Petr Ludwig: Ľudia dnes prok­ras­ti­nujú doslova od rána do večera

Michal Tomek / 26. marec 2016 / Rozhovory

Deň bez prok­ras­ti­ná­cie pre neho neexis­tuje. Pozerá sa však na ňu inak, ako väč­šina z nás. Dokonca o nej napí­sal knihu. Je mini­ma­lista, na pra­cov­nom stole má len note­book. Šéf Gro­wJOB Ins­ti­tute a autor best­sel­leru Konec prok­ras­ti­nace, Petr Ludwig.

Pri­chy­tili ste sa dnes už pri prok­ras­ti­ná­cii? 

Deň, kedy vzniká tento roz­ho­vor, je nedeľa, kedy prok­ras­ti­ná­ciu nerie­šim. Efek­ti­vita sa rodí z pra­vi­del­ného odpo­činku.

Vaša kniha Konec prok­ras­ti­nace sa stala hitom. Na písa­nie knihy musí byť člo­vek nesmierne moti­vo­vaný, pre­tože je to dosť samo­tár­ska práca a nie vždy sa mu chce sad­núť k počí­taču. Ako sa vám na nej pra­co­valo? 

Písa­nie knihy bola roz­hodne naj­ná­roč­nej­šia vec, akú som kedy robil. Pri­rov­nal by som to k práci na 30-tich dip­lo­mov­kách naraz. Som zvyk­nutý skôr pra­co­vať s ľuďmi, pred­ná­šať, ško­liť, mať osobné kon­zul­tá­cie. Keď člo­vek povie na pred­náške vtip, ľudia sa zasmejú. Keď člo­vek píše vtip do knihy, možno sa nie­kto zasmeje až o rok, keď kniha vyjde. Tento nedos­ta­tok pria­meho kon­taktu mi asi vadil naj­viac.

Na inter­nete náj­deme nespo­četné množ­stvo moti­vač­ných člán­kov, rov­nako aj kníh. V čom je tá vaša iná? 

Mnoho z toho, čo si člo­vek pre­číta na inter­nete, bohu­žiaľ nie je pravda. Nie­ktoré články radia, že po spl­není úlohy by sa mal člo­vek naprí­klad odme­niť. Exis­tuje veľa vedec­kých výsku­mov, ktoré pre­uká­zali opak – že odmeny za úlohy narú­šajú naše súpe­re­nie a skôr zne­chu­cujú čin­nosť samotnú.

Moja kniha je posta­vená práve na výsku­moch. Druhá odliš­nosť je v jed­no­du­chosti. Knihu som písal tak, aby ju pocho­pil člo­vek 15-ročný, ako aj 80-ročný. Nie nadarmo sa hovorí, že pokiaľ to nevieš vysvet­liť jed­no­du­cho, nero­zu­mieš tomu dosta­točne dobre. A tre­ťou odliš­nos­ťou sú nástroje. Kniha obsa­huje nie­koľko jed­no­du­chých, prak­tic­kých nástro­jov, ktoré čita­te­lia môžu využí­vať tak­mer každý deň.

Ako je možné, že napriek toľ­kým tipom každý deň boju­jeme s prok­ras­ti­ná­ciou nanovo? V čom je prob­lém?

Ako hovo­rím, veda vie, čo sa s prok­ras­ti­ná­ciou dá robiť. Ale prax to nevie. Preto ľudia opa­ko­vane zly­há­vajú. Dobrá správa je, že prok­ras­ti­ná­cia nie je vec vro­dená, ale je nauči­teľná a odu­či­teľná. Štú­die uka­zujú, že naša vôľa fun­guje ako svaly a dá sa posil­ňo­vať. A so sil­nej­šou vôľou menej prok­ras­ti­nu­jeme. Sme tiež spo­koj­nejší, máme lep­šie vzťahy aj výsledky v práci.

Vaša kon­zul­tant­ská spo­loč­nosť Gro­wJob Ins­ti­tute radí fir­mám, ako ľudí moti­vo­vať. Gro­wJob neus­tále ras­tie, čo si vyža­duje veľa pod­ni­ka­teľ­ského a mana­žér­skeho úsi­lia. Máte ešte čas štu­do­vať a veno­vať sa priamo téme prok­ras­ti­ná­cie alebo už ste čisto mana­žé­rom? 

Našťas­tie mám super tím ľudí, ktorý fun­guje na vyso­kom stupni slo­body v práci a auto­nó­mie. Keďže s kole­gami vidíme ohromný zmy­sel v tom, čo robíme, väč­šina pro­ce­sov fun­guje sama. Mám tiež skve­lého pre­vádz­ko­vého ria­di­teľa, ktorý ma odbre­me­ňuje od ope­ra­tívy, a tak mi zostáva čas na vzde­lá­va­nia a biz­nis deve­lop­ment.

Minulý rok sme otvá­rali pobočku vo Švaj­čiar­sku a v Mos­kve. V Rusku sa už kniha Konec prok­ras­ti­nace veľmi dobre pre­dáva a vzni­kol dopyt po ďal­ších našich služ­bách. Tento rok plá­nu­jeme pobočku v Sin­ga­pure. To preto, že kniha bude pre­lo­žená do čín­štiny a v juho­vý­chod­nej Ázii a Číne vidím ohromný poten­ciál.

Je potrebná kniha Konec prok­ras­ti­nace 2 alebo ste už všetko pove­dali?

Na Konec prok­ras­ti­nace 1 som zbie­ral mate­riály asi sedem rokov. Takže ďal­šia kniha len tak nebude. Skú­šal som niečo začať písať, a zis­til som, že všetko pod­statné už bolo pove­dané. Ani teraz po roku, odkedy kniha vyšla, by som v nej nič neme­nil.

Máte za sebou jednu neprí­jemnú zdra­votnú uda­losť. Bol práve to moment, kedy ste si pove­dali — sta­čilo, už viac nemô­žem plyt­vať časom?

Áno. Mám nie­koľko život­ných skú­se­ností, ktoré ma for­mo­vali. Moje vlastné stret­nu­tie s mož­nou smr­ťou bolo naj­sil­nej­ším zážit­kom. Člo­vek si potom začne viac vážiť svoj čas a o to viac mu začne vadiť jeho vlastná prok­ras­ti­ná­cia. Pre­tože prok­ras­ti­ná­cia je pravý opak toho „žiť zmys­lu­plne a naplno“.

Asi každý, kto pre­ko­nal ťažkú cho­robu, úraz či bol na prahu smrti, hovorí, že sa pozerá úplne inak na čas a jeho hod­notu v živote. Váži si viac veci, ktoré pred­tým pre neho nemali taký zmy­sel. Nie je to náho­dou tak, že až keď sa dosta­neme do podob­nej hra­nič­nej situ­ácie, tak sme schopní si uve­do­miť, aký je čas vzácny? 

Presne tak. Jedna zo zau­jí­ma­vých vecí je, že máme ten­den­ciu zabú­dať na hod­notu nášho času, že čas je tým naj­hod­not­nej­ším, čo v živote máme. Nie sú to peniaze, tie si môžeme poži­čať, ulo­žiť, scho­vať. Čas nie. Každá sekunda, ktorá uply­nie, je nená­vratne a neopa­ko­va­teľne preč. A ako hovo­ril Riman Seneca: „Zatiaľ, čo strá­came čas váha­ním a odkla­da­ním, život uteká.“

Prok­ras­ti­ná­cia nie je leni­vosť, ako sám hovo­ríte. Lenivý člo­vek nič robiť nechce, prok­ras­ti­ná­tor chce niečo robiť, aj vie čo, no nevie, kde začať. Do akej miery je teda prok­ras­ti­ná­cia našim vlast­ným prob­lé­mom, ktorý môžeme rie­šiť sami, a kde je už hra­nica, kedy môže ísť o psy­cho­lo­gický prob­lém? 

Skôr než cho­roba je prok­ras­ti­ná­cia zloz­vy­kom. Nie­kto máme väč­šie, nie­kto men­šie dis­po­zí­cie zloz­vyku pre­pad­núť. Ale z veľ­kej časti to môžeme ovplyv­niť sami svo­jim prí­stu­pom. Podobne ako nie­kto síce má gene­tickú dis­po­zí­ciu k tomu, aby mal väč­šie svaly, no sva­lovú hmotu môže nado­bud­núť kto­koľ­vek tré­nin­gom. A presne tak je to aj so silou vôle, ktorá je pre boj s prok­ras­ti­ná­ciou dôle­žitá. Dá sa vytré­no­vať. Veľkú časť knihy venu­jeme postu­pom a nástro­jom ako.

Pova­žu­jete tele­ví­ziu a sociálne siete za naj­moc­nej­šie prok­ras­ti­načné nástroje súčas­nosti? 

Ľudia dnes prok­ras­ti­nujú doslova od rána do večera. Ráno posú­vajú budík. Na záchode otvá­rajú Twit­ter a Face­book. V práci, než začnú pra­co­vať, si pre­čí­tajú všetky spra­vo­daj­ské ser­very. Neprí­jemnú pra­covnú úlohu si nechá­vajú rad­šej na večer alebo tesne pred dead­li­nom. Doma potom odkla­dajú šport, zdravý životný štýl či rie­še­nie vzťa­ho­vých prob­lé­mov. Sme taká gene­rá­cia prok­ras­ti­ná­cie.

V jed­nom roz­ho­vore spo­mí­nate, že naj­dô­le­ži­tej­šie na práci, ktorú člo­vek robí, je nájsť vnú­tornú moti­vá­ciu. Von­kaj­šia moti­vá­cia nás len ženie do vecí, ktoré musíme, ale nie chceme. Dá sa však nájsť vnú­tornú moti­vá­ciu k práci naprí­klad na pozí­cii člo­veka, ktorý v páso­vej výrobe auto­mo­bilky mon­tuje dvere? 

Určite. Často robíme works­hopy pre výrobné firmy. Je zau­jí­mavé, že u manu­ál­nych pro­fe­sií je ďaleko menej prok­ras­ti­ná­cie než pri čin­nos­tiach men­tál­nych. Vše­obecne platí, že pokiaľ v čin­nosti, ktorú robím, vidím zmy­sel, baví ma tá čin­nosť výrazne viac, než keď v nej zmy­sel nevi­dím. Nedávno som mal pred­nášku v LEGU, čo je síce výrobná firma, ale majú úplne super firemnú kul­túru, v kto­rej si ľudia uve­do­mujú, že ich výrobky robia deťom radosť. Je to teda najmä o firem­nej kul­túre a schop­nosti manaž­mentu vedieť svo­jich ľudí moti­vo­vať inak než peniazmi.

Mys­líte si, že je možné, aby každý na svete robil prácu, ktorá ho baví a moti­vuje? 

Nie som si istý, či každý. Ale roz­hodne násobne väč­šie per­cento popu­lá­cie, než je tomu dnes. Nemám rád poučky: robte to, čo milu­jete. Ja skôr ľuďom hovo­rím: milujte to, čo robíte. Tak­mer v kaž­dej práci sa dá nájsť zau­ja­tie. Pokiaľ v tom, čo robíme, máme zruč­nosť a záro­veň v tom vidíme zmy­sel, vzniká takz­vaný stav flow. Čin­nosť nás pohltí a my pre­sta­neme vní­mať čas. A práve v stave flow prok­ras­ti­nu­jeme naj­me­nej a záro­veň sme dlho­dobo spo­koj­nejší, pre­tože sa plne sústre­díme na čin­nosť a mozog nám v myš­lien­kach neuteká preč.

Nedávno ste mali works­hop na podu­jatí Men­torsC­lub, kde ste hovo­rili o tom, ako neod­kla­dať veci na neskôr a moti­vo­vať sa k efek­tív­nemu výkonu. Aká je vaša skú­se­nosť — je možné zme­niť zmýš­ľa­nie člo­veka počas jed­ného také­hoto works­hopu, aby sa naozaj posu­nul vpred? 

Do works­hopu zahŕňame typicky tri jed­no­du­ché nástroje, ktoré ľudia môžu hneď začať pou­ží­vať. Občas si spätne vyhod­no­cu­jeme účin­nosť našich works­ho­pov, a sú to práve tieto nástroje, ktoré menia u ľudí zabe­hané vzorce sprá­va­nia. Ono totiž nestačí niečo si len uve­do­miť – kog­ni­tívna časť, ale je potrebné niečo aj začať robiť – beha­vi­orálna časť. Návyky usku­toč­ňujú zmenu.

Na záver tro­chu osob­nej­šie. Ako vyzerá váš pra­covný deň? 

Maxi­mum vecí dele­gu­jem tak, aby mi zostá­val čas na to naj­pod­stat­nej­šie. A to sú v mojom prí­pade kon­zul­tá­cie s kli­entmi, pred­nášky, schôdzky s kole­gami, vzde­lá­va­nie a maily.

Máte na pra­cov­nom stole veľa vecí alebo sa skôr sna­žíte všetko mini­ma­li­zo­vať, aby vás nič neru­šilo?

Som mini­ma­lista. Na stole nemám nič len note­book. Čím menej vecí ma rozp­ty­ľuje, tým lep­šie sa cítim.

Moja obľú­bená záve­rečná otázka. Pijete kávu? 

Nie. Pijem japon­ské zelené čaje.

Zdroj foto­gra­fií: archív Peter Ludwig

Pridať komentár (0)