Ľuboš Fell­ner — cha­riz­ma­tický ces­to­va­teľ a zakla­da­teľ BUBO Tra­vel Agency

Martina Ditrichová / 21. október 2016 / Rozhovory

Milu­jem ces­to­vať. Vtedy sa všetko zmení. 

Štu­do­vali ste medi­cínu a pra­co­vali v pitevni. Ako ste sa odtiaľ dostali až sem? Čo vás k tomu viedlo?

Čo? Láska. Píšem vám vo výške 40 986 stôp — 12 496 m.n.m. pri rých­losti 555 míľ za hodinu(963km/h) z naj­väč­šieho lie­tadla, ktoré pre­váža pasa­žie­rov, Air­bus A 380. Letím na týž­deň do Hanoia. Vonku je –62 stup­ňov, v Hanoi je plus 29. Toto je môj život. Som nie­kde nad Dyar­ba­ki­rom (Kur­dis­tan) kúsok od jazera Van a tam dole to poznám, počú­vam Boba Dylana, ktorý včera dostal Nobe­lovu cenu za lite­ra­túru. Dylana počú­vam od svo­jich 10-tich rokov, kedy nám LPčko do socia­lis­tic­kého Čes­ko­slo­ven­ska poslal jeden ule­tený Ame­ri­čan, vedec, ktorý sa u nás zasta­vil v našom pane­lá­ko­vom byte na Púpa­vo­vej ulici.

normal_10600_zdravie-001-11

foto: bubo.sk

Milu­jem ces­to­vať. Vtedy sa všetko zmení. Je to ako keď počú­vate hudbu, ako keď sa milu­jete, ako keď milu­jete. Všetko je zrazu iné! Vždy zas a znova zabud­nem ako TO mám rád, a potom to príde a ja som opäť nad­šený. „Nie­ktorí ľudia sú chu­dobní, majú iba peniaze,” zvyklo sa hovo­riť na Kube. Pono­riť sa do života, ris­ko­vať, loviť zážitky a sna­žiť sa pocho­piť je našou šan­cou a naj­lep­šou zába­vou.

Byť leká­rom je veľmi fajn a zmys­lu­plné povo­la­nie, no toto, čo robím ja, má tak­tiež hlboký zmy­sel. Všetko, čo robím, sa sna­žím robiť tak, aby som sa mohol spätne vždy obzrieť. Firma samoz­rejme musí byť zis­ková, no ja nech­cem zomrieť ako chu­dák, ktorý iba zaro­bil kopu peňazí.

mikronezia-potapanie

foto: milujemcestovanie.sk

Ako vzni­kol názov BUBO? Ktorá bola prvá kra­jina, ktorú ste ponú­kali?

Bubo bubo je latin­sky výr skalný a sova je sym­bo­lom pozna­nia a filo­zo­fie. Vždy ma zau­jí­mala filo­zo­fia, ale aj šport, svet ma fas­ci­no­val, stále som sa však pýtal prečo. Prečo? Prečo? A potom som začal ces­to­vať, dostal som sa do Kaš­míru a Barmy, Irán, Pakis­tanu, Sýrie nie­kedy v rokoch 1994, 1995, 1996. Vtedy tam neboli žiadni turisti a bolo to tak silné, tak ozaj­stné, že som pocho­pil, že toto je to, čo chcem. Určite to nie je život pre kaž­dého. Vie­tor vo vla­soch, stále na ces­tách, stále pri­pra­vený vyra­ziť. Do neznáma. Tam, kam sa nepatrí ísť. Každý máme v krvi niečo iné, každý túžime po inom. Je to v génoch. Môj pra­dedo za Rakús­kou­hor­ska obop­lá­val našu zeme­guľu, môj dedo išiel na bicykli do Chor­vát­ska. A aj ja proste musím…

office-04

foto: old.bubo.sk

Názov BUBO som vymys­lel ja. No hrdý som na to, že sme 25 rokov nez­ľa­vili zo svo­jich ide­álov. Takto sme pobili tie komu­nis­tické ces­tovky, ktoré pra­cujú dote­raz bez jas­nej myš­lienky. U nich je to iba biz­nis pre biz­nis. A to nestačí.

Svoju prácu musíte milo­vať, musí tam byť vášeň. Iba vtedy to má význam a iba vtedy sa naozaj pre­sa­díte. Ostatní potom nemajú šancu, kopí­rujú a sú v tom smiešni. BUBO je dôka­zom, že aj na Slo­ven­sku, kde veľ­kým ide­álom nefan­díme, sa dá s ide­álmi, ktoré striktne nasle­du­jete, pre­sa­diť.

Pamä­táte si svoj prvý ces­to­va­teľ­ský záži­tok, ktorý vás ovplyv­nil tým sme­rom, stať sa váš­ni­vým ces­to­va­te­ľom?

Rovná cesta, na kto­rej sa nespo­títe nemá význam. Najv­zác­nej­šie veci vzni­kajú iba pod veľ­kým tla­kom, podobne ako dia­mant. V Kaš­míri bola vtedy v roku 1995 vojna. S kama­rá­tom Rišom (teraz pra­cuje ako nef­ro­lóg vo Švéd­sku) sme sa tam dostali omy­lom. V tých nád­her­ných zele­ných Hima­lá­jach som si pri­pa­dal ako v stre­do­veku. Žiadna elek­trina, bra­datí muži v tur­ba­noch pri ohňoch, ktoré im osvet­ľo­vali vrás­kavé tváre. Potom sme sa cez sedla Zodži la a Fatu la pre­su­nuli do Ladakhu, ktorý bol tibet­skejší než samotný Tibet. Hralo sa tu pólo a jazdci na koňoch cvá­lali okolo čor­tenu (ako u nás kapl­nka), ktorý bol posta­vený v strede ihriska. Ľudia mleli zrno ručne, nepoz­nali kana­li­zá­ciu, boli neuve­ri­teľne chu­dobní a neuve­ri­teľne šťastní. Zobralo ma to. Bolo to tak iné a tak silné, že som sa zami­lo­val. Mal som hnačku, dostal som výš­kovú cho­robu, bol som mladý silný chlap na konci so silami. No šťastný. Našiel som sám seba. Bolo to ako pre­cit­nu­tie, ako osvie­te­nie, ako keby do mňa udrel blesk.

Keďže ponú­kate nevšedné zájazdy, v našich vodách nepre­bá­dané, nie­kto ich musel obja­viť. Zúčast­ňo­val ste sa osobne na týchto expe­dí­ciách?

Áno. V BUBO robí mnoho veľmi šikov­ných ľudí, sú v tom, čo robia oveľa lepší než ja. No obja­vo­va­nie nových vecí, to je moja úloha. Dá sa pove­dať, že každý zájazd v našej ponuke som pre­šiel ako prvý, no to je pravda tak z 80 – 90%. A hlavne, nestačí to len prejsť. Potom začína naj­ťaž­šia práca, a to je vypi­lo­vať cestu do doko­na­losti. A keď to už doko­nalé je, tak je čas veci zme­niť. Viete, na ceste s BUBO vidíte mno­ho­krát viac než keby išiel člo­vek sám, ako­koľ­vek bohatý. Sna­žíme sa nájsť pod­statu. Par­tne­rov, ktorí nám pomôžu nájsť pod­statu. A potom sme akoby kou­čami pre našich kli­en­tov, kto­rých vedieme, aby spoz­ná­vali cez silný záži­tok.

A expe­dí­cie, ktoré robíme, sú podobné, ako keď sa auto­mo­bilky zúčast­ňujú pre­te­kov. Iba naozaj v nároč­nom teréne a pri nároč­ných ces­tách sa zlep­šu­jeme. Keď prej­deme Kongo, Severný pól, Afga­nis­tan, púšť Čadu… tak sa posu­nieme vpred osob­nostne aj ako firma. Následne vieme lep­šie pri­pra­viť aj cesty do bež­ných des­ti­ná­cii ako je Peru či Namí­bia.

img-ostium-cz

foto: img.ostium.cz

Pode­líte sa s nami o nejaký neza­bud­nu­teľný záži­tok? Ktorý možno aj váš svet roz­de­lil na pred a po?

Nedávno pri­ces­to­val do Bra­ti­slavy Dalaj­láma. Ja ho hlboko obdi­vu­jem. Spo­mí­nam si na jeden záži­tok z Tibetu. Do kláš­tora vysoko v horách pri­šiel mladý muž s uzlí­kom na chrbte, ten uzlík zho­dil na nádvorí kláš­tora a po roz­ba­lení sme zis­tili, že to donie­sol svojho otca. Celú cestu peši na chrbte. Mnísi sa pre­zliekli, dali si “mäsiar­ske zás­tery” a veľ­kými nožmi načali telo nebož­tíka. V tej chvíli sa odkiaľsi znieslo asi 150 supov. Obrov­ské vtáky, tak veľké som nikdy v živote nevi­del, ktoré sa do nebož­tíka pus­tili. Trvalo to iba nie­koľko minút a ostali iba kosti. Vtedy mních zobral kameň pri­via­zaný pri­mi­tívne na krivú dre­venú palicu a lebku a kosti roz­tĺkol, pri­dal tsampu (jač­mennú múku) a zmie­šal to. Supy do minúty dokon­čili svoje dielo a z otca nezos­talo nič.

zuk53dc0b_29z_angor

foto: idnes.cz

Toto bol “Nebeský poh­reb” a vyra­zil nám dych. No syn bol šťastný. Otcova duša totiž už dávno vstú­pila do inej bytosti a ostalo iba toto nepot­rebné telo. V Tibete nie je veľa stro­mov a spa­ľo­va­nie nie je možné. Pocho­vá­vať do zeme, ktorá je zamrz­nutá by bolo náročné. Takto spraví nebož­tík posledný dobrý sku­tok, nasýti vtáky.

Aké to je byť sprie­vod­com? Musí to byť úžasné dopriať ľuďom ten záži­tok, je tam však aj veľká miera zod­po­ved­nosti za ich život, hlavne v tých extrém­nej­ších kra­ji­nách.

Byť sprie­vod­com je krásne presne ako hovo­ríte. Vy ste v danej kra­jine už 10-ty raz a viete omnoho viac. Viete pora­diť lokálnu reštau­rá­ciu, či tú naj­nov­šie otvo­renú, ktorá ešte nie je v bedek­roch, poznáte bar­mana, viete vopred vyba­viť, že vám ugri­lujú pra­siatko či jaka. Viete dať veci do súvis­losti. Tá práca vás neus­tále roz­víja. Ja nachá­dzam chyby v bedek­roch, ktoré jeden opi­suje od dru­hého. Vidím, že na Wiki­pe­diu sa dostáva silná poli­tika a dejiny sa píšu urči­tým sme­rom. Je to zau­jí­mavá práca. No nemá 8,5-hodinový pra­covný čas. Je to skôr “way of life”. Nie ste nikdy doma. V lie­tadle sa zobu­díte a v prvej chvíli neviete ani kam letíte. Chý­bajú vám kva­šáky a tá naša hor­čica. Keby sa niečo stalo doma, vy ste preč. Ako pút­nici kedysi na Hod­váb­nej ceste, ako dávni more­plavci. Musíte byť na to proste povaha.

normal_5946_-bubo-afganistan-13-lubos-fellner

foto: bubo.sk

V roku 2011 ste sa stali Pod­ni­ka­te­ľom roka. Aká bola účasť a čo finále v Monacu?

Áno, vtedy som vyhral. Dote­raz to nechá­pem. Nikdy som sa nepo­va­žo­val za super pod­ni­ka­teľa. Vždy som chcel vytvo­riť naj­lep­šiu ces­tovku, ale pod­ni­ka­teľ, hmm. Ako vyštu­do­vaný lekár som v eko­no­mike stále nedo­vzde­la­nec. No musím pove­dať, že som veľmi rád, že som tam, v tej par­tii, medzi tými osta­nými pod­ni­ka­teľmi. Sú to čestní ľudia, a keď sa stret­neme, mám vždy pekný deň. Tvrdo pra­cujú, nie sú to tí zlo­deji. Keď títo ľudia niečo pove­dia, treba ich počú­vať. Vedia, ako dosiah­nuť veci, vedia veci meniť. Sú zvyk­nutí uro­biť niečo z ničoho. Týmto ľudom by som veril, že dokážu zme­niť Slo­ven­sko.

A Monte Carlo? Ja som nemal šancu vyhrať, my na Slo­ven­sku máme úplne iné obraty ako veľké kra­jiny. Kaž­do­pádne to bol veľký záži­tok. A to som zažil svadbu indic­kých miliar­dá­rov, na ktorú som bol pozvaný spo­ločne s Mukes­hom Amba­nim, naj­bo­hat­ším Indom. Som zvyk­nutý na veľké recep­cie. No Monte Carlo pred­čilo všetky oča­ká­va­nia. Oni vedia robiť veľké akcie, s grá­ciou a na vyso­kej úrovni. Všetci sa tam ku mne, aj keď som bol z malej kra­jiny, sprá­vali veľmi slušne. Pred­seda poroty mi pove­dal: “Ľubo s tebou chcem robiť biz­nis”.

Pomohla účasť vášmu pod­ni­ka­niu?

Neviem, či mi neuš­ko­dila. Byť úspeš­ným na Slo­ven­sku sa nenosí. Skôr to pod­nie­tilo závisť. No našťas­tie, nie som tak slávny ako iní. Lep­šie je robiť si svoju prácu dobre.

Ak by ste to mali porov­nať, čo sa týka pod­mie­nok na takúto formu pod­ni­ka­nia. Bolo to vtedy lep­šie, ľah­šie?

Nikdy ma nezau­jí­mali pod­mienky a pre­kážky. Možno naj­väčší prob­lém je, že to nie je pre kaž­dého rov­naké. Nekalá pri­va­ti­zá­cia. Mnohí bohatí ľudia sa dote­raz naba­ľujú na tom, že tune­lujú štát. Nečest­nosť je naj­väč­ším prob­lé­mom. Bežíte beh na 100 met­rov a nie­kto vyrazí o 10 sekúnd skôr. No slo­ven­ský národ to však tole­ruje, a tak musí pykať za to, čo v našej kra­jine máme. Nespra­vod­li­vosť plodí nespra­vod­li­vosť. Tým ľuďom sa hovorí pod­ni­ka­te­lia, ale zlo­deji by bolo tref­nej­šie.

Aké sú vaše plány s BUBO do budúcna?

Uvi­díme. Teraz sme v štá­diu veľ­kých zmien. Po 25 rokoch meníme firmu. Všetko už bolo doko­nalé, tak to tre­balo zbú­rať a posta­viť nanovo. Inak by sme dopadli ako starý Rím. Život je dnes tak rýchly, že život firmy je teraz kratší. Musíte sa neus­tále vyví­jať. Kto sa pozrie na náš web, tak hneď pochopí, že sme opäť o míľový krok pred ostat­nými. Rok 2017 je rokom, kedy chcem novú formu BUBO dosta­vať. Až ďalší rok budeme robiť na roz­voji.

zuk53dc0a_11

foto: finance.idnes.cz

Ak by ste porov­nali kra­jiny, ktorá vás dostala naj­viac? Aj čo sa men­ta­lity týka.

Každá kra­jina je zau­jí­mavá, ak máte dob­rého sprie­vodcu, ktorý vám vysvetlí, čo vidíte. Dokonca aj Slo­ven­sko, kam väč­šina turis­tov zablúdi iba omy­lom na svo­jej ceste odkiaľsi kamsi. Ja som na Slo­ven­sku doma. To je ako pýtať sa, či máte radi vlastné deti. Zle sa učia, zo školy donesú každý deň poznámku, ale mám ich naj­rad­šej na svete. Mys­lím si, že člo­vek je naj­šťast­nejší doma, so svo­jou rodi­nou, v náručí svojho “kmeňa”, ktorí navzá­jom chápu malé nuansy, smejú sa na vti­poch, kto­rým iní nero­zu­mejú.

normal_5943_-bubo-afganistan-5-lubos-fellner

foto: bubo.sk

Práve letíte do Viet­namu, čo tam, ak sa môžem spý­tať?

Beriem do Viet­namu našu kan­ce­lá­riu, Front aj Back office. Ide o pra­covnú cestu, team­bu­il­ding. Nejde o to, že letíme biz­ni­som a spíme v luxus­ných hote­loch. Chcem všet­kým z kan­ce­lá­rie opäť uká­zať, ako fun­guje náš slo­gan “Lovci zážit­kov” v praxi

Prvá večera bude v reštau­rá­cii, kde ju tento rok jedol Barack Obama. Dáme si jeho combo (Bun ča) vrá­tane piva Hanoi. Potom ideme 20 km bicyk­lo­vať pome­dzi ryžové polia, pla­viť sa na kaja­koch v Halong bay, ktorý je pod pat­ro­ná­tom UNESCO. Máme vymys­lenú hru, kde diev­čatá musia obe­hať mesto na rik­šiach a vypiť kávu z Robusty, kto­rej je Viet­nam naj­väč­ším pro­du­cen­tom na svete, ošú­pať a zjesť Dra­čie ovo­cie, zjesť kro­ko­díla a polievku z baná­no­vého kvetu, uro­biť vtipnú viet­nam­skú foto­gra­fiu. Verím, že sa bude našim diev­ča­tám páčiť a že naozaj ulo­víme uni­kátne zážitky. Verím, že na tento výlet budú spo­mí­nať do konca svojho života a toto nemys­lím iba opisne. Chcem, aby táto cesta mala pre nich zmy­sel. Nie­len pre kli­en­tov, aj pre našich pra­cov­ní­kov sa sna­žíme robiť veci inak a lep­šie. Potom to pocho­pia a budú “čičí­kať” našich kli­en­tov lep­šie než kto­koľ­vek ostatný. Za tým, že je BUBO o toľko lep­šie než ostatní je tvrdá práca a veľká vášeň pre to, čo robíme.

Pri­klá­dam foto z Hanoi. Celá firma “letíme biz­ni­som”

unnamed1unnamed2unnamed4unnamed

zdroj titul­nej foto­gra­fie: idnes.cz, milujemcestovanie.sk

Pridať komentár (0)