Michal „Siky“ Siklienka: Bolo obdobie, kedy som musel prežiť z 1,70 eura na deň

  • Toto je netradičný rozhovor, pretože nie je ani o startupe, ani o technológiách, ani o sociálnych sieťach či novej investičnej spoločnosti. Je však o tom, čo s tým úzko súvisí - o vnútornej motivácii, skromnosti a pozitívnom prístupe k životu. A, samozrejme, o odhodlaní. S Michalom Siklienkom, záhradným dizajnérom a zakladateľom Siky Gardens, sa inak ani nedalo.
image_1428487519.jpeg
  • Toto je netradičný rozhovor, pretože nie je ani o startupe, ani o technológiách, ani o sociálnych sieťach či novej investičnej spoločnosti. Je však o tom, čo s tým úzko súvisí - o vnútornej motivácii, skromnosti a pozitívnom prístupe k životu. A, samozrejme, o odhodlaní. S Michalom Siklienkom, záhradným dizajnérom a zakladateľom Siky Gardens, sa inak ani nedalo.

 

 

Ide tvoj biznis, Siky?

Jasné, darí sa. V Bratislave vytvárame momentálne nový realizačný tím, vo Zvolene už druhý, lebo zákaziek je dosť. Nedávno  som podpísal zmluvy s Baumaxom pre stredné a západné Slovensko, o chvíľu budeme otvárať nové obrovské záhradné nebo Siky Gardens v Záhorskej Bystrici. Bude to trochu netradičné, vždy som sa učil robiť veci inak. Nechcem posielať letáky ľuďom s oznamom, že otvárame. Prečo z toho neurobiť show?

 

Poďme pár rokov späť. Viem, že si nedokončil vysokú školu.

Sabotoval som ju. Začalo to niekedy v druháku, kedy som mal veľké problémy so žalúdkom, silné kŕče, bolesti, zvracal som. Bol som asi šesťkrát hospitalizovaný a stále mi nevedeli prísť na to, čo sa deje. Až neskôr mi diagnostikovali Crohnovu chorobu.

 

Preto si odišiel zo školy?
Ja som plánoval odísť už predtým. Len u nás doma sa to ťažko riešilo, lebo otec má štyri tituly, je dekanom drevárskej fakulty vo Zvolene, tak to bol celkom „prúser“. Doniesol som síce žiadosť o prerušenie a týždeň som bol doma, no dal som zase na rodičov a išiel späť do školy. Potom prišli zdravotné ťažkosti, tak sa mi z toho lepšie vykľučkovalo (smiech). Naši boli v tom, že som školu pre chorobu prerušil, no ja som štúdium hneď ukončil. To bolo v novembri a v marci som už začínal podnikať. Teraz to bolo presne päť rokov.

 

 

Pochopili to potom rodičia?
Áno rodičia to pochopili a brat, ktorý študoval financie, následne robil aj finančného analytika, sa teraz na to takisto vykašľal a už rieši so mnou biznis. Pre mňa je to veľké uznanie.

 

Sledujem v súčasnosti taký trend, kedy mnoho ľudí hovorí o tom, ako nechodiť na výšku, že je to zbytočné. Si zástancom tohto trendu?

Ja to tvrdím dávno. Pokiaľ nechceš byť doktor, právnik alebo veterinár, tak reálne ti tá vysoká škola nedá nič. Jediné, čo som ja za toho 2,5 roka získal, bolo obrovské množstvo kontaktov. Asi dvakrát som bol potom na UMB (Univerzita Mateja Bela – pozn. red.) prednášať a aj pred učiteľmi som mladým ľuďom povedal, že ak cítia, že tu nemajú byť, nech idú čím skôr. Vidím, že študenti zostávajú na vysokej škole, lebo „čo iné budem robiť“. A pritom za rok sa môžu naučiť také veci, že dovidenia. Ja sa teraz posledné dva dni učím strategický manažment v praxi (smiech).

 

Ako vyzeral tvoj prvý rok podnikania?

Úplne perfektne, nad očakávania. Požičal som si peniaze od otca a brata, za to som si kúpil náradie, stroj a ostatné veci. Prvý týždeň som začal nosiť A5-kové letáky ľuďom do schránok, vozil som sa v malej dodávke. A už v deň, kedy som roznášal, ma oslovili dvaja ľudia priamo zo záhrady. Prvá moja zákazka bola prevzdušnenie trávnika a zarobil som svojich prvých 20 eur. To bola pecka.

 

Od začiatku si vedel, že to bude záhradný dizajn?

Hej, lebo svoju prvú záhradu som spravil u nás na chate, ešte keď som mal sedemnásť. A od každého som počul, že „wow, ty máš na to talent“. Asi za 2-3 týždne po tom, ako som rozniesol prvé letáky, sa mi ozval človek, či by som mu vedel pripraviť návrh. Priamo mi však povedal, že má okrem môjho aj návrhy ďalších dvoch architektov, obaja už boli na trhu niekoľko rokov. Vybral si mňa. Vtedy som si povedal, že „ty vole, dal si dvoch záhradných architektov“. To bolo pre mňa veľmi motivujúce.

 

 

Prešlo 5 rokov. Ako sa veci zmenili?

Dovolím si tvrdiť, že Siky Gardens pozná väčšina Slovenska.

 

Tvoja každodenná náplň práce sa asi tiež zmenila. Samotné záhrady už veľmi nerobíš.

Tento rok už do zeme veľmi nepichnem.

 

Nie je ti to ľúto?

Ani nie. Tvorím si vlastnú záhradu, tvorím centrum, kde uspokojím oveľa viac ľudí. Moja vyššia hodnota v celom podnikaní je v tom, keď vidím, ako ľudia odchádzajú šťastní. Stále viac vnímam, že ma baví podnikanie ako také, ako činnosť. Je úžasné tvoriť nové veci. Mám v hlave veľké projekty, ktoré keď dáme do troch rokov, tak to bude svetový unikát. A Siklienka bude jedným z tých, čo dokázali, že robiť veľké veci sa dá aj bez titulu. Chcem na svete vytvoriť miesto, kde budú všetci šťastní. To je celé.

 

To je dosť veľká motivácia.

No to je k*** veľká motivácia (smiech).

 

Čo ti dáva istotu, že to všetko dáš?

Ja. Nikto ti nedá istotu, iba ty sám. To je môj vnútorný feeling. Jednoducho nikto ti nemôže dať istotu, akokoľvek ti niekto hovorí, že to dokážeš.

 

Dá sa v podnikaní spoliehať na intuíciu alebo – ako ty hovoríš – feeling?

Teraz, ako som sa vrátil z Bali, kde som zažil naozaj rôzne veci, už verím svojej intuícii na 110%. Samozrejme, niekedy si musíš dať v podnikaní veci do čísel a premýšľať nad tým, no mnohokrát to riešim pocitovo. Rovnako napríklad na stretnutiach s ľuďmi a investormi, hovorím všetko tak, ako to cítim.

 

 

Hovoríš, že máš teraz veľké plány, ktoré si už začal realizovať. Ako môže takýto zaneprázdnený človek odísť na mesiac mimo Slovenska a nechať firmu tak?
V zime mi viac-menej celý biznis stojí, takže to celkom dobre vychádza. Ja si neviem predstaviť, že by som šiel celý rok tak naplno ako tieto dni. Nechcem prežívať a dostať sa do kolobehu, že síce niečo tvorím, no počas toho aj zabudnem, prečo to robím. Dal som si záväzok, že v tridsiatke idem do dôchodku a budem otcom a manželom na 100%. Takže mám ešte tri roky (úsmev).

 

Aké sú základné črty úspechu tvojho podnikania? Prečo si myslíš, že sa ti darí?

Po prvé, je to vyšší cieľ, ktorý mám, a ktorý ma ženie vpred. Ľudia vycítia, že nerobím len záhrady, ale robím niečo navyše, kedy sa im snažím priniesť dobrý pocit. A potom je to môj úprimný postoj, ktorý vychádza zo srdca. Akokoľvek klišéovite to znie.

 

Čo bolo najťažšie za tých päť rokov?

V podnikaní? Fúha… (premýšľa)

 

Niečo určite bolo.

Tým, že som si zobral úver a lízingy na jedno, druhé auto, v treťom roku som mal naozaj kritickú zimu, kedy som musel prežiť z 1,70 eura na deň. To bolo najťažšie. Ale bola to skvelá skúška a videl som, že sa dá aj z toho vyžiť. Ale opäť, bola to skúška, ktorá mi niečo priniesla. V konečnom dôsledku teda nič nie je ťažké. Ťažké je pre mňa zdvihnúť 200-kilovú činku (smiech).

 

 

Čo hľadáš na ľuďoch, keď sa s nimi napríklad púšťaš do spolupráce?

Hľadám akčnosť a ľudskosť. Ja som taký človek, ktorý keď má nejakú predstavu, tak ju chce riešiť hneď. A tiež mám rád ľudí, ktorí dajú na svoje pocity a neriešia všetko len číslami. Potrebujem takých, ktorí idú do vecí ľudsky.

 

Keď si človek pozrie tvoj Facebook, nadobudne pocit, že slová ako „nedá sa“, „nejde to“ alebo „je to zlé“ neexistujú. Niekto by tomu nemusel veriť. Je naozaj každý deň taký skvelý?
Jasné, tak raz za dva mesiace mám aj ja deň, že sa cítim na hovno a mám chuť so všetkým “praštiť”. Potom si ale poviem, že veď to je tak super život, prečo by som na to kašľal? Áno, určite mám aj ja zlé dni.

 

Čítaš knihy?

Čítal som veľmi veľa kníh. No po mojich zážitkoch na Bali vnímam, že by som mal prestať čítať a mám začať písať. Teda, už som aj začal. Môj príbeh. Mám síce 27 rokov, ale myslím si, že už teraz mám svetu čo odovzdať.

 

Je nejaká kniha, ktorú by si odporúčal prečítať každému?

Kniha, v ktorej som sa ja videl ešte skôr, než som odišiel na Bali, bola Mních, ktorý predal svoje Ferrari od Robina Sharmu. Bola to kniha, ktorú som daroval asi štyrom alebo piatim ľuďom ako darček. A tých ľudí to úplne nakoplo.

 

 

Ak by si mal jednu vec, jednu vedomosť, čo chceš po sebe zanechať – povedzme svojim deťom – čo by to bolo?

Robte tak, ako cítite. To je celé.

 

Moja obľúbená záverečná otázka. Piješ kávu?

Nie. Pil som kávu trikrát v živote, predtým, než som šiel na Bali. Tam som potom pil dvakrát kávu a nenormálne mi chutila. Tak som si povedal, že vyskúšam aj tu, ale tu mi nechutila. Asi mi to malo tak zostať v pamäti, že iba na Bali som mal piť tú dobrú kávu.

 

Predsa len ešte úplne posledná otázka, ktorú ti ako milovníkovi záhrad musím dať. Tvoj obľúbený kvet?

Ruža. Veľmi rád dávam ženám kvety, niekedy sa z toho teším ja viac než ony (smiech).

 

 

 

Najnovšie videá

Teraz najčítanejšie

Aktuálne čítajú

Trendové videá