Ján Cifra: Úspešný bude ten, kto pozná svojho zákaz­níka

Luky Gašparík / 16. jún 2014 / Tools a produktivita

Roz­ho­vor z 16.05. Má rád svoju prácu, aj keď nie vždy a vo všet­kom. V mla­dosti „drtil“ hry, teraz je star­tu­pový entu­ziasta. Má jasný pohľad na médiá, aj vďaka tomu je zod­po­vedný za roz­voj biz­nisu v Piano Media. Toto (a oveľa viac) je Ján Cifra.

S Jánom som sa stre­tol pár týž­dňov dozadu s tým, že som ho oslo­vil na roz­ho­vor. To som ešte neve­del, aké ťažké bude sa s nim aj naozaj stret­núť :). V prvej časti nášho roz­ho­voru som sa chcel o ňom dozve­dieť tro­cha via­cej. Samoz­rejme mi ale nedalo neza­bŕd­nuť aj do je aktu­ál­nej práce v Piane.

Klišé hovorí „rob to, čo ťa baví, a potom v tom môžeš byť aj naozaj dobrý“. Ty máš rád svoju prácu?

Na kaž­dej práci si člo­vek vie nájsť niečo, čo sa mu páči, ale aj niečo, čo sa mu nepáči. Ja tu pra­cu­jem určite preto, lebo ma to baví. Je to urči­tým spô­so­bom aj napl­ne­nie toho, čo som chcel vždy robiť. Ale to nezna­mená, že nie sú v tejto práci aj veci, ktoré nezná­šam. Teraz som bol s inves­to­rom, naprí­klad (smiech). Je to síce klišé, lebo ľahko sa to hovorí, ale ťažko sa nie­komu odko­mu­ni­kuje, čo to presne zna­mená. Lásku, alebo ešte lep­šie pove­dané vzťah k práci, člo­vek nepot­re­buje na to, aby bol v nej dobrý, ale aby vydr­žal. Ak žije v rea­lite, naj­dô­le­ži­tej­šie je naozaj vydr­žať a veriť v to, čo robí.

Čo ťa v živote inšpi­ruje, moti­vuje?

Šikovní ľudia. Vždy som mal veľké šťas­tie na šéfov v býva­lých prá­cach. Boli omnoho šikov­nejší odo mňa, ale vždy mi dali šancu rásť. Chcel som sa s nimi porov­ná­vať, dobe­hnúť ich alebo aj pred­be­hnúť. Ale tak­tiež ma inšpi­rujú veľké a odvážne myš­lienky. Istým spô­so­bom aj riziko, i keď vnú­torne cítim istú aver­ziu voči riziku. Dá sa teda pove­dať, že to je mix via­ce­rých vecí, čo ma inšpi­rujú.

Povedz nejakú veľkú myš­lienku, čo ťa inšpi­ro­vala.

Jasné, ale nesú­visí so star­tupmi. Exis­tuje jedna počí­ta­čová hra, ktorá sa volá EVE ONLINE a je naj­star­šia zo všet­kých Euro RPG. Je to hra, ktorú vymys­lela island­ská firma CCP Games. Týmto chla­pí­kom sa poda­rilo posta­viť vir­tu­álny svet Sand­box, čo je vlastne svet, kde sú nasta­vené pra­vidlá a všetko v rámci týchto pra­vi­diel je dovo­lené. Pod­vá­dza­nie, zabí­ja­nie, kla­ma­nie, všetko tam je možné. Naozaj vytvo­rili svet, v kto­rom je vidieť, ako by sa ľudia sprá­vali v neja­kom vir­tu­ál­nom svete. Je to pre mňa super fas­ci­nu­júce, najmä ako social expe­ri­ment.

Teraz si pre­zra­dil, čo robíš vo voľ­nom čase — hrá­vaš sa počí­ta­čové hry?

Ale áno, hlavne keď, som bol mladší. Hrá­val som pro­fe­si­onálne Starc­raft. Potom som mal dlhú pauzu, lebo som nemal čas. Ale keď mám teraz voľno, rád sa hrám hry. Člo­vek musí nie­kedy z toho reál­neho stresu utiecť, vypnúť a rea­li­zo­vať sa v inom pro­stredí. V takom, kde chyby nestoja až tak veľa.

Niečo som o tebe čítal a dozve­del som sa, že si vyštu­do­vaný fyzik. Je to pravda?

Štu­do­val mat-fyz, správne.

Ako sa dostal mat­fy­zák k takejto práci?

Vo štvr­tom roč­níku som si pri pohľade na mojích spo­lu­žia­kov uve­do­mil, že sa tomu ani zďa­leka neve­nu­jem tak ako oni, a ani zďa­leka nevy­dr­žím pri tej fyzike ako oni. Ako fyzik obi­dve tieto vlast­nosti nutne potre­bu­jete. Práve vo fyzike je slovo “nutne” veľmi špe­ci­fické – čiže pod­mienka. Začal som teda roz­mýš­ľať — keď nie fyzika, tak čo?

To som mal 22 rokov. Keďže som túto otázku neve­del vyrie­šiť, roz­ho­dol som sa, že nie­kde začnem a niečo sa hádam už stane. A mal som pekelné šťas­tie, že tu jedna nemecká firma otvo­rila svoju pobočku a potre­bo­vali nie­koho, kto vie nemecky a anglicky. Vtedy po mne chceli, aby som sedel na tele­fóne a rie­šil tech­nické veci, aj keď som bol ITč­kár a roz­umel som tomu. Ale hovo­ril som si „S**ť na to, na part-time to vyškú­šam popri škole“. Bolo to OK. Aj na šéfov som mal naozaj šťas­tie.

Čiže ich krátko na to vyho­dili? :)

Nie, potre­bo­vali nástroje na help­desk a nemali sme ich k dis­po­zí­cii od mater­skej firmy. Tak sme si ich s kole­gami začali kódo­vať sami. Šéfo­via si to všimli a zobrali nás rovno do firmy ako deve­lo­pe­rov — do SAP tímu. Robil som to asi rok. Potom si ma však zavo­lali a pove­dali: „Jano, ty ďaleko lep­šie ško­líš, roz­prá­vaš a pre­svied­čaš ľudí o veciach. Choď robiť pro­duk­to­vého mana­žéra“. Ok, why not. Dostal som na sta­rosti tím ľudí a už to išlo. Neskôr som pre­stú­pil do jed­nej slo­ven­skej IT firmy, kde mi hneď zo začiatku dali veľmi veľa zod­po­ved­nosti, na čo som sa úprimne ešte necí­til byť ani po kva­li­fi­kač­nej stránke pri­pra­vený a otvo­rene som pove­dal toto nie je to pravé pre mňa. Roz­ho­dol som sa vtedy, že si spra­vím MBA. V tom čase mi chý­bali ešte základne vedo­mosti a nástroje ako napr. účto­víc­tvo afi­nan­cie. Keď mi to nie­kto pred­ho­dil, tak som vôbec neve­del, čo s tým spra­viť. Každý, kto chce robiť biz­nis, by mu mal najprv roz­umieť. Účtov­níc­tvo je úplný základ. Nako­niec som išiel štu­do­vať do Bel­gicka. Cie­ľom bolo, aby som sa naučil roz­umieť nástro­jom a reči biz­nisu.

Otázne je, či naozaj potre­bu­ješ ísť do školy, aby si sa všetky tieto veci naučil.

Keď sa na to pozriem teraz spätne, tak ani nie, ale je to určite skratka. Na MBA som cho­dil rok full-time a veľmi mi to pomohlo. Aj som si dosť oddý­chol. Pre­sťa­ho­val som sa tam a spolu s fra­jer­kou sme to tam pre­žili. S tým že ona tam robila fre­e­lence tlmoč­níčku. Troška rizika, ale inak dobrá skú­se­nosť. Medzi­ná­rodne pro­stre­die je super, neviem si to vyna­chvá­liť.

Skon­čil si školu a ako si sa dostal do Piana? 

Ešte počas toho, ako som cho­dil na školu, som si vši­mol Piano na Slo­venksu. To bolo ešte v roku 2011. Cel­kom ma zau­jal nápad pla­tiť za obsah. Nie je predsa lacné ani ľahké ho vytvo­riť. Hlavne to bolo nabú­ra­nie takých inter­ne­to­vých štan­dar­dov, čo síce hovo­rili aj iní, ale Piano bol slo­ven­ský pro­jekt a to sa mi páčilo. Tak som napí­sal Tomá­šovi Bel­lovi, že chcem pomôcť, že som štu­dent, že aj keď nemám extra časové kapa­city, rád pomô­žem. Pro­stred­níc­tvom mai­lov som pre neho začal robiť nejaké veci — ana­lýzy, plány a neviem čo. Keď som skon­čil školu, Piano už bolo roz­be­hnuté, robilo nejaký obrat a nastala otázka, čo ďalej. Naprí­klad ako rie­šiť fun­ding. A ja som mal šťas­tie, že som mohol byť pri tom ranom štá­diu finan­co­va­nia a pomá­hať pri­pra­vo­vať biz­nis plán. Až sa to nako­niec poda­rilo. Vtedy som mal aj iné ponuky od veľ­kých firiem, ale to ma veľmi nelá­kalo, nech­cel som pra­co­vať pre kor­po­rá­ciu. Chcel som byť pri nie­čom slo­ven­skom, čo má sve­tový poten­ciál.

Ako dlho si už v Piane?

Tri roky, čo je už podľa mňa dosť.

Čiže ešte dva roky a treba spra­viť zmenu. :)

No, tak sa to aspoň hovorí. Tiež to je klišé a netreba ho často pou­ží­vať, to nech si vyrieši každý sám pre seba.

Ako je na tom Piano teraz?

Teraz je dobre. Ako star­tup sme si pre­šli rôz­nymi fázami. Zau­jí­mavá bola naprí­klad otázka, či ísť na západ. Náš pro­dukt je totiž veľký národný sys­tém, ktorý si vyža­duje koope­rá­ciu via­ce­rých vyda­va­te­ľov s nami. Bola to jed­no­du­chá, pria­mo­čiara, ide­a­lis­tická myš­lienka, čo sa mi na nej páči dodnes. Na západe však tro­cha zly­hala na tom, že ochota spo­lu­pra­co­vať je tam ďaleko men­šia ako tu. Západ je značne indi­vi­du­alis­tický a po roz­prá­vaní sa s mno­hými vyda­va­teľmi som zis­til, že sme tu na tom ešte cel­kom dobre. 

Bol prob­lém v tom, že myš­lienka prišla zo Slo­ven­ska alebo si to skôr chceli uro­biť sami, „in house“? 

Skôr asi to druhé. Roz­mýš­ľali, že si to uro­bia sami, ale určite nie v spo­lu­práci s inými, čo práve náš sys­tém pred­po­kla­dal. Jed­no­značne tam chýba ten „pro­ject mar­ket fit“, ako sa hovorí, čo na Slo­ven­sku bolo. Bolo by lep­šie, keby išli všetci pod jeden sys­tém. Tým by sa to značne zjed­no­du­šilo pre zákaz­níka, ktorý zaplatí raz a má prí­stup ku všet­kému. V tomto sme boli úspešní na Slo­ven­sku aj v Poľ­sku. Na západe to nepôjde takto koope­ra­tívne. Budeme k tomu musieť pri­stú­piť indi­vi­du­ál­nej­šie a ponúk­nuť im pro­dukty šité na mieru. To sa nám aj poda­rilo a v Nemecku išli pred­ne­dáv­nom von prvé západne dealy. Máme už aj jeden špa­niel­sky, ktorý by mohol ísť čoskoro tiež von.

Máte kan­ce­lá­rie aj mimo Bra­ti­slavy?

Jasné, vždy sme mali office vo Var­šave a ja som bol kvázi v Bru­seli, takže tiež taký pro­vi­zórny office.

Ako doha­du­ješ spo­lu­prácu? Cho­díš „door to door“ k jed­not­li­vým vyda­va­te­ľom?

Necho­dím práve „door to door“, ale cho­dím o tom pred­ná­šať. Všetci trpia tým, že print išiel dole, a teda aj digi­tal disp­lay adver­ti­sing upadá straš­ným spô­so­bom. Je potrebné niečo, čo by tieto výpadky vykom­pen­zo­valo. My sme zau­jí­maví pre­dov­šet­kým tým, že už vieme rela­tívne veľa o tomto biz­nise. Teda nie je to už len o našom samot­nom pro­dukte. Jed­no­du­cho vieme, ako to fun­guje a máme správne nástroje. Naša tech­no­ló­gia im vie pomôcť. Potre­bujú know-how, bez kto­rého si nedo­vo­lia ísť do takejto veci.

Často sa pohor­šu­jeme nad tým, čo súčasné médiá ponú­kajú ľuďom. Najmä, ak sa bavíme o tele­ví­ziách a prin­toch. Aký máš z toho ty pocit? Mys­líš, že média by aj chceli robiť iný obsah, ale pre­káža im v tom, kto je ich divák? 

Printy budú ešte dlho veľmi dôle­žité, ale pôjde skôr o pré­mi­ový pro­dukt., nebude už pre kaž­dého člo­veka. Ja osobne nemám doma ani tele­ví­zor, lebo všetko, čo potre­bu­jem, si viem pozrieť na nete. Ale bol som nedávno u rodi­čov a tí mali pus­tené správy na (neme­no­va­nej sta­nici — začí­na­jú­cej na M), a to bolo niečo strašné.

Mys­lím si, že média sú istým spô­so­bom spo­lu­zod­po­vedné za to, čo ľudia kon­zu­mujú. Veď čo iné má divák poze­rať okrem toho, čo práve dávajú? Čo bude z tých ľudí, keď ich budeme kŕmiť bulls­hitmi? Spra­víme z nich ovce.

Na médiách je dôle­žité to, čo chcú dosiah­nuť. Ak sa teda bavíme o mains­tre­a­mo­vých médiách. Ak chcú byť bul­vár, nech sa páči, také budú mať aj pub­li­kum. Podľa mňa tam ale z dlho­do­bého hľa­diska nebudú peniaze. Prečo? Lebo aj v disp­lay adver­ti­singu sa uka­zuje, že tie prázdne kliky nič nezna­me­najú, rov­nako Page views na bulls­hi­to­vej stránke nič nezna­me­najú a CPM-ká bru­tálne kle­sajú. To sú prázdne kliky, ten člo­vek si nič nekúpi a reklama nič nedo­cieli. Mar­ke­téri to začí­najú chá­pať, a preto posie­lajú rad­šej via­cej peňazí na reklamu Googlu a Face­bo­oku.

Ani ten Face­book nie je úplne ide­álny už len tým, ako skra­cuje svoj reach naprí­klad na fan pagoch.

Áno, ale tvor­co­via obsahu budú musieť mať via­cero zdro­jov a kom­bi­no­vať.

Piano je teda jeden zdroj príjmu, aké by mali byť tie ďal­šie?

Ja si mys­lím, že reklama je stále skvelá vec, lebo umož­ňuje komu­ni­ko­vať mar­ke­té­rom so zákaz­níkmi. Otázne je, ako napa­so­vať správnu infor­má­ciu na správne pub­li­kum. Naj­lep­šie je mať ľudí, ktorí zapla­tili za to, aby na tej-kto­rej stránke mohli byť a majú takéto záujmy a takéto demo­gra­fické roz­lo­že­nie a ďal­šie infor­má­cie, čo o nich budeme mať. V budúc­nosti bude mať práve takéto pub­li­kum oveľa väč­šiu cenu než má ano­nymný klik. My máme vlastnú ana­ly­tics a na ňom budu­jeme. Určite je cesta aj e-com­merce alebo podobne.

Čiže budúc­nosť je v poznaní svojho zákaz­níka?

Správne. 

Druhú časť roz­ho­voru vám pri­ne­sieme budúci týž­den, kde sa dozviete jeho názor na slo­ven­ské star­tupy a ďal­šie zau­jí­mavé postrehy.

Foto: about.me/jancifra, jancifra.eu

Pridať komentár (0)