Ester Wies­ner: Talen­to­vaná Slo­venka, ktorá dobýja Ame­riku

Simona Hanzelová / 24. november 2016 / Rozhovory

Hoci má len 22 rokov, patrí medzi naše naj­väč­šie slo­ven­ské talenty. Časo­pis For­bes ju dokonca zara­dil do reb­ríčka “30 pod 30”, kto­rým oce­ňuje 30 najús­peš­nej­ších Slo­vá­kov pod 30 rokov. V roku 2010 zís­kala oce­ne­nie “Objav roka” v súťaži Nové tváre slo­ven­ského jazzu, no zvi­di­teľ­nila sa aj v relá­cií Hlas Čes­ko­slo­ven­ska. Okrem neus­tá­leho kon­cer­to­va­nia má za sebou aj výučbu hudby v LEAF Aca­demy v Bra­ti­slave, či v Afri­can Lea­ders­hip Aca­demy v Johan­nes­burgu. Pre­dov­šet­kým však Ester Wies­ner sebe aj všet­kým doká­zala, že možné je všetko, a z nášho malého “nejaz­zo­vého Slo­ven­ska” sa napriek tvr­dej kon­ku­ren­cií dostala až na pre­stížnu Berk­lee Col­lege of Music v Bos­tone.

Štu­du­ješ na Berk­lee Col­lege of Music v Bos­tone. Prečo si sa roz­hodla štu­do­vať práve za Veľ­kou mlá­kou, a ako sa ti tam poda­rilo dostať? Čo všetko treba uro­biť pre to, aby našinca na takú školu pri­jali?

Ja som vlastne v USA nikdy až tak štu­do­vať nech­cela, nebola mi veľmi sym­pa­tická tá kra­jina ani kul­túra. Avšak vedela som veľa o Berk­lee, a práve na tú školu som veľmi túžila ísť, hoci mi v tom čase pri­pa­dalo absurdné, aby ma tam s mojím „google vzde­la­ním“ pri­jali. O tom, že idem na pri­jí­mačky som pove­dala len mojej mame. Vedela som, že uchá­dzači zo zahra­ni­čia v mojom veku majú pod­statne viac skú­se­ností a zdro­jov. Tiež som veľmi dobre vedela, že aj keby ma pri­jali, nebola by som schopná pokryť ani len životné náklady v Bos­tone, nieto ešte školné. Keď som sa na moje veľké prek­va­pe­nie dozve­dela, že som pri­jatá, pove­dala som si, že by bola škoda neísť tam len kvôli finan­ciám. A tak som si začala hľa­dať spon­zo­rov. Opäť mi dosť pomo­hol Google — denne som napí­sala nie­koľ­kým fir­mám aj fyzic­kým oso­bám. Dúfala som, že sa mi podarí ísť do školy aspoň na jeden semes­ter, ale nako­niec sa vďaka šti­pen­diám, grantu a rôz­nym spon­zo­rom naz­bie­ralo dosť finan­cií na celé baka­lár­ske štú­dium. V dru­hom roč­níku ma už naplno pod­po­rila aj moja škola, keďže pro­fe­sori ma nomi­no­vali na plné šti­pen­dium. Mys­lím si, že via­cerí Slo­váci by mohli štu­do­vať na pre­stíž­nych zahra­nič­ných ško­lách. Máme silné teore­tické vedo­mosti, sme ochotní tvrdo pra­co­vať, máme zmy­sel pre komu­nitu, sme fle­xi­bilní „do voza aj do koča“. Okrem toho, pre zahra­ničné školy sme naozaj zau­jí­mavá a exo­tická kra­jina. Mnohí mladí Slo­váci by sa mohli dostať na pre­stížne školy do zahra­ni­čia, ale často im chýba moti­vá­cia, povzbu­de­nie a taký ten „všetko je možné“ postoj.

ester_22

foto: archív Ester Wies­ner

Ako si sa vlastne dostala k jazzu, res­pek­tíve k hudbe vo vše­obec­nosti? Kedy nastal prvý kon­takt teba a jaz­zo­vej hudby? 

Odma­lička som vní­mala hudbu z kaž­dej strany. Naprí­klad, ryt­mus slov som si pamä­tala oveľa lep­šie ako ich význam. Brz­diace autá pre mňa hrali meló­die, vlaky roz­prá­vali, vysá­vače boli nala­dené v rôz­nych tóni­nách. Hud­bou som však bola odma­lička obklo­pená hlavne vďaka mojej mame. Tak­mer každý deň som s ňou sedá­vala v triede, kde učila kla­vír. Mama je hudob­níčka, hrá na via­cero hudob­ných nástro­jov, nahrala nie­koľko albu­mov, píše vlastné piesne, a práve ona ma pri­viedla aj k jazzu. Nachá­dzala pre mňa rôzne jed­no­du­ché jaz­zové kla­vírne etudy a mňa vždy veľmi bavilo hrať ich, páčil sa mi ten ryt­mus a har­mó­nie. Ona ma okrem iného naučila, ako pro­duk­tívne cvi­čiť na hudob­nom nástroji, za čo som jej dote­raz veľmi vďačná.

12517_959757127383648_4430640980610529424_n

foto: archív Ester Wies­ner

Prečo práve jazz? Väč­šina mla­dých ľudí sa vydáva skôr popo­vej­ším sme­rom, ktorý je mla­dej gene­rá­cií bližší.

Keď som mala asi 13 rokov, na you­tube som si našla jaz­zový štan­dard „Lul­laby of Bird­land“, a bola to láska na prvé poču­tie. Púš­ťala som si ju znovu a znovu, oča­rená tým, ako si spe­váčka vytvá­rala vlastnú meló­diu a pou­ží­vala na to rôzne nezmy­selné sla­biky. Pri­pa­dalo mi to ako nejaká tajná a úžasne kre­a­tívna reč, ktorú som sa chcela naučiť. Jazz je pre mňa naozaj ako roz­ho­vor – medzi hudob­níkmi a pub­li­kom. Inte­rak­cia je tam prak­ticky neus­tále. Ale neve­nu­jem sa len jazzu, stále sa veľa inšpi­ru­jem kla­sic­kou hud­bou alebo aj ľudo­vou hudbu z rôz­nych kútov sveta – či už našou slo­ven­skou, alebo naprí­klad bra­zíl­skou, bul­har­skou alebo izra­el­skou tra­dič­nou hudbu.

Aké boli tvoje hudobné začiatky?

Začí­nala som na už spo­mí­na­nom kla­víri a do základ­nej ume­lec­kej školy som cho­dila od mojich pia­tich rokov. Okrem toho som vždy spie­vala a nie­koľko rokov som sa veno­vala aj prieč­nej flaute. V 12 rokoch som začala cho­diť na hodiny spevu k pani pro­fe­sorke Pacov­skej a vďaka nej som zís­kala základy spe­vác­kej tech­niky. Keď mi uká­zala, čo všetko môj hlas dokáže, chcela som ho cvi­čiť stále viac a viac, aby som ho naozaj vedela ovlá­dať. U tejto pani pro­fe­sorky som neskôr štu­do­vala aj na Kon­zer­va­tó­riu v Nitre. Počas štú­dia som stala aj „Obja­vom roka“ v súťaži „Nové tváre slo­ven­ského džezu“. To ma povzbu­dilo k tomu, aby som sa tomuto žánru veno­vala viac, ale infor­má­cie sa hľa­dali len ťažko. Na Slo­ven­sku zatiaľ neexis­tuje škola, ktorá by bola zame­raná na jazz, a tak som sa pýtala rôz­nych hudob­ní­kov, zopár­krát som zašla do Buda­peštu na hodinu jaz­zo­vého spevu, ale to všetko bolo dosť logis­ticky aj finančne náročné, a akési cha­otické. V tomto období sa však You­tube a Google stali mojimi blíz­kymi pria­teľmi a denne som si vyhľa­dá­vala heslá ako „how to prac­tice jazz“. Týmto spô­so­bom som sa dostala aj ku Berk­lee Col­lege of Music v Bos­tone, kde teraz štu­du­jem. Okrem inter­netu mi veľmi pomo­hol aj slo­ven­ský jaz­zový saxo­fo­nista a skla­da­teľ Erik Rot­hens­tein. Nie­lenže ma zahr­nul kva­lit­nými nahráv­kami, ale tak­tiež mi veno­val svoj čas, odpo­ve­dal na moje neko­nečné otázky, a dokonca sme spolu istý čas hrali v quin­tete.

es

foto: archív Ester Wies­ner

V čom je štú­dium hudby v USA iné v porov­naní so Slo­ven­skom?

Nemô­žem hovo­riť z vlast­ných skú­se­ností, lebo na slo­ven­skej vyso­kej škole som nikdy neštu­do­vala. Ale podľa skú­se­ností zo stred­nej školy a roz­ho­vo­rov s roves­níkmi si mys­lím, že štú­dium v USA je zame­rané viac na prak­tickú stránku, kým na Slo­ven­sku je to viac o teore­tic­kých vedo­mos­tiach. V zahra­ničí sa za vysoké školy pla­tia nemalé peniaze, no to sa odráža aj na kva­lit­nom vyba­vení škôl a v prí­stupe vyuču­jú­cich, aj samot­ných štu­den­tov. K štu­den­tom sa vede­nie školy správa ako ku zákaz­ní­kom, a naopak — štu­denti sú ochotní pra­co­vať a bojo­vať za vzde­la­nie, ktoré si zapla­tili. Čo sa týka štú­dia hudby, ame­rickí štu­denti majú mož­nosť štu­do­vať naprí­klad hudobnú pro­duk­ciu, opra­vo­va­nie hudob­ných nástro­jov, kom­po­zí­ciu hudby k video­h­rám, muzi­ko­te­ra­piu, či hudobný busi­ness. U nás sa kla­die skôr dôraz na hru na nástroji, prí­padne kom­po­zí­ciu a diri­go­va­nie, zatiaľ čo v USA je možné skom­bi­no­vať čokoľ­vek, čo sa týka hudob­ného sveta. Podobne je to aj so žán­rami — netra­dičné kom­bi­ná­cie naprí­klad tra­dič­nej indic­kej hudby s európ­skou kla­sic­kou sú veľmi vítané. Vďaka týmto mož­nos­tiam si štu­denti už počas štú­dia vytvo­ria svoj ori­gi­nálny pro­dukt, keďže každý sa špe­cia­li­zuje na iný žáner a na iné hudobné odvet­vie. Štu­denti majú s pro­fe­sormi rela­tívne blízke vzťahy, a preto práve pro­fe­sori často štu­den­tom pomá­hajú pre­sa­diť sa na trhu.

Vní­majú Ame­ri­ča­nia jaz­zovú hudbu inak ako Slo­váci?

Mys­lím si, že áno. Jazz pre nich nie je „luxusná“ hudba. Majú k nej však podobný prí­stup ako my k ľudo­vej hudbe. Nie každý ju má rád, ale veľa ľudí ju víta, cho­dia ju počú­vať, často diváci aj tan­cujú a rea­gujú spon­tánne. Naprí­klad, výkrik „yeah!“ a potlesk po dob­rom sóle roz­hodne nie je nič nezvy­čajné.

14379990_1774606342797489_3938985106441618104_o

foto: archív Ester Wies­ner

Kto je tvoje pub­li­kum, ako by si ho opí­sala? Ako často a kde kon­cer­tu­ješ?

Momen­tálne kon­cer­tu­jem hlavne v Bos­tone a NYC, pre­tože tam trá­vim väč­šinu času. Verejne spie­vam prie­merne asi dva­krát do týždňa, buď pre rôzne pro­jekty, pri­čom nie­ktoré z nich sú aj moje vlastné. Teším sa na obdo­bie, keď budem môcť kon­cer­to­vať oveľa viac, momen­tálne je to však maxi­mum, čo sa popri škole dá stí­hať. Čo sa týka mojich kon­cer­tov, kom­bi­nu­jem jazz so slo­ven­skými ľudo­vými pies­ňami, a tak v pub­liku často vídam tváre zo slo­ven­skej a čes­kej komu­nity v USA, prí­padne Ame­ri­ča­nov, kto­rých rodi­čia pochá­dzajú z Čes­ko­slo­ven­ska, a práve takýmto spô­so­bom sa chcú dostať bliž­šie k vlast­ným kore­ňom. Moji diváci sú ale aj mladí ľudia, ktorí sú dosta­točne otvo­rení novým veciam na to, aby vedeli pri­jať hudbu z inej kul­túry, ako je tá ich. Často sa mi podarí pri­tiah­nuť aj poslu­chá­čov, ktorí bežne jazzu veľmi nehol­dujú, a to ma veľmi teší — sna­žím sa túto hudbu ponú­kať v pes­trej, kre­a­tív­nej, a nie zby­točne kom­pli­ko­va­nej podobe.

esterrr

foto: archív Ester Wies­ner

Vystu­pu­ješ aj na Slo­ven­sku? Kde sme ťa mohli vidieť, res­pek­tíve, kde ťa budeme môcť vidieť?

Na Slo­ven­sku som momen­tálne veľmi málo, väč­ši­nou si sem cho­dím oddých­nuť, byť s rodi­nou a pria­teľmi, prí­padne sa veno­vať peda­go­gic­kej čin­nosti. Pred­tým, než som odišla do zahra­ni­čia, zvykla som spie­vať v rôz­nych klu­boch, kaviar­ňach, fes­ti­va­loch, show v rádiách, na bene­fič­ných akciách, či dokonca aj vo väz­ni­ciach, domo­voch dôchod­cov. Okrem toho, istý čas ste ma mohli vidieť aj v divadle Andreja Bagaru v Nitre alebo v tele­víz­nej súťaži Hlas Čes­ko­slo­ven­ska.

Spie­vaš v anglič­tine alebo si zostala verná svojmu rod­nému jazyku?

Vždy sa sna­žím prog­ram kon­cer­tov zosta­viť tak, aby bola polo­vica piesní slo­ven­ských a polo­vica anglic­kých.

ester_20

foto: archív Ester Wies­ner

Aké naj­väč­šie úspe­chy máš za sebou?

Veľmi ma pote­šilo, keď som nedávno zís­kala oce­ne­nie „30 pod 30“ časo­pisu For­bes. Zau­jí­mavá pra­covná skú­se­nosť prišla zase túto zimu — strá­vila som ju uče­ním hudby na Afri­can Lea­ders­hip Aca­demy v Johan­nes­burgu. Čo sa týka spevu, bola som vďačná za sep­tem­brový kon­cert v pre­stíž­nom his­to­ric­kom Bos­ton­skom jaz­zo­vom klube Regat­ta­bar. Veľ­kou cťou je aj mož­nosť byť súčas­ťou Berk­lee Glo­bal Jazz Ins­ti­tute. Do tohto inšti­tútu vyberú piati sve­tovo najuz­ná­va­nejší jaz­zoví hudob­níci len desia­tich štu­den­tov, kto­rých potom men­to­rujú a spo­lu­pra­cujú s nimi. Tento rok som bola jed­nou z dvoch spe­vá­čiek, ktoré vybrali, a veľmi veľa sa mi tým od mojich men­to­rov dostalo – osobne, ume­lecky aj pro­fe­si­onálne.

Plá­nu­ješ sa po štú­diu vrá­tiť späť na Slo­ven­sko, alebo sa chceš pre­sa­diť v USA? Chceš sa po škole živiť výlučne jaz­zo­vou hud­bou?

Je možné, že nejaký čas zosta­nem v USA, keďže momen­tálne sa tam hlá­sim na rôzne magis­ter­ské prog­ramy. Asi do pia­tich rokov sa ale chcem vrá­tiť nas­päť na Slo­ven­sko. Roz­hodne budem ďalej spie­vať a kom­po­no­vať, ale mojim plá­nom je zalo­žiť na Slo­ven­sku školu popu­lár­nej hudby a jazzu, ktorá na Slo­ven­sku chýba.

zdroj titul­nej foto­gra­fie: koláž — archív Ester Wies­ner

Pridať komentár (0)