Pre­staň plá­no­vať. Už to konečne sprav!

Tatiana Blazseková / 23. september 2015 / Tools a produktivita

V posled­nom čase sa ľudia okolo mňa sťa­žujú: Chcel by som napí­sať knihu, ale neviem kde začať, chcela by som zme­niť prácu, ale neviem, čo by som potom robila. V pod­state, všetci hovo­ria to isté: chceli by niečo zme­niť ale boja sa. Nie som žiadny moti­vačný reč­ník ani filo­zof ale niečo som sa naučila. 

Samoz­rejme je jasné, že nie­ktoré roz­hod­nu­tia sú dôle­žité, iné pome­nej a o dôle­ži­tosti nie­kto­rých sa dozvieme až neskôr. Nie všetky roz­hod­nu­tia sú si teda rovné. Tak, ako exis­tujú dobré roz­hod­nu­tia, exis­tujú aj tie zlé. Hovorí sa síce, že neexis­tujú zlé roz­hod­nu­tia, ale čo si budeme kla­mať, exis­tujú- viď his­tó­ria.

Kaž­do­pádne, aj keď sa roz­hod­nete neko­nať, je to tak­tiež voľba. Dá sa teda pove­dať, že člo­vek sa roz­ho­duje medzi kona­ním alebo neko­na­ním. A presne sem sme sa chceli dostať. Táto voľba, konať alebo neko­nať, je totižto veľmi oše­metná a kom­pli­ko­vaná zále­ži­tosť, ktorá zaprí­či­ňuje exis­tenčný strach a úzkosť. Strach spra­viť voľbu. Uve­do­mu­jem si, že štu­denti filo­zo­fie by mi sem teraz plies­kali Sar­tra, Til­li­cha a iných ale predsa len, nie sme filo­zo­fický por­tál, takže úvahy o voľbe a exis­ten­cii si necháme na ino­kedy.

Strá­came čas plá­no­va­ním, písa­ním život­ných cie­ľov, ktoré nikdy nespl­níme. Bojíme sa, že spra­víme niečo zle a sme opan­taní bez­výz­nam­nými detailmi. Mám veľmi rada plá­no­va­nie, kalen­dá­riky, lís­točky zelené, žlté, v tvare šípky, srdiečka, oblá­čiku… Veľa­krát ma naštar­tujú ale po chvíli stra­tím paru a celé plá­no­va­nie bolo zby­točné, pre­tože všetko je v rea­lite inak, ako na mojom TO DO Liste. Plá­no­va­nie je často dôvod, prečo stag­nu­jeme.

Lukáš Alner — CEO slo­ven­ského med-tech star­tupu Diagnose.me

Rie­še­nie: Stačí začať

Už nie­koľko rokov chcem ísť na púť do San­tiaga de Com­pos­tela. Nie je to zo žiad­nych nábo­žen­ských, spi­ri­tu­ál­nych či seba-nachá­dza­jú­cich sa dôvo­dov. Aj keď predsa len, ten posledný dôvod pri­padá aj tro­chu do úvahy. Kaž­do­pádne, každý kto sa na túto púť vydal, pove­dal len jediné: Keď pri­šiel do cieľa, cítil práz­dnotu, akoby cieľ nebol sku­toč­ným cie­ľom. Naj­viac ľudí si aj tak pamätá na deň, kedy spra­vil roz­hod­nu­tie a vydal sa na cestu, kúpil letenky, ako a kam išiel, čo videli, čo zažili.

Mali by sme sa pre­stať tak veľmi báť a „rie­šiť“ (ako hovorí bra­ti­slav­ská smo­tánka), tie isté veci stále dokola. Môžeme to nazvať prin­cí­pom bicykla: akoby meniť veci za pobytu bolo jed­no­duch­šie. Aj učiť sa jaz­diť bez drža­nia je ľah­šie keď sa bicy­kel hýbe, ako keď stojí.

Vyskú­šajte len nie­ktoré veci, ktoré som skú­sila aj ja:

Oblečte si šuš­tiaky a choďte sa pre­vet­rať, bežte, bicyk­lujte a je jedno kam. Objavte nové ulice a ces­tičky, neplá­nujte, len tak leda­bolo zabá­čate otá­čajte a vykrú­cajte, až kým sa netra­títe. Fajn, ja viem, že v Nových Zám­koch nie je veľa mož­ností stra­tiť sa ale skúste to. Okrem toho nebu­dete takí str­nulí a zau­jatí v roz­ho­do­va­niach.

Inak, mozog má takéto situ­ácie veľmi rád, zrazu sa pre­budí, musí roz­mýš­ľať, plá­no­vať, orien­to­vať sa, spo­mí­nať si a vyra­tú­vať, ako sa z tejto šla­mas­tiky dosta­nete. Skú­šajte veci, kto­rých sa bojíte. Skúste si vypl­niť žia­dosť o nové zamest­na­nie. Pove­dzte vašej pla­to­nic­kej láske, že ste zami­lo­vaný. Na vetu: „..a kto sa nám pred­staví ako prvý?“ rea­gujte promptne. Zoberte mik­ro­fón, postavte sa a so šar­mom Jožka Vajdu na plné ústa pove­dzte, kto ste. Nech robíte čokoľ­vek, uve­domte si, ako z vás pomaly opa­dáva strach.

”Par­ti­ci­pujte na vlast­nom živote, nene­chajte sa len tak uná­šať. Proste začnite konať.”

Zdroj: medium.com, zdroj foto: ph_o­tog­raphy, pravda.sk

Pridať komentár (0)