Mladá talen­to­vaná Slo­venka, ktorá pri­niesla úžasné objavy z ves­míru a pred sebou má veľkú budúc­nosť

Martin Bohunický / 26. jún 2016 / Rozhovory

Miška Brch­ne­lová má za sebou úspe­chy, ktoré by jej mohli závi­dieť ľudia o gene­rá­ciu starší. Nesmierne šikovné slo­ven­ské dievča nám poroz­prá­valo o svo­jich obja­voch, náv­števe CERN-u, ale aj o plá­noch do budúcna.

Ahoj Miška, zvládla si skúš­kové?:)

Ahoj, áno, vďa­ka­bohu :-). Bol to inten­zívny mesiac a ešte neviem výsledky, mala by som ale prejsť všet­kými skúš­kami, čo je tu cel­kom úspech.

Si jedna z mála Slo­ve­niek, ktoré mali mož­nosť nav­ští­viť CERN. Aké to tam je?

CERN je úplne fan­tas­tické miesto kam sa vždy rada vrá­tim, či už len na náv­števu, alebo na stáž. My sme tam išli zo súťaže ako celo­sve­tový výber deciek, takže nás brali tro­chu váž­nej­šie a verili, že niečo o fyzike tušíme, tak sme mali vyni­ka­júce pred­nášky do hĺbky a aj dis­ku­sie s miest­nymi pra­cov­níkmi o tom, na čom práve robia. Zobrali nás pozrieť sa aj na všetky hlavné expe­ri­menty a cel­kovo s nami úžasne jed­nali (dávali nám jedlo a kávu v pra­vi­del­ných inter­va­loch, aj nás pome­dzi pred­nášky vyven­čili v Alpách a ešte sme aj kde spať mali), takže tomu celému nemám čo vytknúť. Ak by sa to poda­rilo, chcela by som tam budúci rok ísť na letnú stáž (síce štu­du­jem niečo dosť iné ako čas­ti­covú fyziku, ale tak, to sa nejak ukecá). 

Tycho_image_subtraction

Napriek tomu si prišla s obja­vom, ktorý “zašiel ďalej”, než čo doká­zali v CERN-e. Povieš nám o tom viac?

Určite nemô­žem tvr­diť, že môj “objav” zašiel ďalej, než to, čo obja­vili v CERNe (ak teda nará­žame na Higgsa), nemám k tomu ani len blízko a ani dlho nebu­dem :-).

V kaž­dom prí­pade a teplé slová stra­nou, čo sa týka môjho pro­jektu, vďaka kto­rému som sa tam dostala — jedná sa o to, že k nám z ves­míru pri­lie­ta­vajú čas­tice s rôz­nymi ener­giami a isté spek­trum veľmi vyso­kých ener­gií ešte stále nie je poriadne vysvet­lené. Ja som sa zame­rala na pozos­tatky po super­no­vách (také tie pekné farebné oblá­čiky, ktoré fotí Hubble a ktoré vzni­kajú, keď hviezda vybuchne) a uká­zala, že je tam o rád sil­nej­šie mag­ne­tické pole, ako sa tvr­dilo. Toto sil­nej­šie mag­ne­tické pole potom vie “urých­ľo­vať” čas­tice (dávať im ener­giu) podobne ako sa to robí v CERNe. No a potom sa tieto vysoko ener­ge­tické dostanú na Zem — a ide zrovna o to spek­trum ener­gií, ktoré sme si nikdy neve­deli vysvet­liť. Takže teraz sa zdá, že tieto čas­tice naozaj pri­chá­dzajú z tých pozos­tat­kov po výbu­choch hviezd. 

To nepô­sobí dôle­žito samo o sebe, ale to “zosil­ne­nie” mag­ne­tic­kého poľa, vďaka kto­rému sú tie čas­tice urých­ľo­vané na také ener­gie, zahŕňa veľmi kom­pli­ko­vaný pro­ces, ktorý bol dote­raz iba teore­tický. No a ak sa toto potvrdí, tak zis­tíme zas niečo nové o sprá­vaní sa plazmy. 

Samoz­rejme, že tie dohady boli aj pred tým a samoz­rejme, že toto moje pozo­ro­va­nie nie je dosta­točné na to, aby potvr­dilo celú tú novú fyziku, o ktorú sa jedná. Ale je to cel­kom cool objav a ak sa na to pozrie viac ľudí, môže z toho niečo byť. Chleba lac­nejší nebude, ale aspoň budeme vedieť, čo nám ničí sate­lity.

Za tento objav si zís­kala nie­koľko sve­to­vých oce­není. Je to niečo, na čo si naj­viac hrdá, alebo máš niečo iné?:)

Som na to samoz­rejme hrozne hrdá, ale ono to je celé súčasť takého nie­čoho väč­šieho, na čo som hrdá ako na celok… ťažko sa to vysvet­ľuje. Ja som cel­kom hrdá tak kon­ti­nu­álne na štýl života, aký vediem — ak príde na dis­krétnu hrdosť, tam je to kom­pli­ko­va­nej­šie. Celý ten pro­jekt sa skla­dal z obrov­ského množ­stva kro­kov, ktoré boli často mesiace od seba, takže tam potom tá hrdosť záleží aj na iných fak­to­roch a hlavne na to počas toho vôbec nemys­líte (bolo by divné pýtať sa: tak som už hrdá, alebo budem hrdá až o týž­deň?). Naprí­klad, keď som bola na pódiu pri vyhla­so­vaní, necí­tila som hrdosť žiadnu, chcela som len nespad­núť z opät­kov a ísť spať. Naozaj hrdá som ale bola prvý krát, keď sa mi poda­rilo rok pred tým nafi­to­vať spek­trum, alebo rok na to, keď sa mi pome­dzi matu­rit­nými tes­tami poda­rilo pre­šmyk­núť na pol dňa do Slo­vin­ska, kde som mala pre­jav pre tamoj­ších súťa­žia­cich.

Asi to bolo zmä­tené, tak to iba uzav­riem tak, že na to budem rada spo­mí­nať a určite ma to posu­nulo ďalej :-).

44860_1200x

Napriek všet­kému tvr­díš, že by si nedo­ká­zala astro­fy­ziku štu­do­vať celý život? Prečo?

To som tvr­dila, než som začala štu­do­vať letecké inži­nier­stvo a teraz viem, že vždy rad­šej vez­mem akú­koľ­vek teore­tickú astro­fy­ziku ako skriptá o typoch skru­tiek v kríd­lach :D. (Ale nie, som tu spo­kojná).

Pod­stata bola, že astro­fy­zika je ako odbor nesku­točne teore­tická a aj tá práca, na kto­rej som robila ja, je v prin­cípe čistá teória spo­jená s pár pozo­ro­va­niami. Ja som sa vždy rada s vecami hrala a je to jed­no­du­cho tro­chu iné keď celý život štu­du­jete niečo, čo exis­tuje v teore­tic­kých mode­loch a je možno potvr­dené pozo­ro­va­niami ako keď štu­du­jete niečo, čo si potom posta­víte a sami vypá­lite do ves­míru.

Ja som “celý život” zatiaľ v pro­jek­toch robila len s tým prvým, a aj keď ma to nesku­točne bavilo, myš­lienka toho, že si reálne “chy­tím” to, s čím pra­cu­jem ma nad­chý­nala. A teraz to aj vidím — ja osobne nie som nejak veľmi ohú­rená z lie­ta­diel a stí­ha­čiek a týchto vecí (aspoň teda nie tak ako moji spo­lu­žiaci), ale všetky labáky sa mi zatiaľ hrozne páčili, pre­tože sme si s vlast­nými rukami mohli skú­siť vlo­žiť malú tur­bínu do veter­ného tunelu, alebo tes­to­vať pro­fily krí­del a keď sa s tým už môžete takto hrať, je to o nie­čom inom. 

Na čom zau­jí­ma­vom pra­cu­ješ v súčas­nosti?

Od októbra do decem­bra sme sa so spo­lu­žiakmi sna­žili vyvi­núť a otes­to­vať novú tech­no­lógu 3D tla­če­nia kovov, ktorá by bola možná aj v mik­rog­ra­vi­tá­cii (tá súčasná nie je), no museli sme to poza­sta­viť kvôli škole — začneme sa tomu asi veno­vať zas teraz, keď máme tro­chu viac času. Okrem toho som mala aj iné veľké plány — mali sme ísť s astro­no­mic­kým klu­bom na Sumatru teraz v marci, no opäť mi to zma­rila škola, pre­tože mi nedo­vo­lia vymeš­kať tak dlho a pre­padla by som aspoň dva kurzy, čo si dovo­liť v prvom roč­níku nemô­žem.

Stále ale popri škole stí­ham aspoň také men­šie zábavky — som naprí­klad člen­kou “rake­to­vej spo­loč­nosti”, kde sa hráme s rôz­nymi typmi pro­pul­zie, a zas sa pomaly začnem pokú­šať pomá­hať SOSA (slo­ven­skej orga­ni­zá­cie pre ves­mírne akti­vity) s men­šími pro­jek­tami ako napr. súťaž Expe­dí­cia Mars, no ide to pomaly a ťažko, lebo nás v škole dosť bičujú.

904015_10200532287741151_1395599355_o

Si veľmi mladá, máš celý život pred sebou. Máš z dlho­do­bého hľa­diska nejaký cieľ, ktorý by si chcela dosiah­nuť? Čo by bol objav, po kto­rom by si si pove­dala, že ok, už som toho dosiahla dosť, už som zme­nila svet?

Hmmm, taký objav asi neexis­tuje, ja nero­bím veci aby som nutne dosa­ho­vala iné veci. Samoz­rejme z krát­ko­do­bého hla­diska áno, ísť len tak do data­bázy pozo­ro­vaní a omy­lom doká­zať zosil­ne­nie mag­ne­tic­kého pola sa nestáva, ale taký celo­ži­votný cieľ, po kto­rom by som si proste sadla a pove­dala si, že som spo­kojná, asi nemám. Tieto veci robím, lebo ma to baví — môžem ces­to­vať v prin­cípe zadarmo, stre­tá­vam zau­jí­ma­vých ľudí, mám akčný život — a to len za to, že robím “výskum”, ktorý ma baví tiež. 

Ako, môžem si teraz pove­dať že vyvi­niem warp pohon alebo tran­s­por­téry ako zo star treku, ale člo­vek nikdy nevie, čo bude chcieť v budúc­nost a ako sa zme­nia okol­nosti — možno mi z tohoto o 5 mesia­cov úplne pre­pne a skon­čím na štú­diu ume­nia a kul­túry, alebo na sever­ských štú­diách o ľado­vých med­ve­ďoch na Aliaške, lebo zis­tím, že som vlastne chcela robiť to. A nemusí to byť ani také radi­kálne, ale jed­no­du­cho uro­bím roz­hod­nu­tie pre svoje vlastné dobro, no a potom ešte budem frus­tro­vaná, lebo tak svoje ciele z pred dvoch rokov nebu­dem môcť spl­niť. Alebo si ciele kaž­dým roz­hod­nu­tím o svo­jej budúc­nosti pre­de­fi­nu­jem, no ale potom ten kon­cept cieľu tro­chu stráca zmy­sel.

Pre mňa, ciele sú pekné na také nejaké usmer­ne­nie sa, ale tam to končí. Ale hej — vyvi­núť warp pohon by bolo dosť super. 

majales2013_01

Ako vní­maš tunaj­šie pod­mienky pre ľudí ako ty? Je pod­pora vedy dosta­točná? Čo by si prí­padne zme­nila?

Pod­pora vedy dosta­točná nie je. Keby bola, štu­denti by v masách neod­chá­dzali na zahra­ničné uni­ver­zity a neos­tá­vali pra­co­vať na zahra­nič­ných vedec­kých pra­co­vis­kách, pre­tože jed­no­du­cho doma sa s vedou neuži­via. A to je nesku­točná škoda, lebo Slo­váci majú v týchto odbo­roch nesku­točný poten­ciál a každý rok pri­ná­šajú všetky možné medaile a oce­ne­nia z vedec­kých a tech­no­lo­gic­kých olym­piád a súťaží. 

Tým sa dostá­vam k prvej časti otázky: aj napriek nie ide­ál­nemu finan­co­va­niu vedy, nejak sa tu vyvi­nuli naozaj dobré pod­mienky a ak štu­dent chce, dokáže sa tu veľmi dobre vypra­co­vať. Je to hlavne záslu­hou orga­ni­zá­cii ako AMA­VET, Mladí Vedci, Troj­sten, LEAF, naj­rôz­nej­šie vedecky zame­rané kluby — neja­kou šťast­nou náho­dou je na Slo­ven­sku strašne veľa dob­ro­voľ­ní­kov a ľudí nad­še­ných zo vzde­lá­va­nia mla­dých. Dá sa tu robiť nestu­točne veľa rôz­nych typov súťaží a čo je super — tá komu­nita tých nad­še­ných ľudí nie je veľká a teda za krátky čas sa cítite ako doma a úplne vás to pohltí a namo­ti­vuje pokra­čo­vať. Len treba nejak začať a hlavne sa treba sna­žiť.

Čo by si pora­dila mla­dým ľuďom, ktorí majú tiež nejaké ambí­cie, no možno si na také veľké veci neve­ria?

Netreba začať žiad­nymi veľ­kými vecami — ak vás to povzbudí, ja som začala tak, že ma pani uči­teľka fyziky poslala na súťaž, ktorá sa mala konať tri dni na to ako mi to ozná­mila, lebo si mys­lela, že mám pro­jekt, no ja som žiadny nemala. Ale nemohla som pri­znať, že žia­den nemám (to je dlhý prí­beh…) tak som si “vzala nasle­du­júce 3 dni študijné voľno” a počas nich niečo naprog­ra­mo­vala a spí­sala a boom, bol pro­jekt a všetci boli spo­kojní. Nebol to naj­lepší pro­jekt a stále sa sme­jem, keď si spo­me­niem na fabu­lo­va­nie nie­kto­rých jeho častí — a určite to nie je taký ten hrdý štart, ktorý si ľudia pred­sta­vujú — ale hej, dostal ma ďalej a to je pod­statné. 

Člo­vek sa nena­rodí a nejde hneď na celo­sve­tovú olym­piádu — treba nie­kde a nejako začať, a kľudne aj neús­pešne a s han­bou. Najprv na malých okres­ných festivaloch/ súťa­žiach, čokoľ­vek, čo náj­dete — nara­ziť si nos a skú­siť znovu. A potom si to ani nevšim­nete a z obvod­ných pro­jek­to­vých súťaží sú celo­slo­ven­ské a potom zrazu letíte do Los Ange­les.

A ak si stále neve­ríte, viac sa učte a viac pra­cujte. Znie to asi hnusne, ale je to pravda. Pre­čí­tajte si veľa kníh, popý­tajte sa ľudí, uči­te­ľov, ved­cov z branže, vypý­tajte si feed­back na čokoľ­vek, čo už robíte a vylep­šite, čo len ide — jed­no­du­cho urobte všetko preto, aby ste uspeli a potom si veriť začnete. S príp­ra­vou vždy pri­chá­dza seba­ve­do­mie a je úplne jedno, či hovo­ríme o písomke v škole alebo o finále celo­sve­to­vej olym­piády :-).

Screen-Shot-2016-02-10-at-10.13.19
Pridať komentár (0)