Prečo ti SMS-kova­nie a cha­to­va­nie ničí život

Alexandra Dulaková / 25. január 2016 / Tools a produktivita

Titu­lok možno zaváňa neví­ta­nou radou sta­rej mamy, no ten­to­krát ju pro­pa­gujú nie­len tech­no­lo­gickí neznalci, ale aj psy­cho­ló­go­via a vedci. Táto forma dopi­so­va­nia je síce nená­ročná, rýchla a vhodná aj pre hanb­livé typy, ktoré neznesú tele­fo­nické roz­ho­vory, no nášmu bla­ho­bytu, men­tál­nemu stavu a vzťa­hom vôbec nepro­spieva. Práve naopak, teba aj tvo­jich pria­te­ľov vraj v sku­toč­nosti skôr ničí.

Ak tvoj denný prí­sun adre­na­línu a radosti pred­sta­vuje to čer­vené číslo pri ikonke s apli­ká­ciou chatu, zrejme pre teba máme neprí­jemné správy. Dopi­so­va­nie nie­lenže nedo­káže vyjad­riť kom­plexné stránky medzi­ľud­skej komu­ni­ká­cie, ale ju aj dokáže úplne pre­krú­tiť. Jedna vec je to, čo sa napíše, a druhá, ako to nie­kto pre­číta. A ešte tisíc ďal­ších vecí, ktoré sa udejú medzi­tym. Naprí­klad:

  1. Never­bálnu komu­ni­ká­ciu treba ako soľ

Možno si povieš, objav sto­ro­čia. Iro­nicky. (Vidíš, a práve iró­nia sa z textu často nedá vôbec roz­poz­nať.) Lenže v tom prí­pade never­bálnu komu­ni­ká­ciu značne pod­ce­ňu­ješ. Nie­lenže z teba robí empa­tic­kej­šieho a chá­pa­vej­šieho člo­veka, ale okrem toho ešte tvoje slová pomáha vyjad­riť presne tým spô­so­bom, akým ich vyjad­riť chceš. Tón hlasu, gestá, mimika – o to všetko si pri písa­ných sprá­vach ukrá­tený a záro­veň sa ukrá­tene kľudne môžu cítiť aj tí, ktorí ťa čítajú. Iróna, sar­kaz­mus, vtipy – to všetko môžu vďaka sprá­vam pocho­piť zle. Pri bež­nej reči je naprí­klad cel­kom jasné, kedy za vetu umiest­ňu­ješ pomy­selnú bodku.

Ale naprí­klad v SMS-kách je bodka skôr kon­tra­pro­duk­tívna – väč­šina ľudí tvrdí, že bodku za tex­tom vní­majú odme­rane a chladno. Ďalej také „haha“. Kto už ho vôbec myslí vážne? Keď sa potom niečo naozaj rozo­smeje, ani to nevieš úprimne vyjad­riť. Ak napí­šeš HAHA, bude to pre druhú stranu zase neprí­jemné, keďže text písaný CAPS LOCK-om vní­majú ľudia zásadne nega­tívne. A je to ešte oveľa kom­pli­ko­va­nej­šie.

1 (3)

  1. Pohla­via vní­majú dopi­so­va­nie roz­dielne

Aj keď podobné tvr­de­nia majú ten­den­ciu prí­liš­ného a zby­toč­ného zovše­obec­ňo­va­nia, dajme tomu, že vo väč­šine prí­pa­dov pla­tia a že naše oča­ká­va­nia od SMS-iek naozaj vo veľ­kom ovplyv­ňujú naše X a Y chro­mo­zómy. Muži vraj komu­ni­ká­ciu vní­majú najmä ako oby­čajnú výmenu infor­má­cií, zatiaľ čo ženy ju berú vní­majú oveľa intím­nej­šie. Pre ne je to spô­sob nad­vä­zo­va­nia vzťa­hov a dele­nia sa o to, čo je pre ne momen­tálne dôle­žité. Prob­lém je v tom, že písa­nie správ je sku­točne len spô­sob komu­ni­ká­cie, pri kto­rej by malo ísť len o výmenu infor­má­cií.

Práve medzi­ľud­ská a nevir­tu­álna komu­ni­ká­cia je tá prí­le­ži­tosť, pri kto­rej sa delí o zážitky, nad­vä­zujú sa vzťahy a budujú väzby. Ženy vraj mávajú často pocit, že muž­skú stranu ich tex­tová komu­ni­ká­cia (a teda ani ony samy) vôbec nezau­jíma. Pri­tom v sku­toč­nosti by muži nad­vä­zo­va­nie vzťa­hov rie­šili rad­šej tak, ako by sa rie­šiť aj malo – osob­nými stret­nu­tiami a spo­loč­nými zážit­kami. Tie totiž fun­gujú oveľa lep­šie ako emoji.

Distracted by technology

  1. Dostá­vame sa do neprí­jem­ných situ­ácií 

Silu a moc si už po stá­ro­čia zvyk­neme demon­štro­vať tým, do akej miery vieme pre­sa­dzo­vať vplyv nad inými ľuďmi. V dneš­nej digi­ta­li­zo­va­nej dobe to zna­mená, že máme ostat­ných pod pal­com vtedy, keď čakajú na našu odpo­veď – aspoň z psy­cho­lo­gic­kého hľa­diska. Počas tejto doby sa môže člo­vek (nezá­visle od situ­ácie) zožie­rať tým, ako reci­pient jeho správu zobral a inter­pre­to­val, čo si myslí, ako sa tvári, či chce rea­go­vať a či to vôbec nie­kedy urobí. Jed­no­du­cho, cítia sa neisto a neve­dia, na čom sú. Ovláda ich neprí­jemná úzkosť, ktorá pra­mení z toho, že nám vo vše­obec­nosti veľmi záleží na tom, ako nás vní­majú iní. Ak komu­ni­ku­jeme nor­málne, reak­cie, výrazy a tón reči roz­po­známe okam­žite, a teda je nám ver­dikt dru­hej strany úplne jasný. Pri SMS-kách je tomu úplne inak – sta­viame sa do zra­ni­teľ­nej pozí­cie, zatiaľ čo reci­pient má nad nami dočasnú moc. Môže a nemusí si to uve­do­miť a závi­siac od jeho povahy to môže aj pat­rične zne­užiť. Veď sám uznaj – koľko krát si náročky čakal s odpo­ve­ďou, nechá­val ľudí na váž­kach a dával si načas len preto, lebo si mohol?

  1. Postrach menom „pre­čí­tané“

Tento otrasný vyná­lez pozná asi väč­šina z nás, ktorá je aktívna na sociál­nych sie­ťach, pop­rí­pade má iPhone. Keď nie­kto dostane našu správu a následne si ju aj pre­číta, nám sa dostaví osudná správa: seen/read. Ak sa to dá, je lep­šie si ju jed­no­du­cho vypnúť. (A to hneď.) Pri face­bo­oku ale naprí­klad nemáme na výber a tak musíme veľmi opatrne nakla­dať s novými sprá­vami, na ktoré ešte nech­ceme rea­go­vať. Nie je to len o leni­vosti, tento feno­mén nad­vä­zuje na moc nad ľuďmi, ktorú vytvára čaka­nie na odpo­veď. Je to ešte o to hor­šie, ak máme čierne na bie­lom, že si odpo­veď druhá strana pre­čí­tala. Možno odpo­ve­dať nestíha, možno na ňu klikla len omy­lom, alebo si ju dokonca nevšimla. Nám už sa v hlave však vytvá­rajú divoké sce­náre igno­ran­cie a nezá­ujmu, ktorý nega­tívne vplýva na cel­kový vzťah dvoch inkri­mi­no­va­ných, vnáša doň zby­točné nejas­nosti, mylné odhady, ako aj pri­rýchle odhady o tom, čo si ten druhý o nás myslí. Len málo z nás sa vie úplne povzniesť nad dlh­šiu dobu „igno­rá­cie“, najmä ak nám na vzťahu ku dru­hej strane záleží. O pár sivých vla­sov naviac.

screen-shot-2014-04-30-at-5-46-03-pm

  1. Gene­rá­cia (veľmi) zlých kla­má­rov

Koľkí z nás sa už dopus­tili nie­čoho podob­ného:

Ty si mi poslal správu? Sorry, nedos­tal som ju!“

Pre­páč, až teraz som si to všimla!“

Celý deň som pri sebe nemal mobil, k tomu ešte tiché zvo­ne­nie, žiadny inter­net…“

A pes mi zje­dol úlohu, poka­zila sa tla­čia­reň, minul sa toner, rodi­čia sú na slu­žobke… Takto chabo sme sa ako ško­lo­po­vinní vyho­vá­rali na zabud­nuté domáce úlohy a veľmi sme sa teda v invenč­nosti nezlep­šili. Je otázne, či pri podob­ných výho­vor­kách vôbec veríme naivite dru­hej strany, alebo či si mys­líme, že druhú stranu podobné tvr­de­nia vôbec nebudú mrzieť. Fak­tom však ostáva, že mobil si kon­tro­lu­jeme kaž­dých pár minút, okrem zvo­ne­nia fun­gujú aj vib­rá­cie, noti­fi­ká­cie na via­ce­rých zaria­de­niach a vôbec – dobre vieme, že pokiaľ nie sme na expe­dí­cii na Sever­nom póle, mobil si kon­tro­lu­jeme mini­málne raz za pár hodín. Ak si neod­pi­so­val preto, lebo si bol zamest­naný nor­mál­nou medzi­ľud­skou komu­ni­ká­ciou, gra­tu­lu­jeme. Ak nie, rad­šej to s podob­nými bon­motmi ani neskú­šaj, pre­tože druhá strana sa bude aku­rát cítiť hlúpo.

Hipster-Santa

  1. Neko­nečný prí­beh no. infi­nity

Ak komu­ni­ku­jeme bežne – čiže ústami – je cel­kom jasné, kedy sa roz­ho­vor začína a kedy sa končí. Na dru­hej strane, vo svete dopi­so­va­nia sa roz­ho­vor nie­lenže neza­čína bež­ným spô­so­bom (väč­šina z nás už ani nena­píše „ahoj“, ale jed­no­du­cho pre­skočí k jadru roz­ho­voru), ale sa ním ani – nikdy – nekončí. Celé dni hráme ping-pon­govú hru otá­zok a odpo­vedí, ktoré sú na jed­nej strane fajn, pre­tože akoby nikdy nie sme cel­kom sami, no na dru­hej strane až také skvelé nie sú. Presne z toho istého dôvodu. Dnešná gene­rá­cia akoby si odvykla od osa­me­lej exis­ten­cie, pre­tože má poruke vždy niečo/niekoho, vďaka komu nemusí nikdy byť sama so sebou. A pri­tom istá dávka samoty je pre psy­chické zdra­vie a roz­voj osob­nosti kľú­čová. Samota pri­tom nerozná sa osa­me­losť. Len sami vieme zis­tiť, kto sme, bez toho, aby nás defi­no­vala neus­tála (vir­tu­álna) prí­tom­nosť iných ľudí. Pred ostat­nými ľuďmi často bývame iní ako sami pred sebou, no a keď sú pri nás akoby neus­tále, v pod­state nie sme sami sebou vôbec nikdy. A to, ako prav­de­po­dobne vieš, nie je vôbec dobré.

Hipster-with-Smartphone

Nebu­deme sa tvá­riť, že SMS-ky a rýchle odpi­so­va­nie cez sociálne siete nemá vôbec žiadne výhody. Má. A je ich milión. Ale využí­vame ich oveľa viac, ako je zdravé. Na dru­hej strane, aj mne lezú na nervy nespo­četné fotky ľudí s pohľa­dom zabr­d­nu­tým do disp­leja, ktoré majú akože pou­ká­zať na zvrá­te­nosť dneš­nej doby a to, ako sa rútime do záhuby. Ako vieme, či tí ľudia práve neod­pi­so­vali na dôle­žitú správu alebo pra­covný mail? Či sa nepo­ze­rali sa na fotky svo­jich detí, rodiny, nečí­tali si aktu­álne správy, alebo sa neza­bá­vali nie­čím záživ­nej­šom ako poze­ra­ním na dvere auto­busu alebo oproti sedia­ceho člo­veka, ktorý ich súdi a má v sebe zlobu celého sveta? To už rad­šej mobil.

No fak­tom aj napriek tomu ostáva, že vždy, keď sa dá, by sme vir­tu­álnu komu­ni­ká­ciu mali zame­niť na sku­točnú a namiesto posie­la­nia vtip­ných lin­kov a emoji smaj­lí­kov si vzťahy budo­vať na základe bez­pro­stred­ných odpo­vedí vrámci sku­toč­ných roz­ho­vov, spo­loč­ných zážit­kov a emó­cií, ktoré nám bude možno vyčí­tať z tváre a gest.

1 (1)

Zdroj: Elite Daily, Zdroj titul­nej foto­gra­fie: shutterstock.com

Pridať komentár (0)