Michal Smí­šek – Slo­vák, ktorý sa nebál ísť za svo­jim snom a teraz pra­cuje v Európ­skej Ves­mír­nej Agen­túre

Ľubica Mervová / 4. október 2016 / Rozhovory

Michal Smí­šek patrí k úspeš­ným mla­dým Slo­vá­kom a je dôka­zom toho, že ak člo­vek chce niečo dosiah­nuť, nič nie je nemožné. Absol­vo­val stáž v Európ­skej ves­mír­nej agen­túre, kam ho neskôr pri­jali ako plno­hod­not­ného zamest­nanca Inšti­tútu Robo­tiky a Mechat­ro­niky. Napriek tomu, že pra­cuje na mieste, ktoré by mu mnohí mohli závi­dieť, zostal veľmi prí­jem­ným a skrom­ným člo­ve­kom.

Málo­kto zo Slo­ven­ska má skú­se­nosť s pria­mou spo­lu­prá­cou s Európ­skou ves­mír­nou agen­tú­rou. Ako vlastne taká ves­mírna agen­túra fun­guje?

Európ­ska ves­mírna agen­túra je kon­zor­cium štá­tov Európ­skej únie a pri­dru­že­ných štá­tov, ktoré zdieľa spo­ločný záu­jem o návrh, rea­li­zá­ciu, manaž­ment a finan­co­va­nie pro­jek­tov, za úče­lom ves­mír­neho výskumu. Od člen­ských štá­tov sa teda oča­káva jed­nak for­mu­lo­va­nie cie­ľov, a jed­nak finan­co­va­nie pro­jek­tov zo štát­neho roz­počtu. Štáty sa pri­ro­dzene rôz­nia jed­nak vo svo­jich ambí­ciách — spo­meňme naprí­klad pries­kum pla­nét slneč­nej sústavy, ťažbu nerast­ných suro­vín, tes­to­va­nie ves­mír­nych a pozem­ských tech­no­ló­gii, expe­dí­cie ľud­ských posá­dok; a jed­nak v miere finan­co­va­nia agen­túry — Nemecko a Fran­cúz­sko ťahajú tak­mer polo­vicu celého roz­počtu ESA, pri­čom men­šie štáty finan­cujú často iba po per­cente, úmerne ku veľ­kosti svo­jej eko­no­miky a zaan­ga­žo­va­nosti vo ves­mír­nych prog­ra­moch.

Pre samotnú ESA pra­cuje iba okolo dve­ti­síc ľudí a jej ria­di­teľ­stvo sa for­málne nachá­dza v Paríži. Tu sa ria­dia pro­jekty a pre­roz­de­ľujú finan­cie. Naopak samotná rea­li­zá­cia pro­jek­tov pre­bieha už na národ­nej úrovni, pri­čom každý štát sta­no­vuje svoju rea­li­začnú agen­túru. Pre Nemecko je to Deuts­ches Zen­trum fuer Luft- und Raum­fa­hrt (DLR), kto­rej som zamest­na­nec.

DLR má po celom Nemecku rozo­sia­tych 16 výskum­ných loka­lít, a naša, mní­chov­ská, patrí k tým väč­ším. Nachá­dza sa na území sta­rého, his­to­ricky vojen­ského, letiska, ktoré má momen­tálne šta­tút špe­ciál­neho civil­ného. Je tu han­gár s naj­väč­šou nedop­rav­nou civil­nou letec­kou flo­ti­lou v Európe (a pri­dru­že­ným klu­bom špor­to­vých let­cov, do kto­rého si občas nie­ktorí kole­go­via po obede cho­dia zalie­tať, keď je pekne :) ), cen­trála európ­skeho GNSS pro­jektu Gali­leo, ria­diaci mos­tík európ­skeho modulu Medzi­ná­rod­nej ves­mír­nej sta­nice (ISS) Colum­bus, a robo­tické labo­ra­tó­ria.

13445250_10208101868877081_1784309609686739705_n

Môžeš nám pri­blí­žiť, čo je nápl­ňou tvo­jej práce, akým pro­jek­tom sa venu­ješ?

Práve pre tú poslednú spo­mí­nanú entitu, Inšti­tút Robo­tiky a Mechat­ro­niky, pra­cu­jem aj ja. Som súčas­ťou tímu vyví­ja­jú­ceho mobil­ných robo­tov — kon­krétne naše labo­ra­tó­rium obý­vajú drony, rovery, cra­wlery aj wal­kery. V tejto sku­pine som zod­po­vedný za sen­zory — kamery, akce­le­ro­metre, gyro­skopy a iné vstupné zaria­de­nia robo­tov — ich fun­kci­ona­litu a integ­rá­ciu.

S tímom vyví­jame robo­tickú plat­formu určenú na pries­kum pla­ne­tár­neho povr­chu, rover LRU. Ako vo väč­šine ves­mír­nych pro­jek­tov, nie je zaru­čené, že náš robot dostane zelenú a zamáva nám z odpa­ľo­va­cej rampy v Baj­ko­nure alebo Kou­rou, no sna­žíme sa túto prav­de­po­dob­nosť maxi­ma­li­zo­vať — okrem iného aj minu­lo­roč­ným víťazs­tvom LRU tímu v celo­ne­mec­kej súťaži Spa­ce­Bot­Cup. Mám skú­se­nosť, že šťas­tie praje pri­pra­ve­ným.

Ďalší pro­jekt, na kto­rom pra­cu­jeme, je koope­rá­cia hete­ro­gén­neho tímu robo­tov, teda takého, v kto­rom spo­lu­pra­cujú roboti rôz­nych dizaj­nov. Naprí­klad, lie­ta­júci robot vie rýchlo pre­skú­mať rela­tívne veľkú oblasť, ale neune­sie toho veľa. Pre rovery je naopak cha­rak­te­ris­tická vyš­šia nos­nosť za cenu niž­šej mobi­lity. Navzá­jom sa tieto kon­cepty majú poten­ciál výborne dopĺňať pri vyko­ná­vaní kom­plex­nej­ších úloh. Je možné, že v najb­liž­ších mesia­coch sa na stole naskytne pro­ject call pre takýto spô­sob pla­ne­tár­neho pries­kumu — a opäť raz chceme byť rad­šej pri­pra­vení, ako prek­va­pení.

13501641_10208101871997159_1224641371340060721_n

Ako vyzerá tvoj bežný pra­covný deň?

Ako post-dokto­rand žon­glu­jem s rela­tívne veľa lop­tič­kami. Mal by som pra­co­vať na sys­té­moch — mojim pri­či­ne­ním by mali roboty fun­go­vať lep­šie a čas­tej­šie ako bez neho, a mal by som cel­kovo byť uži­točný člen tímu. Oča­káva sa odo mňa tak­tiež manaž­ment agen­túr­nych pro­jek­tov a prie­my­sel­ných spo­lu­prác — kde sa, pri ich vypi­so­vaní, snúbi kre­a­ti­vita s byrok­ra­ciou. No a napo­kon by som mal “robiť vedu” — posú­vať hra­nicu ľud­ského pozna­nia, čítať články, ako sa vo svete robia veci, a písať ich, aby som uká­zal, že to vieme lep­šie. :D

Sna­žím sa kaž­do­denne robiť jednu kon­krétnu vec — no to sa často nepo­darí, začnem mul­ti­tas­ko­vať a potom je pánom môjho dňa čistý chaos :)

Pro­jekty, na kto­rých pra­cu­ješ ti stále nie­kto zadáva alebo pra­cu­ješ aj na vlast­ných výsku­moch?

Orga­ni­začná štruk­túra je u nás prek­va­pivo hori­zon­tálna a nefor­málna. Prácu mi nezvykne zadá­vať šéf, skôr sa často radie­vam so skú­se­nej­šími kole­gami, a zis­ťu­jem, čo aktu­álne naj­viac horí — a čo viem, to hasím. Takže ak poci­ťu­jem aký­koľ­vek chaos, môžem si byť istý, že si zaňho môžem sám. Vo vše­obec­nosti sa dá pove­dať, že sa tu cítim veľmi slo­bodne — a k tejto slo­bode sa sna­žím pri­stu­po­vať zod­po­vedne.

Často som pri­zý­vaný k dis­ku­siám o pre mňa rele­vant­ných budú­cich prie­my­sel­ných pro­jek­toch a spo­lu­prá­cach. Teší ma, že napriek tomu, že pri obchod­nom styku s prie­mys­lom je hlav­ným cie­ľom výhodne pre­dať u nás gene­ro­vané know-how, dosť sa pri­hliada na výskumné pre­fe­ren­cie a ciele nás ako jed­not­liv­cov. To až do takej miery, že ak nevieme pred­po­kla­dať, že na imple­men­to­va­nie neja­kého sys­tému budeme mať člo­veka, kto­rého tá imple­men­tá­cia *zau­jíma* a *baví*, môže to spô­so­biť zaho­de­nie pro­jektu. Čiže do veľ­kej miery roz­ho­du­jeme my sami o tom, čo robiť budeme, a čo nie.

13450763_10208101871037135_713535798613090995_n

Ako si sa na svoju súčasnú pozí­ciu dostal?

V roku 2011 som sa, po vzore šikov­ných Slo­vá­kov, kto­rých som spoz­nal na náv­števe Oxfordu, roz­ho­dol strá­viť leto stá­žou v mojom vte­daj­šom odbore záujmu, v spra­co­vaní obrazu. Vedel som iba, že chcem robiť práve toto, ale bolo mi jedno, kde na svete skon­čím — posie­lal som živo­to­pisy na všetky strany. Náhoda chcela, že sa moja apli­ká­cia zapá­čila ľuďom z DLR, tak som na leto 2011 zakot­vil tu. Po lete som sa vrá­til späť na Slo­ven­sko, zapo­čať dokto­rand­ské štú­dium. No už jeseň 2011 to tak náhoda opäť chcela, že v DLR potre­bo­vali pomerne rýchlo pre­ro­biť soft­vér na kalib­rá­ciu kamier z jazyka IDL do C++. Z leta som s týmto soft­vé­rom mal skú­se­nosti a okrem mňa ich nena­pa­dol nikto iný, koho by narýchlo zohnali, tak ma o to požia­dali a ja som to pre nich, popri dokto­rand­skom, uro­bil.

Potom zo strany DLR vyvs­tali ďal­šie potreby a nako­niec som pre nich ako exter­nista pra­co­val ďal­šie štyri roky, popri dokto­rand­skom, s pre­men­li­vou inten­zi­tou. Aku­rát keď som v Bra­ti­slave kon­čil štú­dium, náhoda to tak chcela do tre­tice, že sku­pina odbor­ní­kov na sen­zo­riku a mobilné roboty z DLR odišla, zalo­žila si vlastný star­tup (dnes úspešnú firmu Robo­Cep­tion) a po týchto schop­ných ľuďoch zrazu ostali prázdne sto­ličky. Ja som vtedy bol v DLR už známa firma, a vďaka inter­ným infor­má­ciám som sa včas sti­hol o vypl­ne­nie jed­nej z týchto prázd­nych pozí­cii uchá­dzať. Byrok­ra­tické mlyny mleli pomaly — celý pro­ces trval pol roka, ale isto — a to miesto som dostal.

Kde si pred­tým štu­do­val? Aká škola vie člo­veka pri­pra­viť na takúto prácu?

Na Fakulte infor­ma­tiky a infor­mač­ných tech­no­ló­gii, STU, som ukon­čil baka­lár­ske štú­dium. Inži­nier­ske štú­dium som absol­vo­val na odbore Mate­ma­ticko-počí­ta­čové Mode­lo­va­nie, SvF STU, u prof. Mikulu. Dokto­rand­ské v odbore apli­ko­vaná mate­ma­tika som tiež absol­vo­val uňho. Vážil som si u neho dve veci. Po prvé to bol indi­vi­du­álny prí­stup k štu­den­tom — keď som mu pove­dal, že sa nejaký pred­met lep­šie naučím z videí na You­Tube ako sede­ním v škole, akcep­to­val to, a nechal ma ísť si svo­jou ces­tou. Po druhé, vedel umne integ­ro­vať štu­den­tov do vedec­kých pro­ce­sov na fakulte. Z toho som, koniec kon­cov, pro­fi­to­val aj ja — na jar 2011 som vyhral čes­ko­slo­ven­ské kolo ŠVOČ v apli­ko­va­nej mate­ma­tike. Toto je dnes už iba milý malý úspech, ktorý vtedy ale v mojom štu­dent­skom živo­to­pise dosť dobre vyze­ral. Dnes viem, že u môjho vte­daj­šieho šéfa stáže v DLR a dneš­ného kolegu a kama­ráta, Klausa Strobla, tento aspekt zavá­žil pri výbere vhod­ného štu­denta. V toho dôsledku vyna­kla­da­nie úsi­lia navyše počas štú­dia (a nemys­lím tým prácu pri pokladni — neviem, či tým vlastne vôbec mys­lím prácu ako takú…) kaž­dému vrelo odpo­rú­čam.

13483010_10208101866517022_5527827985187874791_o

Vedel by si porov­nať pod­mienky na výskum v Mní­chove a v Bra­ti­slave?

Pre vedeckú kul­túru postko­mu­nis­tic­kého bloku je typické, že know-how pozos­táva pre­dov­šet­kým z teórie, ale na prak­tickú rea­li­zá­ciu a expe­ri­menty chý­bajú pros­triedky — teória je dôle­žitá, no iba s ňou je ťažké obstáť v glo­bál­nej vedec­kej súťaži. Pre vzde­lá­va­nie na Slo­ven­sku, nie­len vyso­koš­kol­ské, je typické, že nefunkčné aspekty, ktoré by mal pri­ro­dzene potiah­nuť sys­tém a infra­štruk­túra, ťahajú namiesto toho obe­taví uči­te­lia z pozí­cie jed­not­liv­cov, za cenu výraz­ného zní­že­nia kva­lity ich osob­ného života. Patrí im moja vďaka za to, že v pod­mien­kach, ktoré mali, ma naučili to, čo ma naučili. A neviem, ako by som im to mohol opä­to­vať.

Vieš si pred­sta­viť, že by si pra­co­val na ves­mír­nom (alebo inom) výskume aj na našom území?

Tak ako každý expat, aj ja zvyk­nem roz­mýš­ľať, čo by sa muselo zme­niť, aby som sa vrá­til. Nie je to ľahká otázka. Totiž, pred­stavme si, že zo dňa na deň zrazu budú platy, finan­co­va­nie výskumu a posta­ve­nie ved­cov v spo­loč­nosti také, ako v západ­nej Európe. To však nespô­sobí to, že sa rovno zo dňa na deň celý svet dozvie, že Slo­ven­sko je to pravé miesto pre výskum a život vedca — povesť sa ťažko a dlho buduje a ľahko a rýchlo zničí. Odha­du­jem to na roky, kým by sa po zave­dení takýchto opat­rení spus­til prí­liv kva­lit­ných sve­to­vých ved­cov, pri­čom prvé desať­ro­čia tohto prí­livu by iba kom­pen­zo­vali odliv pred­chá­dza­jú­cich dekád. Mňa by plat samotný — aký­koľ­vek — nemo­ti­vo­val vrá­tiť sa. Mám pri­márne záu­jem pra­co­vať tam, kde budem mať za kole­gov čo možno naj­schop­nej­ších ľudí, s kto­rými budem rie­šiť čo možno naj­zau­jí­ma­vej­šie prob­lémy. Moja súčasná práca, mám pocit, túto potrebu napĺňa.

13450160_10208101868357068_6667614481112470843_n

Aký je vzťah ESA a Slo­ven­ska?

Podľa mojich skú­se­ností si Slo­váci často mylne mys­lia, že Slo­ven­sko je plno­hod­not­ným čle­nom ESA. Toto zatiaľ neplatí — od roku 2015 je Slo­ven­sko spo­lu­pra­cu­jú­cim štá­tom Európ­skej ves­mír­nej agen­túry, ale to v porov­naní s člen­stvom nezna­mená prak­ticky nič. O plno­hod­not­nom člen­stve sa vraj hovorí, neviem však, nakoľko vážne zo strany Slo­ven­ska — mám pocit, že vláda akoby tušila, že ves­mírny prog­ram sú skôr výdavky ako príjmy, tak sa zdráha. Plno­hod­not­nými členmi sú pri­tom štáty ako Česko, Poľ­sko, Maďar­sko aj Rumun­sko.

Pred­tým, ako si čita­teľ povie, že ves­mírny prog­ram je drahá vec a Slo­ven­sko je chu­dobná kra­jina, pozý­vam ho nazrieť do účtov­níc­tva agen­túry: Ročný roz­po­čet ESA je 4,4 miliardy eur — ekvi­va­lent ceny lís­tku do kina za kaž­dého občana kaž­dého člen­ského štátu. Oproti tomu, ostatný pro­jekt digi­ta­li­zá­cie slo­ven­skej štát­nej správy, Slovensko.sk, stál 1 miliardu eur – toto je už ekvi­va­lent pre­dĺže­ného rodin­ného víkendu v horách za kaž­dého občana Slo­ven­ska, a väč­šina týchto peňazí sa uto­pila čier­nej diere korup­cie a neschop­nosti. Tým chcem ilus­tro­vať, že peniaze na to, aby sme mohli plno­hod­not­ným čle­nom ESA a podie­ľať sa na špič­ko­vom ves­mír­nom prog­rame, máme. Pri­tom, čas je na to ide­álny — pre najb­liž­šie dekády sa hovorí o úžas­ných pro­jek­toch: prvé trvalé osíd­le­nie Mesiaca, prvá ľud­ská posádka na Marse, prvý detailný pries­kum ľado­vých mesia­cov Jupi­tera a Saturnu, prvá solárna pla­chet­nica do sys­tému Alfa Cen­tauri.

Slo­ven­sko by sa malo zamys­lieť, či chce alebo nechce byť súčas­ťou tohto ťaže­nia za ľud­ským pozna­ním. Alebo sme prí­liš zanep­ráz­dnení haš­te­re­ním sa o tom, ktorá men­šina môže za naše mrzké životy, a na takéto pan­ské výstrelky a hvez­dár­če­nie nemáme čas? ESA Slo­ven­sko uvíta, ale tak­tiež to dosť dobre zvládne bez nás. Nikto a nič nás do vstú­pe­nia nenúti. Je to otázka našich pri­orít.

13450239_10208101870357118_4568032642110234699_n

Máš ešte nejaké ďal­šie pro­fesné ciele do budúcna alebo máš pocit, že si už dosia­hol svoj vrchol?

Zďa­leka nemám pocit, že ustáť pol roka na pozí­cii zele­náča, aj keď v dob­rom výskum­nom cen­tre, sa dá pova­žo­vať za vrchol kari­éry vše­obecne. Mám v pláne si osvo­jiť pro­cesy a rýchlo “zose­ni­orš­tieť”. Moju súčasnú pozí­ciu vní­mam ako šancu pris­pieť k posu­nu­tiu hra­níc ľud­ských mož­ností — nič viac a nič menej ako šancu. Cho­piť sa jej ma moti­vuje viac ako čokoľ­vek iné. Momen­tálne. A aký je dlho­dobý plán? Neviem. Možno si raz zalo­žím star­tup :)

Ďaku­jem Mišovi za odpo­vede a pra­jem veľa ďal­ších úspe­chov do budúcna.

zdroj foto­f­rafi: Michal Smí­šek

Pridať komentár (0)