Mar­tin Kazi­mír: Začí­nal som so stri­ha­ním rodin­nej dovo­lenky

Dárius Polák / 10. apríl 2016 / Rozhovory

Práca v kor­po­ráte preňho nebola výzvou a rýchlo ho začala nudiť. Preto sa roz­ho­dol vydať na cestu, na kto­rej nasle­do­val svoje hobby. V janu­ári zaň zís­kal prvú cenu na fes­ti­vale sci-fi fil­mov v New Yorku.

Ahoj Kazo, pred­stav sa pro­sím našim čita­te­ľom bliž­šie :)

Volám sa Mar­tin Kazi­mír a som štu­den­tom fil­mo­vej réžie na Vyso­kej škole múzic­kých umení v Bra­ti­slave. Tento rok kon­čím a momen­tálne pri­pra­vu­jem svoj magis­ter­ský film. Okrem toho pra­cu­jem ako pro­du­cent a reži­sér na voľ­nej nohe, čiže sa väč­šinu času živím tvor­bou krát­kych spo­tov alebo videí.10649861_10204590068444943_1210619122239291531_n

foto: Mar­tin Kazi­mír

Kde pra­me­nia tvoje začiatky vo fil­mo­vej tvorbe?

Fil­mová tvorba ma bavila od malička ale boli to skôr také pokusy, ako zostri­hať rodinnú dovo­lenku či nakrú­tiť svadbu môjho brata. Vyskú­šal som si mnoho rôz­nych zamest­naní, od pre­da­vača v pre­dajni počí­ta­čo­vých hier, cez prácu vo výskum­nej agen­túre, či prog­ra­má­tora web­strá­nok, až po prácu v kor­po­rá­cii. Kor­po­rátne pro­stre­die ma cel­kom dosť ubí­jalo, práca bola pred­ví­da­teľná a repe­ti­tívna takže som si naprog­ra­mo­val makrá, ktoré robili prácu za mňa.

Break nastal v momente keď sme s kamošmi nakrú­tili krátke video, ktoré spá­jalo reálny svet s počí­ta­čo­vou hrou. Video sa rýchlo roz­ší­rilo a zís­kalo na You­tube milión videní, takže sme nakrú­tili „sequel“, tento krát už mal prí­beh a met­ráž 40 minút. Trvalo to štyri roky, pre­tože tak­mer každý záber bol tri­kový.
a

pla­gát k filmu v Kruhu, kamera: Mar­tin Chl­pík

4 roky je dlhá doba. Kto ťa naučil triky?

O fil­mo­vých tri­koch som nič neve­del, ale išiel som postupne, podľa toho, čo som potre­bo­val. Doslova som si pre­čí­tal na inter­nete, ako niečo také spra­viť a ktorý prog­ram je na to potrebný, a naučil som sa to. Viedlo to k tomu, že som sa naučil motion gra­fiku a začal som vyrá­bať pre­zen­tačné videá pre reklamné agen­túry. Práca sa im páčila a zamest­nali ma v istej agen­túre, ako inter­ného „video špe­cia­listu“, kde som strá­vil veľmi náročné, poučné a výživné tri roky. Postupne som v nej obja­vo­val a nasá­val kre­a­ti­vitu.

V tejto dobe som už pošku­ľo­val po VŠMU a kama­rá­tovi som pro­du­ko­val jeho pri­jí­mač­kový film. O rok neskôr som sa na školu dostal aj ja.

1

foto: FB/Evendžers

Pred­stav nám svoju tvorbu.

Škola je skvelá v tom, že vás núti veľa tvo­riť a pra­co­vať. Už prvý rok sme nakrú­tili deväť krát­kych fil­mov. Inšpi­rujú nás k tomu, aby sme si skú­šali rôzne žánre a postupy. Ich zdan­livo jed­no­du­ché a banálne zada­nia typu „pre­na­sle­do­va­nie“ alebo „hote­lová izba“ nás viedli k nakrú­te­niu našich najús­peš­nej­ších fil­mov. Hovo­rím v množ­nom čísle, pre­tože jed­ným z naj­dô­le­ži­tej­ších aspek­tov „pobytu“ na katedre je hľa­da­nie a pro­fi­lo­va­nie tvo­ri­vého tímu ľudí.

Ako som spo­mí­nal, nakrú­tili sme pri­bližne 20 krát­kych fil­mov, a z nich nemáme radi asi len tri či štyri. Z tých, čo máme radi by som rád spo­me­nul naprí­klad det­ský dob­ro­družný film „Even­džers“, v kto­rom sa dvaja desať­roční bra­tia (fanú­ši­ko­via komi­xov) roz­hodnú bojo­vať proti gangu zlých deciek, ktoré tero­ri­zujú škol­ský dvor. „Mar­tini Shot“ je zasa komé­dia z fil­már­skeho pro­stre­dia s jed­no­du­chou záp­let­kou – do ostrého záberu sa omy­lom vkradne starý pán so psom.

Reži­sé­rovi (Tomáš Palon­der) sa však ten záber páči natoľko, že pri­káže štábu nájsť toho pána aby mohli nato­čiť nasle­du­júci záber. Veci sa však veľmi skom­pli­kujú. Film bude mať čoskoro svoju online pre­mi­éru. Napo­kon by som rád spo­me­nul náš posledný film „Chro­nos“, ktorý sa odo­hráva v hote­lo­vej izbe, ktorá je oto­čená hore nohami. Richard Stanke túto izbu číslo 6 objaví a zistí, že ak otočí číslo na dve­rách na 9, izba je v poriadku, ale svet za oknom je obrá­tený. Film mal nedávno online pre­mi­éru.
b

záber z filmu Zem je guľatá, kamera: Mar­tin Chl­pík

Vši­mol som si (aspoň podľa CSFD), že väč­šina tvo­jej tvorby je dráma.

Dôvod je jed­no­du­chý – nespra­vu­jem si svoj ČSFD pro­fil :)
Práve naopak, sna­žím sa tvo­riť rôzne žánre a ako som spo­mí­nal, nakrú­til som dob­ro­družný film, komé­diu, sci-fi a práve pri­pra­vu­jeme thril­ler. Drám tiež vzniklo nie­koľko, ale tiež majú svoje špe­ci­fický „twist“. Film „Stela“ je naprí­klad o mužovi v stred­nom veku, kto­rého vnú­torné túžby lákajú unik­núť zo vzťahu. Uva­žuje pri tom, aký dopad to môže mať na jeho rodinu, man­želku a dieťa. Film však dané témy roz­práva na pozadí fik­tív­nej koz­mic­kej uda­losti, keď svet oča­káva náraz kométy do mesiaca a uva­žuje sa, aký to môže mať dopad, či sa roz­padne a spô­sobí zánik ľud­stva, alebo všetko pre­behne bez prob­lé­mov.

Aké scény sa tebe točia naj­ťaž­šie? A aké naopak naj­ľah­šie?

Odpo­viem inak. Naj­ťaž­šie sa točí čokoľ­vek čo je nedos­ta­točne pri­pra­vené. Hovorí sa že film vzniká v pre­pro­duk­cii a príp­rav­nej fáze a potom sa „už len“ natočí. Cvi­čisko a bojisko tu sku­točne apli­kuje priamo úmerný vzťah. Nie všetko však musí byť presne nalin­ko­vané. Nie všetko totiž môže byť cel­kom jasné vopred. Vedomé roz­hod­nu­tie nechať istú mieru voľ­nosti je súčas­ťou príp­ravy.
Optimized-IMG_1478

autor fotky: Mário Ondriš

Pri­stu­pu­ješ ku kaž­dej tvorbe uni­ver­zálne, či máš svoje typické prvky, ktoré využí­vaš v kaž­dom filme?

Rád pra­cu­jem a roz­prá­vam obra­zom. Pri­kla­dám tomu veľkú váhu a filmy vždy pri­pra­vu­jem tak, aby mali čo pove­dať aj mimo dia­ló­gov. Vní­mam však jeden veľký hen­di­kep, neviem totiž veľmi dobre kres­liť. Mys­lím si že každý člo­vek by mal postupne zdo­ko­na­ľo­vať svoje zruč­nosti, alebo sa učiť novým, ktoré mu pomôžu lep­šie pra­co­vať. Tento rok som si dal za závä­zok, že sa kres­liť naučím, aspoň základy. Na práci reži­sé­rov, ktorí to dokážu, je to vidieť. Jaku­bis­kove sto­ry­bo­ardy by vraj mohli visieť v galé­rii, alebo pove­dzme Rid­ley Scott, vďaka kto­rého talentu zachy­tiť do obra­zov svoje pred­stavy vzni­kol Alien (štú­diá film najprv odmietli, takže im to celé najprv nakres­lil).
c

kamera: Anna Smo­ro­ňová

Máš svoje vzory?

Ľudia z mojej branže často ako vzory uvá­dzajú veli­ká­nov z fil­már­skej his­tó­rie, ale ja som tak tro­chu fil­mový igno­rant, žijúci v prí­tom­nosti. Od Feli­niho som videl iba jeden film, Občana Kanea som videl len do polo­vice (mini­mum pre účely refe­rátu do školy), a Veľká nád­hera ma unu­dila k smrti. Tak, a je to tam. Baví ma Spiel­berg, Nolan, Taran­tino a podobne. Pre­fe­ren­cie však osci­lujú rôzne, film od filmu.

Bird­mana pova­žu­jem za geniálne dielo, Reve­nanta hod­no­tím vlažne (oba filmy sú od rov­na­kých tvor­cov). Bas­tardi boli skvelí, Hate­ful 8 skla­mal. Sle­du­jem aj cel­kom dosť seriá­lov. Ako naj­lep­šie z posled­nej doby hod­no­tím sever­ský seriál Most a spin-off per­ní­ko­vého tatka Bet­ter Call Saul. Vince Gil­li­gan je génius a keď sle­du­jem ako dokáže roz­prá­vať s mini­mál­nym dejom a malým počtom sil­ných postáv, túžim tiež napí­sať seriál.
martinishot

záku­li­sie z filmu Mar­tini Shot, kamera: Mar­tin Chl­pík

Na práci vo filme sa podieľa veľké množ­stvo ľudí. Kto odve­die naj­ťaž­šiu prácu, a naopak, kto „zlízne vše­tok med“?

Úspech všet­kých, neús­pech iba jed­ného? Vôbec by som sa neču­do­val, ak by pôvod­com tohto výroku bol v sku­toč­nosti nejaký reži­sér. Je to asi súčasť povo­la­nia, pri­jať zod­po­ved­nosť za neús­pech, a v prí­pade úspe­chu zdô­raz­niť jeho prí­činy. Exis­tuje dôvod, prečo sú ďakovné prí­ho­vory tak dlhé. Nie že by reži­séri, či pro­du­centi nedo­ká­zali pove­dať nič zau­jí­ma­vej­šie alebo ducha­pl­nej­šie, no v tom momente cítime obrov­skú vďaku všet­kým zúčast­ne­ným. Keď na ude­ľo­vaní cien ozná­mia vaše meno, život filmu vám pre­letí pred očami. Pri tvorbe na také veci však nemys­lím. Cie­ľom by malo byť to, aby ten med nako­niec zlízli diváci.

Práca s ľuďmi je jedna z naj­ťaž­ších prác. Ako sa ti darí uko­čí­ro­vať všet­kých? Musel si nie­kedy aj pri­tvr­diť a uká­zať kto je tu reži­sér?

Naj­rad­šej pra­cu­jem v uvoľ­ne­nej atmo­sfére. Na pľaci je väč­ši­nou sranda a voľ­nosť. Para­doxne to pris­pieva k výko­nom naj­viac. Film tvo­ríme všetci a všet­kých to musí baviť. Štáb naj­lep­šie fun­guje ak je výsle­dok či cieľ rov­nako dôle­žitý ako cesta – spo­ločne strá­vený čas musí mať zmy­sel. Je to ako na vyučo­va­cích hodi­nách. Každý mal určite kedysi uči­teľa, čo bol so žiakmi pre­dov­šet­kým kama­rát a hodiny vie­dol v uvoľ­ne­nej atmo­sfére, počú­val ich a oni jeho. Cel­kom to vní­mam aj pri výchove detí. Podľa mňa rešpekt môže buď pra­me­niť zo stra­chu alebo z lásky. Ten zo stra­chu sa tvorí oveľa ľah­šie ale za akú cenu? Všetko má však druhú stranu mince. Zní­žená dis­cip­lína na pľaci vedie pri­ro­dzene k nad­ča­som. Nahá­ňa­nie ľudí však s rados­ťou pre­ne­chá­vam pro­du­cen­tom.
chronos

záber z filmu Chro­nos, kamera: Mar­tin Chl­pík

V New Yorku si vyhral prvé miesto za sci-fi film? Prečo práve ty?

Cenu vyhral film Chro­nos, bolo to na fes­ti­vale sci-fi fil­mov, ktorý je veno­vaný zná­memu auto­rovi sci-fi romá­nov Phi­li­povi K. Dic­kovi, podľa kto­rého kníh boli nato­čené filmy ako Blade Run­ner, Total Recall, Mino­rity Report a ďal­šie. V jeho tvorbe aj na samot­nom fes­ti­vale je cítiť silne vyhra­nená tema­tika aj v rámci samot­ného sci-fi žánru. Ide o témy rea­lity, snov, časop­ries­toru a podobne. Chro­nosa som na tento fes­ti­val poslal cie­lene, cítil som, že jeho hrátky s časom a pries­to­rom a zakó­do­vané otázky o živote môžu porotu oslo­viť. Úspech však bol prek­va­pe­ním.

Súťaže sa zúčast­nilo okolo stovky fil­mov z dvad­sia­tich kra­jín, nie­ktoré z nich sku­točne na vyni­ka­jú­cej úrovni. Takže život filmu mi pre­le­tel pred očami a v zmysle pre­doš­lej otázky tu znova z celého srdca ďaku­jem kaž­dej obe­ta­vej duši, čo s nároč­nou rea­li­zá­ciou pomohla.
philip

foto: get­ty­i­ma­ges

Ako vní­maš fil­movú tvorbu na Slo­ven­sku?

Lepší sa to. Pri­bú­dajú postupne filmy, ktoré môžu zasiah­nuť väč­šiu divácku základňu a pomôcť navrá­tiť ich dôveru v našu kine­ma­to­gra­fiu. Navyše sa pre­stáva pod­ce­ňo­vať mar­ke­ting. Mám tiež radosť z novej gene­rá­cie, ktorá vzniká na škole. Odpo­rú­čam zaví­tať na jeseň na štu­dent­ský fes­ti­val ÁČKO, ktorý sa koná každý rok a je akousi pre­hliad­kou toho, čo u nás vzniká. Je tam zrejmý trend a vývoj k svet­lej budúc­nosti.
dd

foto: FB/Evendžers

Ako vidíš ty sám seba o 5 rokov? Išiel by si aj do komerč­nej tele­ví­zie?

Práve uva­žu­jem, ako som sa videl dnes pred pia­timi rokmi. Asi som vtedy tak neuva­žo­val a na tom sa nič nezme­nilo. Niečo sa však zme­nilo. Kedysi som zvy­kol robiť všetko, čo mi pri­stálo na stole. Ak by vtedy prišla ponuka z tele­ví­zie, určite by som tam teraz bol. Posu­nulo by ma to úplne iným sme­rom. Ale mne sa to, kde sto­jím páči, takže som rád, že taká ponuka neprišla. Dnes by som via­cej uva­žo­val, aký je to pro­jekt a čo mi môže dať a najmä, či ma bude napĺňať.

Uve­do­mu­jem si, že táto prie­ber­či­vosť spo­ma­ľuje tempo kari­ér­neho rastu. No akosi si cha­rak­ter mož­ných pro­jek­tov cením viac ako iné bene­fity. Každý pro­jekt sa na dlhú dobu stane mojím živo­tom a ja sa sta­nem ním. Či to bude kome­diálny seriál alebo sci-fi celo­ve­če­rák, záleží len a len na cha­rak­tere tohto dočas­ného život­ného par­tnera. Ale musím pri­znať, že som práve na love.
Kaz_2015_low

autor fotky: Kristi Kle­i­man

Pridať komentár (0)