Môže byť náš mozog plný?

Tatiana Blazseková / 15. jún 2015 / Business

Mozog sa môže zdať ako neko­nečná kniž­nica, v kto­rej sú zozbie­rané všetky infor­má­cie, vedo­mosti a spo­mienky. Exis­tuje však nejaká hra­nica, za ktorú už pamäť nejde? Inak pove­dané: môže byť mozog pre­pl­nený?

Odpo­veď je, ako už asi tušíte — NIE, nemôže.

Mozog je sofis­ti­ko­va­nejší ako by sa mohlo zdať. Štú­dia zve­rej­nená v časo­pise Nature Neuros­cience zo začiatku tohto roku doka­zuje, že namiesto hro­ma­de­nia sa sta­rých infor­má­cií, tie sú vytlá­čané a vytvá­rajú pries­tor pre nové infor­má­cie. V novej štú­dií výskum­níci pou­žili nové tech­no­ló­gie na to, aby doká­zali, že uče­nie nových infor­má­cii spô­so­buje zabú­da­nie ďal­ších.

Autori štú­die sa sna­žili zis­tiť, čo sa deje v mozgu, keď sa sna­žíme zapa­mä­tať si infor­má­cie, ktoré sú veľmi podobné tomu, čo už vieme. Tento fakt je veľmi dôle­žitý, pre­tože podobné infor­má­cie majú väč­šiu šancu pre­ni­kať do už exis­tu­jú­cej vedo­mosti. Par­ti­ci­panti boli opý­taní spá­jať jedno slovo s dvoma rôz­nymi obrazmi. Vedci zis­tili, že keď bola cie­ľová pamäť (kon­krétna myš­lienka) vyba­vo­vaná čas­tej­šie, moz­gová akti­vita bola zvý­šená. Akti­vita pre kon­ku­renčnú pamäť bola zasa osla­bená. Tieto zmeny boli naj­vý­raz­nej­šie v pred­nej časti mozgu ako aj v hipo­kampe, ktorý slúži ako taký vyhľa­dá­vač. Pre­fron­tálny kor­tex zasa je zapo­jený do radu kom­plex­ných kog­ni­tív­nych pro­ce­sov, ako je plá­no­va­nie, roz­ho­do­va­nie či pamäť.

Ukla­da­nie infor­má­cii samo o sebe nestačí pre dobrú pamäť. Mozog tiež potre­buje prí­stup k rele­vant­ných infor­má­ciám bez toho, aby bol rozp­ty­ľo­vaný podob­nými kon­ku­renč­nými čas­ťami infor­má­cii.

V kaž­do­den­nom živote má zabú­da­nie jasné výhody. Pred­stavte si, že ste stra­tili ban­kovú kartu. Nová karta príde s novým PIN kódom. S uče­ním sa nového kódu, postupne zabú­date ten starý. Tento pro­ces tak zlepší prí­stup k novým infor­má­ciám, pri čom staré spo­mienky ustu­pujú do zabud­nu­tia. Keď zís­ka­vame novú infor­má­ciu, mozog sa ju auto­ma­ticky snaží začle­niť do už exis­tu­jú­cich infor­má­cii na základe aso­ciá­cii.

Pre­klia­tie pamäte

Nie­ktorí ľudia sú schopní pamä­tať si skoro čokoľ­vek — každý jeden detail z ich života. Hypert­hy­mes­tický syn­dróm je vzácna poru­cha, vďaka kto­rej si ľudia pamä­tajú roz­ho­vory, celé vety z knihy alebo čo robili v kon­krétny dátum. Síce to na prvé poču­tie znie ako jedi­nečná sila super­hr­dinu, poru­cha so sebou pri­náša obtiaže so sústre­de­ním či mys­le­ním na budúc­nosť. Ľuďom sa tak zdá, akoby stále žili v minu­losti a budúc­nosť nemá v ich mysli pries­tor. Takéto niečo by sme mohli zažiť všetci, ak by v mozgu nefun­go­val regu­lačný mecha­niz­mus pre nahrá­dza­nie infor­má­cii, ktoré už nie sú pre nás rele­vantné. To sme si vydýchli.

Na dru­hej strane spek­tra pamäte zasa stojí feno­mén urých­le­ného zabú­da­nia, ktorý bol pre­uká­zaný u pacien­tov s mŕt­vi­cou. Títo ľudia zabú­dajú všetky infor­má­cie, ktoré zís­kali po mŕt­vici. Všetky uda­losti pred mŕt­vi­cou sú v pamäti ucho­vané, čo sa nedá pove­dať o nových infor­má­ciách.

Zabú­da­nie je teda pro­ces, kto­rým si naša pamäť triedi spo­mienky a vyberá spo­me­dzi nich tie naj­re­le­van­tnej­šie. Zabú­da­nie sa tak môže zdať ako veľmi smutný pro­ces, pre­tože veľa infor­má­cii sa jed­no­du­cho vyparí a môže sa zdať, že tie štát­ni­cové otázky vidíte prvý­krát. Na dru­hej strane však ten pro­ces zabra­ňuje pre­pl­ne­niu pamäte a napo­máha k fil­trá­cii nere­le­vant­ných infor­má­cii.

Zdroje: scitechconnect.elsevie

Pridať komentár (0)