Michal Kriš­tof: Mladý archi­tekt zo zoznamu 30 pod 30

Dárius Polák / 17. marec 2016 / Rozhovory

Nie je u nás veľa mla­dých archi­tek­tov, ktorí by mali za sebou úspe­chy ako Michal, čo potvr­dzuje aj to, že sa dostal do výberu For­bes 30 pod 30. Prečo práve archi­tek­túra, a v čom vníma svoje čaro? 

Ahoj Michal, pred­stav sa pro­sím bliž­šie našim čita­te­ľom :)

Som archi­tekt, pochá­dzam z Kláš­tora pod Znie­vom zo stred­ného Slo­ven­ska. Mám ešte pár mesia­cov 29, žijem pre­važne v Brne. Máme už 5 rokov vlastný archi­tek­to­nický ate­liér s kole­gom Ondre­jom Chy­bí­kom, a za sebou pár úspe­chov, ako naprí­klad víťazs­tvo a rea­li­zá­ciu Čes­kého národ­ného pavi­lónu na sve­to­vej výstave EXPO v Miláne.

Optimized-CHKAA_promofoto

foto­graf: Ondřej Surý

Čo ťa viedlo ku štú­diu archi­tek­túry?

Veľa archi­tek­tov na to má nejakú špe­ciálnu odpo­veď, u mňa to bola skôr náhoda, ako že by som vedel už v škôlke, že chcem v živote sta­vať domy. Bol som vedený od malička ku výtvar­nej výchove a dobre som sa učil. Chcel som byť naj­skôr orni­to­lóg, potom pilot. Dva roky pred skon­če­ním gym­ná­zia som sa roz­ho­dol, že skú­sim archi­tek­túru, kde môžem skom­bi­no­vať kres­le­nie a to, že som mal dobré vše­obecné vzde­la­nie a roz­hľad. Dva roky som sa pri­pra­vo­val, a zobrali ma.

A prečo do Brna?

Zobrali ma do Bra­ti­slavy, Prahy, aj do Brna. Pre kva­litu čes­kého škols­tva som bol roz­hod­nutý hneď. No a pre Brno som sa roz­ho­dol viac­me­nej kvôli tomu, že som sa zozná­mil s pár slo­ven­skými štu­den­tami, ktorí tam už štu­do­vali prvý roč­ník, a oni mi odpo­ru­čili práve Brno. Hovo­rili, že je to dobrá škola, s dob­rými uči­teľmi a fajn komor­nou atmo­sfé­rou, kde každý pozná kaž­dého. Do prvého roč­níka brali len 100 štu­den­tov, nie 300 – 400 ako v Prahe a Bra­ti­slave, kde ich potom väč­šinu po prvom roč­níku povy­ha­dzujú. Skúšky na túto školu boli záro­veň naj­ťaž­šie, tak som si pove­dal, že to bude asi naj­lep­šia škola.

CHKAU_profile_photo_2016

foto­graf: Ondřej Surý

Počas štú­dia si zís­kal i cenu od rektora

Áno, na túto cenu ma nomi­no­val náš bývalý dekan, a to kvôli mojim akti­vi­tám pre školu. V prvých roč­ní­koch sme na škole mali jed­ného úžas­ného uči­teľa, ktorý orga­ni­zo­val strašne moc pred­ná­šok archi­tek­tov z praxe a orga­ni­zo­val nám exkur­zie. Potom ale musel zo školy odísť, a zrazu sa tam nič moc nedialo. Tak ma napadlo, že rad­šej, ako by som sa mal sťa­žo­vať, tak skú­sim zor­ga­ni­zo­vať pred­nášky na škole sám. Na druhý deň som šiel na štu­dijné, tam boli nad­šení, že od nich chcem len voľnú aulu raz za týž­deň a o nič sa nemu­sia sta­rať. Obvo­lal som pár archi­tek­tov, všetci pove­dali, že jasne, že prídu, radi a zadarmo. Oslo­vili sme pár spon­zo­rov, tí nám dali dokonca nejaké peniaze na občerstve­nie, uro­bili sme pár pla­gá­tov, webovú stránku… a tak som uspo­ria­dal za nie­koľko rokov na škole pri­bližne 30 — 40 pred­ná­šok slo­ven­ských, čes­kých a rakús­kych archi­tek­tov pod náz­vom MADE IN SK, CZ, AT. Okrem toho som bol nie­koľko rokov čle­nom senátu fakulty. Tak asi za to všetko som dostal nako­niec pochvalu v podobe ceny rektora.

IMG_1799

foto­graf: Lukáš Pelech

Už počas štú­dia si zalo­žil spolu so spo­lu­žia­kom Ondře­jom Chy­bí­kom vlastné štú­dio

My dvaja sme na škole hrozne moc súťa­žili v štu­dent­ských súťa­žiach, Ondro mal svoj tím, ja zas svoj. Potom, ako sme sa obaja vrá­tili zo zahra­nič­ných stáži, Ondro štu­do­val v Grazi a pra­co­val vo Viedni v ate­li­éry PPAG, ja zas štu­do­val v Gente, a pra­co­val v Kodani v Bjarke Ingels Group, tak sme si pove­dali, že skú­sime spo­lu­pra­co­vať a dať dohro­mady naše skú­se­nosti. Prvú súťaž sme ešte nevyh­rali, ale zis­tili sme, že to cel­kom dobre fun­guje. No a druhú súťaž sme už vyhrali, bola to súťaž na bytové domy Danu­bia­park v Čunove a zalo­žili sme spo­ločný ate­liér. Nako­niec z tej zákazky zišlo, ale fun­gu­jeme stále spolu.

Optimized-IMG_2972

foto­graf: Ondřej Surý

Za tie roky ste vyhrali mnoho cien, na ktoré ste naj­viac hrdí?

Bude to asi bron­zová medaila za archi­tek­túru na EXPO v Miláne. EXPO je niečo ako olym­piáda v rámci archi­tek­túry. Je to veľmi pre­stížna uda­losť a dostať oce­ne­nie za 3. Naj­lepší pavi­lón z pri­bližne stovky pavi­ló­nov z celého sveta bolo super prek­va­pe­nie.

V čom vidíš váš fak­tor úspe­chu?

Ono to je ako v športe, člo­vek musí stále strašne moc pra­co­vať a nie­kedy vyhrá, ino­kedy pre­hrá. Ak by by som mal poroz­mýš­lať o neja­kom fak­tore úspe­chu, tak je to asi zalo­žené na pra­co­vi­tosti. Kaž­dému pro­jektu a kli­en­tovi sa sna­žíme dať maxi­mum, čo umož­ňuje čas. Nef­lá­kame to a mys­lím, že to sa opláca naj­viac. Okrem toho sa sna­žíme byť čo naji­no­va­tív­nejší, sna­žíme sa zúro­čo­vať naše skú­se­nosti zo zahra­ni­čia, a záro­veň sa sna­žíme pri­stu­po­vať ku pro­jek­tom čo najp­ro­fe­si­onál­nej­šie a naj­zod­po­ved­nej­šie.

Máte dokonca pobočku v Miláne. Prečo Miláno a ako teraz fun­gu­jete?

Áno okrem pobo­čiek v Prahe a Brne máme jednu i v Miláne. Táto pobočka bola vytvo­rená kvôli EXPO, potre­bo­vali sme byť v Miláne pri stavbe pavi­lónu a skú­šali sme sa etab­lo­vať na trhu. Talian­sky sta­vebný trh je ale stále v kríze a nie je tam až toľko prí­le­ži­tostí, ako naprí­klad v dneš­nej dobe v USA alebo Číne, takže budeme Miláno opúš­ťať, namiesto toho budeme roz­ši­ro­vať pôsob­nosť konečne i na Slo­ven­sku, poboč­kou v Bra­ti­slave. Medzi­ná­rodné vody ale neopúš­ťame, jed­no­značne chceme pôso­biť v zahra­ničí. Archi­tek­túra je glo­bálne remeslo. Na pro­jek­toch do zahra­ni­čia stále pra­cu­jeme, prí­padne jed­náme o nich. Práve teraz sme odo­vzdali pro­jekt do Švaj­čiar­ska, prišla nám ponuka na prácu v Kazachs­tane, Dubaji alebo Ománe. Takže uvi­díme, čo nám pri­ne­sie budúc­nosť.

4

foto­graf: Lukáš Pelech

Tento mesiac si sa dostal do For­bes 30 pod 30. Ako to vní­maš, a prečo si mys­líš, že si tam?

Som hrdý a mám radosť, že som sa dostal do spo­loč­nosti takých osob­ností ako je Ham­šík alebo Sagan. Záro­veň mám radosť, že tento výber každý rok pri­chá­dza, okrem pár zná­mych špor­tov­cov, s desiat­kami ďal­ších verejne menej zná­mych ľudí, ktorí ale toho stihli doká­zať už veľa. Mladí archi­tekti to nemajú ľahké v našej spo­loč­nosti. Ku veľ­kým a zau­jí­ma­vým zákaz­kám majú vždy ďaleko kvôli tvr­dému kon­ku­renč­nému pro­stre­diu, a nám sa poda­rilo pre­ra­ziť. Mys­lím, že i preto som sa v reb­ríčku oci­tol a snáď to bude ins­pi­rá­ciou pre radu ďal­ších mla­dých ludi, archi­tek­tov, ci dizaj­né­rov. Všetko je možné.

Akú víziu, či plány, máš do budúcna?

No teraz mám plány hlavne s pria­teľ­kou, sme čerstvo zasnú­bení, takže plá­nu­jeme svadbu :).

Čo by si pora­dil začí­na­jú­cim archi­tek­tom?

Učiť sa anglicky, čo naj­viac využiť prí­le­ži­tosti pra­co­vať alebo štu­do­vať v zahra­ničí a potom sa skú­siť vrá­tiť a zúro­čiť skú­se­nosti u nás doma. Nehľa­dieť len na peniaze a vlastnú spo­koj­nosť, zod­po­vedne, tvrdo a poc­tivo pra­co­vať, úspech sa vždy dostaví. Na Slo­ven­sku je ešte strašne moc práce, a to nie­len pre archi­tek­tov, ale pre každú pro­fe­siu. Je toho dôka­zom aj stav po posled­ných voľ­bách. Verím, že všetko je možné, len treba chcieť, pre­stať reptať, nadá­vať a sta­žo­vať sa a uro­biť pre to niečo.

posledna

foto­graf: Ondřej Surý

autor titul­nej foto­gra­fie: Ondřej Surý

Pridať komentár (0)