František Duchoň z Národného centra robotiky: Budú fungovať továrne, kde nebude človek potrebný

  • Pred dvoma rokmi sa František Duchoň rozhodol založiť Národné centrum robotiky. Podľa jeho slov to rozhodne nebolo ľahké, napriek tomu však v centre vyvíjajú niekoľko skutočné zaujímavých projektov a aj oni majú podiel na tom, že Slovensko začína byť čoraz silnejšie vnímané ako veľmoc robotiky.
IMG_5527_1
  • Pred dvoma rokmi sa František Duchoň rozhodol založiť Národné centrum robotiky. Podľa jeho slov to rozhodne nebolo ľahké, napriek tomu však v centre vyvíjajú niekoľko skutočné zaujímavých projektov a aj oni majú podiel na tom, že Slovensko začína byť čoraz silnejšie vnímané ako veľmoc robotiky.

Ahoj Fero, Národné centrum robotiky v týchto dňoch oslávi dva roky. Boli tvoje očakávania odvtedy naplnené?

Ahoj. Moje očakávania boli priam prekonané. Keď som pred dvoma rokmi stál na rebríku a vŕtal do stropu diery na svetlá, chodili si ma fotiť, v akom stave je naše školstvo. Mladý docent, ktorý namiesto výskumu neustále bojuje o infraštruktúru, dokonca si ju musí sám vytvárať. Vtedy by som nedal ani 5 centov za to, že budeme tak úspešní. Veril som však nášmu kolektívu, sám sebe a postupne sme presvedčili veľa ľudí, že to myslíme úprimne a vážne.

No a v podstate sme začínali s úpravou priestorov a starou OJ-10 (pozn. priemyselný robot slovenskej výroby, určený na zváranie). Teraz pracujeme s viacerými robotmi od významných robotických firiem a naše priestory sú nám už tesné. Pôvodne sme zamýšľali mať v našej prvej sále spojenú mobilnú robotiku a priemyselnú robotiku. V súčasnosti sa tam ledva vmestíme s tou priemyselnou a cez leto by sme chceli vytvoriť podobný priestor pre mobilnú. Takže ma možno zas uvidíte na rebríku ☺

 

Najväčší problém podobných projektov je predovšetkým zohnať dostatok prostriedkov. Ako sa ti darí v tomto ohľade?

Áno, presne toto je najväčší problém. Máme šikovných a nadaných ľudí, a nielenže ich nevieme zaplatiť, ale už sme boli aj v stave, že sme im nevedeli dať vybavenie, aby mali na čom robiť. Aj preto sme zakladali Národné centrum robotiky, aby sme niektoré zdĺhavé procesy, ktoré v školstve a štátnej správe všeobecne zbytočne zaťažujú, zrýchlili. Každopádne sme sa naozaj snažili a vďaka spoluprácam s rôznymi súkromnými spoločnosťami ako je Matador Industries, Humusoft, MicroStep alebo SCHUNK môžeme povedať, že sme stabilizovaní.

Od ideálneho stavu je ďaleko, ale smerovanie je naozaj dobré. S firmami riešime niekoľko zaujímavých projektov, zapájame do výskumu aj študentov, dá sa povedať, že všetci sú spokojní. Pomohol nám aj koncept národného centra, kde sa snažíme integrovať aj „cezpoľných“ – Žilinčanov, Košičanov. To sa nám ešte nie tak celkom podarilo, ale dúfam, že budúce projekty rozvinú aj toto. Vo všeobecnosti po finančnej stránke budem spokojný až vtedy, keď si budem môcť povedať, že máme finančne stabilizovaný kolektív, rozvinutú infraštruktúru a niekoľko „európskych“ výsledkov za sebou. Potom sa určite pozrieme aj do sveta. ☺

lus2012_02

foto: stuba.sk

V Národnom centre robotiky je hneď niekoľko zaujímavých projektov, ktorý je však tvojim osobným favoritom. Máte robota, o ktorom si si mohol povedať, že “áno, toto je technológia, ktorá môže zmeniť svet”?

Áno, tých robotov, ktoré by mohli zmeniť svet je u nás viac a aktuálne sa zaoberáme tým, ako k nám dostať ďalšie takéto roboty, napr. robot LBR IIWA od firmy Kuka. Je výborné, že môžeme u nás pracovať s takými špičkovými zariadeniami ako je napríklad rameno LWA 4P 6KG 6DOF od SCHUNKu. Toto rameno je špecifické veľkým pomerom hmotnosť – nosnosť (12kg ku 6 kg), napájaním z 24 V a unikátnymi „powerballovými“ kĺbmi. A keď dáte do rúk takéto zariadenia študentom, tak to sa niekedy nestačíme čudovať, čo všetko s tým dokážu robiť.

V skutočnosti však musím povedať, že sa u nás nešpecializujeme na konštruovanie robotov, viac sa sústreďujeme na riadenie samotných robotov. Nevidíme zmysel konkurovať obrovským nadnárodným firmám ako je Kuka, Fanuc alebo ABB. Radšej si ich roboty zapožičiame alebo v prípade priaznivých okolností aj kúpime a vymýšľame ako ich zlepšiť, kde ich nasadiť a pod. Často ich vylepšíme aj len ďalším snímačom, ktorý danému robotu umožní riešiť úplne iné úlohy, než na ktoré ho výrobca pôvodne konštruoval. Z priemyselnej robotiky nás aktuálne najviac zaujíma automatizovaná montáž a spolupráca s človekom, zo servisnej sa najviac venujeme dronom a ich využitiu v rôznych oblastiach. Z oblasti mobilnej robotiky sa snažíme vytvoriť algoritmy presného určenia polohy robota, algoritmy pre obchádzanie pohyblivých prekážok, alebo algoritmy pre efektívne plánovanie činnosti robota v známom priestore. Všetko sú to v podstate kľúčové technológie z budúcnosti robotiky. Verím, že aj Slovensko má v tomto priestore čo povedať.

No a mojimi favoritmi u nás sú podmorské výskumy. Možno je fascinujúce na tom to, že Slovensko nemá susediace more a napriek tomu sa na takomto výskume zúčastňujeme. Mimochodom vlastníme tisícky kilometrov štvorcových morského dna v Tichom oceáne. Vedeli ste to? A existuje združenie viacerých krajín, ktoré by z tohto dna chcelo ťažiť metalické konkrécie pomocou robotov.

 

O Slovensku sa hovorí ako o automobilovej veľmoci možno práve preto, že je u nás robotika silným odvetvím, keďže automatizácia práce je stále aktuálnejšia. Myslíš si, že Slovensko má potenciál na to, aby raz bolo vnímané ako veľmoc robotiky? 

Ja si myslím, že Slovenskou už veľmocou robotiky je. Z pohľadu štatistík IFR (International Federation of Robotics) jednoducho v tých grafoch sme medzi krajinami ako Holandsko, Veľká Británia alebo Švajčiarsko. Aktuálne vo svete na desať tisíc pracovníkov v priemysle pripadá 66 robotov. Slovensko je nad týmto priemerom, blížime sa takmer k stovke. Z hľadiska štatistík EÚ, sme krajina, kde majú ľudia najväčšie skúsenosti s robotom. Samozrejme, najviac za to môže automobilový priemysel, kde sa ľudia s tými robotmi stretávajú každodenne. Ale sú aj iné oblasti priemyslu, kde sa u nás roboty používajú. Vedeli ste, že napríklad v bratislavskom Figare sú bonboniéry plnené robotmi?

Taktiež elektrotechnický priemysel na Slovensku využíva roboty. Alebo existuje firma UAVONIC, ktorá ponúka rôzne služby s dronmi (napr. vo vinohradníctve kontrolujú intenzitu hnojenia alebo listnatosť viniča). UAVONIC dokonca licencuje pilotov dronov vo Veľkej Británií. Nemožno opomenúť ani firmy, ktoré vyrábajú svoje vlastné servisné roboty, napr. ZŤS VVÚ Košice. Tí získali veľmi dobré meno so svojim robotom Scorpio, ktorý bol použitý aj v rámci summitu Bush – Puttin v roku 2004 v Bratislave. Je teda veľa dôvodov, prečo sa môžeme považovať za robotickú veľmoc. Každopádne vo vede a výskume v tejto oblasti zaostávame.

Aplikovaný výskum je jednoducho závislý od financií. Ak ich nemám, nepatrím k špičke. Je predsa iné, ak si môžem dovoliť zakúpiť technológiu hneď na začiatku jej nasadenia, venovať sa jej, skúmať ju, vylepšovať, prípadne na základe výsledkov navrhnúť vlastnú.

Ďalšou kapitolou je ľudský potenciál v oblasti výskumu v robotike. Máme ho veľký, čo podporím niekoľkými článkami z robotiky v databáze Current Contents (aktuálne je v tejto databáze z oblasti robotiky asi len 20 časopisov). Avšak, ako udržať 25 až 30 ročného vedca-inovátora, keď mu štát dá základný plat 500 EUR? V súkromnej sfére takýto človek môže mať 1800 a viac EUR, v zahraničí ešte viac. Tabuľkové platy nám robia veľmi zle. Vieme si síce privyrobiť rôznymi projektmi, ale to banku pri získavaní hypotekárneho úveru nezaujíma. Takže podľa môjho názoru sme síce veľmoc, ale s absolútne nevyužitým potenciálom.

IMG_7803

foto: nacero.sk

Si práve jeden z najväčších “aktivistov” v oblasti popularizácie robotiky. Buďme trošku snílci. Ako si za ideálnych okolností predstavuješ Slovensko o povedzme 20 rokov?

Bavíme sa o robotike alebo o mentalite a stave spoločnosti? ☺ Ja dúfam a stále verím, že to už bude len lepšie. Tiež by som sa možno mohol zbaliť a odísť odtiaľto, ale to nie je riešenie. Treba to tu vybudovať a stabilizovať. Niekedy je ale frustrujúce, keď si svoju snahu porovnám s rôznymi politickými kauzami. Je to v nás Slovákoch, vyberať si stále uľahčujúcu aj keď nestabilnú cestu. Pozeráme sa na veci len krátkodobo. Nás vôbec nezaujímajú dlhodobé stabilné riešenia. Ale späť k robotike.

V priemysle tu budú továrne, kde nebude človek. Všade budú roboty, stroje, počítače. Už teraz sa jedna taká hala v Bratislave buduje (pozn. Volkswagen). Má mať 1200 robotov. Človek, ktorý sa nad tým hlbšie nezamyslí tvrdí, že ľudia prídu o prácu. Áno, má pravdu. V dlhodobom horizonte sa však lepšie uplatnia, budú nútení pracovať s novými technológiami a potom budú aj viac žiadaní na trhu práce.

Štatistiky jasne ukazujú, že vyspelé krajiny s vyspelými automatizovanými výrobami nemajú problém s nezamestnanosťou, skôr naopak. Tieto krajiny majú vysoko kvalifikovaných ľudí, ktorí nemajú problém s uplatnením sa na trhu práce. Preto si skôr myslím, že zvýšenou produktivitou práce (ktorú robotika prináša) získame viac prostriedkov, o ktoré sa bude deliť rovnaké množstvo ľudí. A ľudia budú môcť robiť pre nich typické veci – vymýšľať, byť kreatívni. Nie otročiť vo výrobe za pásom. Otázne je, ako byť medzi krajinami, ktoré z tohto koláča čo najviac odkroja. Preto nesmieme v robotike zaspať. Ak bude vyrábať Čína, skončili sme, ak my, máme náskok, máme výhodu, ktorú nikto neprekoná ani počtom obyvateľov. To by sme mali priemysel ☺

A bežný život? Roboty budú všade tam, kde netreba veľkú kvalifikáciu, alebo tam, kde sa nám nechce robiť. Už teraz máme vysávače, kosačky, čističe bazénov. Pribudnú ďalší pomocníci v domácnosti, autonómne autá, drony. Neviem však v akej miere. Európa a hlavne Slovensko je v tomto veľmi konzervatívne. Nedávno som sa bavil s kamarátom, či tu budú za 10 rokov roboty, ktoré sa budú starať o starých ľudí. Napriek tomu, že v Japonsku takéto roboty už sú, u nás si myslím, že to len tak skoro nebude. Možno ani za 20 rokov.

Akceptujeme roboty vo výrobe, v priemysle, ale v bežnom živote nie. V mestskej časti kde žijem (pozn. 3 tisíc obyvateľov), poznám len jednu domácnosť s robotickým vysávačom. Nemyslím si, že Slovensko je pripravené toto akceptovať. V tomto sme v závese za vyspelými krajinami. Som však optimista a verím, že raz bude robot každodenný pomocník, ako je dnes mobilný telefón. Či to bude na Slovensku za 10, 20 alebo koľko rokov, to si naozaj netrúfam odhadnúť.

 

Sleduješ súčasný vývoj umelej inteligencie vo svete? Čo si myslíš o rizikách, o ktorých sa v súvislosti s AI rozpráva?

Áno, sledujem. Patrí to k mojej náplni práce. S umelou inteligenciou je to ako s hocakou inou technológiou. Každá sa dá zneužiť v prospech aj v neprospech ľudstva. Väčšina robotov nám v súčasnosti pomáha, ale sú aj vojenské roboty, ktoré zabíjajú. Šetria síce životy vojakov štátu, ktorý ich vlastní, ale ten morálny rozpor tu stále je.

Súčasná umelá inteligencia nie je až tak inteligentná ako sa môže na prvý pohľad zdať. Vždy to je špecifický algoritmus, ktorý vzhľadom na dostupné prostriedky (databáza znalostí, rýchlosť výpočtov a pod.) vyrieši problém lepšie ako človek. Posaďte ale takýto stroj alebo počítač, ktorý je špecifikovaný na hranie šachu, do auta. No skončil, nebude vedieť riešiť tento problém.

V súčasnosti sa hovorí o superumelej inteligencii, ktorá bude všeobecná a očakáva sa jej prelomenie v najbližších rokoch. Sám tomu ale moc neverím. Nevieme si ešte poradiť aj s jednoduchšími problémami, nie ešte s univerzálnym „riešiteľom“. Jediné čoho sa v súčasnosti naozaj obávam je zneužitie tzv. princípu IoT (Internet of Things). V súčasnosti takmer všetko, čo sa dá riadiť, čo zbiera údaje a pod., je napojené na verejnú sieť. Často s nízkym zabezpečením a tieto systémy sú napadnuteľné. Ale opäť len ľuďmi.

Nedávno som sa od kolegu dozvedel, že v USA boli kybernetické útoky na rozvod pitnej vody a 400 tisíc ľudí zostalo bez dodávky pitnej vody. Toto je naozaj nebezpečné. Nebezpečnejšie než vybuchujúce bomby v európskych metropolách.

Čo je podľa teba vlastne cieľom vývoja umelej inteligencie? Ako by mal podľa teba vyzerať svet, v ktorom je umelá inteligencia dokonale začlenená?

Ja stále tvrdím, že nepotrebujem k svojmu životu robota, ktorý sa mračí. V istých oblastiach to je dôležité, ale vo väčšine robotických aplikácií to bude pre mňa nežiaduce. Predstavme si, že mám doma robota, pomocníka v domácnosti. Večer prídem neskoro domov, a chcem, aby mi pripravil večeru, doniesol pivko. No potrebujem ja k tomu, aby sa na mňa taký robot mračil, odvrával mi? Aby mal emócie? Podľa mňa nie, na to máme predsa ženy ☺ Od robota chcem, aby ma predsa bezvýhradne poslúchol a vykonal moje povely. Nechcem aby premýšľal, ale aby pomáhal. V konečnom dôsledku by mi mohol odmietnuť poslušnosť, a to predsa nikto nechce. Preto sa ja osobne týmto témam vo výskume vyhýbam.

Takže z môjho pohľadu umelá inteligencia len tam, kde robotu pomôže rozpoznať pomaranč od rajčiny. Všeobecne uvažujúci a premýšľajúci robot by nemal byť našim cieľom. Robot má byť náš pomocník, nemá nás nahradiť.

 

Štúdium si absolvoval na FEI STU. Aké máš naň spomienky s ohľadom na to, ako mnohí tvrdia, že na Slovensku sa nedá získať adekvátne vzdelanie?

Štúdium u nás na fakulte je kvalitné. Ide o prístup študenta, ak chce, získa kvalitné vzdelanie. Ak nechce a nemá záujem, bude na fakultu nadávať. V robotike u nás študenti robia s technológiami, ktoré sú naozaj špičkové. Nedávno sme získali napríklad silovo-momentový snímač, ktorý vznikol v rámci jednej startupovej maďarskej firmy a získal veľkú podporu v zahraničí. Boli sme asi medzi prvými, ktorý ho testovali.

Študenti u nás majú možnosť pracovať s takouto technikou. Je to len na nich, či sa chytia alebo nie. Alebo mám skupinu iných študentov, ktorí začali rozvíjať jeden náš robota v ROS (Robot Operating System). Potom prišla ponuka z firmy, či im neoživia aj ich robota v ROSe. Nemuseli to robiť, nemali to v zadaní bakalárskej práce. Spravili to, a teraz im firma ponúka možnosť zarobiť si nasadením tohto systému priamo v praxi.

U nás tá synergia študent, škola a firma začína fungovať. Čo sa týka môjho štúdia, musím to rozpitvávať? ☺ No dobre, úprimne, bol som lajdák. Ja som bol práve z tých, ktorí tu príležitosť nevyužili. Až som narazil na svojho mentora – prof. Jurišicu, ktorý ma nechal zopakovať ročník. Dokonca som opakoval predmet Robotika a teraz v tej oblasti pôsobím ☺ Opakovanie je matka múdrosti ☺ A práve to bolo pre mňa memento, že takto to v živote ďalej nejde, a musím niečo so sebou robiť – využiť príležitosti, ktoré mi škola dáva. Tak som to na inžinierskom štúdiu vytiahol až na červený diplom a ostatné už poznáte ☺

IMG_5527_1

foto: cvtisr.sk

 

Čo by si poradil mladým ľuďom, ktorých zaujíma umelá inteligencia, no možno si neveria na štúdium a aktivity v tejto oblasti?

Nechcem sa tu hrať na nejakého guru alebo génia. Ale stačí sa pozrieť na mňa. Keď už som to ja zvládol, zvládne to hocikto ☺ Je to len o chcení. Ak chcem a baví ma to, zvládnem hocičo. Nevzdávajte sa pri prvých neúspechoch, tie vždy budú. Len to, ako sa dokážete popasovať s neúspechom rozhodne, či budete úspešní. Ak to vzdáte, úspech nikdy nepríde. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie, ale ten vnútorný pocit konečného úspechu vám už nikdy nikto nezoberie.

titulná foto: cvtisr.sk

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá