Pozo­ru­hodný prí­beh Borisa Ban­deva: Od bale­nia báb k sve­to­vému mieru!

Martin Bohunický / 30. september 2015 / Tools a produktivita

Poznáš Borisa Ban­deva? Určite nie. Ani si dopo­siaľ nemal prečo. Mám veľkú radosť, keď môžem dať do verej­ného pove­do­mia oby­čaj­ného člo­veka, ktorý na prvý pohľad nijak nevy­tŕča z davu. Boris je jed­ným z nás, budú­cim hrdi­nom spo­me­dzi ľudu. 

S Bori­som som sa dostal do kon­taktu pomer­nou náho­dou. Sle­do­val som jeho 30-dňovú výzvu, ktorá mi prišla hlúpa a zábavná záro­veň. Neskôr sa začali jeho postoje k život­ným hod­no­tám meniť a ja som ho vo vlast­nom záujme kon­tak­to­val. Stali sme sa pria­teľmi a zis­til som, že Boris má poten­ciál zme­niť svet. Možno práve tieto slová boli spúš­ťa­čom pre jeho nový boj, pre­tože krátko po tom pred­sta­vil svoj ambi­ci­ózny pro­jekt.

Boris je na pohľad úplne oby­čajný 19-ročný chla­pec s ťaž­kým det­stvom. Matka ho opus­tila keď mal dva roky a on zostal žiť so svo­jim hlu­chým otcom. Vzhľa­dom na hen­di­kep mal jeho otec vážne sta­rosti s hľa­da­ním práce, čo by v Bul­har­sku bol prob­lém aj bez toho. Od 15 rokov nechal Boris svoje det­stvo za sebou a začal pra­co­vať sám. Nie pre nový počí­tač, lyže, či znač­kovú bundu. Pra­co­val, aby doká­zali s otcom zapla­tiť nájom, vodu a chleba. Keď skon­čil Boris strednú školu, život v Bul­har­sku už nebol pre neho. Vyso­koš­kol­ské vzde­la­nie nebolo dosť zau­jí­mavé a z naškria­ba­ných peňazí rad­šej jed­no­smerne odle­tel do Bar­ce­lony. Tam sa mu poda­rilo zamest­nať v hoteli, kde robil všetky druhy špi­na­vej práce.

Bar­ce­lona je rušné a váš­nivé mesto plné spon­tán­nych a pozi­tív­nych ľudí, preto Boris čoskoro obja­vil lákadlá noč­ného života. Alko­hol, drogy, ženy, sex. Čoskoro pri­šiel s výzvou — po dobu 30 dní zbalí každý deň mini­málne jednu ženu a poc­tivo to bude zapi­so­vať! Keď som sa o tom s Bori­som roz­prá­val, čakal som, že v tom náj­dem nejaký hlbší zmy­sel. Že exis­tuje dôvod, prečo tak zau­jí­mavý, spon­tánny a cha­riz­ma­tický člo­vek uro­bil takúto hlú­posť. “Vlastne som len chcel uzna­nie na inter­nete. Chcel som pre­tiah­nuť čo naj­viac žien a chcel som, aby ma za to obdi­vo­vali.” Nuž, tak to som netra­fil.

Boris si nezís­kal ani záu­jem sle­du­jú­cich. Ľudia sa pýtali, prečo to vlastne robí, aký to má zmy­sel, akú hod­notu to má ostat­ným pri­niesť. Boris na druhý deň na tieto výčitky rea­go­val s tým, že bol dlho dep­re­sívny, sociálne “retar­do­vaný” a nesta­ral sa o svoje zdra­vie. “Chcem doká­zať, že sa člo­vek môže za 30 dní dostať z abso­lút­nej nuly na život plný hoj­nosti,” napí­sal vtedy.

Tretí deň sa Boris vyspal s prvým diev­ča­ťom, s čím sa samoz­rejme neza­bu­dol pochvá­liť. Piaty deň pri­šiel prvý náznak zmeny. “Chlapi, mys­lím že kon­čím. Stre­tol som najú­žas­nej­šie dievča vo svo­jom živote,” napí­sal. Žiaľ (či našťas­tie?), tento postoj mu dlho nevy­dr­žal a na druhý deň ozná­mil, že pokra­čuje. Prvá polo­vica jeho výzvy, teda prvých 15 dní, bolo len o jed­nom — Boris dostal do postele ženy naj­rôz­nej­ších národ­ností, uží­val si život a nič nebolo dôle­ži­tej­šie ako jeho výzva. Potom sa niečo zme­nilo. Boris prvý­krát zme­nil postoj a pode­lil sa so svo­jimi myš­lien­kami.

Čím viac sa venu­jem ženám, tým viac chá­pem, o čom je život. Zba­viť sa všet­kých sra­čiek a žiť AUTEN­TICKY. Vysrať sa na snahu vyze­rať dobre, nedá­vať penia­zom pri­veľkú hod­notu, necho­vať sa ako debil, nepo­rov­ná­vať sa s ostat­nými, zaho­diť drogy a alko­hol, pre­stať sa done­ko­nečna vyho­vá­rať. Celé je to o pre­po­jení s dru­hými ľuďmi — byť empa­tický, pomá­hať dru­hým ľuďom rásť, špor­to­vať, ces­to­vať, veno­vať sa rodine, mať váš­nivý sex s krás­nymi ženami a nikdy nestra­tiť tú det­skú zve­da­vosť. Mys­lím že to je prí­stup, ktorý robí nie­len atrak­tív­neho muža, ale atrak­tív­neho ČLO­VEKA.”

Borisa nepres­tal zau­jí­mať sex, no od 16. dňa nastal obrat. Začal sa zau­jí­mať o všetky tie národ­nosti okolo seba. Ženy zrazu neboli pri­orita, ale dopl­nok. Hoci sa znova pla­to­nicky zami­lo­val, pove­dal svo­jej poten­ci­onál­nej par­tnerke, že toto je jeho cesta, ktorú musí dokon­čiť. Všetko ale napo­kon zme­nil Izrael a Pales­tína. Boris čoraz viac zis­ťo­val, o čom je tento kon­flikt. Nie od médií, nie od poli­tic­kých orga­ni­zá­cií, ale od oby­čaj­ných ľudí, ktorí žijú na jed­nej či dru­hej strane bari­kády. Od ľudí, kto­rých nezau­jíma poli­tika, ktorí chcú len žiť v mieri a v pokoji. Boris si ešte pár dní užil a 26. deň sa stalo niečo neví­dané. V jeho reporte sa prvý­krát neob­ja­vila fotka ženy!

Zís­kal jasnú víziu a pocho­pil, že ženy nie sú pri­orita. “Všetko je to o tom, aby sa muž sprá­val ako MUŽ. Žiadne spros­tosti, žiť auten­ticky, nebáť sa ris­ko­vať, byť dob­ro­druh a nájsť si svoju cestu v tomto živote. Nájsť si cestu a nasle­do­vať ju,” pre­zra­dil mi. Od tej chvíle sa už žiadna fotka s “obe­ťou” neob­ja­vila. Zrazu to boli ľudia. Ľudia, o kto­rých sa Boris zau­jí­mal. Ktorí chceli len mier a rešpek­tujú kaž­dého člo­veka bez ohľadu na národ­nosť, rasu či vie­ro­vyz­na­nie. Preto sa Boris Ban­dev roz­ho­dol pre rázny krok. Kúpil si jed­no­smernú letenku do Izra­ela, kde chce vytvo­riť mediálny pro­jekt, kto­rým chce aspoň tro­šičku pris­pieť k lep­šiemu svetu. To všetko so 150 eurami vo vrecku a žiad­nou vedo­mos­ťou o tom, čo sa v Tel Avive stane a kde bude bývať!

Prob­lém nie je v nábo­žen­stvách, prob­lém nie je v tom, že by sa tí ľudia nemohli mať radi. Prob­lém sú tero­ris­tické orga­ni­zá­cie a média. Kto iný ti povie pravdu, ak nie oby­čajní ľudia? Ktorí žijú ten reálny život tam, kde sa tie veci naozaj dejú. Nie poli­tici, nie mag­náti, sku­toční ľudia,” hovorí Boris s hla­som tak pre­sved­či­vým, že mu hltám každé jedno slovo. Predsa si ale zacho­vám chladnú hlavu a pre­ja­vím sa trošku skep­ticky. Mar­tin, ja nie som ide­a­lista. Nie som nový John Len­non, ani nejaký slnieč­kový sní­lek. Verím, že mier je pri­ro­dzený stav a my sa od toho pri­ro­dze­ného stavu odklá­ňame. Ale ak je to pri­ro­dzené, prečo by sme sa k tomu nemohli aspoň pri­blí­žiť? Nej­deme nikoho meniť, všetci to v sebe máme,” hovorí.

A čo chceš teda robiť?” pýtam sa. Odpo­ve­ďou mi bolo nasle­dovné: 

The Voice of Human

Boris odle­tel do Izra­ela bez vedo­mia, čo ho čaká. Jed­no­du­cho sa pokúsi zme­niť svet k lep­šiemu. Jeho mediálny pro­jekt nazval The Voice of Human. Budú to noviny, ktoré budú infor­mo­vať o uda­los­tiach z pohľadu bež­ného člo­veka, v kto­rých nedos­tanú pries­tor poli­tici a veľké ryby, ale my, oby­čajní ľudia. Napo­kon ale člo­vek mieni, život mení. Ak si bol nie­kedy v Izra­eli, po prí­lete musíš prejsť men­ším poho­vo­rom. Maxi­málne úprimný Boris vysvet­lil svoju myš­lienku poli­caj­tom a tí ho zatkli. Boris skon­čil na jednu noc za mre­žami a musel toho mnoho vysvet­ľo­vať. Napo­kon ho úrady poslali do jeho rod­ného Bul­har­ska.

Možno to nedáva zmy­sel, môže sa stať hocičo, ale Mar­tin, ja viem, že je to sil­nej­šie ako ja. Ako je Face­book väčší ako Mark, tak Voice of Human je väč­šie ako ja. Proste to musím uro­biť a na ničom inom nezá­leží. Doká­žem to, bude to obrov­ské,” roz­práva Boris ako skú­sený star­tu­pista a ja mu verím. Momen­tálne Boris zháňa kva­lit­ných práv­ni­kov, ktorí mu pomôžu jeho sen usku­toč­niť. Jeho plán je síce šia­lený a podobný pro­jekt určite nie je prvý svojho druhu, ale za tým, že Boris dokáže zme­niť svet, si zaru­čene sto­jím. A je vlastne jedno či v Izra­eli, alebo v Bul­har­sku.

Prečo práve Izrael a Pales­tína? “Pre niečo mi títo ľudia vošli do života. Bola to náhoda, kebyže stret­nem ľudí z Afriky, tak idem tam. A Izra­e­lom to neza­čína, ani nekončí. Bude to celo­sve­tové,” hovorí Boris a neza­búda dodať, že to nerobí pre peniaze. “Chcem si z toho zapla­tiť tech­niku, jedlo a býva­nie, nič viac ma nezau­jíma.”

Na záver nášho váš­ni­vého roz­ho­voru mi nedalo nepo­lo­žiť otázku, či mal 30-dňový chal­lenge zmy­sel.“Jasne, že áno. Bolo to o dis­cip­líne, robil som to 30 dní, nech sa dialo čokoľ­vek. Bolo to o sile vôle, často som išiel za vlastné limity, prvých 15 dní som dokonca nemal kde spať! Sexo­vať len tak s kade­kým a veno­vať život bale­niu žien nemá zmy­sel. Ale pomohlo mi to obja­viť, na čo som pre­dur­čený. Každý člo­vek by mal spo­chyb­ňo­vať na svoje hra­nice, žiť dob­ro­družne, spoz­ná­vať nových ľudí a skú­šať nové veci. On sa potom ten pravý zmy­sel už potom nejako objaví.”

A čo pova­žuje Boris za naj­väčší úspech jeho 30-dňo­vej cesty? “Chla­pec je z Pales­tíny a dievča z Izra­ela. Pozrite sa, čo som doká­zal.” 

Pridať komentár (0)