Katka Linc­ze­ny­i­ová: Roz­hodla som sa nefrf­lať a zme­niť, čo sa zme­niť dalo. Fre­e­di­ving pre mňa otvo­ril úplne nové mož­nosti

Veronika Horváthová / 8. august 2016 / Rozhovory

S Kat­kou Linc­ze­ny­i­ovou, ktorá repre­zen­tuje Slo­ven­sko vo fre­e­di­vingu, sme sa bavili o tom, čo všetko tento šport do jej života pri­nie­sol. Zis­ťo­vali sme, ako pre­ko­náva strach pred pono­rom, rov­nako ako aj to, čo pre ňu odo­my­kajú mor­ské hlbiny. No a samoz­rejme sme sa pýtali aj na ostatné stránky jej života, Katka totiž nie je len fre­e­di­ver – skrýva sa v nej toho oveľa viac!

Katka, na začia­tok nám vysvetli, čo to ty vlastne všetko robíš?

Robím via­cero vecí, o kto­rých sa môžete dočí­tať aj na mojej stránke. ☺ Závo­dím za Slo­ven­skú repub­liku v nády­cho­vom potá­paní – vo fre­e­di­vingu. Venu­jem sa atle­tic­kej príp­rave a pro­fe­si­onál­nemu športu. Som tiež moti­vač­nou spe­a­ker­kou, expe­dič­nou líder­kou, inštruk­tor­kou fre­e­di­vingu a coachom stress manaž­mentu. Aktívne sa anga­žu­jem aj v prog­ra­moch trvalo udr­ža­teľ­ného roz­voja. Štu­du­jem špor­tovú vedu a venu­jem sa pozi­tív­nej psy­cho­ló­gii a ekop­sy­cho­ló­gii. Zo všet­kého naj­viac mám naj­rad­šej more. ☺

Ako si sa dostala k také­muto nezvy­čaj­nému športu?

Keď som mala 9 rokov, vyskú­šala som si na ostrove Cyp­rus prí­stro­jové potá­pa­nie. Neuve­ri­teľne ma to nadchlo a už vtedy som vedela, že pri vode určite osta­nem. Chcela som sa ale stať prí­stro­jo­vým potá­pa­čom nie fre­e­di­ve­rom. Postu­pom času som ale prišla do kon­taktu aj s fre­e­di­vermi. Mys­lela som si, že sú trošku šia­lení. Keď som ale prvý­krát vyskú­šala fre­e­di­ving a hneď na piaty deň som sa poto­pila do 45m, tak som svoj názor zme­nila. Mne fre­e­di­ving zase život. A to až tak že som s prí­stro­jové potá­pa­nie odsu­nula na druhú koľaj.

Fre­e­di­ving nie je iba šport. Vďaka fre­e­di­vingu spoz­ná­vame samých seba a navra­ciame sa k prí­rode. Keď robím fre­e­di­ving, cítim sa ako súčasť prí­rody a cítim sa neuve­ri­teľne živá.

How does it feel to be one of the dee­pest woman on the pla­net? I was diving on sin­gle bre­ath of air and com­pe­ting in Suunto Ver­ti­cal Blue in the world’s dee­pest Blue Hole just few weeks ago. And i took with me all 4 bronze medals. Hold your bre­ath and watch my little movie on: You­Tube: Rise — Kata­rina Linc­ze­ny­i­ova Photo by: @daanverhoevenphotographer #fre­e­dive #fre­e­di­vec­lass #fre­e­di­ving #apne­a­man #apnea #sports #sport #trai­ning #trai­nin­gwithsi #nati­onal­ge­og­rap­hic #natgeo #adven­ture #out­do­ors #under­wa­ter #under­wa­terp­ho­tog­raphy #under­wa­ter­wed­nes­day #ocean #water #bbc #extreme #deansb­lu­e­hole #baha­mas #lifes­tyle #healthy #slo­va­kia #slo­ven­sko #spe­a­ro­in­dus­tries #mata­dor­net­work #ic_ad­ven­tu­res

Fotka uve­rej­nená pou­ží­va­te­ľom Kata­rina Linc­ze­ny­i­ova (@katie_freediver),

Ako 17-roč­nej ti diag­nos­ti­ko­vali auto­imúnne ocho­re­nie a tvoje vyhliadky neboli ružové. Do akej miery to ovplyv­nilo tvoj dnešný pohľad na svet a tvoj život?

Bolo to určite jedno z naj­ťaž­ších období môjho života. Nevi­dela som žiadne výcho­disko z danej situ­ácie a nikdo mi ho ani nepo­nú­kal. Okolo mňa bol v nemoc­nici iba nie moc lás­kavý per­so­nál, ktorý mi vedel dať aku­rát tab­letky proti bolesti, na ktoré som si potom ešte aj navykla. Môj sen o dob­ro­druž­stve a o práci v oce­áne sa rozp­ly­nul. Ja som sa ale roz­hodla nefrf­lať, ale naopak som sa sna­žila zme­niť, čo sa zme­niť dalo, napr. prí­stup. V tomto mi fre­e­di­ving neuve­ri­teľne pomo­hol. Vo fre­e­di­vingu je totiž veľmi dôle­žité nedá­vať si do hlavy zby­točné man­ti­nely. Musíte mať otvo­renú myseľ. Super, že sa to dá apli­ko­vať aj na bežný život, nie? Alex St. Jeanfoto: Alex St. Jean 

Máš množ­stvo oce­není a sna­žíš sa o sve­tový rekord. Čo ti pomáha pre­ko­nať strach?

Ak mám strach tak na ponor nej­dem – nemys­lím si, že je to o pre­ko­ná­vaní stra­chu. Skôr je to o tom, ako sa pri­pra­viť tak, aby tam strach nebol. Samoz­rejme, že mám pred pono­rom, morom zdravý rešpekt. Ale to nie je strach. Strach do vody nepatrí, veľmi rýchlo sa z neho môže vyvi­núť panika a tá môže mať fatálne následky. So stra­chom mi naj­viac pomáha tré­ning vizu­ali­zá­cie. Môžete si pred­sta­viť, že si v hlave pre­mie­tam celú štruk­túru ponoru a psy­chicky sa tak pri­pra­vím na možné sce­náre. Vo vode ma potom už nemôžu prek­va­piť. Tak isto som si vedomá svo­jich sil­ných a sla­bých strá­nok keď príde na výkon, takže viem, kedy si môžem pove­dzme dovo­liť viac a kedy je lep­šie byť kon­zer­va­tív­nej­šia. 

Spo­mí­naš, že pred kaž­dým pono­rom sa musíš upo­ko­jiť a sústre­diť sa na výkon. Máš nejaké typy ako odbú­rať stres?

Verím, že naj­dô­le­ži­tej­ším aspek­tom, keď príde na zvlá­da­nie stresu, je schop­nosť určiť, čo nás stre­suje. Ja som mala vždy hlavne prob­lém so súťaž­ným stre­som. Nez­vlá­dala som veľké množ­stvo ľudí a kamier, ktoré okolo mňa počas súťaže boli. Pred pono­rom, či už tesne pred ním, ale aj deň pred ním alebo počas príp­ravy, si sad­nem a medi­tu­jem.

Sna­žím sa pre­cí­tiť všetko okolo mňa – tep­lotu, pro­stre­die, zvuky, vodu, hĺbku čo je podo mnou. Ak cítim, že ma niečo stre­suje, tak osta­nem v tomto pocite uvoľ­nená a sna­žím sa ho pre­cí­tiť – nič v tom momente ale nepo­su­dzu­jem a ničomu nepri­kla­dám váhu. Keď zis­tím, čo vo mne vyvo­láva stres, sna­žím sa pocho­piť prečo.

Telo je nevys­py­ta­teľné a môže rea­go­vať na nedos­ta­tok kys­líka rôzne. Ako si zais­tená v prí­pade, že sa toto stane? Stalo sa ti to nie­kedy?

Nemys­lím si, že telo je nevys­py­ta­teľné. Práve naopak, telo sa dá veľmi pre­cízne tré­no­vať na rôzne účely a aj tak, aby zvlá­dalo nízke hod­noty kys­líka. Ak máme dobrú príp­ravu a zlep­šu­jeme svoje maxi­málne výkony pomaly, tak aj vieme určiť, kde sú naše limity. A neprek­ra­ču­jeme ich. V prí­pade, že dôjde k situ­ácii, kedy môj mozog už nemá dosta­tok kys­líka, tak je už na ľuďoch okolo mňa, aby mi pomohli a dostali ma na hla­dinu. Preto fre­e­di­ving nikdy nero­bíme sami, ale vždy s aspoň jed­ným člo­ve­kom ktorý na nás dohliada a mi zase na neho. Fre­e­di­ving je veľmi indi­vi­du­álny šport, pre­tože tam dole v hĺbke ste sami a je len na vás čo uro­bíte. Na dru­hej strane je to aj silne tímový šport pre­tože, aby jeden jediný hlboký ponor bol vôbec možný vyža­duje si to spo­lu­prácu celého tímu. Tomoka Fukudafoto: Tomoka Fukuda 

Aké je naj­zau­jí­ma­vej­šie miesto, kde si sa potá­pala? A o kto­rom mieste sní­vaš, kde by si sa chcela potá­pať?

Takých miest je via­cej, ale jedno z najk­raj­ších sú určite Male­divy. Večer sme sedeli na lodi, z kto­rej svie­tili silné svetlá sme­rom do vody. To pri­lá­kalo na hla­dinu plank­tón, kto­rým sa živí Manta. Mali sme teda pri­vátnu Mantu celú noc pred našou loďou. Hĺbka bola iba max. 10m a na dne biely pie­sok, takže to bolo naozaj potá­pa­nie s mor­ským anje­lom, ktoré si vtedy doká­zali užiť aj šnorch­listi. ☺ A to bolo na tom no krásne. Neboli to pro­fe­si­onálni fre­e­di­veri. Oby­čajní ľudia, ktorí sa naučili pár zákla­dov fre­e­di­vingu a zrazu boli tu, o pol noci vo vode s divo­kou Man­tou. Sní­vam ešte o veľa des­ti­ná­ciách, ale mojim snom je určite Antar­ktída.

Ľudia často vidia iba tú pozi­tívnu stranu života ces­to­va­teľa. Ako však zvlá­daš odlú­če­nie od rodiny a zod­po­ved­nosť, ktorú tento spô­sob života vyža­duje?

Ces­to­va­nie je nád­herné a ja si nesku­točne vážim, že sa stalo mojou prá­cou. Ale samoz­rejme má aj svoje nevý­hody, ako všetko v živote. Rodinu som poriadne nevi­dela 4 roky. Ostat­ným vzťa­hom to tiež moc nepro­spieva.

Je ťažké, res­pek­tíve nemožné byť vo vzťahu, ak váš par­tner neces­tuje ako vy. Je to taký para­dox. Na ces­tách stret­nem neuve­ri­teľné kvan­tum ľudí, či už v osob­nej alebo pro­fe­si­onál­nej sfére, ale veľmi vzácne sa nájde nie­kto, koho môžem nazý­vať blízky kama­rát, člo­vek. Ale ja som dosť veľa času rada sama, takže mi tento aspekt ces­to­va­nia zase až tak nepre­káža. Alebo som si už možno zvykla.

Orga­ni­zu­ješ pred­nášky, pomá­haš iným. Čo by si ty chcela pove­dať ľuďom, aby začali žiť spo­kojný a šťastný život?

Šťas­tie je veľmi sub­jek­tívny pocit. Jediné, čo môžem ľuďom dať, je to, čo je vo mne. Nič viac, nič menej. Roz­prá­vam im moje prí­behy, pred­sta­vím im filo­zo­fiu života fre­e­di­vera alebo aj dob­ro­druha. Chcem ľudí moti­vo­vať k tomu, aby začali pre­mýš­ľať o tom či sú šťastní, spo­kojní. Či žijú naozaj život, ktorý ich napĺňa. Ja som si sama dávala tieto otázky a stále si ich dávam. Nedo­vo­lím si ostat­ným ľuďom dik­to­vať, čo majú robiť, aby boli šťastní alebo čo si majú mys­lieť o slo­bode. Nedá­vam nikomu návod. Dávam inšpi­rá­ciu. Šťas­tie je stav mysle – môžeme sa roz­hod­núť, či chceme byť šťastní alebo nie, môžeme sa roz­hod­núť pre zmeny v živote, ak cítime, že sú potrebné. Ale ľudia sa neradi menia a už vôbec neradi menia spô­sob akým pre­mýš­ľajú alebo sa sprá­vajú. Ale zmena je život. Kedyže ja nezme­ním pre pár rokmi svoj prí­stup k ocho­re­niu, nikdy by zo mňa nebol úspešný špor­to­vec. Aj teraz musím neus­tále meniť svoje postoje, ktoré sa vyví­jajú spolu so mnou. Iba tak môžem ísť aj v svo­jom športe hlb­šie a hlb­šie. Keď niečo v tré­ningu nefun­guje, musím pre­mýš­ľať nad tím, prečo a ako to zme­niť. Jano Karafafoto: Jano Karafa 

Ja som plá­vala osem rokov a vždy som si počas tré­ningu a pre­te­kov v hlave spie­vala. Čo tebe beží hla­vou počas tvojho ponoru?

Počas ponoru som v stave, ktorý sa volá FLOW. Je to stav abso­lút­nej kon­cen­trá­cie, kedy sa úspešne sústre­dím na jednu činnosť,nemyslím na nič iné. Žijem moment, kedy neexis­tuje ani včera, ani zaj­tra, ani dobré, ani zlé. Som tam iba ja, ponor a more. Tam dole, je okolo mňa iba modrá voda. Hore, dole, vpravo, vľavo. Je to jediné miesto na celom svete, kde keď sa pozriete okolo seba, vidíte tú istú vec – modrú. Nikde inde na pla­néte nemáte mož­nosť toto zažiť. FLOW neuve­ri­teľne oslo­bo­dzuje myseľ – len si pred­stavte koľ­ko­krát do dňa vám myseľ “ujde“ a začne pre­mýš­ľať o minu­losti alebo o budúc­nosti a vy sa nesú­stre­díte na to čo robíte. Toto pri fre­e­di­vingu nehrozí. Naplno si vychut­ná­vate rea­litu.

O čom momen­tálne sní­vaš vo svo­jom súkrom­nom a pro­fe­si­onál­nom živote?

Určite chcem trá­viť viac času so svo­jou rodi­nou a so svo­jimi pria­teľmi.

V pro­fe­si­onál­nom živote sa tieto mesiace venu­jem hlavne svojmu vlast­nému vzde­lá­va­niu v rôz­nych sfé­rach, vytvá­ram tiež nový prog­ram akti­vít pre ľudí. Takže teraz sní­vam o tom, že sa mi to aj úspešne podarí a viac ľudí sa ku mne pri­pojí na mojich ces­tách.☺ Tak­tiež teraz pri­pra­vu­jem tré­nin­gový plán a roz­po­čet na budúci rok, kedy sa vra­ciam k súťa­že­niu. Mojim snom, ale záro­veň aj cie­ľom, je určite hĺbka cez 100m. Ale skôr, ako toto číslo, ma viac zau­jíma tá cesta, ktorá ma k nemu dove­die. Už teraz viem, že to bude cesta, ktorá mi pri­ne­sie veľa zau­jí­ma­vého. Cesta samotná je cie­ľom.

Pre­čí­taj si o Katke ešte viac na jej stránke: katarinalincz.com

Elod Laszlo (4)

foto: Elöd László

zdroj titul­nej foto­gra­fie: FB/Katarína Linc­zé­ny­i­ová fre­e­di­ver

Pridať komentár (0)