Marek Ježo a slo­ven­ské Blue Faces: Vizu­álne efekty, ktoré to dotiahli až do hol­ly­wo­od­skych trhá­kov!

Martin Bohunický / 12. január 2016 / Business

Blue Faces patrí medzi tie slo­ven­ské firmy, ktoré doká­zali naplno pre­ra­ziť v zahra­ničí a robia tam našej kra­jine výborné meno. Vo sfére vizu­ál­nych efek­tov sú jed­no­du­cho špička a to sa odra­zilo aj na hviezd­nej kli­en­tele.

Ahoj Marek, ako sa darí, na čom veľ­kom teraz pra­cu­jete?:)

Ahoj Mar­tin, darí sa výborne:) V súčas­nosti v spo­lu­práci s našou par­tner­skou ame­ric­kou spo­loč­nos­ťou Giant Pro­pel­ler pra­cujme na Rusko –Ame­ric­kom akč­nom film Hard­core. Medzi naj­zau­jí­ma­vej­šie úlohy patrí vytvo­re­nie rea­lis­tic­kých výbu­chov a výstre­lov v akč­ných scé­nach. Tento film je zau­jí­mavý tým, že je celý nakrú­tený na gopro kamery z pohľadu prvej osoby. Divák tak vidí všetko očami hlav­ného hrdinu a cíti sa ako pri sle­do­vaní akč­nej hry. Ďalší zau­jí­mavý pro­jekt ktorý je ešte len vo vývoji je tvorba digi­tál­neho dvoj­níka. Našou úlo­hou je navr­hnúť a zre­a­li­zo­vať celý pra­covný postup pre zámenu tváre v reálne nakrú­te­ných zábe­roch a jej nahra­de­nie 3D vir­tu­ál­nou tvá­rou. Tvár musí byť foto­re­a­lis­tická, musíme zabez­pe­čiť aby divák nero­zoz­nal, že tvár na ktorú sa vo finál­nom zábere pozerá bola vytvo­rená v počí­tači.

Odma­lička ťa to ťahalo týmto sme­rom? Alebo ako si sa vôbec ku post­pro­duk­cii dostal? 

Mojím snom bolo pra­co­vať na veľ­kých Hol­ly­wo­od­skych fil­moch. Otec mal kameru už od 89-teho. Tak už od mla­dého veku som mal k nej prí­stup a začal som si aj ja s kama­rátmi točiť rôzne videá. Neskôr na stred­nej škole, som začal tieto videá aj stri­hať a upra­vo­vať. Keď som odišiel na vysokú školu, kde som štu­do­val auto­ma­ti­zá­ciu, dostal som sa k novým soft­vé­rom na post­pro­duk­ciu videa. Často krát namiesto pred­ná­šok v škole som na inter­náte čítal manu­ály a poze­ral video tuto­riály k týmto soft­vé­rom. Do malej inter­nát­nej izby som si kúpil zelené poza­die a začal skú­šať nové fil­mové triky, ktoré som videl v hol­ly­wo­od­skych trhá­koch. Počas školy som bri­gá­do­val v men­ších video štú­diách, v kto­rých som mohol nabe­rať nové skú­se­nosti.

Po skon­čení školy som sa chcel zamest­nať v neja­kom lep­šom post pro­dukč­nom štú­diu. Poslal som päť CV-čok a čakal, čo bude. Na moje prek­va­pe­nie ma nikto nech­cel.

GP_MJ_headshot

Keďže do mojich vysní­va­ných post pro­dukč­ných štú­dií ma nezob­rali, mal som na výber. Buď sa zamest­nám v men­ších štú­diách, kde by som robil na men­ších veciach, za menej peňazí, ale na veciach môjmu srdcu bliž­šie. Dúfal by som, že sa časom pre­pra­cu­jem k väč­ším veciam alebo sa skú­sim zamest­nať v odbore, ktorý som vyštu­do­val, za lep­šie peniaze. A tak som sa zamest­nal v auto­ma­ti­zér­skej firme, pre ktorú som pra­co­val dva roky. Poväč­šine na pro­jek­toch v Nemecku. Malo to svoje výhody. Žil som väč­šinu času v hote­loch v zahra­ničí. Strie­davo som býval v rôz­nych mes­tách, kde som nepoz­nal veľa ľudí. Po veče­roch som mal via­cej času na roz­mýš­ľa­nie a na veno­va­nie sa mojím záľu­bám. Za tie dva roky to boli desiatky pre­čí­ta­ných kníh a manu­álov, stovky hodín napo­ze­ra­ných video­tu­to­riá­lov a pre­čí­ta­ných člán­kov.

Po dvoch rokoch práce v zahra­ničí som dostal ponuku pra­co­vať na Slo­ven­sku. Napriek tomu, že to nebolo jedno z top štú­dií, kde som chcel kedysi pra­co­vať, mal som tu mož­nosť roz­ví­jať svoj talent a ďalej napre­do­vať. Žil som opäť na Slo­ven­sku, a mal som viac mož­ností stre­tá­vať sa s ľuďmi z bran­dže. Postupne som začal oslo­vo­vať aj väč­šie štú­diá a spo­lu­pra­co­vať s nimi.

Dnes máš teda vlastnú firmu Blue Faces a robíte na gigan­tic­kých pro­jek­toch, ale aké boli začiatky? Čo bolo na pre­sa­dení sa na trhu naj­ťaž­šie?

Asi ako každé začiatky ani naše neboli naj­jed­no­duch­šie. Bez sve­to­vých refe­ren­cií vám len veľmi ťažko nie­kto zverí sve­tovú prácu. Prvých zahra­nič­ných kli­en­tov sme hľa­dali v blíz­kom okolí: v Česku, v Rakúsku a v Maďar­sku. Vymys­leli sme mar­ke­tin­gový email a postupne oslo­vo­vali štú­diá. Nie­kto­rým sme tele­fo­no­vali a doha­do­vali si stret­nu­tia. Úspeš­nosť nebola vysoká. Oslo­vili sme cez tisíc štú­dií z celého sveta. A pri­bližne jedno-dve štú­dia so sto snami reálne spo­lu­pra­co­valo. Prvú zahra­ničnú zákazku sme zís­kali o necelé tri mesiace. Kli­ent z Rakúska v pia­tok večer napí­sal, že by do pon­delka rána chcel mať robotu spra­venú. Išlo o tri zábery lyžiara, v kto­rých sne­žilo, a my sme mali odstrá­niť sne­že­nie a na stromy naopak vlo­žiť sneh. Pred­tým sme nič podobné nero­bili, ale tušili sme, ako by sme na to asi išli. Zákazku sme akcep­to­vali a začali na nej pra­co­vať. Vymys­leli sme nové postupy a v nedeľu večer boli zábery hotové. Zákaz­ník bol nad­šený našim výko­nom. Neskôr nám pre­zra­dil, že na zábere robili aj oni. Pre istotu… keby náš výsle­dok nestál za veľa. Keď dali kli­en­tovi vybrať medzi našim zábe­rom a ich výstu­pom, kli­ent si vybral ten náš. A tak bol prvý spo­kojný zahra­ničný zákaz­ník na svete.

4

Druhé dôle­žité par­tner­stvo sme zís­kali náhodne. Mali sme pra­co­vať na veľ­kom pro­jekte a potre­bo­vali sme via­cej ľudí. Dali sme inze­rát na vfx stránky, že nie­koho hľa­dáme. Medzi inými sa nám ozvala jedna ame­rická spo­loč­nosť — The Base stu­dio, ktorá sa veno­vala podob­ným veciam ako my. Cel­kom sme si ľud­sky sadli. Zákazku, na kto­rej sme mali spo­ločne spo­lu­pra­co­vať, sme nako­niec nezís­kali. Base stu­dio zís­kalo kšeft, ktorý nestí­hali spra­viť so svo­jimi kapa­ci­tami, a tak ho poslali nám. Bol to Hol­ly­wo­od­sky film Priest. Vtedy sa mi spl­nil môj sen spo­lu­pra­co­vať na veľ­kých Hol­ly­wo­od­skych veciach. Napriek tomu, že to boli veľmi tech­nicky zlo­žité veci. Veľmi sme sa tešili z tejto zákazky a vra­veli sme si, že toto by sme chceli robiť aj zadarmo.

Postupne sme roz­ši­ro­vali port­fó­lio a zís­ka­vali ďal­ších kli­en­tov z EU a USA.

Zo Slo­ven­ska ste sa ale dostali teda až za oceán, kde ste pra­co­vali pre celo­sve­tovo milo­vané pro­jekty — klip Katy Perry, Harry Potter, Avengers..aké náročné je pre firmu zo Slo­ven­ska dostať sa až sem?

Naj­ťaž­šie je zís­kať si dôveru zahra­nič­ných spo­loč­ností. Každý deň sú bom­bar­do­vané množ­stvom mai­lov z lac­nej­ších kra­jín, ktoré im ponú­kajú svoje služby. Moje skú­se­nosti sú také, že ak vás v tomto momente daná spo­loč­nosť nepot­re­buje, šanca že sa ozve o mesiac alebo neskôr, je tak­mer nulová. Ak je nie­kedy situ­ácia opačná. Nie­kto má vážny prob­lém a vy ho viete v tomto momente vyrie­šiť. Môže to polo­žiť základy pre dlho­dobú spo­lu­prácu. Na začiatku ide poväč­šine o men­šie veci, ktoré musia byť dodané obra­tom. Keď je zákaz­ník spo­kojný a nado­budne istotu, že sme schopní dodať aj väč­šie pro­jekty v dob­rej kva­lite a načas, tak postupne začí­name spo­lu­pra­co­vať aj na väč­ších pro­jek­toch.

Čomu pri­su­dzu­ješ tento úspech? Prečo si mys­líš, že práve vy pat­ríte medzi tú špičku, o ktorú je v zahra­ničí záu­jem?

Prvým dôvo­dom je určite kva­lita doda­ných slu­žieb. Bez spĺňa­nia sve­to­vého štan­dardu našou fir­mou by sa s nami nikto nedal ani do reči. To je niečo, čo musí byť na prvom mieste. Druhá kľú­čová vlast­nosť, kto­rou sa odli­šu­jeme od kon­ku­ren­cie, je rýchla odozva. V dneš­nom svete chce mať každý všetko rýchlo a už včera bolo neskoro. Na každú požia­davku rea­gu­jeme veľmi promptne a doslova v hodi­nách nám môže zákaz­ník posie­lať zábery, ak je s cenou spo­kojný. Keďže spo­lu­pra­cu­jem s celým sve­tom, veľa­krát to zna­mená v noci o pol tre­tej odpo­ve­dať na emaily a posie­lal ponuky, aby zákaz­ník mohol ešte v ten deň poslať zábery a práca sa stihla spra­viť v prie­behu nášho dňa. Keď sa zákaz­ník na dru­hej strane polo­gule zobudí, má zábery hotové.

Ďal­šou črtou BLUE FACES je ústre­to­vosť. S nami sa dá vždy dohod­núť, či už je to hol­ly­wo­od­sky film alebo zau­jí­mavý nízko nákla­dový pro­jekt. Keďže máme túto prácu radi, peniaze nie sú jediná vec, čo nás moti­vuje dodať prácu vyko­nanú čo naj­lep­šie. Veľa­krát sme spo­lu­pra­co­vali na pro­jek­toch, ktoré neboli pre nás finančne zau­jí­mavé, ale posú­vali nás ďalej po pro­fe­si­onál­nej stránke.

Aká je tvoja vízia do nasle­du­jú­ceho roka? Čo môže Blue Faces dosiah­nuť z toho, čo ešte nedo­siahlo?

Pred šies­timi rokmi sme vznikli a špe­cia­li­zo­vali sa na úzky okruh vizu­ál­nych efek­tov. To bola jedna z kon­ku­renč­ných výhod, lebo sme vedeli robiť špe­ci­fické práce efek­tív­nej­šie ako iní. Postupne ako roz­ši­ru­jeme tím spo­lu­pra­cov­ní­kov, tak aj zoznam ponú­ka­ných slu­žieb ras­tie. Ako som na začiatku roz­ho­voru spo­mí­nal momen­tálne vyví­jame postupy na tvorbu digi­tál­nych foto rea­lis­tic­kých tvárí. Vytvo­riť digi­tál­neho dvoj­níka tak, aby to ľudia nero­zoz­nali, je ešte stále v dneš­nej dobe veľký prob­lém. Na svete by ste vedeli zrá­tať štú­dia, ktoré to dokážu na jed­nej ruke. Výzvu na tento rok vidím v dotia­hnutí tejto tech­niky do doko­na­losti. Určite by nám to otvo­rilo ďal­šie dvere k novým prí­le­ži­tos­tiam.

Neli­mi­tuje vás, že fun­gu­jete stále na Slo­ven­sku a ste mimo toho cen­tra dia­nia?

Viem si pred­sta­viť, že keby sme sa nachá­dzali v cen­trách dia­nia vizu­ál­nych efek­tov, ako sú Lon­dýn, Van­cou­ver alebo Los Ange­les, tak prí­le­ži­tostí by bolo určite viac. Komu­ni­ká­cia tvá­rou v tvár je ešte asi stále naj­lep­šia cesta na nad­vä­zo­va­nie nových vzťa­hov. Napriek tomu je vďaka tech­no­lo­gic­kému pokroku, rých­lemu inter­netu a faktu, že ľudia si už zvykli na komu­ni­ká­ciu cez maily a skype, prí­le­ži­tostí na spo­lu­prácu zo zahra­nič­ným spo­loč­nos­ťami stále dosť.

Akú časť vášho biz­nisu tvo­ria lokálne pro­jekty?

Lokálne pro­jekty tvo­ria asi tak 5 – 10% z celej našej práce. Limi­tu­júci je hlavne malý fil­mový trh, ktorý tu na Slo­venku je. Peniaze na filmy sú obme­dzené, takže roz­po­čet nedo­vo­ľuje tvo­riť vizu­álne efekty vo väč­šom roz­sahu .

2

Si peda­gó­gom na VŠMÚ, odbor vizu­álne efekty. Keď vidíš dneš­ných štu­den­tov, ako vidíš budúc­nosť tohoto odvet­via na Slo­ven­sku? 

Vzhľa­dom na tech­no­lo­gický pokrok a stým súvi­siacu dostup­nosť nástro­jov na tvorbu vizu­ál­nych efek­tov sa aj počet ľudí venu­jú­cich sa tejto oblasti zväč­šuje. Na škole vidím každý rok množ­stvo mla­dých ľudí, ktorí túžia tento odbor štu­do­vať a naučiť sa čo naj­viac o vizu­ál­nych efek­toch. Tí, ktorí vytrvajú a budú na sebe pra­co­vať, budú určite tvo­riť jadro tohto odvet­via na Slo­ven­sku. V súčas­nosti vizu­álne efekty v slo­ven­skom filme nevy­uží­vajú naplno poten­ciál, ktorý tu už teraz je. Som si ale istý, že o pár rokov budú vizu­álne efekty neod­de­li­teľ­nou súčas­ťou slo­ven­ských fil­moch.

Sú nie­ktorí štu­denti natoľko šikovní, že im dávaš mož­nosť vyskú­šať si reálnu prácu v Blue Faces? 

V kaž­dom roč­níku je určitý počet veľmi nada­ných ľudí. S týmito ľuďmi veľmi rád spo­lu­pra­cu­jem. Pra­cujú na reál­nych pro­jek­toch a kým skon­čia školu, majú mož­nosť nabrať cenné skú­se­nosti, ktoré im určite pomôžu v nasle­du­jú­cej kari­ére.

Čo by si pora­dil mla­dým ľuďom, kto­rých podobná práca láka? S čím by mali začať?

Platí to isté ako pri kaž­dej inej práci. Naj­jed­no­duch­šie sa naučíte robiť vizu­álne efekty tak, že budete robiť vizu­álne efekty:) Je len malé per­cento pri­ro­dze­ných talen­tov. Väč­šina ľudí, si to musí odma­kať, kým dosiahne pro­fe­si­onál­nych zna­lostí a výsled­kov. To zna­mená čítať knihy, články, poze­rať tuto­riály a samoz­rejme tvo­riť samotné vizu­álne efekty. Ako pove­dal Leonardo Da Vinci „Ani jeden mladý člo­vek nie je tak neši­kovný, aby nedos­pel k úspe­chu aspoň v jed­nej veci, ak je vytrvalý.“ Takže treba vytr­vať a výsle­dok sa určite dostaví.

Pridať komentár (0)