Prečo bývajú múdri ľudia zlými pod­ni­ka­teľmi

Alexandra Dulaková / 5. november 2015 / Tools a produktivita

Inte­li­gen­cia by nikdy nemala bývať na škodu, ale ako to už býva, všet­kého veľa predsa len ško­diť môže. Reč nie je o takz­va­nom zdra­vom sed­liac­kom roz­ume, ktorý slúži ako kom­pas v kom­pli­ko­va­ných situ­áciach, ale o výni­moč­nej inte­li­gen­cii, ktorá pos­ti­huje men­šie per­cento ľudí. Práve oni to vraj v pod­ni­kaní ďaleko nedo­tiahnu.

Prečo? 

Lebo sú lepší než všetci ostatní

A sú si toho vedomí. Možno naozaj vedia robiť lep­šie výpočty, odhady, ana­lýzy, dokonca veci aj rých­lej­šie a do hĺbky pocho­pia. Uve­do­mujú si to už nejakú tú dobu – dajme tomu od školy, v kto­rej samoz­rejme popri ostat­ných vyni­kali a v prí­pade sku­pi­no­vých pro­jek­tov sa rad­šej ani nesna­žili nechať niečo na ostat­ných. Lebo oni to vždy uro­bili naj­lep­šie. Lenže keď neskôr príde na láma­nie chleba v dospe­lác­kom živote a pro­jekty, ako naprí­klad roz­bie­ha­nie vlast­ného biz­nisu, bude to už cel­kom iný orie­šok.

Deň má a bude vždy mať len 24 hodín, rov­nako ako sa člo­vek vždy bude musieť vyspať, najesť, umyť, oddých­nuť si — odhliad­nuc od toho, ako veľmi je múdry. Pokiaľ bude takýto člo­vek aj naďa­lej pre­sved­čený, že všetko naj­lep­šie urobí sám, dože­nie sa k abso­lút­nemu vyho­re­niu. Nie­lenže nebude stí­hať, ale klesne aj jeho kva­lita práce. Na pod­ni­ka­nie jeden jediný člo­vek nestačí, mini­málne teda nie na pod­ni­ka­nie vo veľ­kom štýle. Ak nebude schopný svoje kruhy roz­ší­riť, nikdy nepos­túpi vyš­šie než na bežnú úro­veň. A aj napriek svo­jej vyso­kej inte­li­gen­cii si toto nemusí včas uve­do­miť.

Lebo naj­lep­šími pod­ni­ka­teľmi môžu byť úplní flá­kači

Pre­tože v pod­ni­kaní nejde vždy len o to, ako veci čo naj­viac vyšper­ko­vať a pre­mys­lieť, ale aj o to, ako čo naj­lep­šie využiť medzery v pra­vid­lách, ako sa čo naj­men­ším množ­stvom práce dopra­co­vať k čo naj­lep­šiemu výsledku, či ako nad­via­zať tie správne a najmä vplyvné kon­takty. Menej bri­lantní, no za to úsporne inte­li­gentní ľudia od začiatku vedia, že sa musia obklo­piť veľ­kými moz­gami, ktoré budú „špi­navú“ prácu robiť za nich a kto­rých záro­veň budú vedieť diri­go­vať, pop­rí­pade priamo mani­pu­lo­vať tak, aby ská­kali, ako oni pís­kajú. A ako už iste všetci vieme, pod­ni­ka­nie ani zďa­leka nie je len o poc­ti­vých prak­ti­kách a bystrom prí­stupe.

Lebo svoje vedo­mosti nepo­sú­vajú ďalej

Sú zvyk­nutí všetko robiť sami po svo­jom, bez pomoci a zby­toč­ných rečí. Pri tom všet­kom drení im ani nena­padne, aby sa namiesto práce veno­vali roz­dá­va­niu roz­umov a ško­lení, či moti­vo­vaní vlast­ného tímu. Na to, aby boli naozaj úspešní, musia vedieť roz­poz­nať a roz­ví­jať talent v iných ľuďoch, nie­len sami v sebe.

Lebo neve­dia roz­mýš­ľať jed­no­du­cho

Aj keď sve­to­vým gigan­tom šéfuju inte­li­gentní ľudia, nie je to tým, že by pre všet­kých svo­jich zamest­nan­cov pri­pra­vo­vali kom­pli­ko­vané a náročné úlohy. Naopak, naozaj kom­pli­ko­va­ným zále­ži­tos­tiam sa v takýchto odbo­roch venuje len hŕs­tka ľudí. Pod nimi sa na rôz­nych stup­ňoch nachá­dzajú tisícky „mrav­cov“, jed­no­du­cho ľudí, ktorí majú na sta­rosti jed­no­du­ché a repe­ti­tívne zada­nia, pri kto­rých sa len ťažko môžu pomý­liť. Kľudne môžu byť prie­merní, ba dokonca aj hlúpi, ale doru­čiť balík, pop­rí­pade vyprá­žať hra­nolky, určite zvládnu. Prob­lém pre múd­rych ľudí môže byť fakt, že svoju inte­li­gen­ciu nebudú vedieť využiť na to, aby vymys­leli efek­tívny, no záro­veň veľmi jed­no­du­chý sys­tém fun­go­va­nia. Robiť veci jed­no­du­cho je úpl­ným pro­ti­kla­dom ich mys­le­nia, fun­go­va­nia, filo­zo­fie. Možno sa im to dokonca bridí, pre­tože oni majú na viac, než na jed­no­du­chosť. No ak sa cez tento fakt nepre­nesú, sami seba brz­dia v úspeš­nosti.

Lebo toho môžu prí­liš veľa stra­tiť

Nad­prie­merne inte­lig­nentí ľudia majú veľmi veľa mož­ností, ako pro­fe­sijne uspieť. O tomto feno­méne sa často hovorí aj ako o zla­tých putách, podľa toho, ako nad­prie­merne inte­li­gent­ných a šikov­ných ľudí drží na uzde a v neroz­hodne. Ak sa už raz pus­tia do roz­bie­ha­nia vlast­ného biz­nisu a opus­tia preto uspo­ko­jivé zamest­na­nie, pop­rí­pade ho len upred­nos­tia, bude musieť stáť za to. Je to iné, ako keď sa nie­kto s prie­mer­nou fun­kciou a ešte pri­mer­nej­ším pla­tom roz­hodne cho­piť svoju možno jedinú šancu za pačesy, pre­tože vie, že ak to nespraví, bude do konca života robiť presne tú istú prie­mernú prácu bez veľ­kej per­spek­tívy.

Práve túto per­spek­tívu nad­prie­merne inte­li­gentní ľudia už majú a môžu to vďaka nej ďaleko dotiah­nuť. Aby sa jej boli ochotní vzdať, musí to byť pre niečo výni­močné a úspešné. Inak sa im to jed­no­du­cho neo­platí. Práve z tohto dôvodu sa do pod­ni­ka­nia rad­šej vôbec nepus­tia, z čoho vyplýva, že ho ani veľmi ďaleko nedo­tiahnu. Nemusí byť žiad­nym divom, ak to namiesto naj­lep­šieho jed­not­kára ďaleko dotiahne prie­merný troj­kár, o kto­rom by to nikto nikdy nebol pove­dal.

Ich obrov­ská pred­nosť ich vo svete pod­ni­ka­nia a biz­nisu môže skôr ťahať k zemi. Ale nemu­sia zúfať, ešte stále totiž môžu vymys­lieť liek na rako­vinu, obja­viť novú ves­mírnu sústavu, či radiť pop­red­ným sve­to­vým fun­kci­oná­rom. Až také zle to predsa len nemajú. 

Zdroj: Busi­ness Insi­der

Pridať komentár (0)