mic­roS­to­ries: Naj­väč­ším dob­ro­druž­stvom je moment roz­hod­nu­tia

Michal Tomek / 23. máj 2015 / Tools a produktivita

Neba­vilo ich sedieť osem hodín v práci a čakať na dva týždne dovo­lenky. Dali výpo­veď, vzali úspory a odišli. Idylka? Možno na prvý pohľad. Mic­roS­to­ries sú prí­behy, za kto­rými stojí duo ces­tu­júce po juho­vý­chod­nej Ázii.

Kde sa momen­tálne nachá­dzate?

V Malaj­zii, v mes­tečku Kuan­tan na východ­nom pobreží kra­jiny, ktoré je od naj­star­šieho pra­lesa na svete vzdia­lené nece­lých 250 kilo­met­rov.

Kto tvorí duo mic­roS­to­ries?

Duo je slo­ven­sko-poľ­ské alebo poľ­sko-slo­ven­ské (smiech). Asi sedem rokov žilo v Prahe a viedlo vcelku spo­kojný a vyrov­naný život. Rafal je vyštu­do­vaný arche­ológ, ilus­trá­tor a súčasne aj štu­dent foto­gra­fie na Inšti­túte tvo­ri­vej foto­gra­fie v Opave. A ja, Lucia, mám vyštu­do­vanú mar­ke­tin­govú komu­ni­ká­ciu a väč­ši­nou som pra­co­vala v reklame a mar­ke­tingu. Spolu natá­čame, nahrá­vame, fotíme a píšeme.

Aká bola vaša cesta zo “spo­koj­nej a vyrov­na­nej” Prahy k životu, aký máte teraz?

Ak člo­vek dlho­dobo pra­cuje v kancli a svoju prácu jed­no­du­cho nemi­luje, je pri­ro­dzené, že ju raz opustí. My sme neboli veľmi nad­šení kaž­do­den­nou 8-hodi­nov­kou pred počí­ta­čom a dvoj­týž­dňo­vou dovo­len­kou raz do roka. Necí­tili sme, že máme náš pra­covný a osobný život v rov­no­váhe. Jed­no­du­cho sme nemali dosta­tok času na veci, ktoré máme radi. Tak sme si niečo naspo­rili a roz­hodli sa ísť ces­tou, o kto­rej si mys­líme, že je ces­tou nášho srdca.

Žijete teraz dob­ro­družný život?

To dob­ro­druž­stvo je často­krát “dob­ro­druž­nej­šie” práve v momente roz­hod­nu­tia, keď si povieme, že náš život bude odte­raz vyze­rať inak a zrazu sto­jíme pred veľ­kou nezná­mou. Vtedy tie endor­fíny skáču naj­viac. Keď už člo­vek vyrazí s 20-kilo­vým bato­hom na chrbte, potí sa každý deň v 35-stup­ňo­vých horú­ča­vách a snaží sa zachrá­niť “česť” svo­jej peňa­ženky pred šikov­nými ázij­skými obchod­níkmi, vtedy je ener­gie na vní­ma­nie dob­ro­druž­stva už tro­chu menej. Kaž­do­pádne, nebu­dem kla­mať, vždy je to lep­šie, ako sedieť 9 – 18 v práci, kto­rej zmy­sel nevi­díte.

Aké kra­jiny máte za sebou?

Momen­tálne sa nachá­dzame v pia­tej kra­jine. Začali sme v novem­bri 2014 tre­ko­va­ním v Nepále, potom sme sa pre­su­nuli do Viet­namu, ktorý sme pre­šli zo severu na juh na motor­kách. Pokra­čo­vali sme do Thaj­ska, Indo­né­zie – na ostrov Bali a Jáva a teraz sme v Malaj­zii.

Plá­nu­jete si kra­jiny dopredu alebo je to spon­tánne?

Doma sme mali tajné sny, vedeli sme, že určite chceme nav­ští­viť Nepál a Viet­nam, a ďalej sme si nechali cestu otvo­renú. Člo­vek na ceste vždy stretne kopec ľudí, ktorí vám pora­dia a niečo odpo­ru­čia. To bolo pre nás sme­ro­dajné a vtedy začala naša dob­ro­družná cesta do neznáma.

Ako vyzerá váš bežný deň? Či taký ani nie je?

Každý deň je iný. Naprí­klad na Jáve môže 200-kilo­met­rová vzdia­le­nosť zna­me­nať aj 12 hodín v auto­buse. Po tomto výkone je člo­vek tak vyčer­paný, že ďalší deň vzdy­chá a dáva sa dokopy. Pop­ri­tom sa snaží nájsť niečo zau­jí­mavé, o čom možno napí­sať, skúša lokálne jedlá, skúma oko­lie. Čas kaž­dého dňa sa sna­žíme roz­de­liť na zábavu a prácu. Momen­tálne naprí­klad v Malaj­zii dob­ro­voľ­ní­číme v rámci ume­lec­kej rezi­den­cie.

Vystu­pu­jete pod bran­dom mic­roS­to­ries. Čo pre vás zna­mená „mic­roS­tory“?

mic­roS­to­ries sú jed­no­du­ché, ori­gi­nálne a na nič sa neh­ra­júce krátke prí­behy. Väč­ši­nou píšeme o ľuďoch, ich práci, o tom, ako trá­via dni, prí­padne upo­zor­ňu­jeme na prob­lémy týka­júce sa život­ného pro­stre­dia. Nie sme akti­visti, ale keď to na vlastné oči vidíme, nedá sa o tom aspoň nena­pí­sať. Sme pre­sved­čení, že je dôle­žité o prob­lé­moch hovo­riť verejne a vedieť, ako sa pla­néta neuve­ri­teľne mení — dovo­lím si pove­dať — k hor­šiemu. 

Aké máte ambí­cie s týmto pro­jek­tom?

Naše ambí­cie sú vysoké. Na začiatku sme si mys­leli, že doká­žeme mic­roS­to­ries pri­ná­šať v pra­vi­del­ných inter­va­loch, a že ich bude viac, než sme sku­točne uro­bili. Časom sme však zis­tili, že ak chceme pri­niesť naozaj dobrú repor­táž, chce to kva­litnú príp­ravu, ktorá, samoz­rejme, kon­zu­muje kon­cen­trá­ciu, čas a pros­triedky. A tak nám to trvá trošku dlh­šie, ale pra­cu­jeme na tom a naši čita­te­lia sa môžu tešiť na ďal­šie prí­behy.

Ako sa pri­pra­vu­jete na repor­táž?

Skon­tro­lu­jeme, či máme nabité baterky vo foťáku, pri­po­jené káble a všetky objek­tívy zaba­lené. V hlave si pre­mys­líme hrubý kon­cept a prí­padné otázky a ideme na to. Ak téma stojí za to, na miesto sa vra­ciame nie­koľ­ko­krát. Samoz­rejme, o téme si prie­bežne štu­du­jeme.

Vo svo­jich repor­tá­žach ste pokryli naprí­klad nepál­skych kopa­čov piesku, recyk­lo­va­nie hli­ní­ko­vých hrn­cov indic­kými nomádmi či fit­ness v Hanoi. Ako nachá­dzate témy?

Témy sú všade okolo nás. Veľ­kým prob­lé­mom je ale jazy­ková bari­éra. Lokálni ľudia ovlá­dajú väč­ši­nou iba svoj mate­rin­ský jazyk, kto­rým my neho­vo­ríme, a naozaj dobrá anglič­tina je vzác­nos­ťou. Záro­veň je cel­kom náročné nájsť “fixera” či pre­kla­da­teľa, ktorý má pre našu tému čas a nad­še­nie, nebude susedmi oho­vá­raný alebo zahan­bený. V mno­hých prí­pa­doch je teda pomerne ťažké ísť naozaj do hĺbky.

Kto je “fixer” a prečo by mal byť oho­vá­raný či zahan­bený?

Mnohí si neuve­do­mujú, že repor­táže či doku­men­tárne filmy, ktoré vzni­kajú v odľah­lých kra­ji­nách alebo kra­ji­nách, kde je tažké doro­zu­mieť sa anglicky, nie sú prá­cou jed­ného foto­grafa a jed­ného redak­tora. Väč­ši­nou je k téme najatý extra člo­vek, tzv. ‘fixer’. Môže tiež ísť o tím ľudí. Úlo­hou fixera je v prvom rade dohod­núť stret­nu­tie s ľuďmi, ktorí majú byť obsa­hom témy, nájsť sprie­vod­cov, zabez­pe­čiť tran­s­port a zais­tiť pre­klad. A často­krát je to samotný fixer, ktorý repor­té­rovi vnukne konečný nápad či tému.

Pocho­pi­teľne, služby fixera nie sú lac­nou zále­ži­tos­ťou. A keďže náš bud­get je obme­dzený, väč­ši­nou požia­dame o pre­klad kama­rá­tov. Naprí­klad v Nepále, kde je stále silný kas­tovný sys­tém, sa nám pri­ho­dilo, že známy, kto­rého sme o pre­klad pop­ro­sili a chceli ho zobrať k našim kopa­čom, nepriamo odmie­tol. Rad­šej nám na lís­to­ček napí­sal doslovný pre­klad, ale na miesto medzi ľudí niž­šej kasty ísť nech­cel. Ide o lokálne kul­túrne roz­diely, ktoré sú pre nás na prvý pohľad ťažko pocho­pi­teľné.

Prečo si mys­líte, že je dôle­žité pri­ná­šať prí­behy?

To, čo zostáva v pamäti člo­veka, je dobrý prí­beh. Uve­diem prí­klad. Keď sa potá­pate alebo sedíte na jed­nej z naj­lep­ších pláži na Bali a vidíte, ako turis­tom doslova nevadí ležať v plas­to­vých odpad­koch, idete sa schla­diť do vody, ale tam je to rov­naký prí­beh. Zne­chu­tene odídete z pláže, kde vás pri východe ešte pozdraví tabuľa s nápi­som: „Ospra­vedl­ňu­jeme za zne­čis­te­nie odpad­kami pozdĺž pláže. Toto je kaž­do­ročný prí­rodný feno­mén vysky­tu­júci sa od decem­bra do marca“.

Toto sú témy veľmi aktu­álne a nie tak ďaleko od nás, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Záro­veň sme si vedomí, že tieto témy nie sú pre čita­teľa vždy atrak­tívne. Dovo­lím si pove­dať, že veľa ľudí u nás neláka čítať správy o kata­stro­fic­kom klčo­vaní pra­le­sov vo Viet­name či Malaj­zii alebo o nepred­sta­vi­teľ­nom vyko­ris­ťo­vaní oce­ánov v Thaj­sku. Toto je ale naozaj­stný život, o kto­rom pro­stred­níc­tvom prí­be­hov — mic­roS­to­ries — roz­prá­vame.

Aký bol dote­raz váš najin­ten­zív­nejší záži­tok na ces­tách?

Určite je ich nie­koľko. Jed­ným z nich bol výstup na Tho­rung La Pass vo výške 5416 m.n.m., čo bol záro­veň aj fyzicky naj­ťažší záži­tok. Každý deň boju­jete s obrov­skou zimou, s dychom kvôli ried­kemu vzdu­chu a so svo­jou vlast­nou moti­vá­ciou. Aj ces­to­va­nie na motor­kách naprieč Viet­na­mom bolo výzvou. Po pia­tich týžd­ňoch sme skon­čili s nece­lými 3000 kilo­met­rami na tacho­met­roch. Ráno pri štarte sme neve­deli, kam dôj­deme, kde pre­spíme, aká bude cesta a aké bude poča­sie. V tomto smere to bolo neus­tále prek­va­pe­nie a sčasti aj strach o život kvôli šia­le­ným šofé­rom tamoj­ších auto­bu­sov.

Oprav ma, ak sa mýlim, no váš životný štýl vyznieva ako taká idylka mno­hých dob­ro­dru­hov. Určite to však nie je ide­álne. S čím musíte zápa­siť?

Toto je naozaj pekná otázka, ktorá by sa možno viac hodila do rádia, pre­tože má veľa odbo­čiek. Zhodli sme sa, že takéto dlho­dobé ces­to­va­nie si už asi nezo­pa­ku­jeme (smiech). Zis­tili sme, že je jed­nak lep­šie vybrať si jednu kra­jinu a pri­pra­viť si na ňu čo naj­viac času a pozor­nosti a zvo­liť si čo naj­dl­h­šie turis­tické víza. Keď člo­vek často mení kra­jiny, tá prvá či druhá kra­jina má vždy neuve­ri­teľnú výhodu, má navrch. Ak do Ázie pri­le­títe po prvý­krát, všetko je nové a sčasti neuve­ri­teľné. Postu­pom času a s počtom ďal­ších kra­jín, ktoré nav­ští­vite, je tých roz­die­lov menej a menej. Veci i kul­túry sa začí­najú veľmi podo­bať, eufó­ria z ces­to­va­nia sa sta­bi­li­zuje a nie­ktoré veci začnete, bohu­žiaľ, porov­ná­vať.

Vše­obecne boju­jeme s nie­koľ­kými vecami — s časom, ktorý je nutné dobre zor­ga­ni­zo­vať, s kon­cen­trá­ciou, ako sa pri­nú­tiť pra­co­vať a, samoz­rejme, s finan­ciami, ktoré neus­tále ubú­dajú.

Teraz si mi dobre naho­dila. Nedá mi neopý­tať sa — na jed­nej strane to vyzerá fajn, že člo­vek ces­tuje a spoz­náva svet, no na dru­hej sa stre­táva so základ­nými potre­bami — živiť sa, oblie­kať sa, bývať, pla­tiť pre­suny. Z čoho žijete? Akoby pove­dali star­tu­pisti — aký je váš biz­nis model?

Pro­jekt je skôr ide­olo­gický. Pra­cu­jeme na ňom, pre­tože nás témy osobne zau­jí­majú a mys­líme si, že môžu zau­jať aj iných. Prvo­plá­novo je pro­jekt mic­roS­to­ries neko­merčný, takže bol hra­dený našimi úspo­rami, a teda — úprimne — nemáme biz­nis plán. No postu­pom času nás začali oslo­vo­vať časo­pisy, ktoré by radi naše články zve­rej­nili, čo nás teší.

Jeden dobrý tip pre ďal­ších ces­to­va­te­ľov je dob­ro­voľ­níc­tvo. My sme v kaž­dej z nav­ští­ve­ných kra­jín istý čas veno­vali dob­ro­voľ­níc­kym pro­jek­tom, čo nám ušet­rilo časť roz­počtu na uby­to­va­nie a na stravu. Plus sme mali blízky kon­takt s lokál­nymi ľuďmi a čas bez­prob­lé­movo skú­mať oko­lie.

Keďže som milov­ník kávy, moja tra­dičná otázka na záver znie, či pijete kávu.

Pijeme, asi tak tri­krát denne, tiež sme na nej závislí (smiech). Naša cesta je sčasti akýmsi pries­ku­mom kávo­vého biz­nisu a kávo­vej kul­túry v tejto časti sveta, ak sa to dá tak nazvať. Keďže sme milov­níkmi a zve­da­vými nad­šen­cami kávy, našou veľ­kou deví­zou sú práve skú­se­nosti a vedo­mosti o príp­rave kávy z týchto kra­jín. Je to kaž­do­denný rituál, na ktorý sa ráno tešíme. Trend pitia kávy je v súčas­nosti celo­sve­tovo veľmi silný, no v Európe ešte nie sú nie­ktoré veľmi zau­jí­mavé spô­soby príp­ravy našťas­tie obja­vené. Toto naše know-how by sme chceli využiť a spl­niť si svoj ďalší sen otvo­re­ním kaviarne.

Pridať komentár (0)