Glo­bálne otep­lo­va­nie už dávno naberá na obrát­kach!

Alexandra Dulakova / 15. december 2015 / Tools a produktivita

V dňoch, kedy svet vkladá nádeje do paríž­skej kon­fe­ren­cie COP21, ktorá sľu­buje radi­kál­nejší a kolek­tív­nejší prí­stup ku glo­bál­nemu otep­lo­va­niu, sme podľa nie­kto­rých už dávno pre­švihli únosnú mieru seba­re­a­li­zá­cie. Ľud­ské akti­vity na tejto zemi majú už dávno kata­stro­fické následky. Súhlasí s tým aj foto­grafka Camille Sea­man, ktorá dáv­nej­šie ces­to­vala po Sever­nom póle a ostala zhro­zená.

Na kli­ma­tic­kej kon­fe­ren­cii v Paríži sa zišli lídri aj mien­kot­vorné osoby z celého sveta, aby vo vedení sve­to­vých kra­jín a verej­nosti vybur­co­vali reak­ciu adek­vátnu k momen­tál­nej situ­ácii. Ide o situ­áciu, v kto­rej sme našim sprá­va­ním pris­peli k obrov­ským a škod­li­vým kli­ma­tic­kým zme­nám, spô­so­bili vymre­tie mno­hých živo­číš­nych dru­hov – pri­čom mnohé ďal­šie to ešte len čaká – no najmä sme si museli polo­žiť otázku, ako dlho to takto môže pokra­čo­vať, kým sa vlast­ným nená­syt­ným spô­so­bom života pri­ve­dieme k strate toho naj­cen­nej­šieho, čo ako druh máme – vlast­nej pla­néty, dopo­siaľ jedi­nej, ktorú doká­žeme obý­vať. 

Nie­ktorí akti­visti sa však nad momen­tál­nou atmo­sfé­rou vo svete poza­sta­vujú – oni totiž vážne kli­ma­tické zmeny a z nich vyplý­va­júce hrozby roz­poz­nali už dávno a rov­nako nás pred nimi aj varo­vali. Tvr­dia, že zatiaľ čo mnohí z nás sa tvá­ria, ako keby bola kli­ma­tická kata­strofa len otáz­kou ďale­kej budúc­nosti, ktorú ešte môžeme ľahko zme­niť, ona už dávno začala a má už aj svoje prvé obete. Prí­rodná foto­grafka Camille Sea­man sa naprí­klad po náv­števe Sever­ného pólu roz­hodla tomuto posla­niu veno­vať svoj život a naďa­lej zachy­tá­vať svet taký, aký by sme si ho mali pamä­tať a záro­veň aj taký, akým sme ho naším sprá­va­ním uči­nili.

1*BpltY9E7LC9pMeT0bm6cxQ

Camille Sea­man hovorí, že jej tesné pre­po­je­nie s prí­ro­dou sa začalo už v det­stve. Otec ju a jej brata brá­val do prí­rody a učil vní­mať prí­rodu, učil, že ku kaž­dému stromu sa majú sprá­vať s úctou a vidieť ho ako živého tvora. „Zozna­mo­vali sme sa s ich konármi, kôrou, tva­rom, až sa z nich stali akýsi známi. Učil nás, že s prí­do­dou sme spriaz­není, a teda sa v nej nikdy nemu­síme cítiť osa­melo.“ Po ľadov­coch sa prvý­krát pre­chá­dzala na Aljaške, presne na území, cez ktoré pred 12,000 rokmi z Ázie na ame­rický kon­ti­nent mig­ro­vali prví ľudia. „V danej chvílu som si uve­do­mila, aká som oproti tejto úch­van­tej prí­rode malá a bez­výz­namná. Ale už len to, že sa nad tým doká­žem zamýš­ľať, pova­žu­jem za zázrak.“ Z jedi­neč­nej ľud­skej schop­nosti zamýš­ľať sa nad vecami a ich význa­mom, sa roz­hodla uro­biť svoju pred­nosť. Prí­rodu, ktorá jej bola tak blízka, sa roz­hodla pri­blí­žiť aj nám.

1*8PgsQYqzNIaRGHE7a1Gy-Q

Na jed­nej z osvo­jich expe­dí­cií sa ocitla na odľah­lom kúsku zeme. 500 míľ od Sever­ného pólu, kde pra­co­vala na nových fot­kách, však nenašla žia­den sneh. Namiesto toho sa tam pre­má­vali hladné polárne med­vede, kto­rým chý­bala ich bežná potrava, a tak sa museli uchý­liť k vyje­da­niu hniezd. Vtáky, ktoré do nich nakládli vaj­cia, pre tento účel pre­le­teli tisícky met­rov a Camille mohla len sle­do­vať, ako ich úsi­lie vychá­dzalo nav­ni­voč a vymie­rali celé budúce gene­rá­cie ich druhu. Iní foto­grafi zase o čosi dáv­nej­šie na fot­kách zachy­tili ľadové med­vede vychud­nuté na kosť, pop­rí­pade rovno mŕtve od vyhla­do­va­nia. Pri­tom za nor­mál­nych okol­ností by mali vyze­rať presne tak, ako ich poznáme z kres­le­ných či doku­men­tár­nych fil­mov – veľkí, guľatí a poriadne izo­lo­vaní proti arktic­kej zime.

1*1iVffWZ1kBBVZH5uUjiPrQ

Keď sa Camille z cesty vrá­tila domov, nedo­ká­zala vstať z postele. Bola dep­ri­mo­vaná zo svo­jich zážit­kov a rov­nako aj faktu, že ľudia vôbec nechá­pali, o čo v tejto situ­ácii ide a o čo všetko môže náš svet prísť. Zase raz sa musela zmie­riť fak­tom, že vo sve­to­vej mierke je jej práca malá a nedo­káže toho veľa zme­niť – najmä keďže momen­tálne je ťažké veci zme­niť aj pre nás ako celok. Na dru­hej strane si ale spo­me­nula na slová svo­jich rodi­čov a pra­ro­di­čov, ktorí ju učili, že ako jed­not­livci sme síce maličkí, ale aj naša čin­nosť – a nečin­nosť, až taká bez­výz­namná byť nemusí. Môžeme mini­málne ísť vzo­rom ostat­ným a sna­žiť sa naším kona­ním pou­ka­zo­vať na veci, ktoré si zaslú­žia našu pozor­nosť. A presne to robí. Takisto odka­zuje, že zme­niť naše zvyky možno nebude jed­no­du­ché, ale stále je to pri­ja­tel­nej­šia mož­nosť, než žiť na mŕt­vej pla­néte.

LOOK3 Festival of the Photograph 2012

Zdroj: Medium, The New York Times

Fotky: Camille Sea­man

Pridať komentár (0)