Mladá talentovaná Slovenka, ktorá priniesla úžasné objavy z vesmíru a pred sebou má veľkú budúcnosť

Martin Bohunický / 26. jún 2016 / Rozhovory

Miška Brch­ne­lová má za sebou úspe­chy, ktoré by jej mohli závi­dieť ľudia o gene­rá­ciu starší. Nesmierne šikovné slo­ven­ské dievča nám poroz­prá­valo o svo­jich obja­voch, náv­števe CERN-u, ale aj o plá­noch do budúcna.

Ahoj Miška, zvládla si skúškové?:)

Ahoj, áno, vďa­ka­bohu :-). Bol to inten­zívny mesiac a ešte neviem výsledky, mala by som ale prejsť všet­kými skúš­kami, čo je tu cel­kom úspech.

 

Si jedna z mála Sloveniek, ktoré mali možnosť navštíviť CERN. Aké to tam je?

CERN je úplne fan­tas­tické miesto kam sa vždy rada vrá­tim, či už len na náv­števu, alebo na stáž. My sme tam išli zo súťaže ako celo­sve­tový výber deciek, takže nás brali tro­chu váž­nej­šie a verili, že niečo o fyzike tušíme, tak sme mali vyni­ka­júce pred­nášky do hĺbky a aj dis­ku­sie s miest­nymi pra­cov­níkmi o tom, na čom práve robia. Zobrali nás pozrieť sa aj na všetky hlavné expe­ri­menty a cel­kovo s nami úžasne jed­nali (dávali nám jedlo a kávu v pra­vi­del­ných inter­va­loch, aj nás pome­dzi pred­nášky vyven­čili v Alpách a ešte sme aj kde spať mali), takže tomu celému nemám čo vytknúť. Ak by sa to poda­rilo, chcela by som tam budúci rok ísť na letnú stáž (síce štu­du­jem niečo dosť iné ako čas­ti­covú fyziku, ale tak, to sa nejak ukecá). 

Tycho_image_subtraction

 

Napriek tomu si prišla s objavom, ktorý “zašiel ďalej”, než čo dokázali v CERN-e. Povieš nám o tom viac?

Určite nemô­žem tvr­diť, že môj “objav” zašiel ďalej, než to, čo obja­vili v CERNe (ak teda nará­žame na Higgsa), nemám k tomu ani len blízko a ani dlho nebu­dem :-).

V kaž­dom prí­pade a teplé slová stra­nou, čo sa týka môjho pro­jektu, vďaka kto­rému som sa tam dostala — jedná sa o to, že k nám z ves­míru pri­lie­ta­vajú čas­tice s rôz­nymi ener­giami a isté spek­trum veľmi vyso­kých ener­gií ešte stále nie je poriadne vysvet­lené. Ja som sa zame­rala na pozos­tatky po super­no­vách (také tie pekné farebné oblá­čiky, ktoré fotí Hubble a ktoré vzni­kajú, keď hviezda vybuchne) a uká­zala, že je tam o rád sil­nej­šie mag­ne­tické pole, ako sa tvr­dilo. Toto sil­nej­šie mag­ne­tické pole potom vie “urých­ľo­vať” čas­tice (dávať im ener­giu) podobne ako sa to robí v CERNe. No a potom sa tieto vysoko ener­ge­tické dostanú na Zem — a ide zrovna o to spek­trum ener­gií, ktoré sme si nikdy neve­deli vysvet­liť. Takže teraz sa zdá, že tieto čas­tice naozaj pri­chá­dzajú z tých pozos­tat­kov po výbu­choch hviezd. 

To nepô­sobí dôle­žito samo o sebe, ale to “zosil­ne­nie” mag­ne­tic­kého poľa, vďaka kto­rému sú tie čas­tice urých­ľo­vané na také ener­gie, zahŕňa veľmi kom­pli­ko­vaný pro­ces, ktorý bol dote­raz iba teore­tický. No a ak sa toto potvrdí, tak zis­tíme zas niečo nové o sprá­vaní sa plazmy. 

Samoz­rejme, že tie dohady boli aj pred tým a samoz­rejme, že toto moje pozo­ro­va­nie nie je dosta­točné na to, aby potvr­dilo celú tú novú fyziku, o ktorú sa jedná. Ale je to cel­kom cool objav a ak sa na to pozrie viac ľudí, môže z toho niečo byť. Chleba lac­nejší nebude, ale aspoň budeme vedieť, čo nám ničí sate­lity.

 

Za tento objav si získala niekoľko svetových ocenení. Je to niečo, na čo si najviac hrdá, alebo máš niečo iné?:)

Som na to samoz­rejme hrozne hrdá, ale ono to je celé súčasť takého nie­čoho väč­šieho, na čo som hrdá ako na celok… ťažko sa to vysvet­ľuje. Ja som cel­kom hrdá tak kon­ti­nu­álne na štýl života, aký vediem — ak príde na dis­krétnu hrdosť, tam je to kom­pli­ko­va­nej­šie. Celý ten pro­jekt sa skla­dal z obrov­ského množ­stva kro­kov, ktoré boli často mesiace od seba, takže tam potom tá hrdosť záleží aj na iných fak­to­roch a hlavne na to počas toho vôbec nemys­líte (bolo by divné pýtať sa: tak som už hrdá, alebo budem hrdá až o týž­deň?). Naprí­klad, keď som bola na pódiu pri vyhla­so­vaní, necí­tila som hrdosť žiadnu, chcela som len nespad­núť z opät­kov a ísť spať. Naozaj hrdá som ale bola prvý krát, keď sa mi poda­rilo rok pred tým nafi­to­vať spek­trum, alebo rok na to, keď sa mi pome­dzi matu­rit­nými tes­tami poda­rilo pre­šmyk­núť na pol dňa do Slo­vin­ska, kde som mala pre­jav pre tamoj­ších súťa­žia­cich.

Asi to bolo zmä­tené, tak to iba uzav­riem tak, že na to budem rada spo­mí­nať a určite ma to posu­nulo ďalej :-).

44860_1200x

 

Napriek všetkému tvrdíš, že by si nedokázala astrofyziku študovať celý život? Prečo?

To som tvr­dila, než som začala štu­do­vať letecké inži­nier­stvo a teraz viem, že vždy rad­šej vez­mem akú­koľ­vek teore­tickú astro­fy­ziku ako skriptá o typoch skru­tiek v kríd­lach :D. (Ale nie, som tu spo­kojná).

Pod­stata bola, že astro­fy­zika je ako odbor nesku­točne teore­tická a aj tá práca, na kto­rej som robila ja, je v prin­cípe čistá teória spo­jená s pár pozo­ro­va­niami. Ja som sa vždy rada s vecami hrala a je to jed­no­du­cho tro­chu iné keď celý život štu­du­jete niečo, čo exis­tuje v teore­tic­kých mode­loch a je možno potvr­dené pozo­ro­va­niami ako keď štu­du­jete niečo, čo si potom posta­víte a sami vypá­lite do ves­míru.

Ja som “celý život” zatiaľ v pro­jek­toch robila len s tým prvým, a aj keď ma to nesku­točne bavilo, myš­lienka toho, že si reálne “chy­tím” to, s čím pra­cu­jem ma nad­chý­nala. A teraz to aj vidím — ja osobne nie som nejak veľmi ohú­rená z lie­ta­diel a stí­ha­čiek a týchto vecí (aspoň teda nie tak ako moji spo­lu­žiaci), ale všetky labáky sa mi zatiaľ hrozne páčili, pre­tože sme si s vlast­nými rukami mohli skú­siť vlo­žiť malú tur­bínu do veter­ného tunelu, alebo tes­to­vať pro­fily krí­del a keď sa s tým už môžete takto hrať, je to o nie­čom inom. 

 

Na čom zaujímavom pracuješ v súčasnosti?

Od októbra do decem­bra sme sa so spo­lu­žiakmi sna­žili vyvi­núť a otes­to­vať novú tech­no­lógu 3D tla­če­nia kovov, ktorá by bola možná aj v mik­rog­ra­vi­tá­cii (tá súčasná nie je), no museli sme to poza­sta­viť kvôli škole — začneme sa tomu asi veno­vať zas teraz, keď máme tro­chu viac času. Okrem toho som mala aj iné veľké plány — mali sme ísť s astro­no­mic­kým klu­bom na Sumatru teraz v marci, no opäť mi to zma­rila škola, pre­tože mi nedo­vo­lia vymeš­kať tak dlho a pre­padla by som aspoň dva kurzy, čo si dovo­liť v prvom roč­níku nemô­žem.

Stále ale popri škole stí­ham aspoň také men­šie zábavky — som naprí­klad člen­kou “rake­to­vej spo­loč­nosti”, kde sa hráme s rôz­nymi typmi pro­pul­zie, a zas sa pomaly začnem pokú­šať pomá­hať SOSA (slo­ven­skej orga­ni­zá­cie pre ves­mírne akti­vity) s men­šími pro­jek­tami ako napr. súťaž Expe­dí­cia Mars, no ide to pomaly a ťažko, lebo nás v škole dosť bičujú.

904015_10200532287741151_1395599355_o

 

Si veľmi mladá, máš celý život pred sebou. Máš z dlhodobého hľadiska nejaký cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť? Čo by bol objav, po ktorom by si si povedala, že ok, už som toho dosiahla dosť, už som zmenila svet?

Hmmm, taký objav asi neexis­tuje, ja nero­bím veci aby som nutne dosa­ho­vala iné veci. Samoz­rejme z krát­ko­do­bého hla­diska áno, ísť len tak do data­bázy pozo­ro­vaní a omy­lom doká­zať zosil­ne­nie mag­ne­tic­kého pola sa nestáva, ale taký celo­ži­votný cieľ, po kto­rom by som si proste sadla a pove­dala si, že som spo­kojná, asi nemám. Tieto veci robím, lebo ma to baví — môžem ces­to­vať v prin­cípe zadarmo, stre­tá­vam zau­jí­ma­vých ľudí, mám akčný život — a to len za to, že robím “výskum”, ktorý ma baví tiež. 

Ako, môžem si teraz pove­dať že vyvi­niem warp pohon alebo tran­s­por­téry ako zo star treku, ale člo­vek nikdy nevie, čo bude chcieť v budúc­nost a ako sa zme­nia okol­nosti — možno mi z tohoto o 5 mesia­cov úplne pre­pne a skon­čím na štú­diu ume­nia a kul­túry, alebo na sever­ských štú­diách o ľado­vých med­ve­ďoch na Aliaške, lebo zis­tím, že som vlastne chcela robiť to. A nemusí to byť ani také radi­kálne, ale jed­no­du­cho uro­bím roz­hod­nu­tie pre svoje vlastné dobro, no a potom ešte budem frus­tro­vaná, lebo tak svoje ciele z pred dvoch rokov nebu­dem môcť spl­niť. Alebo si ciele kaž­dým roz­hod­nu­tím o svo­jej budúc­nosti pre­de­fi­nu­jem, no ale potom ten kon­cept cieľu tro­chu stráca zmy­sel.

Pre mňa, ciele sú pekné na také nejaké usmer­ne­nie sa, ale tam to končí. Ale hej — vyvi­núť warp pohon by bolo dosť super. 

 

majales2013_01

 

Ako vnímaš tunajšie podmienky pre ľudí ako ty? Je podpora vedy dostatočná? Čo by si prípadne zmenila?

Pod­pora vedy dosta­točná nie je. Keby bola, štu­denti by v masách neod­chá­dzali na zahra­ničné uni­ver­zity a neos­tá­vali pra­co­vať na zahra­nič­ných vedec­kých pra­co­vis­kách, pre­tože jed­no­du­cho doma sa s vedou neuži­via. A to je nesku­točná škoda, lebo Slo­váci majú v týchto odbo­roch nesku­točný poten­ciál a každý rok pri­ná­šajú všetky možné medaile a oce­ne­nia z vedec­kých a tech­no­lo­gic­kých olym­piád a súťaží. 

Tým sa dostá­vam k prvej časti otázky: aj napriek nie ide­ál­nemu finan­co­va­niu vedy, nejak sa tu vyvi­nuli naozaj dobré pod­mienky a ak štu­dent chce, dokáže sa tu veľmi dobre vypra­co­vať. Je to hlavne záslu­hou orga­ni­zá­cii ako AMA­VET, Mladí Vedci, Troj­sten, LEAF, naj­rôz­nej­šie vedecky zame­rané kluby — neja­kou šťast­nou náho­dou je na Slo­ven­sku strašne veľa dob­ro­voľ­ní­kov a ľudí nad­še­ných zo vzde­lá­va­nia mla­dých. Dá sa tu robiť nestu­točne veľa rôz­nych typov súťaží a čo je super — tá komu­nita tých nad­še­ných ľudí nie je veľká a teda za krátky čas sa cítite ako doma a úplne vás to pohltí a namo­ti­vuje pokra­čo­vať. Len treba nejak začať a hlavne sa treba sna­žiť.

 

Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorí majú tiež nejaké ambície, no možno si na také veľké veci neveria?

Netreba začať žiad­nymi veľ­kými vecami — ak vás to povzbudí, ja som začala tak, že ma pani uči­teľka fyziky poslala na súťaž, ktorá sa mala konať tri dni na to ako mi to ozná­mila, lebo si mys­lela, že mám pro­jekt, no ja som žiadny nemala. Ale nemohla som pri­znať, že žia­den nemám (to je dlhý prí­beh…) tak som si “vzala nasle­du­júce 3 dni študijné voľno” a počas nich niečo naprog­ra­mo­vala a spí­sala a boom, bol pro­jekt a všetci boli spo­kojní. Nebol to naj­lepší pro­jekt a stále sa sme­jem, keď si spo­me­niem na fabu­lo­va­nie nie­kto­rých jeho častí — a určite to nie je taký ten hrdý štart, ktorý si ľudia pred­sta­vujú — ale hej, dostal ma ďalej a to je pod­statné.  

Člo­vek sa nena­rodí a nejde hneď na celo­sve­tovú olym­piádu — treba nie­kde a nejako začať, a kľudne aj neús­pešne a s han­bou. Najprv na malých okres­ných festivaloch/ súťa­žiach, čokoľ­vek, čo náj­dete — nara­ziť si nos a skú­siť znovu. A potom si to ani nevšim­nete a z obvod­ných pro­jek­to­vých súťaží sú celo­slo­ven­ské a potom zrazu letíte do Los Ange­les.

A ak si stále neve­ríte, viac sa učte a viac pra­cujte. Znie to asi hnusne, ale je to pravda. Pre­čí­tajte si veľa kníh, popý­tajte sa ľudí, uči­te­ľov, ved­cov z branže, vypý­tajte si feed­back na čokoľ­vek, čo už robíte a vylep­šite, čo len ide — jed­no­du­cho urobte všetko preto, aby ste uspeli a potom si veriť začnete. S príp­ra­vou vždy pri­chá­dza seba­ve­do­mie a je úplne jedno, či hovo­ríme o písomke v škole alebo o finále celo­sve­to­vej olym­piády :-).

Screen-Shot-2016-02-10-at-10.13.19