Juliana Soko­lová: Z Košíc do sveta a späť

Michal Lukáč: wopss.sk / 11. september 2015 / Tools a produktivita

Pri Juliane nie je jed­no­du­ché roz­hod­núť sa, na ktorú časť jej boha­tého života sa spý­tať. Rodená Koši­čanka pre­žila časť svojho det­stva v Líbyi, vyso­koš­kol­ské časy v Yorku a Lon­dýne, pra­co­vala v Kosove a Bosne. Pred­náša na Fakulte umení Tech­nic­kej uni­ver­zity v Koši­ciach. Píše poé­ziu a prózu, v praž­skom vyda­va­teľ­stve Fra jej vyšla zbierka My house will have a roof / Môj dom bude mať stre­chu, ktorú pred­sta­vila aj na číta­niach v Lon­dýne. Aktu­álne je na mater­skej dovo­lenke a užíva si chvíle s prvým die­ťa­ťom. Pop­ri­tom svoje úsi­lie venuje záchrane kina a vytvo­re­niu cen­tra audi­ovi­zu­ál­nej kul­túry v býva­lom kine Úsmev v Koši­ciach.

Det­stvo si pre­žila v Koši­ciach, no záro­veň aj v Líbyi. Ako si doká­zala spo­jiť tieto roz­dielne tra­dí­cie a kul­túry?

Naro­dila som sa v Koši­ciach rodi­čom, ktorí tiež vyrástli v Koši­ciach a sú silní lokál­pat­ri­oti. Môj otec bol pri­má­rom pato­ló­gie v Novej nemoc­nici (Uni­ver­zitná nemoc­nica L. Pas­te­ura Košice, pozn. redak­cie). V tom čase posie­lali leká­rov na brat­skú socia­lis­tickú pomoc do Líbye. My sme šli do Misu­raty. Keďže z oko­lia tohto mesta pochá­dzal Muamar Kad­dáfi, roz­ho­dol sa, že v ňom vybu­duje najš­pič­ko­vej­šiu nemoc­nicu, aby uká­zal Západu, že aj Líbya je moder­nou kra­ji­nou. Týmto spô­so­bom sme sa tam dostali na štyri a pol roka. Moja ses­tra sa už naro­dila v Líbyi.

Moje prvé spo­mienky z det­stva sa viažu na Misu­ratu. Farby, zvuky, domy, vône a zvie­ratá. Čiže je to skôr citová väzba z det­stva ako dospe­lej­šie spo­mienky. Cho­dila som tam do škôlky a príp­ravky, ktorú pre­vádz­ko­vala indická komu­nita, a hovo­rilo sa tam po anglicky, nie arab­sky. Keď sme sa vrá­tili, mala som päť – šesť rokov.

Dote­raz som rada, keď som v islam­ských mes­tách a poču­jem ráno vola­nie mue­zí­nov k mod­litbe, lebo to vo mne vyvo­láva spo­mienky na pre­bú­dza­nia sa v Misu­rate.

Tri roky si strá­vila v Kosove a Bosne a Her­ce­go­vine. Môžeš opí­sať, na čom si tam pra­co­vala?

Po skon­čení štú­dia filo­zo­fie som zostala v Anglicku s dile­mou, či sa ďalej veno­vať aka­de­mic­kej práci. Roz­hodla som sa, že si dám od uni­ver­zit­nej pôdy pre­stávku, a začala som si hľa­dať prácu v mimo­vlád­nom sek­tore.

Od asi 15 rokov, keď som začala viac vní­mať poli­tické témy, ma zau­jí­mala otázka pred­chá­dza­nia ozb­ro­je­ných kon­flik­tov a kon­troly obchodu so zbra­ňami. Roz­hodla som sa stá­žo­vať pre medzi­ná­rodnú nezis­kovú orga­ni­zá­ciu Safer­world v Lon­dýne. Najprv som pre nich robila na úrovni glo­bál­nej poli­tiky, neskôr som sa zame­rala na Bal­kán a začala robiť na nie­koľ­kých komu­nit­ných pro­jek­toch v Kosove a Bosne. Na Bal­káne som strá­vila asi tri roky.

Pozna­čila ťa táto skú­se­nosť s dôsled­kami vojny v býva­lej Juho­slá­vii?

Pra­co­vala som tam od roku 2004 – 2005, čiže už po skon­čení aktív­nych kon­flik­tov, v kon­texte ich dôsled­kov a napä­tia, ktoré po nich zostalo. Kosovo bolo úplne pre­val­co­vané rôz­nymi medzi­ná­rod­nými orga­ni­zá­ciami, čo spô­so­bilo, že vzťah medzi miest­nymi a týmito orga­ni­zá­ciami bol kom­pli­ko­vaný. Značne mi pomohlo to, že nepo­chá­dzam zo západ­nej Európy, ale zo stredo-východ­nej Európy, teda oveľa bliž­šieho kon­textu. Naj­väč­ším dôsled­kom pre mňa sú pria­teľ­stvá, ktoré mi z toho obdo­bia zostali.

S mužom sme sa roz­hodli, že Košice budú naša základňa. Vyrástli sme tu a priali by sme si, aby tu boli ukot­vené aj naše deti. Úplne iné je ces­to­vať alebo žiť v zahra­ničí, keď máš silný vzťah k urči­tému miestu…

Za život si sa poriadne naces­to­vala. Mala si tohto ces­to­va­teľ­ského ducha od det­stva?

Ako dieťa som si bola istá, že budem veľa ces­to­vať, preto som nepo­ci­ťo­vala netr­pez­li­vosť, ani počas čas­tých náva­lov nad­še­nia z ďale­kých miest. Neviem, odkiaľ sa vo mne brala tá istota.

479338_3887418309854_295997872_o

Ako sa s tým vyrov­ná­vaš v súčas­nosti, keď si doma s malým die­ťa­ťom. Zave­sila si ces­to­va­teľ­ské topánky na kli­nec alebo máš niečo v pláne?

Ces­to­va­nie si náš syn už vyskú­šal. Začiat­kom novem­bra sme s ním prvý­krát leteli lie­tad­lom na číta­nie do Lon­dýna. Mal vtedy 5 mesia­cov. Neskôr sme šli spolu aj na svadbu mojej ses­try do Sin­ga­puru. To bolo ťaž­šie, aku­rát mu rástli prvé zúbky, ale späť sa vra­cal s dvoma zubmi a znova nado­bud­nu­tou poho­dou. Nedalo by sa to, keby sa môj muž tak aktívne neve­no­val sta­rost­li­vosti o malého. Okrem koje­nia ma vie veľmi dobre zastú­piť (smiech).

My sme sa s mužom roz­hodli, že Košice budú naša základňa. Vyrástli sme tu a priali by sme si, aby tu boli ukot­vené aj naše deti. Úplne iné je ces­to­vať alebo žiť v zahra­ničí, keď máš silný vzťah k urči­tému miestu. Ale nevy­lu­ču­jeme, že budeme ešte dočasne žiť nie­kde inde, obaja pra­cu­jeme v odbo­roch, ktoré si to vyža­dujú.

Čo bolo po Kosove?

Po 3 rokoch na Bal­káne som sa znovu vrá­tila k aka­de­mic­kej práci. Krátko na to som sa záro­veň vrá­tila do Košíc, kde som začala učiť filo­zo­fiu na Fakulte umení.

Vidno na štu­den­toch, kto­rým pred­ná­šaš, že sa chcú viac anga­žo­vať vo svo­jom meste?

Moja skú­se­nosť je asi špe­ci­fická, keďže ide o Fakultu umení. Čo bolo pre mňa zau­jí­mavé je to, že som čakala, že medzi štu­dentmi ume­nia bude záu­jem o poli­tiku a poli­tické témy dosť silný. Prek­va­pilo ma, že tu nie je zre­teľná nejaká hlb­šia potreba pod­ro­bo­vať svoje oko­lie ana­lýze a hľa­dať spô­soby, ako naň rea­go­vať. Samoz­rejme, sú výnimky, ale ide skôr o jed­not­liv­cov, a nie feno­mén.

Pred rokom 2013 sa málo­kto v meste zau­jí­mal o širší poten­ciál kul­túry a kul­túr­nej infra­štruk­túry – prečo by mali pat­riť do záuj­mov kaž­dého mesta, ktoré sa snaží, aby sa v ňom jeho oby­va­te­ľom dobre žilo? Teraz sa mnoho ľudí naučilo pou­ží­vať tento žar­gón, nie­kedy spo­jený so sku­toč­nou zme­nou, no často aj bez nej.

Košice boli Európ­skym hlav­ným mesto kul­túry za rok 2013. Sú ním aj dnes? Neza­pa­dol celý pro­jekt pra­chom?

Oni ním boli v roku 2013, lebo dostali tento titul. Či sku­točne fun­gujú ako dych berúca met­ro­pola európ­skej kul­túry, to je už iné. Samoz­rejme, celý pro­jekt EÚ je nasta­vený tak, aby roz­ví­jal európ­ske mestá, ktoré v sebe ukrý­vajú iden­titu a silný poten­ciál, ktorý nie je plne roz­vi­nutý. Ako už veľa­krát bolo pou­ka­zo­vané, pro­jekt mal množ­stvo zly­haní, kvôli kto­rým išlo množ­stvo ener­gie dostra­tena.

Na dru­hej strane, ak by Košice ten pro­jekt nemali, dnes by bolo mesto určite iné. Nie­ktoré pro­jekty, ktoré stihli byť dobre naštar­to­vané a nasta­vené, pokra­čujú úspešne ďalej. Naprí­klad K.A.I.R. (Košice Artists in Resi­dence, pozn. redak­cie) by bez roku 2013 nefun­go­val. Takisto aj pro­jekt SPOTs.

Ako hod­no­tíš spô­sob, akým bol titul Európ­skeho hlav­ného mesta kul­túry apli­ko­vaný v Koši­ciach?

Pred rokom 2013 sa málo­kto v meste zau­jí­mal o širší poten­ciál kul­túry a kul­túr­nej infra­štruk­túry – prečo by mali pat­riť do záuj­mov kaž­dého mesta, ktoré sa snaží, aby sa v ňom jeho oby­va­te­ľom dobre žilo? Teraz sa mnoho ľudí naučilo pou­ží­vať tento žar­gón, nie­kedy spo­jený so sku­toč­nou zme­nou, no často aj bez nej.

V dis­ku­sii na podu­jatí Slo­ven­sko pre všet­kých si roz­po­ve­dala prí­beh zo svojho det­stva – cesty do Norim­bergu. Spo­mí­nala si, že rodi­čia vysvet­ľo­vali v hoteli, že do regis­trač­nej knihy napíšu, že buď sú z Čes­ko­slo­ven­ska, alebo z Košíc. Cítiš, že po viac ako 20 rokoch by si sa ty zapí­sala už ako Slo­venka?

Tento prí­beh som si vybrala preto, lebo v tom čase po roz­de­lení to bola pál­čivá otázka. Odvtedy sa však Slo­ven­sko zme­nilo. Vie už v sebe udr­žať viac roz­diel­nych spô­so­bov života a komu­nít. Jed­no­du­cho pojem „byť Slo­vá­kom“ už nie je taký kon­fliktný a oklieš­tený, ako v 90. rokoch. Stále by som pove­dala, že moja pri­márna iden­tita sú Košice. Vyras­tala som v košic­kých uli­ciach, a toto mesto for­mo­valo to, kým som. Väč­ši­nou to rie­šim tak, že poviem, že som zo Slo­ven­ska. Ale keď mám pove­dať kto som, tak Koši­čanka.

1425388_10151955723727045_1073374302_o

Ako vní­maš neus­tále žabo-myšie vojny medzi Bra­ti­sla­vou a Koši­cami? Mys­líš si, že vôbec nie­kedy ustanú?

Mys­lím si, že ide skôr o poci­tový roz­diel – ako sa člo­vek cíti v Bra­ti­slave a ako v Koši­ciach. Je však fak­tom, že ostatné mestá Slo­ven­ska sú mar­gi­na­li­zo­vané. To napä­tie medzi hlav­ným mes­tom a dru­hým naj­väč­ším mes­tom môže byť vtipné a ich riva­lita sa už stala súčas­ťou miest­neho folk­lóru. Pre mňa je dôle­žitý roz­diel naprí­klad v tom, ako sa v týchto mes­tách roz­práva. Aj keď v oboch roz­prá­vame po slo­ven­sky, tak dik­cia viet a spô­soby vyjad­ro­va­nia myš­lie­nok sú úplne iné (smiech).

Podľa šta­tis­tík sa od roku 2009 zní­žil počet neza­mest­na­ných. Čo je však smutné, je to, že toto číslo sa zni­žuje preto, že čoraz viac štu­den­tov odchá­dza do zahra­ni­čia. Máš pocit, že tvoji štu­denti tiež pre­mýš­ľajú skôr o budúc­nosti v zahra­ničí, než na Slo­ven­sku?

Naši štu­denti sú špe­ci­fická kate­gó­ria preto, že uži­viť sa ako výtvar­ník a do istej miery aj dizaj­nér a archi­tekt nie je jed­no­du­ché. Slo­ven­sko je záro­veň veľmi malé pro­stre­die na to, aby nabrali dosta­tok skú­se­ností. Skôr je otázka, či sa vrá­tia nas­päť, či sa tu podarí vybu­do­vať pro­stre­die, kde by mohli aj takéto rôz­no­rodé kari­éry fun­go­vať.

V súčas­nosti je situ­ácia s kinami v meste radi­kálne ochu­dob­nená. Nemáme kam cho­diť na dobré filmy a rov­nako nemajú túto mož­nosť ani štu­denti. Košice mali silnú tra­dí­ciu kín, kto­rých nebolo len dosť veľa, ale boli mimo­riadne obľú­bené medzi domá­cimi.

Aktu­álne boju­ješ spo­ločne so zdru­že­ním Cine­fil za obno­ve­nie zašlej slávy košic­kého kina Úsmev. Ako napre­du­jete?

V býva­lom kine Úsmev chceme pre­vádz­ko­vať mest­ské kino a cen­trum audi­ovi­zu­ál­nej kul­túry, ktoré by bolo jediné svojho druhu na Slo­ven­sku. Pra­cu­jeme na tom od roku 2012. Jeden čas sme v ňom aj pre­mie­tali, ale tieto akti­vity boli zalo­žené len na dočas­ných doho­dách s mes­tom. Teraz sa s mes­tom blí­žime k dohode o dlho­do­bom pre­nájme, bez kto­rého sa ďalej nepoh­neme.

V Koši­ciach nefun­guje žiadne kamenné kino. Máme tu len dve mul­tip­le­xové kiná, čo je pre milov­níka fil­mov hrôza. Keď som bola na stred­nej, fun­go­vali tu kinok­luby, vďaka kto­rým som mala prí­stup k celému svetu. Filmy fun­gujú často ako lite­ra­túra. Pomá­hajú ti chá­pať rôzne momenty v tvo­jom živote, aj iných ľudí, cib­ria cit­li­vosť voči situ­áciám, rôz­nym atmo­sfé­ram. Záro­veň ma filmy vycho­vá­vali kul­túrne a aj po este­tic­kej stránke. Milo­vala som byť v kino­sále, poze­rať film s inými ľuďmi. Pre mňa boli kinok­luby mies­tom, ktoré for­mo­vali môj inte­lek­tu­álny a este­tický pohľad na svet ešte viac ako škola. Keď si film nie­kto stiahne doma, nie je to to isté.

V súčas­nosti je situ­ácia s kinami v meste radi­kálne ochu­dob­nená. Nemáme kam cho­diť na dobré filmy a rov­nako nemajú túto mož­nosť ani štu­denti. Košice mali silnú tra­dí­ciu kín, kto­rých nebolo len dosť veľa, ale boli mimo­riadne obľú­bené medzi domá­cimi. Väč­šina z nich však už nie je v stave, aby sa v nich dalo znovu pre­mie­tať. Kino Úsmev je posledné, ktoré sa nachá­dza v cen­tre a je rela­tívne jed­no­du­ché ho uviesť do funkč­ného stavu. Na to, aby sme ho mohli, my ako občian­ske zdru­že­nie, pre­me­niť na kino 21. sto­ro­čia – teda digi­ta­li­zo­vať ho, moder­ni­zo­vať kino­sály a pod., potre­bu­jeme od mesta dlho­dobý pre­ná­jom, aspoň na 15 rokov. To, že budovu plne vlastní mesto, nám roko­va­nie značne uľah­čuje. V tomto momente to začína konečne vyze­rať rea­lis­ticky.

Plá­nu­jeme škol­ské pre­mie­ta­nia pre ZŠ a SŠ s cie­ľom zvy­šo­vať mediálnu vzde­la­nosť, ale aj prog­ram pre široké spek­trum cie­ľo­vých sku­pín, ako naprí­klad dôchod­cov, rodi­čov s malými deťmi a ďal­ších. Cen­trum bude pod­po­ro­vať pôvodnú audi­ovi­zu­álnu tvorbu v meste (krátke filmy, ani­mo­vané filmy, video­k­lipy a iné), miestne pro­duk­cie a medzi­ná­rodné kopro­duk­cie. Jeho fun­go­va­nie je teda dôle­žité pre Fakultu umení ako aj iné fakulty a školy.

Aké je tvoje Slo­ven­sko?

Moje Slo­ven­sko sú Košice (smiech).

Pridať komentár (0)