Prí­beh boha­tých detí z Junannu. Detí Číny, ktoré všetci nená­vi­dia

Dominika Kassová / 19. október 2015 / Zaujímavosti

Ter­mí­nom fuer­dai sa ozna­čuje druhá gene­rá­cia boha­tých detí z Číny. Táto „kasta“ patrí k naj­me­nej obľú­be­ným ľuďom kra­jiny. Para­doxne, pre­tože zbo­hat­lícki potom­ko­via sú jej budúc­nos­ťou.

Jednu júnovú sobotnú noc si Mikael Hveem objed­nal v Pekingu neďa­leko národ­ného šta­di­óna taxík. Vybral si naj­lac­nejší odvoz a bol prek­va­pený, keď pred ním zabrz­dilo tma­vo­modré Mase­rati. Vodič bol mla­dučký Číňan s det­skými črtami tváre, ktorý sa pred­sta­vil ako Jason. Hveem sa ho počas jazdy opý­tal, prečo robí taxi­kára. Veď nevy­zerá na to, že by potre­bo­val peniaze… Jason mu odve­til, že je to kvôli schôdz­kam s babami. Myslí si totiž, že keď bude v noci bráz­diť pekingské štvrte s noč­nými pod­nikmi, nájde ženu, ktorá sa nechá oča­riť 22-roč­ným mužom v špor­tiaku.

Keď som túto his­torku počul od svojho pria­teľa, ktorý v tom aute sedel tiež, okam­žite som si na mla­dého Číňana vypý­tal kon­takt, aby som s ním mohol spra­viť inter­view. Odpo­ve­dal mi tak­mer okam­žite a neza­bu­dol pri­po­jiť aj foto­gra­fie rôz­nych žien v spod­nej bie­lizni. „Naj­lep­šie šľapky v Pekingu,“ dopl­nil. Asi ma nepo­cho­pil, a tak sme si museli dohod­núť osobné stret­nu­tie pri káve.

Vybral som si obchodnú štvrť v Pekingu. Keď som ho uvi­del, bolo mi jasné, že Jason Zhang bude úplne iný ako ostatní mladí Číňa­nia. Pra­co­val v mediál­nej spo­loč­noti, ktorá vytvá­rala tele­vízne rea­lity šou, no nevy­ze­ral, že má toho veľa na práci. Štu­do­val gol­fovú aka­dé­miu na Flo­ride, no sekol s tým po dvoch rokoch. Jeho otec bol šéfom HR spo­loč­noti a jeho mama bola štátna úrad­níčka. Na svo­jich rukách mal hodinky IWC za $5500 len preto, že tie drah­šie už stra­til. Spý­tal som sa ho, koľko má peňazí. „Neviem,“ odpo­ve­dal mi. „Asi viac ako viem minúť.“

Bolo to takto: V divo­čine som našiel nepo­la­pi­teľné ple­meno, ktoré bolo v Číne známe ako fuer­dai, teda druhá gene­rá­cia sláv­nych.

Ako to vykres­lila lokálna tlač, fuer­dai sú pre Čínu to, čo Paris Hil­ton pred deká­dou pre USA. No bez vkusu. Kaž­dých pár mesia­cov sa obja­via škan­dály, kedy nejaké zbo­hat­lícke decko demon­štruje svoj eli­tár­sky sta­tus. Naprí­klad nedávno pod­pá­lila jedna žena 100 yuanov (16 $); čle­no­via klubu špor­to­vých áut zas pózo­vali na svo­jich dra­hých Lam­borg­hini, alebo sa obja­vili foto­gra­fie, ako nie­kto strieľa z piš­tole počas cest­ných pre­te­kov. V roku 2013 sa obja­vili pobu­ru­júce správy o pro­vo­ka­tív­nej sexu­ál­nej párty fuer­dai v plá­žo­vom rezorte v Sanyi. A zoznam exce­sov nekončí…

Dve pro­mi­nentné bohaté deti naprí­klad verejne bojo­vali o to, kto má na konte viac pra­chov: Známa opo­vr­ho­vaná pro­mi­nentka Guo Mei­mei poslala na inter­net svoju foto­gra­fiu so žetónmi z kasína za 5 mili­ó­nov yuanov (790-tisíc $) a jej rivalka jej na to odpo­ve­dala foto­gra­fiou svojho ban­ko­vého účtu, na kto­rom bolo 3,7 miliárd yuanov (583 mili­ó­nov $). Skon­čilo to tak, že Guo Mei­mei dostala za hazard 5 rokov basy.

Jed­ným z posled­ných škan­dá­lov bol prí­pad syna naj­bo­hat­šieho muža Číny, Wanga Jian­lina. Jeho syn pobú­ril národ fot­kou svojho psa, ktorý mal na kaž­dej jed­nej pred­nej labe zlaté hodinky od Apple. Fuer­dai boli schopní vyvo­lať aj vážne intrigy medzi vlád­nymi členmi. Dob­rým prí­kla­dom je inci­dent z roku 2012, kde dvo­j­ica mla­dých žien, kto­rým na Fer­rari robil šoféra syn vyso­ko­po­sta­ve­ného úrad­níka, spô­so­bili auto­ne­hodu. Keď opúš­ťali auto, všetci traja boli nahí. Chlap­cov otec bol neskôr zatknutý za korup­ciu.

Fuer­dai nespô­so­bujú iba hanbu kra­jine. Komu­nis­tická strana sa ich roz­hodla i eko­no­micky, či poli­ticky potres­tať. Pre­zi­dent Xi Jin­pin im tento rok verejne odká­zal, aby pre­mýš­ľali o pôvode ich bohat­stva a ako by sa mali s toľ­kým ima­ním verejne sprá­vať. Člá­nok pub­li­ko­vaný Odde­le­ním pre zjed­no­tenú prácu, ktorú spra­vuje komu­nis­tická strana Číny a kto­rej úlo­hou je udr­žia­vať vzťahy medzi eli­tami, sa o fuer­dai vyjad­rila takto: „Oni vedia svoje bohat­stvo iba uka­zo­vať. Neve­dia, ako ho zís­kať.“ Nie­ktoré regi­onálne úrady už pod­nikli kroky, aby pre­vy­cho­vali túto zbo­hat­lícku elitu. Podľa pekings­kého den­níka Bei­jing Youth Daily začalo v júni nav­šte­vo­vať lek­cie „lásky k rodi­čom“ a „úloha tra­dič­ných hod­nôt v obchode“ zhruba 70 dedi­čov hlav­ných čín­skych spo­loč­ností.

Kým anti­ko­rupčná kam­paň pre­zi­denta sa sústre­ďuje na pobu­ru­júce bohat­stvo, prie­pasť medzi boha­tými a chu­dob­nými je kaž­dému na ulici zjavná. Teraz, keď sa eko­no­mika spo­ma­lila a poli­tická strana hľadá obet­ného baránka, majú bohaté deti fuer­dai šancu obhá­jiť svoje posta­ve­nie v spo­loč­nosti a uká­zať, že budúci čín­ski vod­co­via nie sú iba pova­ľači s peniazmi a dra­hými autami. Pri­naj­lep­šom nie je všetci.

Po pár týžd­ňoch sno­re­nia naokolo som pre­sved­čil sku­pinu fuer­dai deciek, aby ma pozvali na jednu z ich bež­ných večerí. Keď som dora­zil, nebol som si istý, či som na správ­nom mieste. Bola to gri­lo­vačka pod holým nebom na severe Pekingu. Hos­tia pose­dá­vali na níz­kych sto­lič­kách a vyze­rali, akoby boli v pod­repe. Popí­jali pivo Yan­jing a pochut­ná­vali si na pre­špi­ko­va­nej teľa­cine. Bolo veľmi ťažké iden­ti­fi­ko­vať mili­oná­rov od spo­diny. Bohatí fuer­dai sa zámerne zamas­ko­vali. Na sebe mali oble­čené to isté, čo ostatní – tričká, džínsy a flip-flopy. Jedi­nou odliš­nou vecou bol likér, ktorý si objed­nali: fran­cúz­ske šam­pan­ské a fľašu naj­vy­be­ra­nej­šieho bai­jiu, Maotai.

Mar­tin Hang (31), orga­ni­zá­tor večere a edi­tor maga­zínu For­tune Gene­ra­tion všet­kých navzá­jom pred­sta­vil. Tucet hostí, medzi kto­rými bol Daqi Wang (30), syn sláv­neho obchod­ného kon­zul­tanta, ktorý nedávno napí­sal knihu o boha­tých deťoch z Číny; Albert Tang (20), štu­dent filo­zo­fie na Uni­ver­zite Bard, kto­rého otec šéfuje vedú­cemu nakla­da­teľ­stvu v Pekingu; a jediná žena v sku­pine, Sop­hia Cheng (27). Stále mi nebolo jasné, aký obnos majetku musí mať člo­vek, aby sa mohol stať fuer­dai, no Cheng ma pre­sved­čila, že sa kva­li­fi­ko­vala. Rodi­čia jej odká­zali obrov­ské množ­stvo peňazí – viac ako 100 mili­ó­nov yuanov (16 mili­ó­nov $).

S pitím sme začali skôr, ako sa pri­nieslo jedlo. Najprv sme sa bavili v sku­pi­nách, potom v pároch, neskôr všetci naraz a nako­niec opäť v pároch, až kým všetci neza­čali mať pocit, akoby sme sa poznali roky. Bavili sme sa o obchode a kle­be­tách. Jeden člen sku­piny dostal pre­zývku Princ Šam­pan­ský, ktorú si vyslú­žil pre spô­sob objed­ná­va­nia nápo­jov v klube. Iná účast­níčka, Lin Xin (30) roz­prá­vala o tech­no­ló­giách jej spo­loč­nosti, ktoré ove­rujú sta­ro­žit­nosti. Nie­kto zažar­to­val o tom, ako deti, ktoré sa hrajú na bohá­čov, prídu do klubu a objed­najú si fľašu dra­hého likéru, aby na všet­kých spra­vili dojem, že na to majú.

V cen­tre toho všet­kého stojí Hang ako edi­tor maga­zínu For­tune Gene­ra­tion a pro­mi­nentný člen a zakla­da­teľ aso­ciá­cie Relay China Elite, ktorá fun­guje ako klub pre druhú gene­rá­ciu boha­tých. „Sna­žíme sa pomôcť dru­hej gene­rá­cii, aby spolu fun­go­vala lep­šie,“ pove­dal Hang, ktorý aso­ciá­ciu zalo­žil v roku 2008. Popla­tok za člen­stvo činí 200-tisíc yuanov (32-tisíc $). Čle­no­via musia vydo­kla­do­vať, že ich rodi­čia pla­tia daň vyš­šiu ako 50 mili­ó­nov yuanov (8 mili­ó­nov $). Dediči musia na fóre i zis­ťo­vať, ako by mohli mini­ma­li­zo­vať dane a maxi­ma­li­zo­vať zisk. V Han­go­vom maga­zíne sa dokonca v roku 2011 obja­vil člá­nok, v kto­rom si bohaté deti už neho­vo­ria fuer­dai, ale chu­an­ger­dai, čo zna­mená druhá gene­rá­cia pod­ni­ka­te­ľov. Každý mesiac dáva maga­zín na titulnú stranu vždy iné pri­vi­le­go­vané dieťa, väč­ši­nou je to chla­pec, ktorý má na sebe oblek a pôsobí veľmi striktne a auto­ri­ta­tívne.

Posla­ním Relay je podľa Hanga povzbu­diť druhú gene­rá­ciu detí, aby pre­vzali rodinný pod­nik, alebo aby v ňom aspoň niečo ria­dili. Takéto spo­loč­nosti sú pre čín­sku eko­no­miku roz­ho­du­júce. Nie­lenže vlast­nia 85 per­cent neštát­nych pod­ni­kov, ale vyka­zujú aj dlho­tr­vác­nej­šie úspe­chy.

Nevý­ho­dou ale je, že zabe­hnuté rodinné pod­niky ria­dia rodiny a väč­šine detí sa nepoz­dáva myš­lienka, že by pra­co­vali po boku ich rodi­čov. Hang v roku 2012 vydal člá­nok so šta­tis­ti­kou, podľa kto­rej 82 per­cent dru­hej gene­rá­cie dedi­čov nemá chuť pre­vziať kon­trolu nad rodin­nými pod­nikmi. „Nemajú síce chuť robiť to, no ešte stále je to ich povin­nos­ťou.“

Hang veľmi dobre vie, o čom hovorí. Reklamná agen­túra jeho otca odštar­to­vala v roku 1993 a v pro­vin­cii Jian­gxi sa stala naj­väč­šou svojho druhu. Po ukon­čení štú­dia na unver­zite odmie­tol Hang pre­vziať agen­túru. Odišiel štu­do­vať finančný manaž­ment do Holand­ska, kde kúpil práva online hry Nor­ron. „Mys­lel som si, že som úžasný,“ pove­dal. „Bol­som fuer­dai – nemal som chuť roz­prá­vať sa s ľuďmi.“ Keď ale hra nemala úspech, Hang sa pri­dal k svojmu otcovi. „ Mal som na výber. Mohol som robiť niečo iné, no mojim rodi­čom by som skom­pli­ko­val život. Nikdy mi nepo­ve­dali, že to musím, no vedel som, že je to moja povin­nosť,“ hovorí Hang.

Všetci fuer­dai čelia rov­na­kému prob­lému: Majú všetko, aby pred­čili svo­jich rodi­čov. Hocičo ale dosiahnu, bude výsled­kom rodiny, nie ich samot­ných. Vždy budú synmi nie­koho význam­nej­šieho, než kým sú oni sami. „Nikdy nepo­cho­pia to, prečo trpíte. Množ­stvo peňazí nevie nikdy zaru­čiť vaše šťas­tie. Musíte si ho zažiť,“ pove­dal spi­so­va­teľ Wang.

Nie je prek­va­pe­ním, že mnohí fuer­dai sú po lete strá­ve­nom na Bali, zime v Alpách, či štú­diu filo­zo­fie na Oxforde neochotní pre­vziať rodinnú tová­reň na pastu. Ping Fan (36), ktorý je výkon­ným ria­di­te­ľom spo­mí­na­nej aso­ciá­cie Relay, sa pre­sťa­ho­val do Šan­ghaja, aby naštar­to­val vlastnú inves­tičnú firmu v meste Lia­oning namiesto toho, aby pra­co­val pre otca. „Bolo to ďaleko od domova a od mojej rodiny,“ pove­dal. Liu Jia­wen (32), kto­rej rodi­čia vlast­nia úspešnú odevnú značku v pro­vin­cii Hunan, sa pokú­sila roz­be­hnúť vlastnú módnu značku. „Chcela som uká­zať, že to viem robiť po svo­jom,“ pove­dala. Jej firma však zanikla.

Popri bohat­stvu majú fuer­dai i emočné traumy. Prvá gene­rá­cia čín­skych pod­ni­ka­te­ľov totiž pochá­dza z necit­li­vých čias. „Bola to gene­rá­cia kul­túr­nej revo­lú­cie,“ pove­dal Wang. „Počas toho obdo­bia nebola ľud­skosť v móde.“ Jeho starý otec bol vycho­vá­vaný veľmi kruto a bez zľu­to­va­nia. Bolo to ako boj naj­lep­ších z naj­lep­ších. Mnoho fuer­dai má chlad­ných rodi­čov. „Je veľmi ťažké pria­te­liť sa s nimi,“ pokra­čuje Wang.

Zhang, vodič Uberu cho­dil do inter­nát­nej školy napriek tomu, že jeho rodi­čia bývali od školy dosť blízko. Aby mu však kom­pen­zo­vali svoju neprí­tom­nosť, poskytli mu všetko na svete. Minulé Via­noce si kúpil Mase­rati. „Je to akoby nikdy nevy­rástli z det­stva,“ hovorí Wang. Vďaka čín­skej poli­tike jed­ného die­ťaťa (zákon, podľa kto­rého môže mať jedna rodina jedno dieťa, pozn. Red.) vyrastá väč­šina fuer­dai bez súro­den­cov. Práve preto mnoho z nich vyráža v sobotu večer do ulíc: „Chcú, aby sa o nich nie­kto posta­ral. Chcú byť milo­vaní,“ dodáva Wang.

Pre Zhanga sú žúrky lie­kom na nudu. Do klubu zvy­kol cho­diť aj päť­krát do týždňa. „Keby som neišiel, nemo­hol by som zaspať,“ pove­dal. Núdzou o spo­loč­nosť netrpí. Dva- alebo tri­krát do týždňa si najme pros­ti­tútky za 1000 $ a viac. Zhang pre­fe­ruje pla­tiť za sex, pre ktorý sa musí aj sna­žiť. Flir­tuje so ženou a s pre­tvár­kou, že možno s ňou pôjde na rande. „Mys­lím, že toto je správny spô­sob, ako by to malo byť. Uká­zať žene rešpekt,“ hovorí Zhang. No nie­ktoré večery sedí doma sám, pre­zerá si kon­takty v mobile. Nena­chá­dza nikoho, komu by mohol zavo­lať. Keď sme spolu prvý­krát hovo­rili, pove­dal mi, že má pria­teľku, ktorá s ním zaob­chá­dza dobre už tri roky. Lenže ju neľúbi. „Si prvý člo­vek, kto­rému som to pove­dal,“ vyznal sa mi Zhang.

Väč­šina fuer­dai neho­vorí o svo­jich prob­lé­moch nahlas. „Majú prob­lém nie­komu dôve­ro­vať,“ pove­dal Wayne Chen (32), šan­ghaj­ský inves­tor z dru­hej gene­rá­cie. „Potre­bujú pries­tor na to, aby sa vyjad­rili. Potre­bujú sku­pinu.“ Aso­ciá­cia Relay tento pries­tor ponúka. „Je to podobné ako v reha­bi­li­tač­nom cen­tre,“ hovorí Chen.

Even Jiang na gri­lo­vačke v reštau­rá­cii pozna­me­nala, že jej obchod fun­guje pomal­šie ako zvy­čajne. Akci­ový trh kle­sol od júna dole o 37 per­cent. Pri večery som sa opý­tal Jiang a Chena, ktorí spolu cho­dia, rov­nako ako i Hanga, či i ostatní fuer­dai pocí­tili krach trhu. „Samoz­rejme,“ pove­dala Jiang.

Spo­ma­le­nie čín­skej eko­no­miky má vplyv na fuer­dai rov­nako ako na koho­koľ­vek iného. Zís­ka­va­nie peňazí je ťaž­šie ako kedy­koľ­vek pred­tým. Mnoho deciek fuer­dai pre­su­nulo peniaze do zámo­ria. Podľa Bos­ton Con­sul­ting Group to bolo v roku 2013 až 450 miliárd $. Cie­ľom bolo i zís­kať cudzie občian­stvo. Pries­kum usku­toč­nený v roku 2013 zis­til, že 64 per­cent čín­skej elity emig­ro­valo, alebo chce emig­ro­vať do zahra­ni­čia. Chen je naprí­klad obča­nom USA. Hang, ktorý má štv­ro­roč­ného syna zas emig­rá­ciu nevy­lu­čuje. Opý­tal som sa ich, či sa fuer­dai obá­vajú o svoje peniaze. „Nie­ktorí áno,“ pove­dal Hang.

Nie je to len čín­ska burza, ktorá zner­vóz­ňuje fuer­dai. „Môže za to aj spo­loč­nosť. Naprí­klad pro­testy Occupy Wall Street,“ hovorí Chen s tým, že Čína vždy ink­li­no­vala k tomu, aby nená­vi­dela bohá­čov. Ide o tie isté veci, ktoré zapo­čali Kul­túrnu revo­lú­ciu.

K pre­hĺbe­niu prob­lému dopo­mohlo aj to, že sa fuer­dai odč­le­ňujú od ostat­ných pra­cov­ných tried. „Keď sme boli deti, cho­dili sme do naj­lep­ších škôl, takže sme sa s chu­dob­nými ľuďmi veľmi nestre­tá­vali,” pove­dal Hang. „Pre spo­loč­nosť je to veľmi nebez­pečné.“ Aso­ciá­cia Relay preto plá­nuje odštar­to­vať prog­ram, ktorý by zblí­žil fuer­dai a deti z okra­jo­vých častí kra­jiny. Aso­ciá­cia orga­ni­zuje aj cha­rity. Po augus­to­vom výbu­chu che­mic­kej továrne v Tian­jin, ktorý zabil viac ako 100 ľudí, jej čle­no­via pris­peli sumou 1,5 mili­óna yuanov (236-tisíc $). Vo filan­tro­pii ide podľa Hanga o oveľa viac, ako len o sociálnu zod­po­ved­nosť. Reč je najmä o sociál­nej sta­bi­lite.

Keď som sa Jiang opý­tal na jej názor ohľa­dom nerov­no­práv­nosti v Číne, bola na váž­kach. „Neviem. Sú dve sku­piny chu­dob­ných ľudí. Tú jednu pred­sta­vujú ľudia, ktorí ťažko nepra­cujú. Zaslú­žia si byť chu­dob­nými, pre­tože tvrdo nema­kajú. Druhú tvo­ria ľudia, ktorí pra­cujú tvrdo, no neve­dia uspieť. Mys­lím, že by sme mali pomá­hať tej dru­hej sku­pine ľudí… Hovo­ríme tomu jiu ji bu jiu pin – Pomô­žeme vám, ak ste v núdzi, no nemô­žeme vám pomôcť, ak ste chu­dobní.“

V jeden deň počas uply­nu­lého leta sa Wang na nalie­ha­nie pria­te­ľov roz­ho­dol zavo­lať svojmu otcovi a pove­dať mu, že ho lúbi. Wang starší zdvi­hol tele­fón. „Lúbim ťa, oci,“ pove­dal Daqi. Nasle­do­vala dlhá pauza. „Si opitý?“ spý­tal sa ho jeho otec.

Daqi tento prí­beh roz­po­ve­dal na zhro­maž­dení v dome jeho otca. Hos­tia boli pria­te­lia, kto­rých stre­tol vďaka svoj­po­moc­nej spo­loč­nosti Lifes­pring, kto­rej úvodné hodiny stoja viac ako 1000 $. Wang pove­dal, že mu sku­pina pomohla zmie­riť sa so svo­jimi pocitmi k otcovi a poskytla mu záro­veň pod­poru, ktorú inde neve­del nájsť.

Hľa­da­nie uspo­ko­je­nia v nie­čom inom, ako vo vybie­lení kre­dit­nej karty je pre fuer­dai omnoho ťaž­šie ako pre bež­ných ľudí. Nie­ktorí, naprí­klad Jiang a Wang sa cítia viac cie­ľa­ve­do­mej­šie, keď sa odchý­lia od život­nej cesty svo­jich rodi­čov. Pre iných je zas návrat do rodin­ného pod­niku urči­tým dru­hom satis­fak­cie. Liu je šťastná, že od rodi­čov pre­vzala odevnú firmu, pre­tože jej rodi­čia sú šťastní.

Nie každý však dokáže obja­viť svoj cieľ. Zhang, taxi­kár Uberu tvrdí, že jeho práca v tele­víz­nej spo­loč­nosti je iba zťažka jeho ide­álna pred­stava práce. No sám nevie, čo iné by to malo byť. „Ako dieťa som mal veľa snov,“ pove­dal počas nášho prvého stret­nu­tia pri káve. „Chcel som byť gol­fista alebo auto­mo­bi­lový pre­te­kár, doktor… No keď dospe­ješ, začneš toho chá­pať viac a zis­tíš, že nie­ktoré méty sú iba snom.“ Zápali si ciga­retu (v Pekingu je faj­če­nie v pod­ni­koch zaká­zané) a kúti­kom oka sle­duje, či mu to čaš­ník príde zaká­zať. Zhang nepoz­nal nikdy žiadne obme­dze­nia, čo bolo možno jeho jedi­ným obme­dze­ním. „Nemám žiady plán. Je to asi smutné, no je to tak,“ pove­dal. Keď som sa ho opý­tal, či je šťastný, pove­dal mi, že celé je to otáz­kou postoja. „Môžeš nájsť milión dôvo­dov na to, aby si bol nešťastný. No stačí nájsť len jeden dôvod, prečo byť šťastný. Ja ho nachá­dzam každý deň. Dnes som stre­tol teba. A to je povzbu­dzu­júca vec,“ dodal Zhang.

Zdroj: bloomberg.com, Foto: Ka Xia­oxi

Pridať komentár (0)