Eva Ježo­vi­čová: Mnísi majú zmy­sel pre humor

Jaroslav Dodok / 19. júl 2015 / Tools a produktivita

Ako vyzerá život mní­chov v malej kra­jine menom Thaj­sko? Prečo je ich múd­rosť tak oce­ňo­vaná, že ich filo­zo­fii veria ľudia po celom svete? Aké je to prejsť uli­cou a ponúk­nuť býva­nie bez­do­mov­covi, kto­rého hra­ni­cou vďač­nosti je triez­vosť a potom už len opi­losť?

Dnešný roz­ho­vor vzni­kol v nesko­rých noč­ných hodi­nách s člo­ve­kom, ktorý smrdí člo­ve­či­nou. Evka Ježo­vi­čová vyštu­do­vala žur­na­lis­tiku, pre­ces­to­vala svet, má neoby­čajný zmy­sel pre spra­vod­li­vosť a i napriek tomu, že pra­co­vala v reklam­nej agen­túre Mavio Media sa roz­hodla bojo­vať s veter­nými mlynmi. Jej cesta ju pri­viedla na mest­ský úrad vo Zvo­lene…

evka jezovicova profil

Po rokoch strá­ve­ných na UKF v Nitre si sa vrá­tila do Zvo­lena. Na prvý pohľad by som pove­dal, že veľa neces­tu­ješ a skôr si uží­vaš pohod­lie domova. Alebo sa mýlim?

Presne nad tým som dnes uva­žo­vala. Vysti­hol si to. Uží­vam si pohod­lie aj nepo­hod­lie domova. Obja­vu­jem jeho mož­nosti akoby som tu začala žiť cel­kom odznova. Hľa­dám miesta, na ktoré sa dá ísť a ľudí, kto­rých sa dá stret­núť. Kaž­dým dňom sa pre­svied­čam, že je tu mnoho jed­ného aj dru­hého. Dob­ro­druž­stvo je teraz pre mňa byť tu, vo Zvo­lene. Ces­to­va­nia už bolo dosť.

Takže si predsa len skú­mala svet navô­kol. Ako vyze­ralo tvoje prvé veľké ces­to­va­teľ­ské dob­ro­druž­stvo?

Hrozne (smiech). Odišla som v sedem­nás­tich s kama­rát­kou do Dub­linu, kde sme mali mesiac pra­co­vať. Keďže sme boli pri­mladé, práca nako­niec nevyšla, takže sme väč­šinu času trá­vili doma medzi štyrmi ste­nami a sna­žili sa ušet­riť peniaze, ktoré sme nemali. Írsko bolo krásne, ale s kama­rát­kou nás tento pobyt nezb­lí­žil, práve naopak. Domov som sa vrá­tila chu­dobná, vyner­vo­vaná a zahan­bená. Dodnes neviem, prečo ma rodi­čia pus­tili. Ale som im vďačná. Vďaka tomu som začala ces­to­vať ešte viac. Chcela som si doká­zať, že to zvlád­nem.

Na tvo­jom mieste by som sa cítil pred rodičmi dosta­točne poní­žený. Ako si im to vysvet­lila? Pocho­pili ťa vôbec?

Presne tak som sa aj cítila. Uve­do­mila som si, že mali pravdu, keď ma odho­vá­rali. Samoz­rejme neboli radi, že to takto dopadlo, ale určite mi neza­budli pri­po­me­núť túto pravdu, ktorú som už vedela. Ale ako vieš, v sedem­nás­tich si člo­vek všetko musí odžiť na vlast­nej koži, inak rodi­čom neuverí. No a ono je to často rov­naké aj neskôr. Rodi­čia sú však zázrační práve v tom, že napriek tomu, že vy zly­háte, oni vás znova podržia.

evka jezovicova portugal

Takže prišlo ďal­šie a ďal­šie dob­ro­druž­stvo. Potom takz­vané Thaj­sko…

Nejde ani o to, že by šlo o vyslo­vene netra­dičnú exo­tickú des­ti­ná­ciu, dnes je dostup­nosť Thaj­ska aj medzi Slo­vákmi pomerne veľká. Išlo skôr o to, aká tá thaj­ská cesta bola…

Aká teda bola?

Môžeme pou­žiť slovo netra­dičná? Nebola to len cesta do fyzic­kej kra­jiny, ale aj tak tro­chu do kra­jiny duše. Ces­to­va­nie je napo­kon vždy hlavne o tom. Ale aby sme boli kon­krétni, bol to medi­tačný pobyt na ostrove Koh Yao Noi blízko Phu­ketu.

Ako si sa do Thaj­ska dostala?

Ces­to­vala som s orga­ni­zá­ciou Peace revo­lu­tion, ktorá umož­ňuje ľuďom z celého sveta na tento pobyt ísť. Najprv však musia absol­vo­vať 42-dňový seba­roz­vo­jový prog­ram doma. Učia sa medi­to­vať s thaj­skými mníchmi a pra­cujú na sebe. Keď to zvládnu a sú vybratí, putujú na tento malý zelený ostrov. Vyzerá ako raj, ale je to skôr skúška ohňom. Pre­žiť všetku tu klímu, hmyz, a do toho mníš­sky režim s dvoma jed­lami a štyrmi medi­tá­ciami denne je pomerne náročné.

mnich

Ak tomu správne roz­umiem – v Thaj­sku si žila s pra­vými mníchmi. Ako vyzerá ich bežný život?

Už som s nimi pred­tým “žila” týž­deň v Bel­gicku. V Thaj­sku to však bolo iné, pre­tože tu boli naozaj doma a my sme vlastne boli u nich na náv­števe.

V čom je ten roz­diel?

Museli sme rešpek­to­vať ich tra­dí­cie a zvyky. To zna­me­nalo vstá­vať o pia­tej, medi­to­vať ešte pred raňaj­kami a potom ešte tri­krát do konca dňa. Museli sme ich slušne zdra­viť, ako ženy sme sa k nim nemohli veľmi pri­blí­žiť a už vôbec nie byť s nimi osa­mote. Išlo totiž o the­ra­vadu, teda naj­starší bud­hiz­mus, kde stále pla­tia takéto kon­zer­va­tívne pra­vidlá. Neboli to však oby­čajní mnísi, ale ško­lení danou orga­ni­zá­ciou, takže komu­ni­ká­cia s nimi bola ľah­šia. Dosť sa nám veno­vali, radili nám a učili nás mnohé zau­jí­ma­vosti z ich filo­zo­fie, najmä vedu o mys­lení a medi­tá­cii alebo čokoľ­vek, čo nás zau­jí­malo. Boli to nesmierne múdri muži a roz­ho­vor s nimi bol vždy zážit­kom. Zau­jí­mavé ešte v tejto tra­dí­cii je, že si mnísi nemôžu sami pri­pra­viť jedlo, takže vždy čakajú na toho, kto im ho podá.

Takže ste sa anga­žo­vali vy…

Ako ženy sme im ho nemohli podá­vať priamo z rúk do rúk, museli sme ho vždy polo­žiť najprv na stôl. Nepatrí sa ani uka­zo­vať na nich nohami, čo sa mi teda pár krat stalo. Mnísi však našťas­tie mali zmy­sel pre humor (smiech).

evka mnich

Čo si na ich filo­zo­fii ceníš naj­viac?

Múd­rosť a nad­hľad. Hlboké poro­zu­me­nie toho, že kva­lita života člo­veka a jeho šťas­tie závisí hlavne od neho samého, takže s tým je spo­jená schop­nosť pre­vziať zod­po­ved­nosť za vlastný život. Záro­veň pri­púš­ťajú zly­ha­nia, vedia, že člo­vek sa učí celý život a podľa ich filo­zo­fie, zalo­že­nej na karme, má dokonca nie­koľko živo­tov, čiže nie­koľko poku­sov. No a fas­ci­nuje ma hlavne ich dôraz na mys­le­nie. Bud­hiz­mus je veľmi prak­tická filo­zo­fia a podáva jasný návod na štastný život.

Medi­to­va­nie s mníchmi neos­talo len tvo­jou spo­mien­kou. Venu­ješ sa mu aj na Slo­ven­sku. A pri­dala si k tomu jógu…

Joga sa venu­jem už dlh­šie. Ešte od dôb, kedy som o medi­tá­cii ani len netu­šila. Joga s medi­tá­ciou sú ale spo­jené nádoby a v pod­state im ide o to isté. Kým joga je hlavne cvi­če­nie tela, medi­tá­cia je cvi­če­nie mysle. Oboje však sme­ruje k har­mó­nii člo­veka. A presne tento význam to má. Keď ste fit po oboch strán­kach – fyzic­kej aj psy­chic­kej, zvlád­nete čokoľ­vek. Stá­vate sa veľmi efek­tív­nym a uži­toč­ným tvo­rom. No a cel­kovo ste šťast­nejší a zdravší.

.mnisi

Jógu som dlhé roky vní­mal ako akti­vitu pre­dov­šet­kým žen­ského intro­vert­ného pub­lika. Ešte stále mám akúsi bari­éru, pre­tože mám pocit, že je to moc pokojný “šport”, ktorý pre chla­pov nie je určený…

No vtipné je, že v mieste, kde joga vznikla, sú jogínmi hlavne muži (smiech).

Muži?

U nás ju cvi­čia pre­dov­šet­kým ženy. Ešte som neprišla na to, prečo. Mys­lím, že je to spo­jené s tým, že joga pra­cuje s člo­ve­kom cel­kom ináč. V joge si nevy­bí­jate ener­giu alebo pove­dzme agre­siu súťa­že­ním (aj keď samoz­rejme, každý druh jogy je iný, ja hovo­rím hlavne o hatha joge) a nejde v nej ani o výkon. Možno práve preto joga mužom hneď nesedí.

O čo teda ide?

Je to jemné cvi­če­nie, ktoré vás veľa učí o hra­ni­ciach vášho tela, trpez­li­vosti a pokore. Joga sa vníma ako cvi­če­nie pre pokoj­ných, ale ja naprí­klad nie som zrovna pokojný typ. Mys­lím, že v joge hľa­dám pro­ti­pól, tú už spo­mí­nanú har­mó­niu, upo­ko­je­nie. Pokoj a poma­losť však mno­hých ľudí na začiatku iri­tujú a neve­dia si na nich zvyk­núť. To je potom tá spo­mí­naná pokora.

Vráťme sa k tým mužom. Ako sa cítia, keď vyskú­šajú jogu?

Vždy ma baví, keď príde na jogu nejaký vyslo­vený špor­to­vec a po chvíli je cel­kom zni­čený. Nevie sa dostať do pozí­cií, je nepružný, nevlá­dze. Joga je totiž cel­kom iné cvi­če­nie ako napr. silové športy. Odpo­rú­čam ju však kaž­dému, kto má otvo­renú myseľ. Člo­vek, ak dobre počúva, veľa sa dozvie. Hlavne o sebe.

evka jezovicova cokofest

Vidím to tak, že sa venu­ješ všet­kému mož­nému, len nie žur­na­lis­tike, ktorú si vyštu­do­vala.

Žur­na­lis­tika ma vždy bavila, ale nikdy ma neži­vila. Neviem prečo. Asi som ešte neprišla na to, ako to, čo ma baví, pre­trans­for­mo­vať na to, čo ma živí. Dlho som si mys­lela, že zo mňa novi­nár nebude a čias­točne si to mys­lím aj dnes, preto robím niečo iné.

Chvíľu si však písala pre maga­zín Áno!

Písa­nie a tvorbu však neopúš­ťam. Bez toho sa žiť nedá. Áno maga­zín bola výborná skú­se­nosť, tam som pri­čuchla k naozaj­st­nej novi­nár­čine o niečo viac. Bol tam tvo­rivý, ale aj prí­sny tím a veľa som sa naučila. Bolo tam tiež nad­še­nie a je škoda, že sme to nedo­tiahli ďalej. Dnes to mohol byť Mesač­ník M.

V súčas­nosti občas zahliad­nem tvoj blog. A jeden ma teda šoko­val od momentu, keď som si ho vši­mol. Prí­beh dvoch pánov z ulice, kto­rých ste doma uby­to­vali nie je práve jed­ným z tých, o kto­rom by sa hovo­rilo vo večer­ných sprá­vach… 

Doma cel­kom nie, ale v dome po star­kých. Občas tam nie­koho uby­tu­jeme, väč­ši­nou cho­dia samé sociálne prí­pady. Už to pomaly vyzerá, že tam máme sociálnu uby­tovňu.

Aha…

Člo­vek si takto uve­domí, koľko nešťast­ných prí­pa­dov chodí uli­cami.

Píšeš, ako by bolo bežné, že na Slo­ven­sku posky­tu­jeme noc­ľah bez­do­mov­com v domoch svo­jich rodi­čov. Ako sa zro­dila táto myš­lienka?

Myš­lienka sa nijako nezro­dila. Mamu prosto štvalo, že dlho­dobo cho­dila okolo jed­ného pána žijú­ceho na neja­kom nemož­nom mieste na ulici. Tak sa ho jed­ného dňa opý­tala, prečo tam leží a ponúkla mu noc­ľah.

Ale veď je to člo­vek, ktorý zapá­cha a môže mať podi­vu­hodnú minu­losť. Nie je to risk nasťa­ho­vať si do domu takúto osobu?

Asi áno. Neviem, mys­lím, že mama takto neuva­žo­vala. Navyše, ten chla­pík na tom nebol ešte výrazne zle, bolo mu treba pomôcť.

evka jezovicova istanbul

Vie sa takýto člo­vek z pomoc vôbec odvďa­čiť?

Áno aj nie. Mys­lím, že po hra­nicu svo­jej triez­vosti je naozaj vďačný. Potom je hlavne opitý.

Má to teda význam?

Má. Ináč by ten člo­vek na ulici zomrel. Možno nie úplne, teda nie hneď. Ale zomrel by duchovne. Nevi­del by cestu, cel­kom by sa vzdal. Takto cestu vidí. To, že ju nie­kedy nechce vidieť, je už druhá vec.

Toto smrdí člo­ve­či­nou… Čím vás tento bez­do­mo­vec prek­va­pil?

Mys­lím, že mamu by si naj­rad­šej zobral (smiech). A veľmi bol dojatý, keď do domu prišlo bábo. A tiež sa ponú­kal, že s nie­čím pomôže. Potre­buje niečo robiť, lenže nie je to vždy také jed­no­du­ché.

Asi je namieste sa ťa opý­tať za čím v živote krá­čaš. Čo chceš v živote dosiah­nuť?

Ťažká otázka.

Avšak dôle­žitá.

Budem musieť asi pou­žiť klišé. Určite krá­čam za šťas­tím. A dosiah­nuť chcem múd­rosť. Je to klišé?

Krá­čaš za šťas­tím a pri­jala si výzvu pra­co­vať v samospráve. Na mest­skom úrade. Na mieste, ktoré sa so šťas­tím veľmi nespája. 
(smiech)
Prečo?
Prečo som to pri­jala alebo prečo sa to nespája so šťas­tím? No pri­jala som to presne preto, aby som zis­tila, prečo sa to s tým šťas­tím nespája. Idem tam vlastne na pries­kum.
To stačí?
Chcem samoz­rejme uro­biť niečo pre to, aby sa to so šťas­tím spá­jať začalo. Pra­co­vať pre mesto a skva­lit­ňo­vať jeho služby by malo byť šťas­tím, nie? Robiť niečo pre ľudí, aby sa mali lep­šie alebo aby sa aspoň cítili lep­šie. To by malo byť pomerne šťastné posla­nie.
Nemáš pocit, že na tých našich úra­doch je už celý sys­tém natoľko pre­hnitý, že spolu s moti­vá­ciou úrad­ní­kov a ste­re­oty­pom je to aku­rát tak boj s veter­nými mlynmi?
Nemô­žem na to odpo­ve­dať, pre­tože som tam len pár dní, poviem ti potom. Keby som dávala na svoje pocity, tak tam nej­dem.
Prečo?
Pocity často zavá­dzajú. Ja potre­bu­jem reálnu skú­se­nosť. Navyše, vždy to ide od člo­veka k člo­veku. A ja som mala šťas­tie, že za tých pár dní, čo som tam, som spoz­nala vyni­ka­jú­cich ľudí ochot­ných robiť a tvo­riť. To je základ.
Dobre. Bavme sa kon­krétne. Čo chceš alebo môžeš zme­niť?
Určite chcem zme­niť a zlep­šiť komu­ni­ká­ciu mesta. Mar­ke­ting. Vizu­álnu stránku. Podu­ja­tia. V kra­jine ide­álov mením aj atmo­sféru v meste a (ne)ochotu ľudí spo­lu­pra­co­vať. Teraz som však v reál­nom pro­stredí a okrem toho, čo chcem, si ujas­ňu­jem, čo môžem.
evka jezovicova title
Už pred tým ako si sa dostala na mest­ský úrad si vo Zvo­lene pri­pra­vila Uzó­lium. Pred­sta­víš nám toto podu­ja­tie?
Uzo­lium vychá­dzal z mojej dlho­do­bej vízie dať dokopy Zvo­len­ča­nov a niečo pre nich vytvo­riť. Uká­zať im, ako ľahko sa dajú robiť prí­jemné veci, ako ľahko sa dá oži­viť mesto. Hoci nebolo to nako­niec vždy ľahké, poda­rilo sa. Záro­veň to bola myš­lienka kolegu, ktorý sní­val o zvo­len­skom Waves. Veľa pod­ni­kov a v nich kon­certy v jeden večer. Lokálne kapely v loká­loch a lokálni ľudia.
Naj­čas­tej­šie sa ľudí pýtam akú kávu majú radi. Na teba ma však inú otázku: akú čoko­ládu máš naj­rad­šej?
Čoko­ládu mám naj­rad­šej. Akú­koľ­vek. Nie je to síce zrovna odpo­veď hodná čoko­ho­lika pro­fe­si­onála, ale je to tak. Ale nie, naj­rad­šej mám dobrú čoko­ládu. Dobrá čoko­láda je voňavá, chrum­kavá a nedá sa jej zjesť veľa. Dobrá čoko­láda je pre mňa najmä horká. Dobrá čoko­láda je neza­bud­nu­teľný záži­tok, niečo, čo pozláca život člo­veka a jeho deň.
Je to tým, že si orga­ni­zo­vala Čoko­fest?
Poze­rám sa odvtedy na čoko­ládu ináč. Viem už rozo­znať kva­litnú od nekva­lit­nej. Som fas­ci­no­vaná, koľko ľudí na Slo­ven­sku robí kva­litnú čoko­ládu a najmä s akým nad­še­ním a lás­kou.
Si si istá?
Veď naša čoko­láda vyhráva sve­tové ceny! Preto okrem toho, že čoko­ládu milu­jem, robí ma hrdou na moju domo­vinu. Sladké Slo­ven­sku pros­peje. Vyro­bené doma a kva­litne mu pros­peje ešte viac. Mys­lím, že aj o tom bol nako­niec Čoko­fest. Pri­márne vzni­kol ako myš­lienka mojej spo­lu­žiačky, ktorá sní­vala o vlast­nom čok­lá­do­vom fes­ti­vale. Keďže rada plním ľuďom sny, pomohla som jej tento fes­ti­val zre­a­li­zo­vať. a mys­lím, že pre nás všet­kých bola nako­niec ako zo sna
evka jezovicova cokofest profil
zdroj: jaroslavdodok.com 
Pridať komentár (0)