Peter Ondrúška: Pra­cuje v oblasti robo­tiky a ume­lej inte­li­gen­cie

Alexandra Dulaková / 22. september 2016 / Business

O Pet­rov živo­to­pis by sa potr­hal neje­den člo­vek. Má za sebou Kar­lovu uni­ver­zitu, magis­tra na Oxforde, stáže v Sili­con Val­ley, pra­covné ponuky od Face­bo­oku… On zostáva verný svo­jej alma mater a v rámci výskumu pra­cuje so samo­ria­dia­cimi autami, robotmi budúc­nosti a na vývoji ume­lej inte­li­gen­cie.

Ahoj Peter. Robo­tika nie je v našej oblasti zrovna „kon­fekčné“ štú­dium. Ako ťa zlá­kala?

Na Mate­ma­ticko-Fyzi­kál­nej Fakulte Kar­lo­vej Uni­ver­zite v Prahe (mat­fyz) som štu­do­val infor­ma­tiku, pre­tože som si mys­lel, že chcem byť prog­ra­má­to­rom a Praha bola pre mňa naj­ďa­lej, kam som sa vtedy odvá­žil ísť. Až neskôr, keď som strá­vil leto v Sili­con Val­ley a dostal sa na Oxford, som zis­til, že s prog­ra­mo­va­ním sa toho dá robiť ďaleko viac než len byť prog­ra­má­to­rom. Pre­sed­lal som teda na štú­dium robo­tiky.

foto14

Na robo­tike ma naj­viac fas­ci­no­valo, že pre mňa pred­sta­vo­vala všetko to, čo som vtedy neve­del a záro­veň vedieť chcel. Zo štú­dia infor­ma­tiky som naprí­klad vedel všetky možné štruk­túry a algo­ritmy na trie­de­nie dát, avšak neve­del som, ako dokáže počí­tač rozo­znať pred­met na obrázku, alebo ako sa dokáže sám roz­ho­do­vať. Aj práve takéto oblasti rieši robo­tika.

Dnešné roboty sú pomerne vyspelé po har­dwa­ro­vej stránke, no chýba im “inte­li­gen­cia”, teda soft­ware. S odstu­pom času môžem pove­dať, že štú­dium robo­tiky napl­nilo moje oča­ká­va­nia a cítim, že spo­mí­na­ným prob­lé­mom a aj samot­nej oblasti high-tech teraz roz­umiem omnoho viac, ako pred­tým.

Ak by sa ťa teda nie­kto spý­tal, či má toto štú­dium zvá­žiť, čo by si mu pora­dil?

Mys­lím, že robo­tiku čaká svetlá budúc­nosť. Až done­dávna bola väč­šina robo­tov zatvo­re­ných v továr­ňach, kde boli naprog­ra­mo­vané vyko­ná­vať jednu a tú istú čin­nosť. Nárast výpoč­to­vej sily a roz­voj ume­lej inte­li­gen­cie v posled­ných rokoch však spô­so­bil, že dnes doká­žeme spra­co­vá­vať veľké množ­stvo dát z rôz­nych sen­zo­rov, čo otvára prí­le­ži­tosti pre roboty, aby fun­go­vali samos­tatne a robili vlastné roz­hod­nu­tia. To má poten­ciál zásadne zme­niť chod našej spo­loč­nosti.

Robo­tika je naviac veľmi široká oblasť zahŕňu­júca har­dware, soft­ware, umelú inte­li­gen­ciu, komu­ni­ká­ciu s člo­ve­kom, a podobne. Tých, kto­rých fas­ci­nuje samotná robo­tika, odpo­rú­čam začať jed­nou z týchto oblastí.

foto10

Prog­ra­mo­va­nie dnes zau­jíma čoraz viac ľudí. Mys­líš, že budú mať všetci pries­tor na uplat­ne­nie?

Podobne ako na schop­nosť roz­prá­vať cudzou rečou sa na schop­nosť prog­ra­mo­vať poze­rám skôr ako na nástroj na dosia­hnu­tie ďal­ších vecí. Najmä pre tech­nicky zame­ra­ných ľudí by to však mala byť dnes schop­nosť taká samoz­rejmá ako zna­losť mate­ma­tiky alebo schop­nosť roz­prá­vať anglicky (pri­čom schop­nosť roz­prá­vať anglicky by mala byť dnes samoz­rejmá úplne pre všet­kých). O uplat­ne­nie prog­ra­má­to­rov sa vôbec neobá­vam.

Člo­veku ich zna­losti dodajú úplne nové mož­nosti seba­re­a­li­zá­cie a je už na kaž­dom, akým spô­so­bom sa ich roz­hodne využiť. Okrem toho, na nauče­nie zákla­dov naviac nemusí túto tému nikto štu­do­vať na vyso­kej škole. Často postačí aj knižka alebo tuto­rial na inter­nete a zopár voľ­ných veče­rov strá­ve­ných samoš­tú­diom.

Pri svo­jich skú­se­nos­tiach máš mož­nosť porov­nať domáci so zahra­nič­ným vzde­lá­va­cím sys­té­mom. Kde vidíš ich rôzne sily a, naopak, nedos­tatky?

Mat­fyz v Prahe (a aj ten v Bra­ti­slave) je v sku­toč­nosti veľmi kva­litná škola a v príp­rave štu­den­tov je na sve­to­vej úrovni. Je to dané práve tým, že v mate­ma­tike je člo­vek nútený pre­mýš­ľať a pocho­piť prin­cíp vecí. Schop­nosť kri­tic­kého mys­le­nia je však obecne oblasť, ktorá nám tu na Slo­ven­sku a v Čechách stále chýba. Na Oxforde naprí­klad štu­denti huma­nit­ných a spo­lo­čen­ských vied trá­via veľa času písa­ním esejí a roz­ví­ja­ním schop­nosti objek­tívne zhod­no­tiť tému a zau­jať k nej postoj, čo sa potom pozi­tívne odráža na vyspe­losti ich názo­rov.

foto12

Ďalší veľký roz­diel je tiež v oblasti výskumu, pre­po­je­nia školy na prie­my­sel a pro­ak­tív­neho prí­stupu samot­ných štu­den­tov, v čom sú západné uni­ver­zity ďaleko pop­redu. Počas štú­dia v Prahe som naprí­klad vôbec neve­del, že sa dá cez práz­dniny cho­diť na stáže do zahra­ni­čia, pri­čom na Oxforde je toto úplne bežné. Roz­diel teda ani nie je v tom, či sa na vysní­vanú stáž nako­niec člo­vek dostane, ale skôr v tom, že bežný štu­dent zo Slo­ven­ska alebo Česka to väč­ši­nou nikdy ani neskúsi.

Ty si už stá­žo­val vo Face­bo­oku, Googli, Mic­ro­softe, aj v Sil­li­con Val­ley. Čo ti tieto skú­se­nosti dali?

Tieto stáže mi doslova otvo­rili oči a uká­zali, ako fun­guje svet veľ­kého IT prie­myslu. Počí­na­júc prí­stu­pom zamest­ná­va­te­ľov, cez hod­no­te­nie prog­ra­má­tor­ských schop­ností a dob­rých nápa­dov, až po to, ako vyzerá star­tu­pový život. Záro­veň mi to uká­zalo, že prí­le­ži­tosti sú nie­kedy veľmi blízko a jediné, čo je treba uro­biť, je ich využiť.

Dostať sa na moju prvú stáž vo Face­bo­oku ma naprí­klad následne moti­vo­valo skú­siť sa pri­hlá­siť aj na moje magis­ter­ské štú­dium na Oxforde. Naviac, na konci stáže som dostal ponuku sa tam vrá­tiť natrvalo, čo mi však vtedy, práve naopak, dodalo sebais­totu a dopo­mohlo roz­hod­núť sa rad­šej strá­viť ďal­šie roky roz­ví­ja­ním sa pri PhD štú­diu. V tom čase bol Face­book ešte pomerne malý a bolo to roz­hod­nu­tie, ktoré ma napo­kon stálo asi pol mili­óna dolá­rov v poten­ci­onál­nom zárobku, ale mys­lím si, že to stálo za to :-)

foto1

Zakot­vil si teda pri štú­diu PhD, čoho súčas­ťou je samoz­rejme aj výskum. Čomu sa venuje tvoj výskumný tím?

V našom tíme máme asi 40 ved­cov a štu­den­tov a venu­jeme sa mobil­nej robo­tike, teda auto­nóm­nym robo­tom, ktoré majú mož­nosť sa sami pohy­bo­vať v pro­stredí a robiť vlastné roz­hod­nu­tia. Sna­žíme sa poro­zu­mieť základ­ným prob­lé­mom a vyrie­šiť to, aby robot vedel, kde sa nachá­dza, poro­zu­mel, čo je okolo neho a čo má robiť. Je to veľmi fas­ci­nu­júca a značne nepre­bá­daná oblasť s veľa prí­le­ži­tos­ťami pre objavy, ktoré môžu významne ovplyv­niť našu budúc­nosť.

Ja kon­krétne sa venu­jem pou­ži­tiu moder­ných metód ume­lej inte­li­gen­cie, akými sú naprí­klad neuró­nové siete, v robo­tike. V praxi taký výskum vyzerá asi tak, že vymýš­ľame nové metódy na rie­še­nie toho alebo iného prob­lému, tes­tu­jeme ich efek­ti­vitu na robo­toch v teréne a následne pre­zen­tu­jeme výsledky na vedec­kých kon­fe­ren­ciách vo svete. Moje štú­dium je teda pomerne pes­tré a zahŕňa prácu zo “soft­ware, har­dware a peop­le­ware” :-)

foto18

Pra­cu­ješ aj na auto­nóm­nych autách. Pre väč­šinu je to síce čisté sci-fi, no vidíš ich sve­tovú budúc­nosť v reál­nych kon­tú­rach?

Auto­nómne vozidlá sú už dnes rea­li­tou a budeme ich vídať stále čas­tej­šie. Auto­mo­bily Tesla majú naprí­klad fun­kciu auto­ma­tic­kého šofé­ro­va­nia na diaľ­nici vyža­du­júcu iba občasné zásahy zo strany vodiča. Toto je síce obme­dzená, avšak veľmi dôle­žitá fun­kci­ona­lita hlavne v USA, kde člo­vek strávi veľa času v záp­che na diaľ­nici. Záro­veň je to aj jedna z naj­jed­no­duch­ších. Auto­nómne jaz­de­nie v meste so všet­kými rôz­nych situ­áciami, ktoré môžu nastať, je ďaleko nároč­nej­šie.

foto7

Prob­lém sa momen­tálne skrýva najmä v tom, že auto­mo­bil môže síce bez prob­lé­mov zvlá­dať 99% prí­pa­dov, avšak to zvyšné 1% môže stále viesť k závaž­nej nehode. Sú to zväčša nepred­ví­da­teľné situ­ácie so zní­že­nou vidi­teľ­nos­ťou alebo chý­ba­jú­cim cest­ným zna­če­ním. Jedna z výziev je teda schop­nosť auto­mo­bilu vedieť rozo­znať, či taká netra­dičná situ­ácia práve nastala a potom naprí­klad rad­šej pre­ne­chať vede­nie vozidla člo­veku.

U nás v Oxforde k tomu pri­stu­pu­jeme tak, že náš auto­mo­bil má ulo­ženú veľmi detailnú mapu — vie teda, ako trasa vyzerá a odmietne zapnúť auto­pi­lota ak si nie je sys­tém istý, že svet naokolo vyzerá presne tak, ako ho má ulo­žený v pamäti.

A čo umelá inte­li­gen­cia? Na jej námet vzniká veľa sci-fi fil­mov, no o sku­toč­nosti má väč­šina len hmlisté pred­stavy. Ty už s ňou skú­se­nosti máš. Máme sa čoho obá­vať? :)

Umelá inte­li­gen­cia teraz sku­točne zažíva boom a v blíz­kej dobe budeme pre­vde­po­dobne vída­vať stále viac jej nových pro­to­ty­pov ale aj prak­tic­kých apli­ká­cií, hlavne od veľ­kých spo­loč­ností ako Google alebo Face­book, ktoré majú na jej výskum kapa­citu. Všetko sa pri­tom začalo len nedávno, v roku 2012, keď sa zis­tilo, že kom­bi­ná­cia pou­ži­tia veľ­kých neuró­no­vých sietí tré­no­va­ných na veľ­kom množ­stve dát fun­guje výrazne lep­šie, ako tie naj­lep­šie dovtedy vyvi­nuté metódy stro­jo­vého uče­nia. Odvtedy pokrok v tejto oblasti postu­puje rých­lym tem­pom aj vďaka voľ­nému zdie­la­niu výsled­kov medzi rôz­nymi vedec­kými komu­ni­tami.

foto4

Na paniku však zatiaľ nie je dôvod. Na sku­točne schopnú umelú inte­li­gen­ciu totiž treba vyrie­šiť ešte veľa záhad. Počí­tače síce dnes dokážu pre­ko­nať člo­veka v rôz­nych jasne defi­no­va­ných úlo­hách, ako naprí­klad v hraní šachu alebo go, avšak nedo­kážu sa sami naučiť ako náš kom­pli­ko­vaný svet fun­guje a zatiaľ ani nikto nemá dobrú pred­stavu, ako by sa to dalo dosiah­nuť. Schop­nosť vytvo­riť si men­tálny obraz sveta a vedieť tak plá­no­vať a pred­po­kla­dať výsledky rôz­nych akcií je pri­tom kľú­čový aspekt sku­toč­nej inte­li­gen­cie. Avšak na otázku, čo sa stane, ak sa to podarí raz všetko vyrie­šiť, nikto s isto­tou nevie odpo­ve­dať.

Svoju uni­ver­zitu repre­zen­tu­ješ aj v spo­lo­čen­ských tan­coch, čo je asi úplný pro­ti­pól tvo­jich štu­dij­ných a výskum­ných akti­vít. Ako si sa k tancu dostal?

O spo­lo­čen­skom tanci som spo­čiatku vôbec nič neve­del a začal som s ním až na Oxforde, pre­tože som chcel vyskú­šať niečo úplne nové. Po čase som však zis­til, že exis­tujú isté para­lely medzi sve­tom tanca a sve­tom IT. Málo ľudí naprí­klad vie že “správny tanec” je veľmi tech­nický — exis­tujú obsiahle knihy s pres­nými detailmi o tom ako korektne robiť každú figúru. Neskôr som však pri­šiel na to, že táto tech­nika je len zlo­ži­tým popi­som inak veľmi jed­no­du­chej a pri­ro­dze­nej dyna­miky ľud­ského pohybu.

Po zvlád­nutí týchto základ­ných prin­cí­pov začne všetko dávať zmy­sel a spo­lo­čen­ský tanec je potom veľmi prí­jemný a rela­xačný. Je to podobné ako naprí­klad v mate­ma­tike, keď základné axi­ómy dajú vznik­núť ele­gant­nému výsledku.

foto3

Iste máš vrámci štú­dia cel­kom nabitý roz­vrh, ale keď sa práve neve­nu­ješ aka­de­mic­kému životu, ani tancu, čo vypĺňa tvoj voľný čas?

Je toho pomerne veľa, naprí­klad často ces­tu­jem a väč­ši­nou som tri mesiace do roka nie­kde na stáži. Okrem toho sa sna­žím zlep­šo­vať svoje entrep­re­ne­urial a busi­ness skills. Nedávno sme naprí­klad s kama­rá­tom pre­šli prog­ra­mom v ame­ric­kom inku­bá­tore Y-Com­bi­na­tor a neskôr sme boli aj vo finále StartupAwards.sk.

Ďal­šia oblasť, ktorú pova­žu­jem za veľmi dôle­žitú, je veno­vať sa stre­doš­ko­lá­kom doma na Slo­ven­sku. Sna­žím sa istým spô­so­bom vrá­tiť to, čo som sám v tomto období môjho života dostal, keďže ma to obdo­bie zásadne ovplyv­nilo. V lete naprí­klad so sku­pi­nou Slo­vá­kov štu­du­jú­cich v zahra­ničí pomá­hame orga­ni­zo­vať aka­dé­miu Dis­co­ver, vrámci kto­rej majú stre­doš­ko­láci mož­nosť si počas jed­ného týždňa vyskú­šať, ako vyzerá štú­dium ich vysní­va­nej oblasti na vyso­kej škole.

Tak­tiež sčasu na čas robím pred­nášky a men­to­ru­jem štu­den­tov cez prog­ram Talen­tGu­ide. Štu­den­tom sa sna­žím nejako pomôcť dosiah­nuť svoje životné ciele, aby sme tu raz mali stále viac a viac šikov­ných mla­dých ľudí.

foto17

Väč­šina z nich nepo­chybne túži po neja­kej — čo naj­väč­šej — forme úspe­chu. Aký je podľa teba v dneš­nom svete recept na úspech?

To veľmi záleží od toho, ako si člo­vek úspech pred­sta­vuje. Mnoho ľudí naprí­klad vidí úspech v schop­nosti zaro­biť veľa peňazí. Menej z nich si ale uve­do­muje, že skĺbiť takýto typ úspe­chu s tým v osob­nom živote je často veľmi obtiažne. Ja za úspech v prvom rade pova­žu­jem, ak člo­vek nájde mož­nosť sa rea­li­zo­vať v oblasti, ktorá ho baví a vytvára pri tom zmys­lu­plnú hod­notu.

To potom tiež dodáva moti­vá­ciu pra­co­vať viac a lep­šie ako ostatní, čo je mno­ho­krát pod­mienka pre komerčný úspech. Mnoho mla­dých ľudí však často nemá pred­stavu o tom, čo by ich bavilo a preto by som im v prvom rade odpo­rú­čal nebáť sa expe­ri­men­to­vať a skú­šať rôzne veci, aby sami seba lep­šie spoz­nali.

foto5

Vieš si teda pred­sta­viť návrat na Slo­ven­sko? Čo by návratu muselo pred­chá­dzať?

Vše­obecne by som sa rád veno­val ino­vá­ciam v oblasti high-tech. Ino­vo­vať sa však dá dvoma rôz­nymi spô­sobmi: cez výskum alebo cez star­tupy. Je ťažké pove­dať, ktorá mož­nosť u mňa vyhrá, každá má svoje výhody aj nevý­hody, možno sa to bude meniť alebo kom­bi­no­vať. Na robe­nie kva­lit­ného výskumu je však nutné určité záze­mie, ktoré na Slo­ven­sku, žial, chýba. Na dru­hej strane, dobrá prí­le­ži­tosť v prí­pade star­tu­pov môže prísť odkiaľ­koľ­vek — naprí­klad aj zo Slo­ven­ska. Ak by sa taká prí­le­ži­tosť vyskytla, určite by som to zvá­žil.

Či sa tak už stane, alebo nie, pra­jeme ti v budúc­nosti veľa úspe­chov a napre­do­va­nia :)

Zdroj foto­gra­fií: startitup.sk, archív Petra Ondrúška

Pridať komentár (0)