Polyg­loti hovo­ria aj trid­sia­timi jazykmi – čo sa od nich môžeme naučiť?

Alexandra Dulaková / 11. august 2015 / Tools a produktivita

Dokážu ply­nule hovo­riť desiat­kami jazy­kov a bez prob­lé­mov ich strie­dať. Keď sa stretnú via­cerí, vymie­ňajú si jazy­ko­lamy a pre­chá­dzajú z man­da­rín­činy do ruš­tiny, nepál­činy, či arab­činy. Bez prob­lé­mov. Pre bež­ných ľudí nepred­sta­vi­teľné. Aj keď sa hneď nenau­číme päť jazy­kov, poznatky polyg­lo­tov pre nás môžu byť uži­točné.

Polyg­loti sú ľudia, ktorí ovlá­dajú viac ako šesť jazy­kov, väč­ši­nou okolo 12. Hyperg­loti ich zase dokážu zvlád­nuť desiatky a v pod­state ich horná hra­nica ani neexis­tuje. Spodná väč­ši­nou začína okolo šest­nás­tich. Pýtaš sa, ako je niečo podobné vôbec možné? Pôvod ich neuve­ri­teľ­nej lin­gvis­tic­kej zruč­nosti dote­raz nie je cel­kom známy, ale zrejme súvisí s Bro­co­vým cen­trom reči v našom mozgu, pop­rí­pade s pamä­ťou. Nie­ktorí polyg­loti dokonca zly­há­vajú v iných základ­ných moto­ric­kých či ana­ly­tic­kých pro­ce­soch, sú to však skôr výni­močné prí­pady. Väč­šina týchto ľudí sú úplne nor­málni jedinci. Aku­rát si s vami dokážu poke­cať na pät­násť rôz­nych spô­so­bov, a to často bez mihnu­tia oka.

Polyg­loti popie­rajú známu tézu o kri­tic­kom období. Podľa nej sa jazyk nikdy nenau­číme per­fektne, pokiaľ nezač­neme v rámci istej veko­vej hra­nice. V dvad­siatke už z nás vraj nikdy nebudú ply­nulí špa­niel­či­nári, v trid­siatke už ani anglič­ti­nári, a podobne. Pri­ro­dzene, polyg­loti sa nenau­čia trid­sať či päť­de­siat jazy­kov do tíne­džer­ského veku – je to nemožné. Často sa ich per­fektne naučia oveľa neskôr a teda tvr­dia, že žiadne kri­tické obdo­bie neexis­tuje. 

Jednu vec máme s polyg­lotmi spo­ločnú – na nauče­nie jazyka vždy potre­bu­jeme tie isté schop­nosti a pred­po­klady. Pre začia­tok sú to všetky druhy pamäte: medzi inými naprí­klad pro­ce­du­rálna (svaly, ktoré nám umož­nia napo­dob­niť akcent a zvuky), dekla­ra­tívna (schop­nosť zapa­mä­tať si fakty), expli­citná (veci, ktoré si vedome pamä­táme a vyna­kla­dáme na to úsi­lie, napr. koľko je na svete kon­ti­nen­tov, morí, na akej ulici bývame, ako sa voláme, atď.) a impli­citná (pod­ve­domé hmka­nie meló­die, bicyk­lo­va­nie, známe úkony a návyky). Uče­nie cudzích jazy­kov ako spô­sob tré­no­va­nia mysle môže oddia­liť moz­govú defor­má­ciu (napr. demen­ciu), vylep­šiť naše kog­ni­tívne schop­nosti, či pamäť. Je to jed­no­du­cho inves­tí­cia do budúc­nosti.

Kľú­čo­vým fak­to­rom je moti­vá­cia. Pokiaľ nie si vyslo­vene nútený naučiť sa jazyk, ako naprí­klad ľudia ces­tu­júci a dlho­dobo žijúci na rôz­nych mies­tach, vždy si náj­deš výho­vorku, alebo rozp­tý­le­nie. Vyš­šia inte­li­gen­cia môže pri učení pomôcť, ale nie je pod­mien­kou.

Uká­zalo sa, že pri pou­ží­vaní rôz­nych jazy­kov sa sprá­vame a mys­líme odlišne. Naprí­klad sa nám mení ges­ti­ku­lá­cia, mimika, alebo naše cel­kové vyža­ro­va­nie. Keď sa totiž sna­žíme nie­koho napo­dob­niť rečovo, pod­ve­dome si pri­vlast­níme aj jeho ostatné pre­javy. Rôzne jazyky tak­tiež využí­vajú iné oblasti úst – nie­ktoré pou­ží­vajú hrdel­nej­šiu výslov­nosť, iné viac pra­cujú s perami. Dokonca aj výrazy tváre nám môžu pomôcť pri výslov­nosti nie­kto­rých zvu­kov, a tak je dôle­žité pri učení ľudí pozorne sle­do­vať. Nie všetky roz­diely medzi pou­ží­va­nými jazykmi sú vidi­teľné. Výho­dou mate­rin­ského jazyka je, že si pri jeho pou­ží­vaní doká­žeme spo­me­núť na oveľa viac vecí, než keby sme sa sna­žili si to isté obdo­bie vyba­viť v cudzom jazyku. Na toto pri­šiel Vla­di­mír Nabo­kov, keď písal svoju auto­bi­o­gra­fiu naj­skôr v anglič­tine a až potom v ruš­tine. Ruská ver­zia obsa­ho­vala oveľa viac detai­lov, fak­tov a pod­rob­ností.

V našej oblasti bol zná­mym polyg­lo­tom Ján Amos Komen­ský. Svoju tvorbu sám pre­lo­žil do pät­nás­tich jazy­kov. Podľa Wiki­pé­die do zoznamu polyg­lo­tov patrí aj Zdeno Chára so zna­los­ťou sied­mich jazy­kov. Zo zná­mych ľudí naprí­klad Viggo Mor­ten­sen hovorí pia­timi jazykmi (anglič­ti­nou, dán­šti­nou, špa­niel­či­nou, fran­cúz­sky a talian­sky) a roz­umie ešte aj švédš­tine a nórš­tine. V šir­šom kon­texte ide o oveľa vyš­šie čísla. Ziad Fazat, liba­non­ský polyg­lot, ovláda až 58 jazy­kov a drží za to rekord v Guin­nes­so­vej knihe rekor­dov. Sir John Bowring vraj poznal až 200 jazy­kov a hovo­ril 100 jazykmi. 

Ani takto výni­močne obda­rení ľudia ale nie sú imúnni voči zabú­da­niu. Radia nám jazyky pra­vi­delne opa­ko­vať. Preto medzi sebou orga­ni­zujú works­hopy a rôzne stret­nu­tia, kde si spo­ločne tré­nujú reči a ich formy/dialekty, aby neza­budli ani na gra­ma­tiku, slovnú zásobu, či prag­ma­tickú stránku jazyka. Pri podob­ných zážit­koch sa vraj nie­len tré­nuje ich lin­gvis­tická zruč­nosť, ale aj chá­pa­nie iných ľudí a kul­túr. Môžu sa tak stret­núť ľudia zo znep­ria­te­le­ných kra­jín a napriek tomu sa spolu dokážu poroz­prá­vať. Nie nadarmo sa hovorí, že reč dokáže pre­ko­nať veľké bari­éry a že koľko rečí člo­vek vie, toľko krát je člo­ve­kom. Môže byť vždy tro­chu iným člo­ve­kom – ako cha­me­león. Presne tak sami seba polyg­loti opi­sujú. 

Zdroj: BBC 

Pridať komentár (0)