Marián Podo­lin­ský — prá­cou v Lapon­sku pre­ko­nal svoje limity

Beatrix Rimarčíková / 29. september 2016 / Rozhovory

Nemá rád zimu, tmu ani samotu, a práve preto vzal prácu v Lapon­sku. Bola to výzva. Marián začal pra­co­vať v rezorte Santa Safari ako pomoc­ník v kuchyni. Za krátky čas sa dostal na post Chief Exe­cu­tive Assis­tant. Popri tom mal čas spoz­nať Lapon­sko, jeho zvyky aj oby­va­te­ľov.

O jeho pra­cov­nej ceste aj zážit­koch a skú­se­nos­tiach z ľado­vej a pus­tej kra­jiny sa dozvieš na nasle­du­jú­cich riad­koch.

Ako si sa dostal k práci v Lapon­sku? Čo ťa moti­vo­valo ísť pra­co­vať ďaleko na sever do nároč­ných pod­mie­nok?

Keď som sa dostal k tejto pra­cov­nej ponuke, bol som v situ­ácii, kedy ma na Slo­ven­sku už nič nedr­žalo. Ukon­čil som štú­dium na Tech­nic­kej Uni­ver­zite v Koši­ciach, mal som za sebou širo­ko­s­pek­trálnu prax, keďže som popri škole pra­co­val na rôz­nych mies­tach a pozí­ciách a začal som si hľa­dať novú prácu. Napadlo mi, že by to nemu­sel byť zlý nápad vyskú­šať prácu ste­warda. Nezná­šam lie­ta­nie, ale vediem svoj život tak, aby som neus­tále pre­kra­čo­val svoje dote­raj­šie hra­nice a limity a posú­val sa ďalej, preto lie­ta­nie. Bol som na nie­koľ­kých poho­vo­roch, no nevzali ma. Uve­do­mil som si, že mi v živo­to­pise chýba kolónka kva­lit­ných skú­se­ností v služ­bách. Hľa­dal som teda prácu, ktorá by toto miesto dosta­točne a zau­jí­mavo zapl­nila. Dopát­ral som sa k pra­cov­nej prí­le­ži­tosti čaš­níka v hote­lo­vom rezorte v Lapon­sku. Uva­žo­val som pri­dlho a táto mož­nosť vypr­šala. Lapon­sko ponú­kalo ešte prácu pomoc­níka v kuchyni – i keď som sa zapri­sa­hal, že tento druh práce už nikdy nech­cem robiť, vzal som to. Bral som to s oča­ká­va­ním, že ako­náhle vyho­dia prvého čaš­níka, pre­vez­mem pozí­ciu. A prečo Lapon­sko? Nemám rád zimu, rov­nako ani tmu, samotu. Opäť to bolo o pre­ko­ná­vaní — nový druh výzvy.

majo1-6

Aké boli tvoje dojmy z práce?

Pra­co­val som vo väč­šom hote­lo­vom rezorte spo­loč­nosti Santa Safari v naj­se­ver­nej­šej časti na hra­nici medzi Fín­sko a Švéd­skom. Čo sa týka práce, v nej pre­bie­hali neus­tále zmeny. Mnohí z práce v hoteli a z Lapon­ska doslova utiekli, pre­tože sa nedo­ká­zali pris­pô­so­biť pod­mien­kam. Pri­ces­to­vali sme ako sku­pina desia­tich Slo­vá­kov a Čechov, no po prvom mesiaci nás bolo päť a neskôr ešte menej. V hoteli som sa spria­te­lil so svo­jim šéfom, kto­rého v dohľad­nom čase pový­šili na pozí­ciu Chief Exe­cu­tive. V práci som sa osved­čil a zvlá­dal som aj zlo­žité pod­mienky či nad­časy, ktoré vzni­kali pre nedos­ta­tok zamest­nan­cov, keďže manaž­ment najprv zamest­nan­cov povy­ha­dzo­val až potom sa zamýš­ľal nad tým, ako bude fun­go­vať pre­vádzka s týmto nedos­tat­kom. Netrvalo dlho a z pozí­cie pomoc­níka v kuchyni som sa dostal na Chief Exe­cu­tive Assis­tant.

img_0713-001

foto: lupicki.com

Pôso­bil si v rezorte Santa Safari, čo bolo ideou tohto kon­ceptu? Kto boli vaši náv­štev­níci a ako fun­go­val rezort?

Pri­šiel som do rezortu v čase príp­rav, hlavná zimná sezóna trvala od novem­bra do polo­vice apríla. 99% hostí boli Angli­ča­nia, pre­važne rodiny s deťmi, ktoré prišli do Lapon­ska hľa­dať Santa Clausa. Hotel bol pris­pô­so­bený svo­jim náv­štev­ní­kom. Mali sme nie­koľ­kých Santa Clau­sov roz­miest­ne­ných v chat­kách vo vzdia­le­nosti 1,5 km od seba, aby sa nestalo, že jedna rodina nájde dvoch San­tov. Rodi­čia s deťmi dostali od out­door guidea inštruk­cie, ako nájsť Santu, a potom nasle­do­valo hľa­da­nie. Okrem Santa Clau­sov – star­ších pri­bra­tých chla­pov, ktorí na túto pozí­ciu pre­šli kon­kur­zom, boli zamest­nané aj mladé nízke diev­čatá, tie pred­sta­vo­vali elfky. V rezorte sa orga­ni­zo­vali akti­vity ako rybo­lov na zamrz­nu­tej rieke, poľo­vačky na soby, losy, srny, exkur­zie na husky farmu alebo sobiu farmu. Dalo sa zviesť na sobom záp­rahu alebo snež­nom skútri, pozo­ro­vať polárnu žiaru.

Ak by chcel nie­kto nav­ští­viť Lapon­sko ako hote­lový hosť, odpo­rú­čam prísť maxi­málne na 6 nocí, potom tu už nie je čo robiť, jedine, že si všetko zopa­ku­jete dva­krát.

marianlapic

V akých cenách sa pohy­bo­val výlet za San­tom?

Jedna noc stála aj 300€ na osobu, takže taká anglická rodinka za pár dňový výlet s nie­koľ­kými akti­vi­tami minula okolo 6000€. Pop­ravde som sa tým ľuďom čudo­val, prečo nejdú rad­šej do našich Tatier. Tam by sa za tú cenu mali krá­ľov­sky a mali by aj iné mož­nosti, ako trá­viť voľný čas. Podo­tý­kam, nie je nič, okrem polár­nej žiary, čo by sa z kon­ceptu Santa Safari nedalo usku­toč­niť aj u nás v Tat­rách, len s tým ešte nikto nepri­šiel.

Aké pove­ter­nostné pod­mienky si zažil v Lapon­sku?

Prie­merná tep­lota bola okolo –20°C, ale zažil som aj –43°C, to bola tep­lota, ktorá bola už životu nebez­pečná. V pod­state, ak tep­lota klesla pod –30°C, nebolo možné usku­toč­ňo­vať von­kaj­šie akti­vity. Ale orga­niz­mus si zvykne na všetko, ja som si zvy­kal na pod­ne­bie asi mesiac. A tep­lota –15°C bola ozna­čo­vaná za „teplý“ deň.

20160203_150456

Čo sa dalo na takom pus­tom a chlad­nom mieste robiť vo voľ­nom čase? Čo robili miestni oby­va­te­lia?

Máločo. Väč­šina akti­vít spo­čí­vala v prá­cach doma. Čo sa týka miest­nych, tí pra­co­vali ako lovci, alebo v baniach či v manu­fak­tú­rach na nože, pop­rí­pade vyrá­bali rôzne drob­nosti. Vo voľ­nom čase cho­dili do baru, ktorý bol jeden jediný v okruhu 170km a bol otvo­rený len jeden deň v týždni. Vyze­ralo to tam ako v sta­rom wes­terne. Miestni muži sedeli samos­tatne po miest­nosti, aj keď sa všetci poznali. Všetci nosili rôzne zbrane — od lovec­kých nožov, mačiet po bro­kov­nice a pušky. Ľudia aj zvyky tam boli iné ako u nás. Spô­so­bo­valo to hlavne pro­stre­die, štýl života a tma. Málo­kto sa medzi sebou roz­prá­val a časté boli aj samov­raždy či nevy­da­rené pokusy o samov­raždu. Mys­lím si, že člo­vek musí mať povahu na zvlád­nu­tie také­hoto života aj miesta. Má svoje krásy v podobe nedot­knu­tej prí­rody, čis­tej vody, vzdu­chu, kva­lit­nej­ších potra­vín a zdrav­šieho pro­stre­dia. Na dru­hej strane si člo­vek musí zvyk­núť na ticho, tmu, pusto. Ja som v Lapon­sku veľa pre­mýš­ľal a naučil sa trá­viť čas sám so sebou. Zis­til som, že mnohé veci, ktoré som ako typický mest­ský člo­vek robil, k životu vôbec nepot­re­bu­jem.

majo1-3

manu­fak­túra na nože

Ako si ty trá­vil voľný čas? Sti­hol si popri práci vyces­to­vať a spoz­nať oko­lie?

Naj­rad­šej som sa vozil na snež­nom skútri po zamrz­nu­tej rieke a lesoch. Nav­ští­vil som aj rôzne oko­lité miesta. Zau­jalo ma nór­ske mesto Tromso, v kto­rom bol konečne ruch, hory a mnoho mla­dých ľudí z celého sveta. Na pust­nom mieste ako je celé Lapon­sko si člo­vek užíva všetko, čo je čo i len tro­chu nezvy­čajné, iné. Počas voľna to boli i cesty autom na miesta v širo­kom okolí, ktoré boli ozna­čené ako väč­šie mestá, no keď sme tam prišli ‚čakali nás „dediny“ o roz­lohe polo­vice síd­liska, s hlav­nou uli­cou, na kto­rej bol zväčša pizza house, motel, leká­reň aj stredne veľký obchodný dom . Boli to malé radosti, keď sme v tom obchode kúpili niečo, čo sa na lokál­nej pumpe alebo v dar­če­ko­vom obchode nedalo zohnať.

20151127_091448

V čom vidíš roz­diel medzi živo­tom na Slo­ven­sku a v Lapon­sku?

Sever­ské kra­jiny sú zžité s jan­te­lo­ven. Ľudí tam neo­vláda taký kon­zum, aký vládne u nás na Slo­ven­sku. Ľudia v Lapon­sku si kupujú to, čo potre­bujú a tovar uží­vajú, až kým sa nerozp­radne. Stre­tol som práv­ni­kov, ktorí mali plné účty a nosili staré, pop­lá­tane pode­dené saká a pole­pené pop­re­ší­vané topánky, ktoré pre­žili nejednu sezónu. V Lapon­sku nikto nerie­šil maje­tok tak ako u nás. Ľudia peniaze inves­to­vali do ces­to­va­nia alebo vzde­la­nia svo­jich detí či kva­lit­nej­šej stravy, nie do áut, domov a iných tren­dov. Aj keď na to majú, nepot­re­bujú to a nepo­va­žujú „mať“ za dôle­žité.

Ďalší roz­diel bol v tom, že sa tam vôbec nek­radne a vládne tam akási dôvera medzi ľuďmi. Neza­my­kajú obchody, ben­zí­nové pumpy, domy. Autá a skútre nechá­vajú pred domov s kľu­čom v zapa­ľo­vaní.

e

foto: lupicki.com

Ako hod­no­tíš svoj čas strá­vený v Lapon­sku, chcel by si sa tam vrá­tiť?

V Lapon­sku som mal veľa času na uva­žo­va­nie aj o tom, čo budem robiť, keď sa vrá­tim domov a či sa vôbec vrá­tim. Kebyže neroz­bie­ham vlastné pod­ni­ka­nie na Slo­ven­sku, rád sa tam vrá­tim. Mys­lím, že odísť do ticha a pusta­tiny by pomohlo mno­hým ľuďom, ktorí sú dnes stra­tení pre kvan­tum mož­ností, ako aj klamy a trendy, ktoré ponúka dnešný svet. Ľudia prí­liš veľa roz­mýš­ľajú, ale málo konajú, žijú – či už v biz­nise, ces­to­vaní alebo v osob­nom živote. V Lapon­sku som sa naučil fun­go­vať na — don´t think too much, just do it. Mys­lím, že ľudia by mali menej pre­mýš­ľať o budúc­nosti, menej sa budúc­nosti báť či roz­mýš­ľať nad tým „čo ak…“. Mali by viac konať v prí­tom­nosti, tešiť sa z nej, inšpi­ro­vať sa ňou a nerie­šiť mali­cher­nosti, ktoré jed­no­du­cho nestoja za ich ener­giu, čas a pozor­nosť.

Ďaku­jem za roz­ho­vor.

zdroj foto­gra­fií: archív Marián Podo­lin­ský, archív Peter Droba, lupicki.com 

zdroj titul­nej foto­gra­fie: lupicki.com

Pridať komentár (0)