Peter Mali­niak: Jedna z naj­kom­pli­ko­va­nej­ších častí na lie­tadle? Zácho­dová kabínka

Michal Tomek / 19. september 2014 / Tools a produktivita

Za necelé dva roky sa pre­pra­co­val z pozí­cie dizaj­néra na šéfa odde­le­nia v rakús­kej spo­loč­nosti FACC, ktorá dodáva špič­kové kom­po­nenty do lie­ta­diel po celom svete. Riadi tím viac ako šty­rid­sia­tich ľudí a viac ako tre­tinu roka strá­vil na ces­tách. Počas vyso­kej školy úspešne posta­vil a otes­to­val svoje prvé pre­te­kár­ske auto. Miluje výzvy, preto by chcel okrem iného skú­siť život na Man­hat­tane. Jeho život­ným cie­ľom je byť inšpi­rá­ciou pre nie­koho dru­hého. Dizaj­nér, mana­žér a stále usmiaty člo­vek, Peter Mali­niak.

V uto­rok mi volali, v nedeľu som letel na pol­ročný pro­jekt v Kanade.“

Kde sú začiatky FACC?

Je to rakúska firma, asi pred 25-imi rokmi ju zalo­žil pán Fis­cher. Áno, ten, čo má na sve­domí aj lyže. Časť lyžiar­skej fab­riky sa odde­lila a začala sa veno­vať letec­kému prie­myslu. Momen­tálne máme vyše tri­ti­síc zamest­nan­cov po svete a 2,5-tisíc v Rakúsku. Cen­trálu máme na západe Rakúska pri hra­ni­ciach s Nemec­kom. Do Nemecka cho­dím na obedy. (úsmev) Sme jed­ným z naj­väč­ších dodá­va­te­ľov kom­po­nen­tov do lie­ta­diel na svete. Máme mnoho zákaz­ní­kov, medzi naj­väč­ších patrí naprí­klad Bom­bar­dier a Embraer. A ja osobne vediem dizaj­nové odde­le­nie pre busi­ness jets. 

Ste dizaj­nér, a tak by som pove­dal, že sedíte stále v kan­ce­lá­rii, robíte návrhy a pod­po­ru­jete svoj tím. No vy ste skôr na ces­tách.

Bývam v Bra­ti­slave, ak sa to teda dá nazvať býva­ním. Skôr tam pre­spá­vam. Keď mi pri­šiel výpis z hotela, v kto­rom na ces­tách bývam, zis­til som, že som v ňom minulý rok strá­vil 128 nocí. To je všetko mimo Rakúska, tam pre­spá­vam v takom malom pen­zi­óne.

Ako dlho ste vo firme?

Dosť krátko. V novem­bri to bude tretí rok.

Ako vyze­rala Vaša cesta počas tých troch rokov? 

Keď som začí­nal, sedel som naozaj na jed­nom mieste a tam dizaj­no­val. Zmena prišla cel­kom neča­kane. Naj­skôr som si pre­šiel dvoma roz­lič­nými pro­jektmi, po kto­rých prišla ponuka, či nech­cem byť na ďal­šom pro­jekte lead dizaj­né­rom. V uto­rok mi zavo­lali a v nedeľu som mal letieť na pol roka do Kanady. Mal som na roz­hod­nu­tie asi… no, už počas tele­fo­nátu bolo neskoro. (smiech) Jediné, čo som sti­hol spra­viť, bolo zavo­lať pria­teľke, či bezo mňa toho pol roka pre­žije.

Ťažké roz­ho­do­va­nie?

Hneď som vedel, že chcem. Vo všet­kom, čo robím, si dávam dlho­ročný cieľ, ku kto­rému sa chcem dopra­co­vať. A keď už viem, ako biz­nis fun­guje, doká­žem si určiť aj akési medzi­ciele. Toto bol jeden z nich. Hneď po pro­jekte v Kanade prišla ponuka, či by som nech­cel pre­brať celé odde­le­nie. V tomto prí­pade už tá roz­ho­do­va­cia fáza trvala tro­chu dlh­šie, lebo boli do nej pri­zvaní aj moji vedúci. Tak na tejto pozí­cii fun­gu­jem od sep­tem­bra minu­lého roku. Mám jedno veľké odde­le­nie — 42 pria­mych pod­ria­de­ných a 600 nepria­mych.

Kanady už máte dosť či vrá­tili by ste sa tam? 

Mám dosť tej zimy, keďže som tam strá­vil práve toto ročné obdo­bie. Záro­veň mi však zo všet­kých ciest bolo naj­lep­šie v Kanade. Tí ľudia sú iní, ich zmýš­ľa­nie je iné, sú prie­boj­nejší. V tomto smere ma tiež naprí­klad fas­ci­nuje New York, na Man­hat­tane by som chcel strá­viť nejaký čas. Ak tam nie je člo­vek prie­bojní a nepra­cuje tvrdo, nemôže tam ani žiť. Pod­mienky sú drsné, neexis­tuje naprí­klad výpo­vedná lehota. Príde šéf a jed­no­du­cho povie „Môžeš sa zba­liť a ísť domov.“ Ako spie­val Frank Sinatra – kto to dokáže tam, dokáže to aj všade inde. To sa mi páči. Potom by som si mohol pove­dať, že ako Slo­vák som pre­žil New York. (smiech) Ale aj samotné mesto sa mi páči, samoz­rejme.

Čo Vás na tej práci fas­ci­nuje?

Už len samotný letecký prie­my­sel je nesku­točne boha­tým prie­mys­lom, rokuje sa v ňom o veľ­kých penia­zoch. Nároky sú tak vysoké, že člo­vek musí pre­mýš­ľať nad posled­ným detai­lom. Počul som už o takých zákaz­ní­koch, ktorí prišli do nového lie­tadla, vytiahli vizitku, pre­šli ňou každú špáru a pokiaľ by pre­padla dnu alebo by sa zasekla, nevzali by lie­tadlo. Seri­ózne. Láka ma mož­nosť vidieť fun­go­va­nie a roz­mýš­ľa­nie firiem a CEO v roz­lič­ných regi­ó­noch. Člo­vek tak získa väčší pre­hľad o svete a jeho fun­go­vaní. Toto je skú­se­nosť, ktorú chcem zís­kať. Títo ľudia sú mno­ho­krát v komu­ni­ká­cii nor­mál­nejší ako kto­rý­koľ­vek ich pod­ria­dený. Všetko robia s pre­hľa­dom a s roz­umom, bez neja­kých šab­lón či tabu­liek. Jedna vtipná prí­hoda mi utk­vela, keď som od istého CEO dostal otázku počas pre­zen­tá­cie — „Čo ak si naše lie­tadlo kúpi Mr. Bean?“. Vtedy som skon­čil, neve­del som na to pove­dať ani slovo. Tým chcem len pou­ká­zať na to, že tí ľudia sú naozaj nor­málni.

Dá sa teda pove­dať, že tá tajomná „aura“ okolo CEO veľ­kých firiem sa vytvára na niž­ších úrov­niach spo­loč­nosti?

Keď som pri­šiel prvý­krát do firmy, kde som sa mal stret­núť so CEO, tak som si vši­mol, ako veľmi sa ho tí ľudia báli. Rie­šili všetko, dokonca ma boli pro­siť, aby som zme­nil font v pre­zen­tá­cii, lebo si tým neboli istí. Nako­niec sa obja­vil samotný CEO a bol úplne v pohode, vôbec ho nezau­jí­malo, aký font mám. Keby som mu nechal len jeden celý slide pre­zen­tá­cie pus­tený, tak je spo­kojný. Zau­jí­malo ho, čo poviem.

Vy, ako mana­žér a team­le­a­der, máte podobné skú­se­nosti?

Ja ako vedúci pra­cov­ník mám tro­chu prob­lém v tom, že často hovo­rím veci na rovinu. Nemám rád pozlátko. A veľa ľudí to potom pochopí tak, že na nich tla­čím alebo som neprí­jemný. Nie, ja sa len chcem posu­núť ďalej. Toto je fakt, a poďme ďalej. Zby­točne stra­tíme pol­ho­dinu obke­cá­va­ním.

Hovo­riť veci na rovinu je ale v kor­po­rát­nom svete cel­kom vzácne…
Áno, na jed­nej strane. Na dru­hej strane som to musel vyhod­no­tiť a zme­niť, pre­tože mnoho ľudí neve­delo pocho­piť, ako to mys­lím. Vzni­kala potom v tíme zlá nálada a viazla komu­ni­ká­cia. A to je naj­hor­šie, čo sa môže stať. Pove­dal som aj svo­jim ľuďom — aj keď to neve­deli pocho­piť – hovorte mi kri­tiku priamo, lebo sa nikam nedos­ta­neme. Na kri­tike môžem sta­vať.

Ste fanú­ši­kom Billa Gatesa. Inšpi­ru­jete sa ním pri vedení ľudí? 

Pra­vi­delne sa sna­žím apli­ko­vať krásnu vec, ktorú pove­dal Bill Gates – rad­šej si na kom­pli­ko­vanú vec zobe­riem leni­vého člo­veka, lebo ten nájde spô­sob, ako to jed­no­du­cho spra­viť. Vždy mu dám pred­nosť pred aktív­nym člo­ve­kom. Keby som dostal niečo, čo by sa dalo vymys­lieť tro­chu ino­va­tívne, tak to dám člo­veku, ktorý takú vec nikdy nevi­del. A zaká­žem mu niečo si o tom hľa­dať. „Tu sú štyri stránky o tom, ako by to malo fun­go­vať, a ty mi povedz, ako by si to vyro­bil.“ Veľa­krát prídu ľudia s takými nápadmi, že mi zabe­rie veľa času, aby som ich pre­tla­čil u ostat­ných.

Mali sme návrh, kopu tru­biek a prázdny pries­tor — museli sme niečo vymys­lieť.“

Od prvej myš­lienky pro­jektu až po finálny pro­dukt lie­tadla pre­behne veľa času? 

Tie naj­väč­šie lie­tadlá sa nie­kedy vyrá­bajú x desia­tok rokov, tie men­šie nie­koľko rokov. Keď chce firma na začiatku zobrať pro­jekt, kli­ent musí mať istotu, že je sta­bilná a pro­jekt bude dokon­čený. Tá istota fun­go­va­nia musí byť, v našom prie­mysle neexis­tuje pove­dať „Sorry, nevyšlo“.

To mi dosť pri­po­mína prie­my­sel, v kto­rom fun­guje c2i a Pat­rick Hes­sel – kar­bó­nové diely pre luxusné auto­mo­bily.

Súhla­sím. S Pat­ric­ko­vým bra­tom Tho­ma­som sa poznáme z pre­te­kov.

Jaz­díte?

Kedysi som inten­zív­nej­šie jaz­dil, teraz už druhý rok tak menej. Cho­díme len na okruhy sa povo­ziť, nie je čas.

Ako ste s týmto špor­tom začí­nali?

Prvú moto­káru som dostal v devia­tich, maj­strov­stvá som začal jaz­diť v tri­nás­tich, v šest­nás­tich som sa dal na autá a teraz mám 27. Žiaľ, už nestí­ham. Ale chceli by sme aspoň jeden pre­tek tento rok sti­hnúť. Budúci si už nasta­víme kalen­dár a pôj­deme. Osobne mi to veľmi chýba. A okrem toho, ide mi to dosť do peňazí, lebo keď nejaz­dím, naku­pu­jem autá (smiech). Takže to tiež nie je naj­lepší nápad. S otcom sme vyví­jali aj vlastné auto, až sme sa dostali k tomu, že ho naozaj vyro­bíme. Okrem motora a pre­vo­dovky, ktoré sme len upra­vili, sme vyro­bili celé auto. Bol som asi dru­hák na výške. Dlho som to všetko kres­lil, navrho­val, pre­po­čí­ta­val. Keďže som vedel, že v tom aute budem sedieť ja, pri­dal som ďal­šie trubky. (úsmev) To bola teda taká prvá skú­se­nosť, kedy som musel vymys­lieť niečo, čo sa potom aj vyro­bilo. Mali sme nejaký návrh, kopu tru­biek a prázdny pries­tor. Museli sme dať hlavy dohro­mady a vedieť, kde začneme, a kde vlastne skon­číme.

Koľko vám to trvalo?

Pra­co­vali sme na tom rok. Samoz­rejme, s tým, že nešlo o pri­oritnú prácu, skôr voľ­no­ča­sovú akti­vitu – po veče­roch, po víken­doch.

Aspoň ste ho otes­to­vali?

Ale áno, na pár pre­te­koch sme ho tes­to­vali. Ale treba tam ešte dola­diť nejaké veci. Bolo to vlastne prvé ofi­ciálne auto, ktoré jaz­dilo v kate­gó­rii silu­eta.

Aký bol prvý pocit po nasad­nutí?

Bál som sa. Nie ani tak o mňa, ale či to vydrží pohro­made, či sa kolesá v zákrute neroz­behnú každé iným sme­rom. Neroz­behli sa, pre­žili sme všetko. Cieľ je neroz­biť auto kvôli jed­nej jazde.

Robíte aj niečo iné vo voľ­nom čase? Či len mon­tu­jete autá? 

Nemám toho času veľa, preto rád oddy­chu­jem a trá­vim čas s pria­teľ­kou, keďže sa nevi­díme tak často. Okrem toho autá aj rád opra­vu­jem, nie­len na nich jaz­dím. Tiež ma baví bur­zové obcho­do­va­nie, sna­žím sa s tým stále viac pra­co­vať. Nedá sa tomu síce veno­vať naplno, to by som musel strá­viť hodiny štu­do­va­ním trhu a príp­ra­vou plánu, ale keď mám chvíľu alebo som doma, rád sle­du­jem správy a obcho­du­jem. Poze­rám tiež veľa doku­men­tov o nebez­peč­ných väz­ni­ciach a sve­to­vých gan­goch. Člo­vek by neve­ril, akí sú šéfo­via tých gan­gov veľkí CEOs. Môžu byť zavretí v odde­le­nom sek­tore väz­nice, majú hodinu vychá­dzok osa­mote, s nikým sa nestre­tá­vajú, a napriek tomu dokážu ria­diť miliar­dový kar­tel. A to sú zavretí na doži­vo­tie. V lis­to­vej komu­ni­ká­cii dokážu vytvo­riť kód tak, aby ho pocho­pil len ten, komu je určený, a stále ho musia meniť. Veci pre mňa nepo­cho­pi­teľné.

Knihy? Naprí­klad živo­to­pis Steva Jobsa. 

Nikdy sa k číta­niu neviem dostať. Keď už čítam, musí ma to naozaj baviť. A to sú väč­ši­nou práve knihy o ľuďoch ako Jobs alebo takých, ktorí niečo doká­zali, alebo niečo pre­žili. Teraz čítam naprí­klad o Richar­dovi Ham­mon­dovi z Top Gear. I keď viac sa mi páči časť, ktorú napí­sala jeho žena. Ona hovorí veci dosť priamo, zatiaľ čo on ich skôr meta­fo­ricky opi­suje. Takže tú knihu som začal od polo­vice (úsmev).

Som vďačný za to, že sme všetko na škole robili sta­rým štý­lom – ručne.“

Kde sú Vaše začiatky ako dizaj­néra?

Odkedy si pamä­tám, moja cesta zo školy viedla rovno do otcovho auto­ser­visu, kde som utie­ral nára­die. Keď som dostal moto­káru, každý deň som pri­šiel do ser­visu, vytia­hol moto­káru, pri­pra­vil veci na kôpku, a ak mal otec čas, išli sme sa pre­viezť na také malé letisko neďa­leko. Ak nie, všetko som zba­lil a na druhý deň to isté. Nie­kedy to trvalo aj dva týždne. Počas toho, ako som čakal, sna­žil som sa vždy niečo vymys­lieť. Potom som sa začal zau­jí­mať o motoš­port a začali sme si navrho­vať vlastné autá. Tam nie­kde začali tie prvé vyná­lezy, len tak z hlavy.

S dizaj­nom ste mali skú­se­nosť aj na škole?

Na prie­my­slovke to boli základy – tu je kocka, nakres­lite ju. Robili sme všetko sta­rým štý­lom – ručne. Za to som veľmi vďačný. Dnes už dizaj­néri neve­dia, čo je to nakres­liť rukou výkres, a potom ho tušom dať na pau­zák. Nič, čo som robil na škole, však nebolo tvo­rivé. To prišlo až neskôr. Na vyso­kej škole sme sa učili pra­co­vať s neja­kým prog­ra­mom, no to, čo sme tam robili, nebolo apli­ko­va­teľné. Až keď člo­vek prejde priamo do prie­myslu, pochopí, že môže zabud­núť, čo sa naučil. Rea­lita je úplne iná.

Prečo ste nezos­tali pri dizajne áut? 

Úprimne pove­dané, chcel som. No lákalo ma skú­siť niečo iné. Mal som istú skú­se­nosť aj s veľ­kými auto­mo­bil­kami, i keď nie priamo v dizajne. Nepri­vo­ňal som veľmi teraj­šiemu auto­mo­bi­lo­vému prie­myslu, teraz sa všetko robí veľmi uni­fi­ko­vane, štý­lom retro­fit. Verím tomu, že ak si kúpim Golf naj­nov­šej gene­rá­cie a rozo­be­riem ho, tak 50% die­lov náj­dem v Golfe tre­tej gene­rá­cie. Neho­vo­rím, že sú zlé. Veď ak niečo fun­guje, prečo by to člo­vek mal meniť. Ale mne tam chýba ten vývoj. V letec­kom prie­mysle ma fas­ci­nuje, že každý pro­jekt musí byť iný. Nový pro­jekt musí byť vždy o značnú triedu vyš­šie než pre­došlý. Predsa, ak má člo­vek zapla­tiť 50 mili­ó­nov eur za jedno lie­tadlo, tak musí byť naozaj o dosť lep­šie než to, čo má.

Zo školy ste teda pre­šli rovno do FACC? 

Ešte medzi­ča­som som pra­co­val ako vývo­jár v jed­nej slo­ven­skej firme, ktorá vyrába bez­peč­nostné dvere. Aj to mi určite niečo dalo. Keď však prišla ponuka z Rakúska, tak som nevá­hal, aj kvôli pla­to­vým pod­mien­kam, samoz­rejme. Predsa len rakúske a slo­ven­ské platy vyze­rajú rôzne. Raz mi volali z per­so­nál­nej agen­túry, že majú pre mňa ponuku. Pove­dal som im „Neviem, či pre­bi­jete tú, ktorú som už dostal“. Oni na to, že majú pre mňa nesku­točnú ponuku. Keď som pove­dal, že som dostal ponuku z Rakúska, dostal som odpo­veď, že sa mi ozvú, keď budú mať niečo lep­šie. (smiech)

Čo bol Váš naj­zau­jí­ma­vejší pro­jekt?

Každý je iný a v tom je tá krása. Teraz sa mi to už tro­chu ťaž­šie hod­notí, keďže ich zastre­šu­jem viac. No tie pre­došlé, na kto­rých som robil, boli jedi­nečné. V jed­nom bolo potrebné navr­hnúť zácho­dovú kabínku. Bežný člo­vek si povie, že hova­dina. No ide o jednu z naj­kom­pli­ko­va­nej­ších častí v celom lie­tadle. V tých malých pries­to­roch je skry­tých nesku­točne veľa vecí.

Nemáte pocit, že okolo dizajnu je dosť rušno v posled­nom čase? Nie je pri­veľa dizaj­né­rov?

Neviem pove­dať, či to je tak. Najmä kvôli tomu, že ja sa pohy­bu­jem najmä v letec­kom prie­mysle. Väč­ši­nou tí ľudia, ktorí sa bavia o dizajne, dizajn pred­tým nero­bili. Jedine na škole. Až potom pocho­pia, že biz­nis je o nie­čom inom. Nás na škole učili 3D prog­ram, ja hovo­rím — naučte nás excel, aby som vedel vypi­so­vať všetko potrebné (smiech). Samoz­rejme, ide o to, či hovo­ríme o kon­štrukč­nom, inte­ri­é­ro­vom alebo čisto gra­fic­kom dizajne. Dnes už dizaj­nér musí byť kom­plex­ným člo­ve­kom, ktorý vie dodať kli­en­tovi všetko, nie­len nák­res.

Ak by ste mali cha­rak­te­ri­zo­vať dizajn jed­nou vetou, čo poviete?

Ťažká otázka.

Tak dvoma.

Pove­dal by som, že dizajn, aspoň ten, ktorý ja robím, je reálna kre­a­ti­vita. Tak to nazý­vam ja – byť kre­a­tívny do reál­neho smeru. Veľa dizaj­né­rov pra­cuje so slú­chad­lami na ušiach. Nie len preto, aby ich nie­kto neot­ra­vo­val, ale aby sa dostali z tohto reál­neho sveta, a tak dali do návrhu to svoje. Dizajn je ume­nie ako každé iné. Spe­vák dá do piesne svoj život, to, čo zažil, herec to isté. Dizaj­nér tiež. Ak mám blbú náladu, všetko je ška­redé, hra­naté, hnusné. (smiech)

Mojim cie­ľom je dru­hých inšpi­ro­vať, aby si nie­kto raz pove­dal ´Chcem byť ako on.”

Po 2,5 roku ste sa stali šéfom celého odde­le­nia. Je to spl­ne­nie Vášho cieľa alebo chcete ísť ďalej?

Vo firme som momen­tálne zazna­me­nal naj­rých­lejší nárast s tým, že som prvý, ktorý nie je Rakú­šan a nevie ani ich jazyky. Keď som nastú­pil do firmy, sta­no­vil som si kon­cový cieľ a medzi­ciele. Chcem ísť naj­vyš­šie.

Konečný cieľ je aký?

Pre­zi­dent spo­loč­nosti. Nemám iný cieľ, nech­cem ani mať. Keby som si dal nižší cieľ, nemá to zmy­sel. To som sa naučil z pre­te­ka­nia – vedel som, že ideme na pre­teky, vedel som, že nemám tech­niku ako ostatní, že nemám toľko odjaz­dené, ako ostatní, ale na každý pre­tek som šiel s tým, že budeme prví. Spra­vili sme všetko, čo bolo v našich silách, aj keď sme prví neboli.

Koľko medzi­člán­kov ešte máte, kým sa tak stane? 

Štyri.

Za aký čas?

Nemám časovú os. Ale to sú desať­ro­čia. Všetko je však stále otvo­rené. Každá moja akti­vita ma nie­kam posúva.

A Vaše osobné ciele?

Môj osobný cieľ, ak ho odde­lím od kari­ér­neho, je doká­zať to, aby som nie­koho inšpi­ro­val, aby si nie­kto pove­dal „Chcem byť ako on.“ Je jedno, v čom to bude. Tiež som si dal za cieľ nebyť zamest­nan­com, ktorý bude robiť osem hodín denne, päť dní v týždni, dostane výplatu a bude sa z toho tešiť. Preto, keď mi škola nedá­vala to, čo som oča­ká­val, skon­čil som. Chý­bali mi dve skúšky do štát­nic, nezú­čast­nil som sa ich.

Nechýba Vám ten titul? 

Na Slo­ven­sku je titul nesku­točne nad­hod­no­co­vaný. Pomaly ho potre­bu­jem už na to, aby som pre­dá­val hra­nolky. Zdá sa mi, že ľudia na Slo­ven­sku neštu­dujú pre to, aby sa mali lep­šie v budúc­nosti, ale preto, aby sa mali lep­šie v čase štú­dia a nemu­seli pra­co­vať. Štý­lom „nebyť prvý, ale zúčast­niť sa.“ Tam nie­kde leží aj prob­lém moti­vá­cie uči­te­ľov, keď vidia takých ľudí. V Rakúsku je to tro­chu iné naprí­klad už v tom, že za štú­dium sa platí a nie je lacné. Ľudia si ho teda vážia a robia školu preto, že chcú. Záro­veň tam firmy štú­dium pod­po­rujú. Ak si dokáže nie­kto nájsť školu, vďaka kto­rej bude prí­no­som pre našu firmu, určite ho pod­po­ríme – finančne aj časovo. Je pre nás dôle­žité, aby sa ten člo­vek roz­ví­jal. Aj vďaka tomu bola naprí­klad naša firma vyhod­no­tená ako druhý naj­lepší zamest­ná­va­teľ Hor­ného Rakúska v sku­pine nad 250 zamest­nan­cov. Ponú­kame obrov­skú škálu ško­lení a mož­ností roz­voja člo­veka. Na Slo­ven­sku stále nevi­dím, že by tento štýl fun­go­val. Možno vo fir­mách, ktoré sú pre­po­jené na zahra­ni­čie.

V pon­de­lok Vám vychá­dza prvý e-book. O čom bude?

E-book je súčas­ťou môjho nového pro­jektu z oblasti moti­vá­cie a osob­ného roz­voja. Každé tri týždne vyjde ďalší diel. Tento prvý bude o tom, čo je úspech, a o meraní úspe­chu jed­not­livca. Vždy je to niečo iné a každý tú mieru má, len nie­kedy o tom ani nevie. Tiež sa zamys­lím nad tým, prečo je dôle­žité milo­vať, čo robíte, a robiť, čo milu­jete. Posledná kapi­tola je len sčasti roz­pí­saná, o nej budem viac hovo­riť v ďal­ších die­loch — obeta. Obe­to­vať to čo sme, pre to, čím chceme byť. E-book je celý v anglič­tine a titul je záro­veň aj mojím motto: “You want it, you work hard, you will suc­ceed, period!” Ten názov hovorí sám za seba.

Neuva­žo­vali ste nad pod­ni­ka­ním na Slo­ven­sku?

Uva­žo­val a určite budem. Stále ešte potre­bu­jem také svoje vnú­torné nakop­nu­tie. Akoby som hľa­dal určité nasta­ve­nie, nech­cem sa totiž do ničoho púš­ťať popri práci, keďže by som na to určite nemal čas. Len by mi to zvy­šo­valo frus­trá­ciu.

Ako vní­mate pod­ni­ka­teľ­ské pro­stre­die na Slo­ven­sku?

Mnohí hovo­ria, že na Slo­ven­sku sa nedá pod­ni­kať. Dá sa pod­ni­kať všade. Aj keď to nie je ide­álne. Ale to nie je nikde. Tu sa ľudia sťa­žujú, v Rakúsku sa tak isto budú sťa­žo­vať. Ak by sa ľudia nesťa­žo­vali, niečo by nefun­go­valo. Ak mi nie­kto povie, že sa u nás nedá, uká­žem mu všetky firmy nad 500 zamest­nan­cov a spý­tam sa ho, ako to doká­zali oni. Tiež začí­nali z ničoho.

Na Slo­ven­sku je naprí­klad väč­šia slo­boda v pod­ni­kaní ako v Rakúsku. Tam síce na jed­nej strane štát pod­po­ruje dobré pro­jekty, dob­rých pod­ni­ka­te­ľov, na strane dru­hej akoby mali v sebe isté pozos­tatky socia­lizmu.

To chce vysvet­le­nie.

Veľmi tam fun­guje taký direk­tívny štýl – toto sa bude robiť vtedy, takto a takto. Máte dom a za vami dokáže prísť nie­kto z úradu a pove­dať vám, aby ste dom nama­ľo­vali a poko­sili pred ním. Keď idete autom, vidíte, ako krásne tie domy vyze­rajú, však? Skúste sa pozrieť do dvora. Tam pocho­píte. Bol som na mno­hých far­mách, krásne boli zvonka, zvnútra presne, ako keby som pri­šiel do akej­koľ­vek dediny na Slo­ven­sku. Záro­veň vám ale dokážu pomôcť, ak naozaj nemáte finan­cie.

Spo­mí­nali ste Steva Jobsa. Inšpi­ruje Vás v živote?

Nie­len on. Via­cerí úspešní ľudia ma inšpi­rujú. Nech sú úspešní v čom­koľ­vek – aj herci naprí­klad. Robert Downey Jr. má nesku­točne dobré nie­ktoré hlášky. Na tab­lete mám poza­die s jeho citá­tom „Do epic shit!“. Hovorí to tak rebe­lant­sky, aj ja som tro­chu taký. Vidíte ma tu takto vyob­lie­ka­ného, no ak ma stret­nete večer, uvi­díte roz­tr­hané rifle, con­versy a šil­tovku. Keď si člo­vek zobe­rie to, čo pove­dal, tak má pravdu – vždy treba robiť niečo epické, nie niečo, čo robí každý iný. Niečo iné, čo má cenu.

Roz­ho­vor pri­pra­vil Mišo Tomek

Pridať komentár (0)