Michal Yaksha Novotný – Slovák, čo oblieka mladých a podporuje rebelov umenia

Je preňho charakteristické, že sa rád púšťa do nových vecí a svojou prácou pomáha druhým ľuďom uspieť. Od predávania balónikov na jarmoku ešte ako dieťa, cez konkurz do filmu s Keanu Reeves-om, riadenie streetwearových obchodov a mnohé iné dobrodružstvá, o ktoré sa s nami podelil, dokázal tento „chlapec z Vrútok, čo vie“ – ako sa sám označuje na Twitteri, začať a skončiť viac aktivít než mnohí sérioví podnikatelia. Aj napriek svojim túlavým topánkam sa drží pevne pri zemi a život na Slovensku by nevymenil za zahraničie. Vydajte sa spolu s nami na jeho 30-ročnú cestu, v ktorej figuruje cestovanie, sloboda a kreativita.

Tak teda začnime pekne od začiatku: „Aké pre teba bolo vyrastať na Slovensku?“ Spomínam na to často úsmevne. Som 85-ka ročník, z Martina, malého mesta, takže som si užil rôzne príhody. Môj otec bol Vietnamec, mama Slovenka a jej rodina z Čiech. Navyše môj pradedko bol Francúz, takže mám fakt pomiešaný pôvod a nedá sa jednoznačne povedať, že som Vietnamec, či Slovák. Čo sa týka prostredia počas môjho detstva, všetko bolo vtedy veľmi familiárne, všetci naši susedia sedávali vonku pred vchodom, popíjali kávu, všetci sa poznali. Často som obedoval u susedov, susedia prespávali u nás, takže vyrastať v tej dobe a prostredí bolo super. Na druhej strane som však v tomto malomestskom prostredí dosť vytŕčal, a veľa ľudí ma tým pádom aj poznalo.

Mal som pár kamarátov, ktorých rodičia neboli priveľmi „open-minded“, a teda keď som sa s nimi chcel stretnúť, musel im ísť zazvoniť niektorý z mojich ďalších kamarátov. Mali skrátka zakázané sa so mnou priateliť. Lebo bolo lepšie aby mali „normálnych“ kamarátov, a nie niekoho ako ja. Vtedy ma to trošku urážalo, niektoré veci som si bral veľmi k srdcu a bol som kvôli tomu dosť drzý. Keď nad tým však teraz rozmýšľam, chápem, že sa len báli, bol to všetko strach. Moja mama, pôvodom z východného Slovenska, slobodná matka s dvomi vietnamskými deťmi, to ale tiež nemala úplne najľahšie.

Takže si sa na nás mohol pozrieť buď tak, že si si povedal: akí sú zlatí, slobodná mamička a tie dve malé vietnamské deti v takejto dobe, alebo si si povedal, že radšej s nimi nechcem mať nič spoločné. Čo je ale rozhodne veľmi vtipné, a zároveň by som tým chcel oceniť a pozdraviť všetky moje bývalé priateľky, je, ako si museli náš vzťah neustále obhajovať. Či už pri rodičoch, kamarátoch alebo spolužiakoch pýtajúcich sa ‚prečo akože chodíš s Vietnamcom?‘ V dnešnej dobe je hrozne cool keď má baba niekoho zahraničného, ale vtedy to tak nebolo. Vždy som mal super frajerky a toto si od nich naozaj cením.“

Pre dosť veľa ľudí, hlavne hiphopovú komunitu na Slovensku a v Čechách, je Michal známy ako YAKSHA. „Odkiaľ vlastne táto prezývka pochádza?“ Dostal som ju od trénera thajského boxu, bol to od neho marketingový ťah, samozrejme bolo atraktívnejšie, keď som mal thajské meno, než Michal Novotný. Boxu som sa venoval ešte v skoršom veku, no dlho som pri ňom neostal – to vysvetlím. Mal som už za sebou profesionálne zápasy, ktoré boli vysielané na Eurosporte, mal som medaily z majstrovstiev, no a v tom momente som prestal. Rozhodol som sa, že sa chcem venovať hudbe a začal som si kupovať platne. Po nejakej dobe, keď som bol práve vo svojej kariére najlepšie platený a najviac bookovaný ako DJ, sa mi to ale sprotivilo, znechutilo a prestal som hrávať. Je to taká moja divná povahová črta. So všetkým, čo som začal robiť a malo to úspech, som prestal a začal robiť niečo nové.“

„Mňa spraví vždy šťastným to, keď moje snaženie dospeje do bodu, v ktorom už vidím, že som niečo dosiahol. V tom momente som spokojný a cítim, že je už čas odísť a robiť niečo iné.“

„Bolo to rovnaké, aj keď som v osemnástich rokoch otvoril jeden z prvých streetwearových obchodov na Slovensku, dva roky na to som už otváral ďalší v Košiciach, takže som už vlastne viedol sieť hiphopových predajní. No v momente, keď to prosperovalo a malo to zabehnutý systém, som sa rozhodol skončiť s podnikaním, zatvoril som obchody a odišiel som do Londýna. Šiel som na filmový kasting filmu 47 Ronin s Tomom Cruisom. Dostal som veľmi dobrý komparz, ktorý sa mal točiť 33 dní, čo je na komparz fakt dosť a navyše je to veľmi dobre platené. Teraz už tiež neviem, prečo som sa tak pobláznil a vybral sa tam. Tak som si začal vybavovať všetko pre pobyt v Londýne. V deň keď mali byť kostýmové skúšky mi ale oznámili, že termín sa prekladá na ďalší deň a takto sa to posúvalo pár dní, až som si nakoniec povedal, že nie som na gumičku a odišiel som na Slovensko. Keď som bol už odcestovaný, tak mi volali a začali robiť problémy, že mám podpísanú zmluvu a mal by som tam byť, proste som povedal, že už nemám záujem.“

„Bol si niekedy vlastne zamestnaný?“ Napadne mi spýtať sa pri týchto príhodách. „Pracujem odkedy si pamätám, no v úlohe zamestnanca som sa nikdy veľmi dlho neohrial. V deviatich rokoch som na jarmoku predával balóniky, ktoré mi nakúpila babka, bol som už od malička v kontakte so zarábaním peňazí. Je zaujímavé, že ten podnikateľský gén nemám po mojom otcovi, ktorý bol Vietnamec, ale po mojej československej rodine. Babka podnikala celý život, a mama tiež, takže z tejto strany som tým bol obklopený dennodenne. Keď som mal sedemnásť, zamestnal som sa ako čašník vo veľmi dobrej reštaurácii v Čechách, kde som si počas štyroch mesiacov dokázal zarobiť na podnikanie, takže som to tam hneď potom nechal. Na Slovensku som bol zamestnaný jediný raz – v reštaurácii, a to v čase, keď som otvoril už spomenutý streetwearový obchod.

Uvedomil som si tú zodpovednosť mať biznis a zamestnancov a tak som sa chcel poistiť a mať ešte vedľajší zdroj príjmu. Vydržal som tam ale iba dva mesiace, pretože podmienky boli pre mňa neprijateľné. Zarábal som menej ako moja zamestnankyňa v obchode, pričom som sa narobil o dosť viac. Prvú výplatu som ešte strávil, ale ozval som sa – čo to má znamenať? Veď som mal urobenú hotelovú školu, barmanský kurz, skúsenosť a neviem čo všetko, bral som to vážne, bol som premotivovaný 19-ročný chalan. A oni na to: ‚Michal, veľmi si vážime, ako pracuješ‘ a že ďalšia výplata bude lepšia. Bola lepšia tak o 600 korún slovenských, čo je 20 eur terajších. Mal som vtedy ten istý pocit ako som mal pri kastingu – že som pre nich absolútne nič, a tak to aj bolo. Necítil som sa dobre v pozícii bevýznamnej častice biznisu niekoho iného. V deň druhej výplaty som nechal tento job a tým sa skončila aj moja cesta zamestnanca.“

Dnes sa nachádzame v kaviarni newyorského Manhattanu, Michal má na konte o pár rokov viac a s nimi aj množstvo rozbehnutých úspešných projektov. „Čomu sa teda venuješ dnes a prečo si vlastne v New Yorku?“

„V New Yorku som preto, lebo som cítil, že som bol už dlho na Slovensku a začal som rozmýšľať slovensky. To znamená rozmýšľať až príliš nad tým, čo si ľudia asi pomyslia o tom, čo robíš. A to mi začalo vadiť.“

 

Ja som dosť známy tým, že neriešim, čo si ľudia pomyslia. Keď začnem niečo robiť, ostatní to berú dosť posmešne. Potom to začnú trošku sledovať, ale to len preto, že chcú vidieť, ako to nebude fungovať, ľudia fakt radi sledujú neúspech. No nakoniec si povedia, že nevedia, ako to dokázal. Cítil som, že schopnosť ignorovať tento systém sa mi začala vytrácať a možno je to aj vekom – kedysi som bol odvážnejší púšťať sa do niektorých vecí, dnes som opatrnejší, no v každom prípade som sa rozhodol, že pôjdem do New Yorku načerpať silu a inšpiráciu, a že tu budem tak dlho ako to budem potrebovať.“

Žijem v Harleme, štvrti, kde nie je veľa turistov, u Američana. Je to tam divoké, ale žije sa tam normálne, reálny newyorský, americký život. Takže mám možnosť nahliadnuť do tohto a vnímať tú komunitu, o ktorú sa zaujímam, hlavne okolo rapu. Rap je tam všade v uliciach, vystúpiš z metra a máš pocit, že sa tam točí klip. Oni tam tak žijú. To je pre mňa úžasné, to je to, kvôli čomu som chcel prísť do NY. Predtým, keď som tu bol, som trávil čas na Manhattane s Európanmi, ktorí tu žijú a majú štandardný až nadštandardný život. Chodia tam po dobrých reštauráciách a kaviarničkách. Teraz bývam u Američana, ktorý rieši úplne iné problémy. Minule bol ukľudňovať susedu, ktorá je na cracku a bila svoje dieťa alebo niečo, úplne kričalo, on sa ju snažil usmerniť. Otvorila mu s hrncom plným horúceho oleja a chcela to naňho vyliať. Nie, že by som takéto situácie vyhľadával, ale chcel som proste spoznať Ameriku aj takto, so všetkou jej autenticitou a surovosťou. Takže v podstate teraz trávim dni takto. Vezmem si foťák, počúvam hudbu a rozjímam len tak v newyorských uliciach, dýcham tú atmosféru.“

„Keď necestujem, žijem v Bratislave a venujem sa paralelne mojim dvom momentálnym činnostiam – mám hudobný label I LOVE PARTY PRODUCTION a odevnú značku PAY. Pod týmto hudobným labelom sú umelci, ktorí robia rôzne veci od hudby po vizuálne umenie, a ja ich vlastne zastrešujem. Kedysi som robil manažéra áčkovým interpretom, ale to ma po čase prestalo napĺňať, pripraviť im kariéru a realizovať ju, a tak som sa rozhodol byť teraz ten, kto poskytne komplet servis umelcom, má s nimi rovnocenný vzťah a umožňuje im, aby mali priestor venovať sa tomu, čo robia najlepšie – svojmu umeniu.“ „Získať si dôveru, hlavne keď ide o kariéru niekoho iného, a zároveň vytvoriť spomenutý rovnocenný vzťah asi nie je ľahké, ako si to dosiahol?“

„S mojimi interpretmi máme až príliš dobré priateľské vzťahy, niekedy je to dokonca na škodu, ale vo všeobecnosti je to veľmi pozitívne. Tým, že som šéf labelu, musím mať určitú autoritu, no myslím, že vďaka kamarátskym vzťahom sa aj toto zvláda ľahšie. Hlavne mám naozaj skvelých interpretov ako napríklad HAHA Crew, Gleb, Radikal, Dalyb, ktorí si neulietavajú a sú stále nohami pevne na zemi, aj keď toho dokázali na scéne už pomerne dosť.“

„Mojím cieľom a úlohou je, aby tento hudobný label bol predovšetkým miesto, ktoré napomáha rôznym kreatívnym ľuďom, ktorí zmýšľajú podobne – nechcú sa prispôsobovať spoločnosti a zaužívaným pravidlám, ale len jednoducho robiť to, čo ich baví a tvoriť veci aj spolu, naprieč umeniami tak, aby ich to aj živilo.“

 

„Druhá časť toho, čo robím, je moja streetwearová značka. Založil som ju ešte s dvoma ďalšími ľuďmi, Zuzka sa venuje výrobe, zháňa látky a rozhoduje, kde čo budeme vyrábať, Patrik má na starosti dizajn a ja sa venujem všetkému okolo toho, t.j. imidžu značky, marketingu, influencerom, financovaniu. Teraz spúšťame tretiu kolekciu, takže je to v podstate ešte bábätko, ale mali sme veľmi dobrý štart, dostali sme sa do povedomia komunity, pre ktorú je to robené v Čechách a na Slovensku. Úplne s prvou kolekciu sme hneď šli do zahraničia, vtedy som to uchopil tak „neslovensky“, prvý lookbook sme fotili v New Yorku s newyorským interpretom, mali sme objednávaky zo zahraničia, no nebolo to zas až tak intenzívne. Tam som si uvedomil, že by sme mali byť v tom, čo robíme, najlepší tam, odkiaľ sme a až potom sa posúvať ďalej.

Chce to strašne veľa energie dostať nejaký produkt do zahraničia, už aj samotný československý trh je dosť veľký, tak sa teraz sústredíme na pokrytie tohto trhu. Dôležité je povedať, že filozofiou značky PAY. je kvalita, a teda sa nevyrába vo veľkom. Takže ak by sme mali objednávku z jednej krajiny na tisíc kusov, odmietol by som, lebo určite nechcem, aby to takto fungovalo. Nerád by som, napríklad, stretol na ulici tristo ľudí vo veciach PAY., radšej by som ich stretol desať, pričom by som vedel, že každý, kto si tie produkty kúpil, pozná príbeh značky a je rád, že tých kusov je tak málo. Takisto som si predsavzal, že značka PAY. sa nikdy nespojí so slovom zľava alebo akcia. Tak si vážime ten produkt, že ak sa nepredá v plnej stanovenej cene, tak buď ostane skladom alebo sa zničí. No nechcem, aby sme sa zapájali do akcií typu sharuj fotku a dostaneš zadarmo tričko.

Takýto marketing určite nechceme robiť. Náš marketing je v tom, že máme kvalitný vizuál, fotky a produktové videá, ktoré si skôr ľudia nájdu cez kanály, kde sa zameriavame na náš typ zákazníkov. Cieľom je ich ohromiť a ukázať im kvalitu, kedy si povedia: ‚ty kokos, vyzerá to naozaj veľkolepo‘. No my sa nikdy nesnažíme o žiadny celoplošný boom. Kvôli tomuto všetkému sa snažím robiť malú značku tak poctivo ako veľkú značku, zháňame kvalitnú látku, nechávame veci kompletne šiť. Aj obyčajné basic tričká máme ušité, a to by človek neveril, aké zložité je zaobstarať kvalitný lem na tričko, aby tie švy boli zarovno – na takýchto veciach si veľmi zakladáme. Takže to nie je o tom, že si kúpiš biele tričko a vymyslíš si naň obrázok.“ Úplne fandím tomuto prístupu smerom od kvantity ku kvalite, je to očividne niečo, čo ľudia začínajú vyhľadávať viac a viac vo svete, ktorý pomaly začína pripomínať skládku odpadu. Menej je rozhodne viac.

„Cool, takže toto sú tvoje terajšie aktivity, alebo sme na niečo zabudli?“ „Toto sú tie hlavné, ale pomáham ešte ako konzultant niektorým firmám s marketingom. Moje aktivity sú ale na prvom mieste a takto som si to aj ustanovil s projektami, ktoré robím na zákazku. Ešte sa venujem aj organizovaniu eventov v rámci I LOVE PARTY PRODUCTION. Kedysi to bolo naozaj intenzívne, v roku 2013 som pripravil 117 podujatí, vtedy som agentúru viedol úplne sám a veľká časť eventov bola nad 1000 ľudí. Takže dnes, aj keď menej intenzívne, organizujem ešte aj eventy.“

Teraz je už asi jasné, prečo Michal chodí čerpať energiu a inšpiráciu cestovaním a objavovaním iných krajín. Prezradil mi, že tento rok bol zatiaľ trikrát v Amerike, v Taliansku či vo Francúzsku, „Keď som doma viac ako dva mesiace, už sa mrvím a potrebujem vycestovať. Zahraničie mám naozaj veľmi rád a potrebujem ho navštevovať, no nevedel by som si predstaviť žiť dlhodobo za hranicami. Z jednoduchého dôvodu:

„V momente, keď začneš žiť v zahraničí, ukrátiš sa o možnosť si ho užívať.“

 

„Vidím to napríklad na mojej sestre a na kamarátoch, ktorí v zahraničí žijú. Riešia tam každodenné veci, no keď tam ja prídem na dovolenku, tak si to užijem a to je to, čo potrebujem – prísť tam na krátky výlet a vytiahnuť z toho maximum.“ „Táto častá konfrontácia iných kultúr ti musí dávať aj super príležitosť na porovnávanie Slovenska a život v ňom s tým za hranicami. Čo je pre teba najväčší postreh v porovnaní, trebárs, s Amerikou?“ „Čo v Amerike naozaj platí je, že keď sa ti darí, hovor o tom čo najviac. Ukazuj, že sa ti darí a človek, ktorý je v tvojich kruhoch alebo ťa sleduje, sa tým väčšinou nejakým spôsobom inšpiruje. Na Slovensku toto vôbec nefunguje. Chápem, že to pramení z našej histórie.“

„Nie je to tak dávno, keď sme ešte žili v totalitnom režime, v ktorom keď sa nám náhodou niečo podarilo, tak o tom muselo byť extrémne ticho, nesmelo sa o tom nikde rozprávať, hlavne nevytŕčať z radu.“

 

„Ja som v tomto vždy nasledoval skôr ten americký spôsob a ľudia si nejak zvykli na túto prezentáciu mojej osoby a mojej práce. A niektorí si stále nezvykli (smiech). Napríklad konzultácie na zákazky, ktoré robím práve pre tie firmy, pre ktoré robím, uspeli aj preto, lebo som svoje služby tak odprezentoval. Keby som mal čakať, kým niekto začne rozprávať o mojej práci, tak som možno strašne indie, v pohode a nezávislák, lebo som šikovný a nikde o tom nerozprávam, ale radšej som v pozícii, kde som videný ako chválenkár a každý presne vie, čo môže odo mňa čakať. Musím ale povedať, že by som nechcel, aby sa Slováci správali ako Newyorčania, mám skrátka rád to svoje miesto doma, medzi ľuďmi, ktorí majú aj kladné aj záporné črty, ale je to domov, kde mám svoje veci uložené v komínčekoch a som tu oddýchnutý. Občas si tie svoje komínčeky hodím do kufra a idem cestovať. Veľa sa toho na Slovensku za posledné tri-štyri roky zmenilo, hlavne v Bratislave, a myslím, že už to bude len lepšie.“

Neviem si predstaviť, že by som niekoho z kreatívneho priemyslu pustila z rozhovoru predtým, ako sa stihnem spýtať na pár jeho vášní – umeleckých aj neumeleckých. „Ešte mám pre teba posledných pár rýchlych otázok, môžem?“ – „Jasné, poďme na to!“ „Prezdradíš nám nejaké tvoje srdcovky z oblasti hudby, filmu a umenia celkovo?“ „Toto je asi dosť vtipné, ale môj najobľúbenejší film je už od detstva Hriešny tanec. Robil som aj spoločenské tance takže sa mi to veľmi páčilo. Spisovateľ, znovu niečo detské, no najradšej mám Tolkiena, Hobita som prečítal šesťkrát. Čo sa týka hudby, tu asi veľa ľudí prekvapím, ale strašne rád počúvam Franka Sinatru, Zuzanu Navarovú.

Keď príde na umenie vo všeobecnosti, tak sa mi páči každý jeden úspešný človek a umelec pre to, čo robí. Každý úspešný človek je pre mňa inšpiráciou.” „Hovoriac o inšpirácii, odkiaľ berieš energiu? Čo ťa poháňa vpred?“ „Sloboda. Zvládnem prejsť cez čokoľvek, zvládnem hocičo nekomfortné, keď viem, že mi to dodá viac slobody. Nemyslím len finančnú, skôr slobodu v zmysle byť pánom svojho času a nemusieť sa zamýšľať nad nepríjemnými vecami. Sloboda pre mňa znamená môcť rozhodovať o tom, čo bude s mojím časom.“ „Bola v tvojom živote situácia, ktorú považuješ za svoj fail? Niečo, čo ľutuješ?“ „Áno – áno. Úplne najväčší fail v mojom živote je, že veľa cestujem, ale nikdy som nebol vo Vietname, kde mám polovicu svojej rodiny, svoje korene, dokonca som nevidel svoju babku.

Cítim, že by som s tým mal niečo spraviť, lebo mám už 30 rokov. Som pritom najstarší syn najstaršieho syna, čo je vo Vietname veľká váha v rámci rodiny, je to taký Simba. Bojím sa, že keď sa už rozhodnem tam ísť, čo chcem zrealizovať už tento rok alebo začiatkom budúceho roka, dozviem sa, že babka nedávno zomrela, alebo niečo také. Môj životný fail je, že možno neuvidím časť svojej blízkej rodiny. Rodina je pre mňa veľmi dôležitá a teším sa keď budem mať tú svoju, respektíve, na úlohu otca. Dúfam, že už v blízkej budúcnosti sa budem naháňať na záhrade s deťmi. Takto sa vidím.“

„Fantastické! Ďakujem ti naozaj veľmi pekne, že si nám venoval čas, Michal. Je ešte niečo čo by si rád dodal na záver?“ „Že mám rád svoju sestru. Ona si to bude určite čítať a bude mať radosť. A som rád, že som mohol robiť konečne nejaký iný rozhovor ako o topánkach (smiech).“

Zdroj: odviati.com