Oplatí sa byť umel­com na Slo­ven­sku?

Simona Hanzelová / 7. november 2016 / Zo Slovenska

Si kre­a­tívny? Možno rád spie­vaš, tan­cu­ješ, kres­líš alebo hráš na nejaký hudobný nástroj a pop­ri­tom pre­mýš­ľaš, či by ťa tvoj talent jed­ného dňa uži­vil. Je dosť možné, že aj tvoje oko­lie ťa odrá­dza tým, že takáto práca ti na Slo­ven­sku na živo­by­tie neza­robí. Je to ale naozaj tak? 

Umelci boli odjak­živa vní­maní ako nedo­ce­nené a často aj nepo­cho­pené kre­a­tívne duše. Veď napo­kon – mno­hým z nich sa dostalo slávy a uzna­nia až po ich smrti. Tvo­riť ume­nie však nie je jed­no­du­ché. A uži­viť sa ním je ešte zlo­ži­tej­šie, najmä ak má väč­šina spo­loč­nosti prob­lém ume­nie oce­niť. Umelci sú veľa­krát v pod­state fre­e­lan­ceri s nepra­vi­del­ným príj­mom, a nie každý má odvahu byť umel­com na voľ­nej nohe. Na jed­nej strane maxi­málna slo­boda a dar vidieť veci inak, na dru­hej strane neis­tota a neadek­vátne ohod­no­te­nie ich tvo­ri­vej čin­nosti.

Nie­kedy ale ani talent a nad­še­nie nestačí – a v našej malej kra­jine obzvlášť. Nie je žiad­nym tajom­stvom, že veľa nada­ných ľudí rad­šej odchá­dza do zahra­ni­čia, kde sa ich práci dostane väč­šej pozor­nosti a zaslú­že­ného finanč­ného ohod­no­te­nia. A ešte viac z nich nechá svoj talent rad­šej zapad­núť pra­chom, pre­tože neve­ria, že ich jed­ného dňa uživí. Aká je teda rea­lita na Slo­ven­sku? Môže ťa ume­nie uži­viť? O svoje skú­se­nosti a názory sa s nami pode­lili šty­ria nadaní začí­na­júci umelci.

Domi­nik Rak­šány — ľudový tanec

Talen­to­va­ného Domi­nika Rak­šá­nyho viedla k ume­niu od malička jeho mama. Ľudo­vému tancu sa venuje už od útleho veku, a za ten čas vys­trie­dal už nie­koľko folk­lór­nych súbo­rov – aktu­álne však pôsobí vo folk­lór­nom súbore Ska­li­čan a súčasne aj v bra­ti­slav­skom Folk­lór­nom súbore Eko­nóm. Svo­jej vášni sa roz­ho­dol zasvä­tiť aj štú­dium na VŠMU, kde štu­duje peda­go­giku ľudo­vého tanca.

Domi­nik je toho názoru, že každý, kto má ozaj­stný talent, sa po škole dokáže bez prob­lé­mov pre­sa­diť aj na Slo­ven­sku. „Tí menej talen­to­vaní musia vyvi­núť viac úsi­lia, aby sa uži­vili,“ myslí si. Záro­veň ale pri­znáva, že väč­šina mla­dých umel­cov predsa len odchá­dza za lep­ším ohod­no­te­ním do zahra­ni­čia. „Dá sa pro­fe­si­onálne tan­co­vať, naprí­klad aj v SĽUKu, ale aj tá práca je finančne slabo ohod­no­tená. Cel­kovo, umelci na Slo­ven­sku neza­rá­bajú veľa,“ pri­znáva Domi­nik.

13767345_1060359017352623_8131124929386793666_ofoto: archív Domi­nika Rak­šá­nyho

Ján Bučko — foto­gra­fia

Ján Bučko, ktorý tvorí pod ume­lec­kým menom Ako­yan, je foto­graf, no foto­gra­fiu nikdy neštu­do­val. Namiesto toho vyštu­do­val právo. „Už v tre­ťom roč­níku som zis­til, že sa v práve nevi­dím, no napriek tomu som chcel štú­dium dokon­čiť. Vedel som, že zna­losť zákona sa v budúc­nosti určite zíde,“ pri­znáva. Napriek tomu, že cítil, že ho to ťahá viac ume­lec­kým sme­rom, predsa dal po škole vyštu­do­va­nému odboru šancu. „Táto pro­fe­sia ma ale nero­bila šťast­ným a osob­nostne ma nena­pĺňala. Chcelo to zmenu. Oko­lie a rodina mi pod­sú­vali svoj ste­re­otypný pohľad na mož­nosti pra­cov­ného uplat­ne­nia sa vyslo­vene iba v práv­nej oblasti. Ja ste­re­otyp neuz­ná­vam. Naopak mys­lím si, že každý môže robiť v urči­tej forme a podobe to, čo sám chce. Dôle­žitá je vášeň pre vec,“ dodáva.

Pokiaľ ide o pra­covné prí­le­ži­tosti a schop­nosť uži­viť sa, Ján vidí situ­áciu na Slo­ven­sku pozi­tívne – veď napo­kon, kvôli foto­gra­fií zave­sil na kli­nec aj kari­éru práv­nika. Je zás­tan­com názoru, že každý ume­lec, ktorý má talent, záu­jem tvrdo na sebe pra­co­vať a vytrva­losť, si na seba dokáže bez prob­lé­mov zaro­biť. A to aj napriek veľ­kej kon­ku­ren­cii, ktorá v súčas­nosti vo foto­gra­fic­kej bran­dži pre­vláda.  „Áno, foto­gra­fom je dnes každý, kto fotí, a predsa sa na naj­lep­ších čaká i mesiace v pora­dov­níku. Tak, ako v kaž­dej inej oblasti.“

fotim4foto: Andrej Lojan

Kata­rína Neube­le­rová — maľba

Mojím snom vždy bolo žiť na začiatku dvad­sia­teho sto­ro­čia v pod­kroví neja­kého zatuc­hnu­tého domu vo Fran­cúz­sku a každý deň maľo­vať. Aj keby ma to neuži­vilo,“ zdô­ve­ruje sa Kata­rína Neube­le­rová, ktorá svoju kre­a­ti­vitu medzi ľudí pre­náša pro­stred­níc­tvom maliar­skeho plátna. Popri práci v dvoch bra­ti­slav­ských galé­riách a štú­diu peda­go­giky výtvar­ného ume­nia však maľo­va­nie už vníma len ako svoju ved­ľaj­šiu čin­nosť. „Nie­kedy som maľo­vala viac, teraz som skôr pse­udou­me­lec,“ hovorí o sebe.

Kata­rína tvrdí, že na nepra­vi­delný prí­jem z ume­nia sa spo­ľa­hnúť nedá. „Raz som svoj obraz pre­dala za tisícku, ino­kedy len za dvad­sať eur. Pre mňa je však maľo­va­nie pre­dov­šet­kým akási psy­cho­hy­giena. Svoje maľby vní­mam skôr ako vyjad­re­nie svo­jich aktu­ál­nych emó­cií, a nie ako záro­bok.“ Napriek tomu však občas príjme aj komerčné zákazky. Svoje obrazy už dostala aj za slo­ven­ské hra­nice, kon­krétne do Čes­kej Repub­liky a Veľ­kej Bri­tá­nie.

knfoto: archív Kata­ríny Neube­le­ro­vej

Damián Hamada — fil­mová sce­ná­ris­tika a dra­ma­tur­gia

Vše­stranne nadaný Damián Hamada vyštu­do­val herec­tvo na kon­zer­va­tó­riu v Nitre a momen­tálne štu­duje fil­movú sce­ná­ris­tiku a dra­ma­tur­giu na Fil­mo­vej a tele­víz­nej fakulte VŠMU. Navyše, už pol roka pôsobí v kapele PJUR, kde hrá na klá­vesy a pop­ri­tom skladá texty a hudbu. Aktívny je aj vo svo­jom rod­nom meste – spo­lu­po­die­lal sa na zalo­žení pro­jektu Fab­rika ume­nia, ktorý v Par­ti­zán­skom úspešne fun­guje už druhý rok, a kto­rého ambí­ciou je vniesť do mesta kúsok ume­nia a kul­túry. Aby toho nemal málo, pra­cuje tak­tiež ako store mana­ger istého bra­ti­slav­ského obcho­díku s bio potra­vi­nami a občas si pri­vy­robí aj ako mím alebo živá socha. „Nedá sa pove­dať, čo kon­krétne ma baví naj­viac — mňa baví stále vymýš­ľať nové veci a neus­tále sa zlep­šo­vať a učiť,“ hovorí na margo svo­jej nevy­čer­pa­teľ­nej kre­a­ti­vity. „Úplne najk­raj­šie pocity v živote sú tie, keď niečo člo­vek sám vytvorí, a potom sa to dostane medzi ľudí, a oni to cítia.“

Damián si však je vedomý toho, že rea­lita na Slo­ven­sku je aj po ukon­čení VŠMU, na ktorú mnohí hľa­dia ako na niečo veľké a nedo­sia­hnu­teľné, krutá: „To, že je nie­kto na VŠMU ti nič neza­ru­čuje. Je nás síce v roč­níku sedem, ale musíme všetci poriadne makať, aby sme sa reálne po škole uplat­nili aspoň traja,“ pre­zrá­dza. „Slo­ven­ská scéna nie je taká veľká. Nepot­re­buje ročne 7 sce­ná­ris­tov, reži­sé­rov alebo 40 her­cov. Ostá­vajú a pre­sa­dzujú sa len tí naj­lepší z naj­lep­ších.“

13048206_1597882620528917_8047159459587844585_ofoto: archív Damiána Hamadu

zdroj titul­nej foto­gra­fie: koláž archív Kata­ríny Neubelerovej/ Domi­nika Rak­šá­nyho

Pridať komentár (0)