Ján Gor­du­lič — Ber život ako výzvu, ver si a doká­žeš hocičo!

Lukáš Gašparík / 4. október 2015 / Tools a produktivita

Jano Gor­du­lič. Chla­pík, ktorý ťa pre­svedčí, že doká­zať sa dá naozaj čokoľ­vek. Spolu s kole­gami oži­vil slo­ven­skú stand-up comedy scénu a zažíva úspe­chy napriek tomu, že to v živote neča­kal. Nechaj sa uniesť Jano­vým ori­gi­nál­nym štý­lom a pre­sved­číš sa, že aj ty máš na to, stať sa “nie­kým”!

Stand-up comedy je dnes na Slo­ven­sku známy pojem aj hlavne vďaka tebe Jano. Aký je to pocit byť neofi­ciál­nym krst­ným otcom slo­ven­skej stand-up comedy scény?

Ani si to nestí­ham uve­do­mo­vať. Je to star­tup ako každý iný. Už päť rokov rie­šim každé jedno vystú­pe­nie: kto bude účin­ko­vať, ako bude vyze­rať pla­gát, ako, kde a za koľko budeme pre­dá­vať vstu­penky, zria­ďu­jem face­bo­okové eventy, pla­tím reklamu, odpi­su­jem na správy, rie­šim keď sa komi­kom darí aj keď sa im nedarí. Asi pred týžd­ňom na vystú­pení v Trnave, ktoré je súčas­ťou našej práve pre­bie­ha­jú­cej slo­ven­skej tour (viac na www.silnereci.sk), pred vypre­da­nou sálou som si uve­do­mil, že som vybu­do­val niečo, s čím sa dá ces­to­vať, na čo si ľudia chcú kúpiť lís­tky, čo ich baví. Spolu s kole­gami sme na Slo­ven­sko pri­niesli nový žáner zábavy.

Tušil si, že zo značky Silné Reči časom vznikne jedna z najús­peš­nej­ších comedy shows na Slo­ven­sku?

Samoz­rejme, že nie. Na začiatku sme s kama­rá­tom vymys­leli názov, dal som dokopy neja­kých ľudí a skú­sili uro­biť pár prvých vystú­pení v NuS­pi­rit Clube. Nebolo to boh­viečo, ale občas vyšlo. Čakal som, že to zakape a sto­krát som sa na to chcel vykaš­ľať sám. Je to ako s kaž­dým pod­ni­ka­ním, s kaž­dým pro­jek­tom, ktorý vytvára nové chod­níčky – je to ťažké a keď len na chvíľku vypus­tiť opraty z rúk, celé sa to môže zosy­pať. Dodnes mám pocit takého napä­tia pred kaž­dou show – či sa vypredá, či budú ľudia spo­kojní, či budú komici spo­kojní. Mám pocit zod­po­ved­nosti za celé vystú­pe­nie, aj keď môj stand-up a mode­ro­va­nie tvorí len jeho časť. Stále je to ako na začiatku.

Ako si sa k Stand-up comedy vlastne dostal?

Kama­rát Rado Tomek otvá­ral pred 6 rokmi NuS­pi­rit Club a keďže je niečo ako jeho prog­ra­mový vedúci, vedel, že tam okrem piat­ko­vých a sobot­ných žúriek chce robiť aj iné veci – dis­ku­sie, módne pre­hliadky, kaba­ret a aj stand-up comedy. Tá na Slo­ven­sku prak­ticky neexis­to­vala. Boli tu pokusy ktoré sa robili nepra­vi­delne v Café Scherz, ale žiadna pra­vi­delná scéna, kde sa mohli účin­ku­júci prie­bežne vylep­šo­vať. A tak zavo­lal mne. Ja som to tiež nikdy nero­bil, ale postupne sme dali krok po kroku dohro­mady prvú show – ja po stránke kre­a­tív­nej a kama­rátka Katka Weis­sová po pro­dukč­nej a pomaly sme tie kolesá začali roz­tá­čať.

Slo­vá­kom vždy chý­bal tem­pe­ra­ment. Posta­viť sa pred početné pub­li­kum a roz­ba­liť fre­es­tyle je pres­ným opa­kom toho, ako sme boli vedení a vycho­vá­vaní. Byť vyvo­laný uči­teľ­kou pred tabuľu a odpo­ve­dať bolo vní­mané ako to naj­hor­šie, čo sa ti v škole môže v daný deň pri­ho­diť. Je podľa teba aj toto dôvo­dom, prečo sa Stand-up comedy na Slo­ven­sko dostalo až tak neskoro?

Nemys­lím si. V Ame­rike má táto tra­dí­cia desiatky rokov. No naprí­klad do Švéd­ska prišla nie­kde v roku 1988, do Čiech plus mínus tiež v našich časoch a oko­lité kra­jiny to mali podobne. Podľa mňa to súvisí s otvo­re­ním hra­níc – boli sme tu zakon­zer­vo­vaní 40 rokov a všetky veci potom pri­chá­dzali postupne – to isté platí o humore. Museli sme si prejsť Senzi sen­zus sho­wkami, Ura­gánmi, Twis­termi, Apropo TV, S. O. S. atď. Stand-up comedy tu v diva­del­nej forme bola dávno – v posta­vách Andera z Košíc, Strýca Mar­cina, skve­lých mono­ló­gov v Štep­ko­vých hrách (za všetky spo­me­niem Jáno­šíka). Takže to pod­hu­bie tu bolo a vyras­tali z neho rôzne pro­duk­cie. A potom pri­šiel čas aj na stand-up comedy. Ja som sle­do­val dia­nie vo svete, pohrá­val sa s touto myš­lien­kou, ale až moment kedy za mnou pri­šiel nie­kto kto pove­dal – tu máš klub, ter­mín, urob to – ma postr­čila aby som sa roz­hý­bal.

Slo­ven­ská star­tu­pová komu­nita je presne ďal­ším prí­kla­dom toho, ako slabé seba­ve­do­mie a pre­zen­tačné schop­nosti dokážu zní­žiť poten­ciál celého star­tupu, pri zís­ka­vaní kapi­tálu a pre­dá­vaní pro­duktu. Čo by si odpo­ru­čil mla­dým pod­ni­ka­te­ľom a star­tu­pom, ak sa chcú behom týždňa zlep­šiť v pre­zen­tač­ných schop­nos­tiach? Musíš mať talent alebo sa to dá naučiť?

No počkať. Pre­zen­tá­cia je podľa mňa len čas­ťou toho prečo to nejde. Dru­hou, väč­šou a dôle­ži­tej­šou je to, že sa chlap­com nechce ☺. Čítal som, že majú prob­lém načas odo­vzdať veci čo od nich inves­tor chce, že nedo­dr­žia­vajú dead­liny a že často pôso­bia nese­ri­ózne. Toto je podľa mňa prob­lém číslo 1.

Zaží­val som to aj ja keď som robil na seriá­loch Mafs­tory a Pro­fe­si­onáli. Stále nám chý­bali sce­ná­risti a tak som kaž­dému, čo pre­ja­vil len mini­málny záu­jem hneď pove­dal – poď do toho, pomô­žeme ti, naučíme ťa (ja sám som sce­ná­ris­tiku neštu­do­val, len ma bavilo písať a bol som ochotný sto­krát zapra­co­vá­vať pri­po­mienky, učiť sa a neopa­ko­vať znova tie isté chyby). Pove­dal som im – napíš mi na 5 riad­kov námet na jeden diel a o týž­deň pošli. V 90 per­cen­tách prí­pa­dov neprišlo nič. Tak som písal znova. Potom mi pri­šiel námet ktorý sa odo­hrá­val mimo štú­dia, pri­čom celý seriál nakrú­came vo vnútri a boli tam veci, ktoré dávali jasne najavo, že člo­vek si ani nepoz­rel pre­došlé epi­zódy. Ja som ich musel nahá­ňať aby niečo uro­bili, pri­tom ONI chceli zará­bať 1000 eur za sce­nár a písať seriál. Čiže podľa mňa prvý prob­lém je, že nie sme pro­ak­tívni, nepo­čú­vame, nedo­ťa­hu­jeme veci, nie sme na seba v práci dosť prí­sni (vidím to aj na odo­vzda­ných veciach – gra­ma­tické chyby, pre­klepy, ľudia si po sebe nepre­čí­tajú čo pošlú, ale ja to po nich čítať mám atď.. ☺)

Ale k tvo­jej otázke. Určite exis­tujú ľudia, ktorí boli odma­lička viac extro­vertní, roz­prá­vali, zabá­vali ľudí. Ale samoz­rejme na úro­veň pre­zen­tá­cie, ktorú potre­buje star­tu­pista v práci sa dá dostať cvi­kom. Treba to robiť dookola, pre­čí­tať si k tomu nejakú teóriu, skú­šať to. Ja dote­raz keď idem robiť pre­zen­tá­ciu venu­jem mini­málne hodinu času tomu, že si každý slajd prej­dem v hlave – poviem si od slova do slova čo k nemu chcem pove­dať (a napí­šem si to do pozná­mok v Power­po­inte a tie mám počas pre­zen­to­va­nia na pomoc­nom moni­tore stále pred sebou), zapa­mä­tám si kľú­čové slová, ktoré chcem pou­žiť, aby sa mi vryli do pamäte a nemu­sel som ich hľa­dať. Zopár základ­ných pra­vi­diel, čo sa sna­žím mať na pamäti je: neza­ťa­žo­vať ľudí veľa infor­má­ciami, dôle­žité veci zopa­ko­vať, pou­ží­vať obrázky, zvuky, ani­má­cie a humor a na konci všetko zre­ka­pi­tu­lo­vať. A hlavne pred­tým ako začnem rozmys­lieť si čo sú základné mes­sa­ges čo chcem odo­vzdať…

Skrátka treba brať pre­zen­tá­cie ako výzvu – toto je vec, ktorú sa teraz idem naučiť. Keď sa učím jazyk musím vedieť slo­víčka, gra­ma­tiku a potre­bu­jem to roz­prá­va­ním a písa­ním spá­jať a pou­ží­vať. To isté platí o pre­zen­tá­ciách. Je to skill ktorý sa dá naučiť — ako šofé­ro­va­nie, či vare­nie.

Vráťme sa späť k tvojmu pro­jektu Silné Reči, ktorý je v star­tu­po­vej komu­nite veľmi obľú­bený a nav­šte­vo­vaný. Čo v najb­liž­šej dobre pri­pra­vu­ješ a na čo sa môžeme tešiť?

Ha! Voda na môj mlyn! Práve teraz som všet­kým komi­kom dal návrh – urobme si jednu veľkú „pre­zen­tačnú show“ – každý si má pri­pra­viť power­po­in­tovú pre­zen­tá­ciu a uro­biť comedy ško­le­nie na vybranú tému. Verím, že už o mesiac-dva budeme pri­pra­vení a budeme prví čo budú robiť stand-up comedy pre­zen­tá­cie, podobné ako mojich 7 pra­vi­diel pre dobrú reklamu a Sociálna sieť pre hej­te­rov ☺

Ako vní­maš svoju kon­ku­ren­ciu?

Sú tu, sna­žia sa, vní­mam ich, pozorne ich sle­du­jem či náho­dou nevy­mys­lia niečo čím by ma inšpi­ro­vali. My sme boli prví a dote­raz sme merad­lom – rieši sa či to bolo lep­šie alebo hor­šie ako Silné Reči. Ale byť prvý je len chvíľ­ková výhoda, tak neza­há­ľam ☺

Slo­váci mi často­krát prídu ako také opičky so sla­bými kre­a­tív­nymi schop­nos­ťami a veľmi sil­nými imi­tač­nými schop­nos­ťami. Dob­rým prí­kla­dom sú zľa­vové por­tály, kedy ich v prie­behu jed­ného roka vzniklo pri­bližne 500 a ďalší rok zani­kol skoro rov­naký počet. Oča­ká­vaš, že podobná situ­ácia nastane aj medzi Stand-up comedy shows?

Po prvé – s tými opič­kami to nie je podľa mňa len o Slo­ven­sku. Toto sa mi na kapi­ta­lizme páči, že naozaj hocikto môže robiť hocičo. Vidno to napr. v hudbe, či vo video­b­lo­goch – tech­no­ló­gia zrazu stojí 5 korún a zlo­žiť track, postri­hať video, uplo­ad­núť ho na net a nechať sa vysmiať v dis­ku­sii už môže tak­mer každý. A možno raz za pol roka z toho vyle­zie niečo dobré. Mys­lím, že sa to deje všade a je to dobre. Ale so stan­du­pom to nie je také jed­no­du­ché. Vidím na svo­jich ľuďoch aké je ťažké stať sa z one-night-won­der ozaj­st­ným stand-up komi­kom, ktorý vie pra­vi­delne dávať dobre a baviť rôzne typy pub­lika. A tých komi­kov je len obme­dzený počet. A ten počet má len obme­dzené množ­stvo času. A my teraz vystu­pu­jeme naozaj často. Takže verím, že budú vzni­kať men­šie pro­jekty v men­ších mes­tách, kam my nemáme taký dosah, ale vytvo­riť niečo väč­šie bude náročné.

Keby ti išlo o peniaze, pred­po­kla­dám, že Sil­ným Rečiam by si sa dnes už neve­no­val. Čo je teda moto­rom a nábo­jom, čo ťa poháňa vpred?

Už našťas­tie aj tých peňazí trošku pri­budlo. Robíme v prie­mere 6 shows do mesiaca a už to platí aspoň hypo, naftu, tele­fón a kávičky. Ale tých motí­vov je via­cero – jed­nak moja potreba stáť na pódiu a baviť ľudí a jed­nak, že mám vďaka SR mož­nosť stre­tá­vať sa s par­tič­kou zábav­ných, kre­a­tív­nych ľudí. Cel­kom dosť si aj poces­tu­jeme a plus je to vec, ktorá ma verím kúsok po kúsočku vzďa­ľuje pred­stave ľudí, ktorí ma vidia len ako poštára Jana, kto­rého život­ným vrcho­lom bolo spo­lu­ú­čin­ko­va­nie v jed­nej (aj keď dlho­do­bej a úspeš­nej) relá­cii STV.

Sú Silné Reči pre teba prí­le­ži­tos­ťou a nástro­jom ako sa dostať ďalej, no už pod ‘’novou’’ znač­kou Jano Gor­du­lič?

Áno. Napadlo ma to ako vidíš už samého pri pre­doš­lej otázke. Navyše je to dobrý tré­ning mojich pro­dukč­ných, pro­du­cent­ských, mode­ro­va­cích a sce­ná­ris­tic­kých zruč­ností.

Nejaký ten čas si strá­vil v Juž­nej Ame­rike, odkiaľ si si pri­nie­sol množ­stvo zábav­ných his­to­riek. Skús sa nám mini­málne s jed­nou pochvá­liť. ☺

A vieš že nespo­me­niem? Stalo sa toho veľa. Moja naj­sil­nej­šia spo­mienka je, že to bolo celé taký návrat ku kore­ňom, k skrom­nosti. Býval som v štvo­r­iz­bo­vom byte s ďal­šími 3 ľuďmi, cho­dil na bicykli, do školy na špa­niel­činu a žil asi zo štvr­tiny peňazí ako tu na Slo­ven­sku. A bolo to super!

Majú Slo­váci v porov­naní s Juho­ame­ri­čanmi lepší zmy­seľ pre humor?

To posú­diť neviem, ale mys­lím, že ľudia sú si všade na svete veľmi podobní. Mexické fiesty sa až nápadne podo­bajú slo­ven­ským jar­mo­kom. Podobne sa pije a podobne sa baví. V čom som videl asi naj­väčší roz­diel (a je to podľa mňa veľ­kos­ťou kra­jiny, množ­stvom ľudí a obrov­ským kul­túr­nym a his­to­ric­kým dedič­stvom) je, že Mexi­ča­nia žijúci vo väč­šej chu­dobe ako Slo­váci nestrá­cajú nádej a chuť do života. Vždy cez víkend si nakú­pia pizze, Coca-Coly, chrumky a chipsy a idú s celou rodi­nou nie­kam na pik­nik, alebo sa stre­tá­vajú po veče­roch. No a počas dňa vymýš­ľajú, opra­vujú staré veci, skú­šajú pre­dá­vať a rea­li­zo­vať nie­kedy fakt naivné biz­nis plány, hľa­dajú spô­soby ako pre­žiť a ako si život uží­vať. U nás je to trošku väč­šia depka a pocit več­nej krivdy. Ale verím, že sa to už postupne mení k lep­šiemu ☺

Rozo­smie­vať ľudí a robiť ich šťast­nými je asi to najk­raj­šie povo­la­nie. Vní­maš to rov­nako?

Áno! Ako som už viac­krát písal vyš­šie to je prečo to robím. Keď vidím tých ľudí, ktorí na našej show na dve hodiny zabudnú na debil­ného šéfa, finančné či zdra­votné prob­lémy a po show si s kama­rátmi opa­kujú naše vtipy a ďakujú nám ako sme ich poba­vili (aj keď nemajú za čo, veď si kúpili vstu­penky!) je to vyma­kaný pocit. Aj preto som vždy pred vystú­pe­ním ner­vózny – viem, že sa sem prišli baviť a moja práca je ich rozo­smiať. Chcem to vždy uro­biť čo naj­lep­šie.

Čo fra­jerka, poda­rilo sa ti už nejakú spla­šiť? ☺

Áno. 8. 10. budeme spolu 4 mesiace. Volá sa Lucia, neviem ako som si ju zaslú­žil, lebo je krásna a inte­li­gentná. Nasta­vuje mi zrkadlo, takže keď niečo podot­kne, viem že má pravdu. Sklo­pím teda uši a počú­vam čo mi hovorí. Nemys­lel som si, že sa na staré kolená zaľú­bim, ale poda­rilo sa ☺.

Akým hes­lom sa v živote ria­diš?

Nebyť haj­zel. Stále sle­do­vať či všetko robím naj­lep­šie ako viem. Občas si odpus­tiť a nebyť haj­zel ani na seba. Počú­vať. Nepre­dá­vať sa pod cenu, no vždy dodať kva­litu (sľúb menej, dodaj viac!). Veľa čítať a vzde­lá­vať sa. A mať čas pre seba, mamu, fra­jerku, skrátka vedieť si uro­biť voľno. Neuzat­vá­rať sa len do svojho oboru – zau­jí­mať sa o všetko naokolo. A nebyť v strese. Všetko bude dobré. ☺

Čo by si odká­zal Slo­vá­kom a fanú­ši­kom?

Hľa­dajte chybu najprv v sebe, pre­mýš­ľajte či ste uro­bili všetko pre to, aby sa situ­ácia na ktorú drž­ku­jete zme­nila. Za 90 per­cent vašich prob­lé­mov nemôžu imig­ranti, cigáni, Fico, ani žido­boľ­še­vické pet­ro­še­kelmi pla­tené ilu­mi­nát­ske spik­nu­tie, aj keď vám v inter­ne­to­vých dis­ku­siách tvr­dia niečo iné. Spoz­najte svo­jich suse­dov, sta­rajte sa o svoje najb­liž­šie oko­lie, snažte sa byť súčas­ťou rie­še­nia a nie prob­lému. Dávajte dar­čeky, robte občas veci zadarmo. Vybe­rajte si svoje boje, netreba sa za každú cenu hádať stále a o všet­kom ☺ Boh neexis­tuje, je to všetko len na nás a to je skvelé! Amen. Lol.

Ďaku­jeme za roz­ho­vor Jano! ;)

Pridať komentár (0)