Maťo Hamaš – mega­ta­lent, ktorý by si mohol vybe­rať medzi TOP fir­mami sveta, no chce sa vrá­tiť na Slo­ven­sko

Martin Bohunický / 7. august 2016 / Rozhovory

Maťo Hamaš si okú­sil život po celom svete, napriek tomu sa raz túži vrá­tiť na Slo­ven­sko. Pre­čí­taj si roz­ho­vor s inšpi­ra­tív­nym mla­dým cha­la­nom, ktorý má poten­ciál doká­zať veľké veci.

Ahoj Matej, prej­dime hneď k veci — už od skon­če­nia stred­nej si mimo Slo­ven­ska, nechýba ti miestny život?

Maťo pro­sím, Matej znie tak strašne for­málne. :D

A áno, občas aj chýba, najmä kama­ráti a rodina. Na dru­hej strane, home­sick sa už dávno necí­tim. Cho­die­vam domov najmä počas medzi­se­mes­trál­nych práz­dnin a vždy sa teším, že znova postre­tá­vam ľudí, kto­rých som pár mesia­cov nevi­del. Navyše dnes, v „ére Ryanairu“, taká cesta z Anglicka do Bra­ti­slavy nie je o moc drah­šia a ani dlh­šia ako vla­kom z Košíc.

Prečo si sa roz­ho­dol pre Cam­bridge?

Do istej miery to bola šťastná zhoda okol­ností. V čase, keď som začí­nal štu­do­vať na IB (www.ib.gjh.sk) na GJH ma ani nena­padlo uva­žo­vať o štú­diu v zahra­ničí. Na GJH som však stre­tol super kolek­tív spo­lu­žia­kov a uči­te­ľov, medzi kto­rými pano­vala atmo­sféra, že hlá­siť sa do UK je predsa štan­dard. Pri­hla­so­vací pro­ces je navyše veľmi jed­no­du­chý, člo­vek všetko spraví online a naraz sa môže hlá­siť až na päť uni­ver­zít. Navyše všetky pri­hlášky stoja dohro­mady menej, ako jedna pri­hláška na slo­ven­skú vysokú školu.

Na Cam­bridge sa z mojej triedy hlá­silo vyše desať spo­lu­žia­kov, veľa z nás bolo pozva­ných na osobné poho­vory (čo je na Cam­bridge vcelku bežné a je to super skú­se­nosť) a traja sme sa nako­niec dostali. No a taká ponuka sa potom už neod­mieta.

Graduation_Cambridge

S rodi­nou počas gra­du­ation na Cam­bridge (jún 2015).

Na Oxford, Cam­bridge a iné pre­stížne uni­ver­zity sa zo Slo­ven­ska vo veľ­kom nechodí. Čo sa však týka Gym­ná­zia Juraja Hronca, tam to je pomerne nezried­kavý prí­pad. Aké bolo štú­dium na tejto stred­nej? Čím to je, že práve odtiaľto odchá­dzajú von tí naj­lepší absol­venti?

Aby sme boli féroví, je treba pove­dať, že GJH nie je u nás jedi­nou ško­lou, z kto­rej ľudia odchá­dzajú na pre­stížne zahra­ničné uni­ver­zity. Teší ma, že stále viac Slo­vá­kov má záu­jem o kva­litné vzde­la­nie a je ochot­ných za ním odísť aj do zahra­ni­čia. Jed­nou z vecí, kto­rou je GJH špe­ci­fické, je IB prog­ram, ktorý je pokiaľ viem jediný štá­tom doto­vaný na Slo­ven­sku. Štú­dium je náročné, mini­málne časovo, ale podľa mňa určite stojí za to. Člo­vek si vyberá šesť pred­me­tov, ktoré dva roky štu­duje a následne z nich robí medzi­ná­rodne uzná­vanú písomnú matu­ritu. Tým sa môže do istej miery špe­cia­li­zo­vať už na stred­nej. Toto všetko je určite veľmi dob­rou príp­ra­vou na štú­dium v zahra­ničí.

IBici

Časť spo­lu­žia­kov z IB.

Pre mňa bolo roz­hod­nu­tie ísť na IB to naj­lep­šie, čo som mohol uro­biť, aj keď som si to vtedy vôbec neuve­do­mo­val. Stre­tol som veľa nových super ľudí, s kto­rými sme sa vzá­jomne ťahali dopredu. Dodnes je veľká časť z nás v aktív­nom kon­takte. Zo začiatku som sa síce trá­pil s anglič­ti­nou (pozn. IB je plne bilin­gválny prog­ram), ale člo­vek si na to čoskoro zvykne a je to fajn príp­rava do budúc­nosti.

Po novom pokra­ču­ješ na magis­ter­skom štú­diu na ETH v Züri­chu. Prečo si sa roz­ho­dol pre pre­stup na túto uni­ver­zitu? Aký bol prvý pol­rok vo Švaj­čiar­sku? 

Tých dôvo­dov bolo nie­koľko. V prvom rade určite túžba vyskú­šať po troch rokoch na Cam­bridge niečo nové. Spoz­nať iný kus sveta a stret­núť nových ľudí. Navyše, magis­ter­ské štú­dium na Cam­bridge je podľa mňa dosť orien­to­vané na štu­den­tov, ktorí by radi zostali v aka­dé­mii (ja to volám „PhD príp­ravka“), čo nie je môj prí­pad. No a v nepo­sled­nom rade mi úplne nese­del poten­ciálny zoznam pred­me­tov, z kto­rých by som si mohol vybe­rať. Preto som sa roz­ho­dol pri­hlá­siť sa na zopár dob­rých uni­ver­zít, ktoré ponú­kajú zau­jí­mavé magis­ter­ské prog­ramy a šti­pen­dium. Vzali ma do Edin­burghu a Züri­chu, a nakoľko ma viac lákalo vyskú­šať si život vo Švaj­čiar­sku, roz­ho­dol som sa pre ETH.

Prvý semes­ter tu bol naozaj rýchly. Po stáži v USA som navyše pri­šiel do Züri­chu o týž­deň neskôr, čo môj nástup na novú školu roz­hodne neuľah­čilo. Mal som však veľké šťas­tie na nových spo­lu­žia­kov, s kto­rými som sa cel­kom rýchlo ska­mo­šil. Z aka­de­mic­kého hľa­diska mi dal minulý semes­ter zabrať, pre­tože som si zapí­sal cel­kom veľa pred­me­tov, ktoré vyža­do­vali robiť popri pred­náš­kach rôzne pro­jekty. Kurzy však boli zau­jí­mavé a veľa som sa naučil, takže pre­stup zatiaľ roz­hodne neľu­tu­jem.

Určite sa zhod­neme, že žiadna slo­ven­ská uni­ver­zita nedo­sa­huje podobné kva­lity. Mys­líš si však, že je tu poten­ciál na to, aby sme aj my mali aspoň jednu vysokú školu, ktorá by bola pova­žo­vaná za pre­stížnu a zara­dila by sa do reb­ríč­kov naj­lep­ších sve­to­vých uni­ver­zít? Čo preto musíme spra­viť?

My už takú uni­ver­zitu máme, kon­krétne STU, ktorá sa v QS ran­kingu tento rok zara­dila do top 500! Na dru­hej strane, úplne s tebou súhla­sím, že slo­ven­ské uni­ver­zity sa na sve­tové doťa­hujú len pomaly. Nie som ani náho­dou exper­tom na škols­tvo, ale mys­lím si, že dôvo­dov je nie­koľko. Po prvé je tu his­to­rické hľa­disko, veď nie­ktoré uni­ver­zity v zahra­ničí mali na zlep­šo­va­nie sa stovky rokov. Nemô­žeme sa však na to vyho­vá­rať. Určite je veľ­kým fak­to­rom aj cel­kový, nie veľmi pozi­tívny postoj k vzde­lá­va­niu sa v spo­loč­nosti, ktorý sa podľa mňa for­muje už na základ­ných a stred­ných ško­lách.

Mys­lím si, že poten­ciál na Slo­ven­sku roz­hodne máme. Možno nie na druhý Cam­bridge, alebo MIT, ale určite mini­málne na veľmi solídne školy. Nie­ktoré by mohli ísť už dnes prí­kla­dom. O to viac ma teší, že sa u nás v posled­nom čase na tému škols­tvo otvo­rila taká široká dis­ku­sia. Dúfam, že prejde aj do kon­štruk­tív­nej roviny a veci sa pohnú vpred. Nemô­žeme si dovo­liť zaos­tá­vať za zvyš­kom sveta, lebo na to v budúc­nosti veľmi trpko dopla­tíme.

Večná otázka — je potrebná vysoká škola?

Odpo­viem otáz­kou: „a čo chceš v živote robiť?“ Určite si nemys­lím, že vysoká škola je neja­kou nevy­hnut­nos­ťou 21. sto­ro­čia. Skôr si mys­lím, že pre­tlak štu­den­tov na uni­ver­zi­tách nám skôr škodí, ako pomáha. Hlavne keď mnoho štu­den­tov to štú­dium nebe­rie vôbec vážne, vyberú si pred­met, ktorý ich nezau­jíma a štu­dujú v pod­state iba pre titul.

Na nie­ktoré pro­fe­sie je uni­ver­zitné vzde­la­nie naozaj zby­točné, hlavne to magis­ter­ské. V Anglicku je naprí­klad bežné, že ľudia po dokon­čení baka­lára (tri roky) idú pra­co­vať. Mys­lím si, že my Slo­váci stále titu­lom pri­su­dzuje prí­liš veľkú váhu, pri­čom sa postupne ich výpo­vedná hod­nota deval­vuje. Osobne som fanú­ši­kom stred­ných odbor­ných škôl, ktoré učia zruč­nosti potrebné pre prax, spo­lu­pra­cujú s fir­mami a dávajú žia­kom solídne vyhliadky na zamest­na­nie po skon­čení školy. Tak by to aspoň podľa mňa malo byť.

Absol­vo­val si stáže v zau­jí­ma­vých sve­to­vých fir­mách, meno­vite Face­book a Skype. Ktorá z týchto skú­se­ností ti naj­viac dala? Sú pod­mienky v týchto fir­mách naozaj také, ako sa hovorí?

V krát­kosti — áno sú. O zamest­nan­cov sa tieto firmy naozaj dobre sta­rajú, nie­kto by to nazval možno až roz­maz­ná­va­ním. Je to možno aj tým, že firmy dnes cel­kom agre­sívne súťa­žia o to naj­cen­nej­šie, čo môžu zís­kať — talen­to­va­ných a moti­vo­va­ných zamest­nan­cov. Moje dve stáže sa cel­kom líšili, nakoľko prvá bola v Prahe a druhá v Sil­li­con Val­ley. Praha je super mesto, kde som sa cítil ako doma, a domov som aj často cho­dil. V Kali­for­nii som zasa spoz­nal veľa nových miest a ľudí. Prek­va­pilo ma najmä, koľko stá­žis­tov zo Slo­ven­ska a Čiech som tam stre­tol. Mnoho z nich štu­duje v zahra­ničí, ale neza­ned­ba­teľné množ­stvo aj doma. Dvere do sveta sú doši­roka otvo­rené pre všet­kých.

Stazisti_v_Sillicon_Valley

Slo­ven­skí stá­žisti v Sil­li­con Val­ley (leto 2015, Google, Moun­tain View).

Stáže sú podľa mňa super prí­le­ži­tos­ťou nane­čisto si vyskú­šať, aké je to full-time pra­co­vať, niečo si pri­vy­ro­biť a poten­ciálne zís­kať aj ponuku na miesto po skon­čení školy. Preto by som kaž­dému odpo­ru­čil sa po podob­ných prí­le­ži­tos­tiach poob­ze­rať. Dokonca exis­tujú prí­le­ži­tosti aj pre slo­ven­ských štu­den­tov v zahra­ničí, ktorí by chceli cez leto stá­žo­vať doma, naprí­klad po prvom roč­níku uni­ver­zity. Nie­ktoré toh­to­ročné náj­dete naprí­klad na stránke Leafu.

Čo ťa vo svete veľ­kého IT biz­nisu naj­viac prek­va­pilo?

Ťažká otázka, nakoľko o veľ­kom IT biz­nise toho moc neviem. Letná stáž vo veľ­kej IT firme ma určite odbor­ní­kom na veľký IT biz­nis neuro­bila a ani si nemys­lím, že je to možné. Uve­do­mil som si však, aké bohat­stvo tieto firmy držia a ovlá­dajú. Na jed­nej strane je to až tro­chu stra­ši­delné, na dru­hej im to umož­ňuje inves­to­vať do veľ­kých pro­jek­tov (“moon shots”) s návrat­nos­ťou v nedo­hľadne (napr. auto­nómne autá od Googlu).

Venu­ješ sa aj ume­lej inte­li­gen­cii. Ako vní­maš varo­va­nia rôz­nych osob­ností, ktoré sa sna­žia zbrz­diť ďalší vývoj so zdô­vod­ne­ním, že by to mohlo mať pre ľud­stvo fatálne následky?

Veľmi dobrá otázka. Natoľko dobrá, že sa ani naj­väč­šie sve­tové kapa­city neve­dia dohod­núť a odpo­veď budeme prav­de­po­dobne poznať, až keď taká situ­ácia nastane. Mys­lím si však, že je dobré, že ľudia sa tomuto začí­najú veno­vať. Na Oxforde dokonca vzni­kol Future of Huma­nity Ins­ti­tute, ktorý rieši aj túto otázku. Osobne sa zatiaľ necí­tim pri­pra­vený roz­umne pris­pieť do debaty. Čo viem pove­dať s defi­ni­tí­vou je, že hoci­jaká panika je dnes úplne neopod­stat­nená. Koho zau­jíma viac, odpo­rú­čam exce­lentný člá­nok Tima Urbana na por­táli Wait But Why.

Mimo štú­dia máš desiatky iných akti­vít. Pre­zra­díš viac? :)

Vďaka rodine som od det­stva vyskú­šal mnoho akti­vít a sna­žím sa v tomto trende pokra­čo­vať. Raz do týždňa leziem na ume­lej stene, hrám flor­bal a naj­nov­šie cho­dím v pon­delky ská­kať na tram­po­líne v rámci uni­ver­zit­ného gym­nas­tic­kého krúžku. Takisto veľmi rád cho­dím po horách.

Kazbek

S tetou Ivou pod vrchom Kaz­bek v gru­zín­skej časti Kau­kazu (sep­tem­ber 2014).

Okrem toho pôso­bím ako dob­ro­voľ­ník v občian­skom zdru­žení Púpava, kde pomá­ham orga­ni­zo­vať letné tábory a iné zážit­kové akcie s cie­ľom dať dec­kám šancu zmys­lu­plne trá­viť voľný čas. Odkedy som odišiel do zahra­ni­čia sa moja akti­vita tro­cha zvoľ­nila, ale sna­žím sa zor­ga­ni­zo­vať aspoň jednu väč­šiu akciu do roka.

Screen Shot 2016-04-19 at 11.02.29

Na Púpa­vác­kej akcii Impulz, ktorú som pomá­hal orga­ni­zo­vať (leto 2013). Nesieme vlast­no­ručne vyro­benú “káričku“„ kto­rej sa po prvých pár met­roch roz­padli kolesá.

Takisto som čle­nom občian­skeho zdru­že­nia Oxb­ridge Admis­si­ons, ktoré pomáha talen­to­va­ným slo­ven­ským štu­den­tom s pri­hla­so­va­cím pro­ce­som na zahra­ničné uni­ver­zity. Okrem iného bez­platne posky­tu­jeme infor­má­cie o takomto štú­diu z prvej ruky, ako aj feed­back na moti­vačné listy, ktoré sú súčas­ťou pri­hlá­šok.

OxbridgeAdmissions

Via­nočné stret­nu­tie čle­nov Oxb­ridge Admis­si­ons (2015).

No a v nepo­sled­nom rade som tento rok po prvý raz súčas­ťou pro­jektu Talent Guide, orga­ni­zo­vaný nezis­ko­vou orga­ni­zá­ciou LEAF, v kto­rom pôso­bím ako men­tor.

Ako je možné, že to všetko stí­haš? Člo­vek sa na to pozrie a povie si, že by nedal ani desa­tinu.

Nemám pocit, že by som v počte akti­vít nejako extrémne vyni­kal, nakoľko nie sú až tak časovo náročné. Pova­žu­jem za dôle­žité, aby sa člo­vek popri škole, resp. práci, roz­ví­jal aj inými smermi. A ak je to možné v kolek­tíve super ľudí, tak potom nie je o čom ☺. No a sta­vím sa, že veľa aktív­nych stre­doš­ko­lá­kov dnes robí desať­krát viac zau­jí­ma­vých vecí ako ja. I keď si to člo­vek neuve­do­muje, počas stred­nej školy je ide­álny čas naplno sa anga­žo­vať v mimo­škol­ských akti­vi­tách. Člo­vek má čas, ener­giu a prí­le­ži­tostí je kopec.

Zahráme sa na poho­vor: Kde sa vidíš o 5 rokov?:)

Dajte pokoj s taký­mito otáz­kami☺. Kto vie dnes vie­ro­hodne pred­po­ve­dať, ako bude svet vôbec vyze­rať o päť rokov? Ako má člo­vek vedieť, kde bude jeho miesto vo svete, ktorý si nevieme ani poriadne pred­sta­viť?

O ľuďoch ako ty sa hovorí, že práve oni môžu spra­viť zo Slo­ven­ska lep­šie miesto pre život, len sa musia vrá­tiť. Uva­žo­val si nad tým, čo bude po škole? 

S týmto úplne súhla­sím. Som však zás­tan­com názoru, že ľudia, ktorí odišli štu­do­vať do zahra­ni­čia, musia najprv naozaj zapra­co­vať na sebe, aby mohli nas­päť doma s vecami pohnúť. Ak by do zahra­ni­čia odišlo sto ľudí štu­do­vať na uni­ver­zitu, je podľa mňa lep­šie, ak sa desa­tina z nich vráti po desia­tich rokoch s rele­vant­nými skú­se­nos­ťami, akoby sa mala polo­vica vrá­tiť hneď po škole bez kon­krét­nych vyhlia­dok do budúcna.

Workshop_o_studiu_v_zahranici

Works­hop o štú­diu v zahra­ničí (Košice, decem­ber 2014)

V tomto duchu by som chcel po škole strá­viť ešte nejaký čas v zahra­ničí. V dlho­do­bej­šom hori­zonte ma však láka vrá­tiť sa domov. Člo­vek však musí presne vedieť, za čím sa vra­cia. Pre mňa by to mohla byť naprí­klad fajn par­tia ľudí, s kto­rými by som začal nejaký pro­jekt, alebo zau­jí­mavá uči­teľ­ská prí­le­ži­tosť, nakoľko je to jedno z povo­laní, ktoré si v budúc­nosti určite chcem vyskú­šať.

Na čo si vo svo­jom živote naj­viac pyšný?

Ako sa vraví, pýcha pred­chá­dza pád, takže pýchy by som sa rad­šej vyva­ro­val. Veľmi sa ale teším naprí­klad z toho, že sa mi v rela­tívne mla­dom veku poda­rilo do veľ­kej miery osa­mos­tat­niť sa, a to aj po finanč­nej stránke. Som nesmierne vďačný za vše­tok čas, lásku, ener­giu a peniaze, čo do mňa rodi­čia a rodina inves­to­vali, ale mys­lím si, že je zdravé a správne, aby mladí ľudia nežili do trid­siatky u svo­jich rodi­čov, ale vydali sa po svo­jej ceste.

Mnohí v tvo­jom veku poriadne neve­dia, čo vlastne chcú. Ty si v úplne inej pozí­cii. Čo by si pora­dil tým, ktorí sa stále hľa­dajú a neve­dia, čo so svo­jim živo­tom?

Prečo by som mal byť v inej pozí­cii? Hľa­dať sa je podľa mňa úplne nor­málne a ja nie som výnim­kou. Naj­dô­le­ži­tej­šie je podľa mňa sa tým v mla­dom veku nestre­so­vať a aktívne pra­co­vať na tom, aby mal člo­vek pred sebou otvo­re­ných čo naj­viac dverí. Či už sa to týka školy, zamest­na­nia, nezis­ko­vých pro­jek­tov, alebo hob­bies. Ak sa bude člo­vek obklo­po­vať dob­rými ľuďmi a robiť na veciach, ktoré ho bavia a pova­žuje ich za dôle­žité, vyhral. A to, čo presne bude o rok, ho nemusí trá­piť. Pre­tože nech to bude hocičo, vie, že to bude niečo fajn.

zdroj foto­gra­fií: Archív/Matej Hamaš

Pridať komentár (0)