĺňa. Je toho ale veľa, čo by som ešte chcel sti­hnúť.

Keby sa chce nie­kto dať na tvoju dráhu pro­fe­si­onál­neho hráča, odpo­ru­čil by si mu to? Čo by si takému člo­veku pora­dil?

Kaž­dým rokom tento novo­dobý šport, ak to tak môžem nazvať, ras­tie a ak to nie­koho baví, nech sa mu venuje. Hlavne nepo­čú­vať dru­hých. Aj mne hovo­rili, že to je strata času, že za počí­ta­čom pre­se­dím celý svoj život. Nepo­ka­zilo mi to zrak a nie som intro­vert, ktorý sa bojí spo­loč­nosti. Mňa hra­nie veľa naučilo, spl­nilo mi to moje veľké ces­to­va­teľ­ské sny, ktoré som mal naplá­no­vané do ďale­kej budúc­nosti, stre­tol som veľmi veľa zau­jí­ma­vých ľudí, ktorí ma naučili vždy niečo nové. Ja som mal hlavne šťas­tie aj na ľudí okolo seba, ktorí mi veľa­krát pomohli a nemu­seli. Ale hlavne, robím to preto, lebo ma to baví. Toto je kla­sická veta, ktorú si pre­čí­tate všade.

A na záver moja obľú­bená otázka. Ak máš nejakú hlbokú myš­lienku, ktorá by nám mohla všet­kým dra­ma­ticky zme­niť život k lep­šiemu, čo by to bolo?:)

Berte život s nad­hľa­dom a robte čo vás baví. Ďaku­jem za roz­ho­vor☺

Stretni Hak­kiho a ostat­ných hviezd­nych hrá­čov na uda­losti Red Bull Ulti­mátny Hráč!

Pridať komentár (0)