Filip Šebo: Naj­rad­šej by som začí­nal od nuly!

Martin Bohunický / 6. október 2015 / Tools a produktivita

Filip Šebo je známy ako fut­ba­lista, ktorý si pre svoje postoje a extra­va­gan­ciu často musel prejsť spŕš­kou kri­tiky. Za buj­nou bra­dou sa však skrýva zau­jí­mavý člo­vek, kto­rého názory a postoje obsa­hujú veľké množ­stvo inšpi­ra­tív­nych myš­lie­nok.

Ahoj Filip, ako ide život?

Ahojte Star­ti­tu­peri!! Všetko ide tak, ako si zaria­ďu­jem, takže dobre :)

Čomu sa teraz vo svo­jom živote venu­ješ? Voľ­no­ča­sovo či pra­covne?

Venu­jem sa hlavne športu, aj keď už nie pri­oritne fut­balu. Okrem toho skú­šam veľa nových vecí, ktoré som počas mojej kari­éry nesti­hol a dá sa pove­dať, že som na takej “poka­ri­é­ro­vej” kri­žo­vatke, na ktorú každý skôr či neskôr príde..

Okolo tvo­jej osoby sa toho veľa naho­vo­rilo a popí­salo, pove­dzme si pravdu, na inter­nete pat­ríš medzi najk­ri­ti­zo­va­nej­ších špor­tov­cov. Nemys­lím si však, že prá­vom. Aký je teda Filip Šebo naozaj? Čo by taký nepraj­ník o tebe zis­til, keby má mož­nosť strá­viť s tebou jeden deň?

Mys­lím si, že tí ľudia, čo so mnou trá­via dni, vedia, aký som. Som oby­čajný cha­lan z Bra­ti­slavy, ktorý si uro­bil fut­ba­lovú kari­éru, vďaka kto­rej teraz má spo­mí­na­ných kri­ti­kov. Nie je totiž nič nové, keď napí­šem, že na Slo­ven­sku sa úspech skôr závidí ako uznáva, ale s tým treba žiť a zvyk­núť si na to. Práve to ma možno v tej kari­ére posu­nulo tam, kde som sa dostal.

Via­cerí ľudia rie­šia, čomu si sa tie tri roky po fut­bale veno­val. Tí, čo ťa nemali radi, tvr­dili, že ťa finan­cuje pria­teľka, iní tvr­dia, že si si zaro­bil fut­ba­lom a teraz si len uží­vaš. Mňa zau­jalo, keď si nedávno v roz­ho­vore pre Ref­res­her pre­zra­dil, že si fre­e­lan­ce­rom. Teraz máš mož­nosť raz a navždy zod­po­ve­dať veľkú otázku — čím sa teda živíš?:)

Hahaha. Tak v prvom rade musím pove­dať, že nie je moja povin­nosť s ľuďmi sha­ro­vať, čo robím, z čoho žijem. Finan­cie sú veľmi hák­livá téma nie­len u nás, ale aj vo väč­šine spo­lo­čens­tiev. Mys­lím si, že naj­pod­stat­nej­šie je to, čo som už spo­mí­nal. To je, že sa mám dobre. Od 17 rokov som bol vo svete sám, svet ma naučiť žiť život podľa seba a podľa toho, čo je pre mňa naj­lep­šie. Darí sa mi to a vôbec nikoho, ani pria­teľku (ak keď žiadnu nemám :)), k tomu nepot­re­bu­jem.

Mediálne známy člo­vek si musí často vytr­pieť kri­tiku — objek­tívnu, no aj kopec neob­jek­tív­nej. Asi sa zhod­neme v tom, že “hejt” nemá zmy­sel rie­šiť. Je však predsa len niečo, čo ťa zamrzí? Ako sa cez nepraj­nosť oko­lia pre­niesť?

Samoz­rejme, že každý hejt zamrzí, res­pek­tíve dá mini­málne na sekundu dôvod sa nad ním zamys­lieť. Keď je opráv­nený, tak sa z neho sna­žím niečo zobrať a keď neo­práv­nený, tak netrvá ani tú sekundu :) Som člo­vek, ktorý vie fil­tro­vať pri­chá­dza­júce infor­má­cie, ľudí, okam­žiky. Vždy si spra­vím svoj vlastný názor a je mi abso­lútne jedno, čo si ten druhý o tom myslí.

Nedávno si sa v Senci zúčast­nil triat­lo­no­vých pre­te­kov. Triat­lonu posledné roky pod­ľahli via­ceré známe osob­nosti — napr. mode­rá­tor Sajfa či úspešný pod­ni­ka­teľ Mišo Tru­ban. Čo má tento šport v sebe, že ľudí tak láka? Prečo si sa na to dal ty?

Mňa osobne hlavne chy­til preto, lebo je to zlo­že­nie špor­tov, ktoré mám rád, sú zdravé a hlavne je to indi­vi­du­álny šport. My, čo celý život robíme kolek­tívne športy, to veľmi oce­níme a milu­jem pocit, keď na pre­te­koch dosta­nem zo seba to, čo do seba aj inves­tu­jem. Pre­tože v kolek­tív­nych špor­toch člo­vek môže tré­no­vať, koľko chce a nie­kedy mu to vďaka spo­lu­hrá­čom nestačí. Aj keď to má aj opačné účinky, nie­kedy sa práve pri nich môže zviezť.

Máš pomerne zau­jí­mavú životnú filo­zo­fiu, v skratke je to o “bytí v prí­tom­nosti”. Túto filo­zo­fiu s tebou zdie­ľam, no mnohí sa s ňou nedo­kážu sto­tož­niť. Čo ti život v prí­tom­nom oka­mihu dáva?

Dobrá otázka. Mne dáva život v prí­tom­nom oka­mihu neuve­ri­teľnú slo­bodu. Nemám rád plá­no­vať si veci, stret­nu­tia, uda­losti. Dá sa pove­dať, že je to troška hard­core, ale ja som typ člo­veka, kto­rému to vyho­vuje. Veľa­krát sa totiž vyskytne situ­ácia, keď som v danom oka­mihu pre niečo nad­c­hnutý a za týž­deň ma to už ani nena­padne. Samoz­rejme, člo­vek musí mať aj pod­mienky na takýto život. Mys­lím tým, že slo­bod­ného člo­veku sa to darí ľah­šie ako člo­veku, ktorý má rodinu, deti..

Napriek tomu, že vraj budúc­nosť nerie­šiš, predsa sa skú­sim spý­tať. Máš nejaké plány do budúcna? Je niečo, čo by si chcel dosiah­nuť?

Túto otázku dostá­vam často a veľmi ťažko sa na ňu odpo­vedá. Celý život som totiž mal nejaké ciele, sny, záväzky, vyví­jal som na seba tlak. Momen­tálne si uží­vam pohodu, dávam si krát­ko­dobé ciele, resp. mám krát­ko­dobé sny, ktoré si viem spl­niť rýchlo. Na niečo dlho­dobé nie som ešte pri­pra­vený, aj keď si mys­lím, že opäť raz budem a pus­tím sa do toho. Ale najprv musí prísť ten oka­mih že ok, “idem na to”. To ale musím byť sto­per­cen­tne pre­sved­čený, že je to správne. Nemám rád totiž skú­šať a slo­víčko “uvi­díme”.

Máš niečo za sebou, dlho si bol zná­mym vo svete športu, neskôr si sa uka­zo­val vo svete šou­biz­nisu. Sna­žíš sa zo svojho mena budo­vať osobnú značku, využiť ho nejak vo svoj pros­pech? Alebo to vôbec nerie­šiš?

Poviem ti pravdu. Naj­rad­šej by som bol, keby po tomto život­nom období pri­šiel nový Filip Šebo a začí­nal od nuly. Sna­žím sa totiž zara­diť medzi nor­málne fun­gu­jú­cich ľudí, vní­mať rea­litu takú, aká je. Pre­tože život zná­meho člo­veka sa odo­hráva v takej bub­line a veľa­krát tomu člo­veku ute­kajú bežné životné veci, ktoré sú podľa mňa dôle­žité.

Počas svo­jej fut­ba­lo­vej kari­éry si pôso­bil v Rakúsku, Škót­sku či Fran­cúz­sku. Pomerne dosť si toho pre­ces­to­val a podľa tvo­jich fotiek by som usú­dil, že ces­to­va­nie je cel­kovo tvo­jou váš­ňou. Môžeš teda z vlast­nej skú­se­nosti pove­dať, čo Slo­ven­sku v porov­naní s inými kra­ji­nami chýba?

Nor­málny sys­tém!!!! Na Slo­ven­sku je až dych vyrá­ža­júca situ­ácia. Ja naprí­klad milu­jem našu kra­jinu, milu­jem Bra­ti­slavu. Ale sys­tém, aký tu vládne, núti ľudí byť ner­vóz­nymi, nespo­koj­nými. Potom je tá spo­loč­nosť taká, aká je a vládne nepo­hoda. Naopak, 10km od nás, v Rakúsku, sa každý usmieva, všetko fun­guje. A aj keď som ja veľmi pozi­tívny člo­vek, ťažko sa mi verí, že by sa to v blíz­kej budúc­nosti zme­nilo, pre­tože veľa mla­dých odchá­dza do sveta a práve kvôli tomuto sa nevra­cia späť.

A je niečo, čo člo­vek nikde inde ako na Slo­ven­sku nenájde?:)

Najk­raj­šie baby :) :)

Mys­líš si, že je na Slo­ven­sku vhodné pro­stre­die pre pod­ni­ka­te­ľov?

Ťažko sa mi k tomuto vyjad­ruje, pre­tože som nikdy na Slo­ven­sku nepod­ni­kal. Ale ako som spo­mí­nal, žijeme v kra­jine, kde veľa vecí nefun­guje a mys­lím si, že aj pri pod­ni­kaní nie je všetko tak, ako by malo byť.

Čo by si odká­zal mla­dým ľuďom, ktorí majú ambí­ciu tvo­riť a niečo doká­zať, možno aj zme­niť život na Slo­ven­sku k lep­šiemu, no strach a pochyb­nosti ich držia späť?

Poznám veľa ľudí, ktorí sa roz­hodli niečo nové na Slo­ven­sku vytvo­riť a sú úspešní. Tak isto aj takých, ktorí sú neús­pešní. Ja si osobne mys­lím, že keď je člo­vek o nie­čom pre­sved­čený, tak by mal ísť do toho a dať tomu šancu, res­pek­tíve ísť tomu šťas­tiu naproti. Treba byť pri­pra­vený na pre­kážky, ale ja verím na silu mysle a pri takýchto čin­nos­tiach je veľmi dôle­žité, aby tá myseľ bola nasta­vená na výhru.

Ďaku­jem ti za roz­ho­vor.

Aj ja ďaku­jem a pra­jem všetko dobré!

Fili­povi ďaku­jeme za roz­ho­vor a želáme ďal­šie úspe­chy!

Pridať komentár (0)