O živote star­tu­pistu a hra­ni­ciach kom­fort­nej zóny

Milan steskal / 28. október 2014 / Business

Star­tup je výzva, zod­po­ved­nosť aj zábava. Ale hlavne je to o tom robiť správne a potrebné veci. 

Na začiatku je nás málo a robota je rôzna. Je to iné, ako keď som bol zamest­naný. Síce som mal na sta­rosti tím ľudí, pro­jekty a svoju zod­po­ved­nosť za ne, no nikdy som sa nemu­sel sta­rať o všetko. Na mojich ple­ciach nebola ťar­cha zod­po­ved­nosti za úspech firmy.

Pri zlom pro­dukte majú ťažkú robotu aj tí naj­lepší sale­sáci. A naopak, pri zlých sale­sá­koch sú mi dobrí prog­ra­má­tori a pro­jek­ťáci tak­mer na nič. Keď som zamest­naný, firma ma za úlohu posta­rať sa o to ostatné, aby som mohol sústre­diť čo naj­viac svo­jej ener­gie na moje úlohy. To, v čom som naj­lepší a čo ma baví.

No mať star­tup je iné. Aj keď už máme pre Men­te­gram per­fektný tím, vždy sa nájde čosi nepo­kryté. Treba fle­xi­bilne rea­go­vať na situ­áciu. Bez ohľadu na to, čo to zna­mená. A veľa­krát to zna­mená práve obe­to­va­nie sa a opus­te­nie com­fort zone.

To sú tie správne a potrebné veci a obrov­ská výhoda star­tupu. Rých­losť a schop­nosť pris­pô­so­biť sa. Netreba sch­va­ľo­vací pro­ces cez kopu úrovní ria­de­nia. Stačí to spra­viť. Veľa­krát sa stane, že tieto veci nemôže robiť nikto z tímu a nie je efek­tívne robiť s exter­nis­tom. V takom prí­pade zostane zod­po­ved­nosť na foun­de­rovi.

Vedec sa pustí do obte­le­fo­no­vá­va­nia poten­ciál­nych kli­en­tov a stane sa gra­fi­kom. Pro­jek­ťák napíše pár riad­kov kódu, hrá sa na UX špe­cia­listu, či odíde na dlho do Talian­ska a Ame­riky a man­želku nechá doma. Je to niečo nové, je to výzva a je to jed­no­značné opus­te­nie com­fort zone. A aj keď sa mesiac v New Yorku zapla­tený fir­mou, kon­fe­ren­cie, mee­tingy a tro­chu ces­to­va­nia zdá ako to naj­lep­šie, nie je to klam. Je to naozaj super. Na dru­hej strane, nie je to vôbec ľahké.

Nedá sa to porov­nať so základ­nou vojen­skou služ­bou, na ktorú cho­dili naši otco­via, no kto chce strá­viť skoro pol­roka bez rodiny? Keď to už ale robím, nech to stojí za to. Chceme roz­be­hnúť veľký biz­nis. Roz­bie­hame ho. Nie raz sme boli up aj down. A ešte budeme. A teraz v New Yorku asi ešte čas­tej­šie ako doma. Oča­ká­va­nia sú veľké. Mám vytvo­rené prak­ticky všetky pod­mienky na to, aby som uspel. Takže je to len na mne. Lenže čo je úspech? V našom štá­diu to neviem zade­fi­no­vať. Či to bude jeden veľký zákaz­ník, viac men­ších, alebo “len” feed­back na pro­dukt, podľa kto­rého po čase zís­kame veľa malých zákaz­ní­kov? Uvi­díme.

Nemať jasne zade­fi­no­vaný cieľ je kom­pli­ká­cia. Nedá sa jed­no­značne vyhod­no­tiť, čo bude úspech. Pár zavá­haní môže navo­diť pocit veľ­kého neús­pe­chu. Bude to ale naozaj tak? Asi nie. Treba sa poze­rať dopredu a mať cieľ vždy ten ďalší krok. Veľký úspech je prak­ticky len veľa malých úspe­chov spolu. A čo keď bude naj­hor­šie? Treba nájsť moti­vá­ciu. Tá je u kaž­dého iná.

Mňa moti­vuje to, čo mám doma. Nech­cem byť od svo­jej man­želky preč zby­točne. Chcem niečo dosiah­nuť. Necho­dím na výlety a uži­vať si. Samoz­rejme, že neplá­nu­jem trpieť:). Ale hlavne makať.

Tak uvi­díme ako sa to podarí. Get out of the buil­ding and just what you have to do.

Zdroj: blog.connect-network.com, blog.pravda.sk

Pridať komentár (0)