Od Euro­vei po River­park: O polo-pri­va­ti­zá­cii verej­ného pries­toru

Martin Dubéci / 11. máj 2016 / Zo Slovenska

V Bra­ti­slave sme stra­tili zmy­sel pre rov­no­váhu medzi súkrom­ným a verej­ným. Pre­ja­vuje sa to aj v tom, že naj­lepší verejný pries­tor nám majú vytvá­rať súkromné záujmy.

O tomto hovorí prís­pe­vok Mar­tina Dubé­ciho v nasle­du­jú­cich riad­koch:

V Bra­ti­slave je dopyt po kva­lit­nom verej­nom pries­tore. Popu­lárne je ho rie­šiť pro­stred­níc­tvom súkrom­ných deve­lo­pe­rov. Kľú­čové loka­lity na hlav­nom brehu Dunaja — Euro­vea a Zukermandel/Riverpark sme dali do rúk súkrom­nému inves­to­rovi. Popri luk­ra­tív­nom komerč­nom využití sa nabalí dobre udr­žia­vaný verejný pries­tor. Tak sme prišli k stavu, kedy náb­re­žie Euro­vei patrí k naj­po­pu­lár­nej­ším v meste. Podobný osud čaká pro­jekt Lido na dru­hom brehu Dunaja. Verej­ným teda ostane od rieky odde­lené náb­re­žie Sta­rého mesta a Sad Janka Krála.

Kvázi-verejný

Znie to ako výhodná sym­bi­óza. Skúsme to kúsok sprob­le­ma­ti­zo­vať. Nedos­tat­kom verej­ného kapi­tálu a záujmu o odvážne rie­še­nie témy verej­ného pries­toru zo strany samosprávy sa dostá­vame do stavu, kedy kľú­čové roz­vo­jové loka­lity mesta budú v súkrom­ných rukách. Samoz­rejme prí­stup verej­nosti bude vždy ošet­rený, už len z obchod­ných dôvo­dov. Dobrý pries­tor je lákadlo. Nie je to však pries­tor verejný, volajme ho kvázi-verejný. Prečo?

Náb­re­žie vedľa Euro­vei fun­guje ako lákadlo a dopl­nok ku hlav­nej fun­kcii celého kom­plexu — súkrom­ným komerč­ným akti­vi­tám. Dôvod, prečo inves­tor chce, aby si ľudia na to náb­re­žie sadli je, aby si išli neskôr nakú­piť. Tento vzťah bude vždy defi­nu­júci v správe pries­toru, jeho uspo­ria­da­niu či mobi­liáru. (Lavičky na domáci obed či verejný gril pred reštau­rá­ciou s najd­rah­ším náj­mom v meste asi neča­kajme.) Rov­nako, ak nie viac pod­statné je, že týmto vzťa­hom sa rov­nako obme­dzuje okruh ľudí, kto­rých takýto pries­tor láka. Vedľa luxus­ných obcho­dov sa nemu­síme cítiť všetci vítaní. Rov­naký prin­cíp môžeme v rôz­nych inten­zi­tách apli­ko­vať aj na iné už spo­mí­nané loka­lity.

New City Cen­ter Čule­ňova. Kom­plex pro­jek­to­vaný Zahou Hadid má vyrásť pri Mlyn­ských Nivách.foto: Penta Inves­tments

Nejde však len o vylú­če­nie. Kvázi-verejný pries­tor nikdy nedo­káže reálne sup­lo­vať ten verejný. Náb­re­žie Euro­vei je pekný dopl­nok k náku­pom, ale nik asi nestrávi 5 hodín na káve, alebo sediac v tráve pred obchod­ným cen­trom. Mož­nosti tohto pries­toru nedo­kážu satu­ro­vať potreby člo­veka na dlh­šom časo­vom úseku, ktoré sa s oddy­chom spá­jajú. Nebu­dem si tam ope­kať, nebu­dem tam špor­to­vať, neprí­dem si tam s desia­timi kama­rátmi sad­núť na víno. Neumož­ňuje mi to vyba­ve­nie pries­toru. Neumož­ňuje mi to ani jeho rela­tívne malá mierka, ktorá vedie k impli­cit­nému pocitu sociál­neho dohľadu. Na Želez­nej, alebo v Sade sa ľudia bavia a robia si celý deň čo chcú, lebo majú pocit, že môžu a “nik neza­zerá”.

Pries­tor ako komerčné lákadlo

Kvázi-verejný pries­tor je kon­ti­nu­álna reklama, lákadlo na spot­rebu z pod­staty veci zame­rané na komer­ciu. Exis­tuje v ňom len malý pries­tor na ino­vá­cie a expe­ri­ment, keďže každý jeden meter štvor­cový sa pre­po­čí­tava do návrat­nosti obrích inves­tí­cii. Musí sa ísť po tom, čo fun­guje. Samo o sebe by to neva­dilo. Prob­lém je, že tento mód roz­voja kľú­čo­vého pries­toru v Bra­ti­slave domi­nuje.

Čo by bol opak? Verejný otvo­rený pries­tor s domi­nan­tne neko­merč­nou fun­kciou. Súkromné fun­kcie sú prí­tomné, ale len ako dopl­nok. Ich využí­va­nie nepod­mie­ňuje pobyt v pries­tore. Jeho uspo­ria­da­nie víta pobyt rôz­nej dĺžky a ľudí rôz­nych sociál­nych či veko­vých sku­pín. Pries­tor je využí­vaný na prog­ram určený rôz­no­ro­dým uží­va­te­ľom. Exis­tuje pries­tor na expe­ri­ment, ino­vá­cie, nové nápady, ktoré nemu­sia mať komerčnú kon­covku. Dôvody, prečo ten pries­tor kva­litne udr­žia­vame sú šir­šie než komerčný zisk skrz náv­štev­nosť.
Prob­lé­mom je, že alter­na­tíva — ne-súkromný pries­tor — má, na pár výni­miek, pochybnú kva­litu. Medická záh­rada a Železná stu­dienka fun­gujú dobre. Sad Janka Kráľa zas hlboko pod svoje mož­nosti.

Letný pavi­lón SNG (Mar­tin Jan­čok, Aleš Šedi­vec) CE.ZA.AR 2012 za exte­riér.

Na Sta­ro­mest­skej časti náb­re­žia bol výbor­ným pro­jek­tom Letný pavi­lón SNG a bude zau­jí­mavé sle­do­vať ako na neho nad­viaže galé­ria po rekon­štruk­cii. Plá­no­vaná pasáž pre­pojí náb­re­žie areál galé­rie a Hviez­do­sla­vovo námes­tie. Stane sa tak asi naj­väč­ším ne-súkrom­ným zása­hom do uspo­ria­da­nia mesta. Dis­ku­tuje sa o Faj­no­ro­vom náb­reží a Šafá­ri­ko­vom námestí, ktoré by malo využiť pries­tor po Šafku, ktoré nemalo ani poriadne šancu uká­zať, čo sa dokáže s námes­tím spra­viť. Roz­sah, odvaha a inves­tí­cie práve do Šafa­ri­kovho nám. v porov­naní s inými “súkrom­nými” loka­li­tami uka­zuje o akých roz­diel­nych úrov­niach sa bavíme. Peniaze val­cujú a ostáva malý pries­tor na iné módy fun­go­va­nia. Stačí sa pozrieť do Cver­novky a porov­nať to už len s Brnom a Pra­hou. Ochu­dob­ňu­jeme si mesto a jeho pre­ží­va­nie.

Stra­tená rov­no­váha

V porov­naní so zahra­nič­nými mes­tami sa bavíme o drob­nos­tiach. Z kto­rého mesta si člo­vek odne­sie spo­mienku na nákupné stre­disko? Kde pred­sta­vujú také pro­jekty gro roz­voja? Možno v Dohe a Hong Kongu. No naša pred­stava o kva­lit­nom meste pre život je asi iná. Stačí zájsť do Muse­umqu­ar­tier vo Viedni, Cen­tral Parku v New Yorku, nav­ští­viť South­bank či Hyde Park, Tier­gar­ten či Tem­pel­hof v Ber­líne alebo vnú­torné jazerá v Kodani.

Staré ber­lín­ske letisko Tem­pel­hof je dnes verejný park so záh­ra­dami a špor­to­vis­kami.

Je chvá­ly­hodné, že súkromní inves­tori chápu svoj vplyv na mesto a pri­stu­pujú k tvorbe kva­lit­ného verej­ného pries­toru zod­po­vedne. Aj pri naj­väč­šej snahe to však bude jeden sloh, jedna mono­kul­túra moder­ného, gene­ric­kého poly­funkč­ného objektu s býva­ním a nákupmi urče­ným vyš­šej stred­nej triede tohto mesta. Vlast­nená a ria­dená maji­te­ľom, nie komu­ni­tou. Dnes sa naro­dia deti, ktoré možno v najk­raj­ších loka­li­tách Bra­ti­slavy nebudú poznať nič iné. A naju­dr­žia­va­nejší pries­tor bude práve takýto. Deti, ktoré nebudú mať veľmi inú pred­stavu o uspo­ria­daní pries­toru. O inom trá­vení času, ako navia­za­nom na spot­rebu. (Potom sa bavme o udr­ža­teľ­nom roz­voji.) Pre ktoré verejné bude dru­ho­triedne, ušmud­lané. Aký vzťah si potom vybu­dujú k verej­nému a spo­loč­nému vo vše­obec­nosti?

Nie, nech­cem narie­kať, že nás kapi­ta­liz­mus ničí a deti vyrastú v obcho­ďá­koch. Vadí mi, a už dlho mám silný pocit, že sme v Bra­ti­slave stra­tili vo vzťahu verejné a súkromné rov­no­váhu. Keďže sa bavíme o pro­jek­toch v hod­note desia­tok až sto­viek mili­ó­nov eur a pries­tore, ktorý zasta­viame na dekády, bude sa nám tieto roz­hod­nu­tia naprá­vať len veľmi ťažko.

Zdroj: facebook.com/notes/martin-dubeci, zdroj titul­nej foto­gra­fie: Wiki

Pridať komentár (0)