Jedna z naj­lep­ších rád, aké som v živote dostal

Jason Fried, Ľudo Nastišin / 26. október 2015 / Tools a produktivita

Kedysi som často fun­go­val s horúcou hla­vou. Nech pove­dal kto­koľ­vek čokoľ­vek, vymýšľal som spôsob ako nesúhlasiť. Išiel som hla­vou proti múru, ak niečo nebolo podľa toho, ako som si to pred­sta­vo­val.

Ako keby som musel byť vždy prvý s názo­rom – ako keby byť prvým niečo zna­me­nalo. Čo to však zna­me­nalo v sku­toč­nosti bolo, že som nad vecami neroz­mýš­ľal dosta­točne tvrdo. Čím rých­lej­šie rea­gu­jete tým menej nad tým roz­mýš­ľate. Nie vždy, ale veľmi často je to tak.

Pod­ni­ka­teľ Jason Fried, autor knihy Rework

V roku 2007 sa však niečo zme­nilo. Mal som vystú­pe­nie na Busi­ness Inno­va­tion Fac­tory kon­fe­ren­cii v Pro­vi­dence. So mnou tam bol aj Richard Saul Wur­man. Po mojom vystú­pení ku mne pri­stú­pil, aby sa pred­sta­vil a vzdal kom­pli­ment mojej pred­náške. Bolo to od neho veľmi milé. Určite to robiť nemu­sel. 

A čo som uro­bil ja? Pus­til som sa do jeho vlast­nej pred­nášky. Zatiaľ, čo on hovo­ril o kľú­čo­vých bodoch na pódiu, ja som si zapi­so­val veci, s kto­rými som nesú­hla­sil. A keď som mal najb­liž­šiu mož­nosť roz­prá­vať sa s ním, ihneď som sa pus­til do nie­kto­rých jeho myš­lie­nok. Musel som znieť ako úplny ass­hole. 

Jeho odpo­veď však zme­nila môj život. Pove­dal veľmi jed­no­du­chú vec: „Chlapče, daj tomu päť minút.“  Opý­tal som sa ho, čo tým mys­lel? Pove­dal, že je ok nesú­hla­siť, je ok opo­no­vať, je skvelé mať pevný a silný názor a pre­sved­če­nie, no daj mojim myš­lien­kam aspoň nejaký čas, aby si nad nimi pop­re­mýš­ľal pred tým, ako sa uis­tíš, že s nimi nesú­hla­síš. „Päť minút“ nará­žalo na „roz­mýš­ľa­nie“, nie „kona­nie“. Mal úplnú pravdu. Do dis­ku­sie som išiel s tým, že chcem niečo doká­zať, nie že sa chcem niečo naučiť. 

Toto bol pre mňa veľký moment. 

Richard strá­vil celú svoju kari­éru pre­mýš­ľa­ním o týchto prob­lé­moch. Veno­val tomu 30 rokov. A ja som tomu nedal ani pár minút. Áno, kľudne to môže byť tak, že aj tak mám pravdu a on nie, ale je lep­šie najprv hlb­šie pop­re­mýš­ľať pred tým, ako sa uis­títe v tom, že máte pravdu. 

Učiť sa najprv pre­mýš­ľať a až potom konať je celo­ži­votný pro­ces. Je to náročné. Ešte stále nie­kedy ule­tím a idem s horú­cou hla­vou, aj keď by som nemal. No lep­ším sa. Ak si nieste istí tým, prečo je to dôle­žité, poroz­mýš­ľajte nad týmto výro­kom Johat­hana Ive­yho na úctu Steva Jobsa k nápa­dom: 

A presne tak ako Steve milo­val nápady a vytvá­ra­nie vecí, sta­val sa k tomuto pro­cesu kre­a­ti­vity so zvlášt­nou a nád­her­nou úctou. Viete, mys­lím si, že on vedel lep­šie, ako kto­koľ­vek iný pocho­piť, že zatiaľ čo nápady môžu byť nako­niec veľmi mocné, začí­najú ako krehké, sotva sfor­mo­vané myš­lienky, ktoré sú ľahko zabud­nu­teľné, ľahko skom­pro­mi­to­va­teľné a ľahko zni­či­teľné.“

Má to niečo do seba. Nápady sú krehké. Často začí­najú bez­mocne. Sú sotva prí­tomné a ľahko igno­ro­va­teľné, pre­hliad­nu­teľné a zabud­nu­teľné. 

Na tomto svete sú dve veci, ktoré si nevy­ža­dujú žiadnu zruč­nosť: 1. Utrá­ca­nie peňazí iných ľudí a 2. Zamiet­nu­tie myš­lienky či nápadu. 

Takže keď budete najb­liž­šie počuť niečo alebo nie­koho hovo­riť o nápade, pre­zen­to­vať myš­lienku, vnuk­núť inšpi­rá­ciu, dajte tomu päť minút. Pop­re­mýš­ľajte nad tým skôr, ako niečo uro­bíte, ako poviete, že je to prí­liš ťažké alebo prí­liš veľa roboty. Tie veci síce môžu byť pravda, ale môže v nich byť aj iná ďal­šia pravda: môže to aj tak stáť za to

Zdroj: medium.com

Pridať komentár (0)